27. januára 2020

Povedomie ľudí o ekológii a environmentálnych hrozbách sa za posledné roky rapídne zlepšilo. Popularizácia ekoaktivizmu však neotvorila oči len ľuďom, ale aj niektorým politikom. Ako v rozhovore pre Forbes hovorí Norbert Kurilla, končiaci štátny tajomník ministerstva životného prostredia, ktorý okrem iného stál aj pri ratifikácii Parížskej klimatickej dohody Slovenskom, okrem prijímania zelených dohôd je dôležité, aby svoj životný štýl zmenili aj ľudia. 

„Ak si myslíte, že ekonomika je dôležitejšia ako životné prostredie, skúste zadržať dych, kým počítate svoje peniaze,“ povedal americký ekonóm Guy McPherson. Populárny výrok, no lídri sa ním neriadia. Prečo? 

Myslím si, že niektorí svetoví lídri možno nemajú dostatočné povedomie a necítia ten tlak, o ktorom vedci hovoria už niekoľko rokov. Na druhej strane si myslím, že sú to práve lídri Európskej únie, ktorí ukazujú celému svetu, že sme to my, kto myslí na bezprostrednú hrozbu meniacej sa klímy. Aj balík opatrení Green Deal je jasne štruktúrovaný, kde spoločným menovateľom je zmena klímy. Týka sa všetkých sektorov a takisto ako aj iní európski lídri, aj Slovensko si uvedomuje svoju zodpovednosť. V rámci domácej politiky prijímania strategických dokumentov, zákonov, iniciatív a platforiem sme sa k tomu postavili naozaj proaktívne. Ak sa pozrieme na našich partnerov možno z Ázie či Afriky, tak ten pohľad môže byť iný. 

25 trikov na zmenšenie uhlíkovej stopy na každý deň a pre každého z nás

Po prepuknutí súčasnej krízovej situácie v Austrálii sme videli, že lídri aj známe osobnosti sa hrdia darovanou sumou peňazí. Nemala sa skôr financovať prevencia? 

Samozrejme. Myslím si, že náklady nečinnosti sa v budúcnosti prejavia oveľa vyššími nákladmi na nápravu. A práve každá investícia do prevencie je určite výhodnejšia, ako potom znášať následky, keď dôjde ku katastrofe. U nás začal fungovať systém na podporu investícií, ktoré majú zlepšiť súčasný stav. Treba si však uvedomiť, že Únia je síce podporovateľom rozvojovej agendy, ale sama nedokáže zastaviť zmenu klímy. Úlohou EÚ je cez multilaterálny systém, ideálne s podporou OSN, vytvoriť nástroj ako je Parížska klimatická dohoda, ktorý by zaväzoval všetky krajiny, aby pristupovali k opatreniam v súlade s vedeckými poznatkami. Ak sa nepodarí stabilizovať teplotu zemského povrchu okolo dvoch stupňov, o ktorých hovorí dohoda, tak nastane katastrofa. Čo robí Únia lepšie a chce robiť ešte efektívnejšie ako doteraz, je viac využívať multilaterálny systém. 

Čo pod tým konkrétne myslíte?

Napríklad, keď sa pozrieme na systém voľného obchodu, existuje v ňom takzvaná parížska klauzula alebo environmentálna doložka, ktorá sa stáva silným prvkom pri obchodných dohodách. Hovorí napríklad o tom, aby krajiny investovali správne, aby sa pri preprave vyhli napríklad fosílnym palivám, aby išli cestou environmentálnej udržateľnosti. A toto sú formy, akými Únia môže urobiť väčší zásah.

Mali by sme byť pripravení na to, že to, čo sa teraz deje, je v podstate novým „normálnom“? Množstvo ľudí, najmä zo staršej generácie, si v našich zemepisných šírkach myslí, že ich sa klimatické zmeny netýkajú. 

Trend sa výrazne mení. Čo je veľmi pozitívne, tak mladí ľudia, aj vďaka fenoménu Gréty, si uvedomujú tú ohrozenosť, pretože ich sa to naozaj týka. Je pravda, že u starších ľudí je citlivosť niekde inde. V posledných rokoch pozorujeme, že mienka a povedomie ľudí sa dramaticky zmenili v prospech environmentálnej udržateľnosti. To nám veľmi pomáha pri tvorbe politík. Je pravda, že starší k tomu pristupujú ľahostajnejšie, ale mladí a aj firmy naozaj menia správanie. Každý v spoločenskom článku by sa mal týmto reálne zaoberať, a preto vítame aj mnohé aktivity, ktoré zvyšujú povedomie o tejto téme. 

V roku 2020 môžeme žiť udržateľnejšie. Pomôže aj týchto 8 zelených aplikácií

Ako však zvýšiť povedomie o environmentálnych zmenách u starších? Čo môže urobiť štát pre to, aby napríklad aj starší obyvatelia separovali? 

Keď sa pozrieme na správanie obyvateľstva, tak téma zmeny klímy je široký pojem, ktorý môžeme rozdeliť do dvoch kategórií. Pozeráme sa na to, kde dokážeme znižovať emisie nákladovo najefektívnejšie. Tu máme priemyselných a individuálnych znečisťovateľov. Pri tých individuálnych prijímame opatrenia na národnej úrovni. Pri odpadoch to nie je len o povedomí, ale aj o možnostiach. Ak nie je vytvorená infraštruktúra na separovanie, tak to človek nemôže robiť. Stále si myslím, že separovanie sa veľmi zlepšilo za posledné roky. Či už budovanie zberných dvorov, umiestnenie väčšieho počtu nádob a podpora triedenia nielen plastov, ale aj papiera či biologického odpadu. Pretože samotné skládkovanie spôsobuje vypúšťanie metánu a okrem dopadu na klímu je to najhorší spôsob nakladania s odpadmi. V tomto prípade je potrebné naozaj začať od seba. Myslím si, že ľudia aj mestá a obce musia zmeniť myslenie a svoj spôsob života. 

Radšej počkať, ako podpísať zlú dohodu

Po minuloročnom klimatickom summite v Madride sme však mohli vidieť medzi mladými ľuďmi skepsu, pretože sa neprijala žiadna vážnejšia dohoda. Prečo? 

Na týchto summitoch sa zúčastňujem už roky a zakaždým sa hovorí, že to dané stretnutie je najdôležitejšie. Rozumiem tomu, že teraz je to povedomie silnejšie, ale aj tento summit ukázal, že globálny mechanizmus zložitých vyjednávaní medzi rozvojovými a rozvinutými krajinami potrebuje čas a úsilie všetkých. Rokovanie v Madride sa týkalo technických záležitostí, ktorými sa implementuje Parížska klimatická dohoda. K dohode nedošlo, pretože v dôsledku pripomienok niektorých rozvojových krajín, ktoré mali problém s tým, ako sa budú započítavať konkrétne redukcie emisií skleníkových plynov, sa Únia rozhodla neunáhliť. Radšej sme chceli zostať v štandarde, ktorý presadzujeme, ako podpísať nejakú skorú a zlú dohodu. Skôr by som to povedal tak, že summit nepriniesol finálny výsledok.

Zabudnite na novoročné výzvy bez alkoholu.
Hitom je Veganuary, január bez živočíšnych výrobkov

Osobne si nemyslím, že spomínaný summit bol kľúčový pre medzinárodné spoločenstvo. Ten hlavný sa konal v roku 2015 v Paríži, keď bola prijatá Parížska klimatická dohoda. A je potrebné povedať, že keď sa uvádzala do života v roku 2016, tak dôležitú úlohu zohralo Slovensko. To tom čase predsedalo Rade EÚ a zabezpečilo doteraz bezprecedentným spôsobom ratifikáciu dohody na európskej úrovni, čím táto globálna dohoda vstúpila do platnosti.

Parížska klimatická dohoda sa však často skloňuje už len v súvislosti s USA, ktoré sa rozhodli z tohto paktu vystúpiť. 

Celý proces vystúpenia z tejto dohody je komplikovanejší a reálne sa tak môže stať až dva dni po termíne volieb nového amerického prezidenta, takže uvidíme, či sa to ešte nezmení. V tejto súvislosti však musím podotknúť, že to vôbec nie je stanovisko celých Spojených štátov. Keď sa pozrieme na veľké mestá, ako je New York, tak oni sa oveľa významnejšie aktivizujú aj na globálnej úrovni a často donorsky nahrádzajú federálnu vládu. Takže je dôležité, aby sme si Parížsku klimatickú dohodu naďalej ctili a chápali ju ako takú nosnú chrbticu pre dekarbonizáciu svetovej ekonomiky a spoločnosti. 

O tom, ako sa správa v tejto súvislosti New York, zrejme vie málo bežných ľudí. Tí skôr vidia tweety Donalda Trumpa, ako spochybňuje klimatickú zmenu. Ľudia si tak môžu povedať, že ak USA, ako jeden z najväčších znečisťovateľov, majú takýto postoj, prečo by som sa mal meniť ja…

Myslím si, že toto nie je jediný problém federálnej vlády v Spojených štátoch, ale je to aj nepredvídateľné správanie vo viacerých aspektoch zahraničnej politiky. Konanie v súvislosti s parížskou dohodou je prekvapivé a smutné, pretože niektoré svetové veľmoci mohli aj pre svoju industriálnosť spôsobiť klimatickú zmenu. Myslím si, že je to neudržateľné, a kroky k náprave nemôže ignorovať ani federálna vláda. Ak sa pozrieme na pokrokovejšie časti USA, ako sú Kalifornia alebo východné pobrežie, tak oni sami regionálne prijímajú legislatívu, ktorá je plne v súlade s Parížskou klimatickou dohodou. A vieme už povedať, že aj napriek rétorike Donalda Trumpa sa Spojeným štátom v minulom roku podarilo znížiť celkové emisie. 

Európski lídri vedia byť rázni

Už sme sa toho viackrát dotkli, ale žijeme v dobe popularizácie ochrany životného prostredia, vidíme fenomén Grety Thunberg. Naozaj muselo prísť násťročné dievča, aby sa o tejto téme začalo hovoriť? Nie je to úlohou vlád? 

Myslím si, že politici, ako napríklad prezident Emmanuel Macron alebo kancelárka Angela Merkel, sú dostatočne rázni aj v klimatických opatreniach, aj keď nie všetky sú prijímané s porozumením. Pozrime sa napríklad na hnutie Žltých hviezd. Myslím si, že títo lídri naozaj urobili dostatočný kus práce, ktorý posúva minimálne Európu na cestu dôležitej transformácie a modernizácie. Čo sa týka Grety, tak si myslím, že vďaka mladým ľuďom, sociálnym sieťam a sile spoločnosti dokázala dať túto tému na oveľa vyššiu úroveň. Začali si ju všímať dôležití aktéri.

Vnímajú to tak aj ľudia?

Vidiac tento spoločenský pohyb, ktorý iniciovala Greta, tak to dokázalo túto tému ešte viac zviditeľniť a poukázať na reálne hrozby. To nie je len domnienka, je to naozaj veľmi poctivé modelovanie a poukázanie na fakty, že zmena klímy je naozaj spôsobená ľudskou činnosťou a vplyv človeka na klímu je zásadný. Na druhej strane my, ktorí sme denne pri tvorbe legislatív, či už domácich alebo európskych, si nemyslím, že by sme poľavovali. Nám to však pomáha najmä otvárať oči aj iným. Takže v tomto nám Greta a vôbec mladí aktívni ľudia pomáhajú a tešíme sa, že aj takýto aktivizmus prinesie potrebnú dynamiku, ktorú si všetci prajeme. 

Rokom 2019 hýbali kauzy, no dialo sa aj veľa dobra.
Toto je 16 pozitívnych správ zo Slovenska

Veľa sme spomínali znečistenie planéty následkom odpadu. Ľudia možno menej vnímajú tichého zabijaka znečistené ovzdušie. Nedávno som videla mapu Európy, ktorá znázorňovala európsku kvalitu vzduchu. Vyplýva z nej, že Slovensko je na tom v porovnaní so západnou Európou zle. Je to pravda? 

Problém s kvalitou ovzdušia nemá len Slovensko alebo náš región, má ho celá EÚ. Znečistené ovzdušie je prítomné takmer všade. V minulosti to však bolo ešte horšie, akurát chýbali informácie a dáta. Ľudia si to vôbec neuvedomovali a nikto si nespájal niektoré činnosti s tým, že máme zlé ovzdušie. Je potrebné povedať, že došlo k výraznému posunu, ale stále to nie je dosť. Na Slovensku predčasne umiera ročne takmer štyritisíc ľudí v dôsledku kardiovaskulárnych a respiračných chorôb, ktoré sú spôsobené zlou kvalitou ovzdušia.

Čo za to môže a ako to vieme vyriešiť? 

Najväčším zdrojom pre Slovensko je domáce vykurovanie. Až 80 percent celkového znečistenia jemnými prachovými časticami pochádza z domáceho vykurovania. Toto je naozaj problém, ktorý sa rieši priamo pri zdroji, a to výmenou zastaraných vykurovacích zariadení za ekologickejšie. Spustili sme kotlovú  dotáciu na výmenu týchto zariadení, a to vo výške 35 miliónov eur. Presadili sme legislatívu, ktorá zavádza prísnejšie emisné limity aj pre stredne veľkých znečisťovateľov, umožnili sme vznik nízkoemisných zón v mestách, rozširujeme sieť staníc na monitoring ovzdušia. Krokov, ktoré sa robia, je naozaj veľmi veľa. Možno keby aj ostatné administratívy na envirezorte venovali toľko energie ochrane ovzdušia, ako sme venovali v poslednom období my, nemuseli by sme toľko dobiehať. 

Pomôže aj výmena polovice kotlov

Dá sa povedať horizont, kedy budú vymenené všetky vykurovacie zariadenia a tento problém sa na Slovensku teda eliminuje?
To sa asi nedá úplne povedať, pretože existuje množstvo neznámych. A je tu napríklad aj energetická chudoba. Nie každý si totiž môže dovoliť vymeniť kotol aj napriek tomu, že dotácie sú až do výšky 90 percent ceny nového kotla. Program, ktorý spúšťame, je síce celoslovenský, ale chceme sa sústreďovať na oblasti s najhoršou kvalitou ovzdušia, ktoré sú, žiaľ, často v menej rozvinutých regiónoch. Ak sa v zime prejdete po Slovensku, tak z komínov ide naozaj rôzny dym. Ľudia často kúria tým, čo chytia do ruky, a často to nie je najkvalitnejšie palivo. Na Slovensku máme vyše 100-tisíc zastaraných kotlov. V prvej fáze, ktorá práve prebieha, chceme vymeniť od 10- do 15-tisíc zariadení. Stále teda zostane nevyriešených 80 percent, takže v najbližších rokoch v tom určite budeme pokračovať. Ak sa nám podarí v horizonte 5 rokov vymeniť polovicu zo všetkých kotlov v domácnostiach na tuhé palivo, bude to úspech.

Ako plánujete riešiť veľkých znečisťovateľov, veľké fabriky a obchodovanie s emisnými povolenkami. Je tento systém správny? 

Myslím si, že nastavenie systému je správne, pretože existujú iba dve možnosti akým spôsobom vieme regulovať emisie. Ak zohľadníme základný princíp „znečisťovateľ platí“, môžeme hovoriť o fiškálnych nástrojoch (zdaňovanie), teda zavedenie napríklad uhlíkovej dane, prípadne cla, ak sa bavíme o dovozoch tovarov a služieb. Druhý spôsob  sú potom trhové nástroje, ako je napríklad obchodovanie s emisnými kvótami. Takýto nástroj znižuje emisie a vytvára priestor pre nízko uhlíkové investície a môže byť aj inšpiráciou pre iné krajiny, napríklad už dnes pre Južnú Kóreu, Austráliu, niektoré čínske provincie alebo niektoré štáty v USA. Tento model má svoju budúcnosť. 

Zdravie má byť najväčší životný cieľ.
Toto je 25 tipov, ako byť lepší k sebe ale i životnému prostrediu

Ale v minulosti sa využíval aj špekulatívne…

Samozrejme, že má svoje nedostatky. Keď v roku 2004 vznikal, bol založený na zlých predpokladoch. Došlo k obrovskému prebytku kvót a nefungovalo to. Systém prechádzal zásadnými zmenami, v súčasnosti máme uzákonené už štvrté obchodovacie obdobie a tento systém je už výrazne zreformovaný. Myslím si, že je to hlavný pilier dekarbonizácie v Európskej únii. Sú v ňom zahrnuté všetky energetické podniky, len na Slovensku je v tomto systéme vyše sto zariadení. Avšak vzhľadom na štruktúru nášho priemyslu máme smolu v tom, že máme veľmi vysoký podiel ťažkého priemyslu, ktorý je uhlíkovo náročný v porovnaní so starými členskými štátmi Únie. Toto bude pre nás finančne náročnejšie, ale napriek tomu je to podľa môjho názoru efektívny nástroj, ktorý už aj teraz generuje trhovú cenu motivujúcu znižovať emisie. Momentálne je to 25 eur za tonu, čo je teda veľký rozdiel od piatich eur spred pár rokov. Takže vidíme, že trh a európska schéma obchodovania už generujú cenu reálneho znečisťovania, za ktoré veľké fabriky platia, ak dostatočne neinvestujú do znižovania emisií skleníkových plynov. 

Existuje na Slovensku niekto, koho môžeme označiť za typického zeleného podnikateľa? 

Optimalizácie procesov s dopadom na životné prostredie v podnikoch sa už, samozrejme, dejú aj dnes, pretože prevádzky chcú byť čo najefektívnejšie. Nechcem vyberať nejakých konkrétnych víťazov, ale takmer všetky podniky prechádzajú naozaj významnou mierou modernizácie. A to má pozitívny vplyv na konkurencieschopnosť aj na produkciu emisií. Napríklad naše cementárne sa veľmi zlepšili, čo sa týka emisnej náročnosti, takisto aj výroba ocele či hliníka. Rovnako chemická výroba či výroba papiera a celulózy. Investície do modernizácie ohlasujú rôzne veľké podniky a myslím si, že to bude ešte narastať, ak sa vytvorí dostatočne motivujúci rámec, aby tak urobili. Štát nemôže suplovať súkromné investície. Môže ich stimulovať, podporovať, ale to gro pôjde pravdepodobne z privátneho sektora aj za využívania eurofondov alebo inovatívneho financovania. 

Dekarbonizácia bude mať aj porazených

Vytvorenie dostatočnej motivácie je jedna vec, ale vieme, že na Slovensku sa aj v podnikateľskom prostredí počíta každé euro. Niektorí podnikatelia zrejme do modernizácie nepôjdu, ak nebudú musieť, pretože si povedia, že šetria. Môže sa stať, že štát bude potom takéto podniky napríklad pokutovať? 

Spôsob tvorby environmentálnej regulácie na Slovensku je do veľkej miery predvídateľný. Sú tu síce nejaké opatrenia, ktoré sa môžu zjaviť na poslednú chvíľu, ale štát aj napríklad v rámci nedávno schváleného zákona o obchodovaní s emisnými kvótami vytvoril modernizačný fond, ktorý zásadne pomôže našim podnikom v tejto dôležitej transformácii. Ak budú predložené modernizačné projekty napríklad v oblasti zvyšovania energetickej efektívnosti, podpory obnoviteľných zdrojov či ukladania energií, podnikatelia budú mať veľkú šancu získať finančnú podporu až do výšky 50 % celkovej investície. Nemyslím si, že investície do modernizácie sú čisto nákladovou položkou. Áno, stojí to peniaze, ale musíme rozlišovať medzi nákladom a investíciou. Investície prinášajú z dlhodobého hľadiska benefity. Súhlasím s tým, že proces dekarbonizácie nebude mať len víťazov. Pravdepodobne sa budeme musieť pozrieť na tie najohrozenejšie odvetvia z pohľadu energetickej alebo emisnej náročnosti. Možno bude klesať aj dopyt po niektorých výrobkoch či službách, stačí sa pozrieť napríklad na dopyt po elektrine z uhlia. Okrem toho ľudia sú už aj dnes ochotní priplatiť za výrobky, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu, takže aj tu vidím cestu.

Dajte zelenú ekologickému životu doma, v komunite aj meste.
Tu je 15 tipov od slovenských iniciatív

Stále je však spojenie uhlíková neutralita pre mnohých sci-fi a nevedia, čo si pod ním predstaviť. K čomu sme sa to teda prihlásili? 

Znamená to, že budeme môcť vypúšťať iba toľko emisií, koľko budeme schopní ako krajina absorbovať. Znamená to aj to, že neodstavíme fabriky len preto, aby sme neprodukovali emisie. Bude musieť prísť k optimalizácii, modernizácii a reštrukturalizácii týchto fabrík s ohľadom na vysoké environmentálne štandardy. Na Slovensku, vzhľadom na štruktúru ekonomiky, nebudeme môcť byť úplne na nule v roku 2050.

Ako je to možné?

Dáta nám totiž ukázali, že na základe dnes dostupných technológií sa budeme môcť dostať pri veľkom úsilí a výrazných investíciách niekde na mínus 80 percent. Stále nám bude chýbať 20 percent na to, aby sme sa stali uhlíkovo neutrálni. A to vieme zabezpečiť okrem spomínaného znižovania technologických emisií aj takzvanými prírodnými záchytmi, teda lepším využívaním pôdy a krajiny, lepšou a prírode blízkou starostlivosťou o les. Takže zjednodušene, keď hovoríme o uhlíkovej neutralite, hovoríme aj o významnej priemyselnej a spoločenskej transformácii, ktorú ja osobne prirovnávam k priemyselnej revolúcii v 20. storočí. 

Takže veríte, že sa to podarí. 

Určite to bude veľmi náročný proces, ktorý sa nepodarí dosiahnuť vo veľmi krátkom čase. Tu nejde len o transformáciu ekonomiky, ale celej spoločnosti. Ľudia budú nútení zmeniť svoje priority, svoj životný štýl. Zoberme si na ilustráciu takú mobilitu. Možno sa bude menej cestovať lietadlom, viac využívať železnica, nábeh elektrifikácie v osobnej doprave či autonómnych áut spôsobí koniec doby využívania fosílnych palív, zdieľanie áut, ľudia už nebudú chcieť vlastniť autá a podobne. Ak každý prispeje svojím spravodlivým dielom, tak sa to podarí. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk