23. februára 2018

Pavol Kosnáč má bakalársky a magisterský titul z Univerzity Komenského v Bratislave. Neskôr sa ale rozhodol pre nadstavbové vzdelanie, ktoré získal na Oxforde a aktuálne je doktorandom českej Masarykovej univerzity.

Venuje sa religionistike a okrem štúdia na jednej z prestížnych svetových univerzít nám porozprával aj o výskume paramilitaristických organizácií.

Učiteľka mení žiakov na biznismenov. Vyvíja s nimi appky

Rok ste strávili štúdiom na Oxforde. Ako ste sa sem dostali?

Musel som prejsť štandardným prijímacím procesom a mať primerane dobré známky, hoci tie nie sú esenciálne. Môj vážený priemer sa blížil počas bakalárskeho štúdia k 2, takže žiadna sláva. Ale pokiaľ to viete uspokojivo vysvetliť – napríklad tým, že sa venujete  mimoškolským aktivitám, ktoré rozvíjajú vašu odbornosť (dlhodobá odborná stáž, terénny výskum v prostrední nových náboženských hnutí), tak sa vám to môže prepiecť. Okrem známok som musel napísať motivačný list, dve odborné eseje, dodať tri odporúčacie listy a požiadať o členstvo v jednom z oxfordských kolégií. A čakať.

Reklama
Pavol Kosnáč sa po štúdiu v Bratislave rozhodol pokračovať v zahraničí. Foto: archív Pavol Kosnáč

Kedy ste sa dočkali?

Na jar 2012. Prišiel mi list z Admission Office, že ma prijímajú a schvaľujú moju špecializáciu. Bol som pridelený k Oxford Center for Islamic Studies a ubytovaný na Wycliffe, oxfordskom kolégiu, ktoré cvičí anglikánskych kňazov ako jediný neanglikán. Bol to zámer – kde inde sa človek dozvie, ako fungujú anglikáni? A prakticky bez štúdia – takpovediac osmoticky. Každý deň som asi 10 hodín čítal a aby som sa nezbláznil od mentálnej aktivity, vrátil som sa trochu k základom života, ktoré človeku najlepšie pripomenie fyzická námaha a bolesť, utrpenie a skutky láskavosti. Začal som preto hrávať americký futbal za Oxford Lancers a pomáhať miestnej charite v starostlivosti o bezdomovcov.

10 spoločných čŕt úspešných ľudí, ktoré nezávisia od talentu

Každý týždeň som mal 2-3 prednášky z odborných predmetov a tutoriál, ktorý je vlajkovou loďou oxfordského vzdelávania. Študent tu diskutuje, alebo píše esej na vopred pripravené okruhy s tútorom. Je na to sám alebo vo dvojici, takže sa niet za koho schovať. Taká hodina má cenu dvadsiatich prednášok, je to vzdelávanie na steroidoch. Nie nadarmo skutočne bohatí ľudia dávajú svojim deťom osobných tútorov. Zvlášť, ak máte plnú neľútostnú pozornosť niekoho, z koho kníh sa učia profesori u vás doma.

Bakalársky aj magisterský titul ste však získali na Univerzite Komenského v Bratislave. Prečo ste sa následne rozhodli pre zahraničie, konkrétne pre Oxford?

Religionistiku som si vybral, lebo mi umožňovala študovať jeden z primárnych zdrojov ľudskej motivácie a identity – teda veľké ideové systémy a korene hodnotových stromov svetových civilizácií – v mojom prípade primárne západnej a islamskej. Náboženstvá a ideológie sú ultimátnymi motivátormi, lebo sú nevyčerpateľné. Už nejaký čas si to uvedomujú aj marketéri a ľudia pracujúci v reklame, a preto nepredávajú predmet, ale skôr príbeh.

Oxford Union, okrem iného aj sídlo najznámejšej debatnej asociácie na svete. Foto: archív Pavol Kosnáč

Ako súvisí reklama a náboženstvo?

Ukazuje sa, že motivácia po dosiahnutí cieľa vyprcháva a je presmerovaná, ale náboženstvá a ideológie (svojím spôsobom do istej miery aj sekularizované náboženstvá – ideálnym príkladom zo súčasnosti je komunizmus) predávajú cieľ. Ten je možné do istej miery napĺňať, ale nikdy sa nedá plne dosiahnuť, takže jeho motivačná hodnota ostáva zachovaná. Inak sa cítite, keď si kupujete telefón a inak, keď si kupujete príbeh o tom, ako je všetko možné a to, čo používate na telefonovanie, vám denne pripomína, že to môžete dokázať aj vy. A ešte vďaka značke viete identifikovať ďalších ľudí svojho kmeňa, ktorí reagujú na rovnaký príbeh.

Religionistika zároveň študuje vieru, a teda životnú kotvu, archimedovský pevný bod, zdroj identity a protipól chaosu v existencii mnohých ľudí. A zároveň moc v jej pravej podobe. Lebo moc leží tam, kde ľudia veria, že leží. V zelených papierikoch, v paragrafoch, v tituloch, v zmluvách, vo zvykoch… poznáte ten príbeh, nie? Ozbrojený muž stojí v kruhu troch mužov –  kráľa, kňaza a boháča. Každý z nich mu káže zabiť ostatných dvoch. Na koho stranu sa postaví? Bude veriť trónu, bohom či zlatu? Všetky majú fideistickú povahu. Sranda, nie?

Doma nebol na takéto štúdium priestor?

Chcel som v štúdiu pokračovať a neskôr ho aplikovať vo výskume, ale doma som nevidel možnosti uplatnenia.  Dúfal som, že s dobrým zahraničným vzdelaním by som mal väčšie šance aspoň vo svete. Podľa hodnotení bol vtedy Oxford najlepší a zároveň veľmi interdisciplinárny, tak som sa prihlásil tam. Na oxfordskej Faculty of Theology and Religion vedľa seba študuje kňaz, historik a neurovedec a nie je to vtip. Dostal som tam veľmi dobré nadstavbové vzdelanie.

Po Oxforde som ešte pol roka strávil na London School of Economics and Political Science (LSE) výskumom nových náboženských hnutí a kultov v Inform inštitúte. Bola to najlepšia práca, akú som v živote mal. Kde inde raňajkujete s inšpektorom Scotland Yardu, ktorý potrebuje pomôcť s niečím, ako z kníh Dana Browna, na obed od Haré Krišna sa zastaví arcibiskup, ktorý si príde po názor na výskum, ktorý nedávno vyšiel o náboženskej výchove na súkromných školách. Poobede sa zase porozprávate s birminghamskou komunitou morských panien a po večeri s analytikom, ktorý by rád, aby ste mu v dark nete pomohli zorganizovať diskusiu medzi radikálnymi anarchoprimitivistami a transhumanistami. A potom idete večer na pohárik B negatív k lokálnej komunite upírov.

Oxford a Londýn znejú z vašich slov ako sen pre každého religionistu. Potom ste ale prešli do Brna. Prečo ste odišli?

Na Masarykovej univerzite som neskôr skončil z prozaických dôvodov – dali mi zo všetkých možností najlepšie podmienky. Iste, keď príde na zdroje a materiálnu podporu, nemôžu sa rovnať univerzitám z Veľkej Británie či USA. Doktorand dokonca nemá ani plat, iba smiešny doktorandský príspevok, z ktorého sa nedá žiť, a preto si treba popri škole privyrábať. Za štúdium sa ale neplatí, takže človek nemá na konci obrie študentské pôžičky a vyvažuje to akademická sloboda a veľmi priateľský prístup. A to je na spoločenskovednom doktoráte niekedy dôležitejšie. Aspoň pre mňa.

Predchádzajúce články série:

V Brne teraz skúmate paramilitaristické organizácie v strednej a východnej Európe, zaoberáte sa sektami a komunitami na okraji spoločnosti, skúmali ste tiež ISIS v Iraku. 

Štúdium na Masarykovej univerzite som začal pred pol rokom, takže výsledky nemám zatiaľ prakticky žiadne. Som v štádiu zberu dát. Veľa čítam, konzultujem a venujem sa terénnemu výskumu – teda tzv. zúčastnenému pozorovaniu na akciách polovojenských organizácii a s ich členmi robím polo štruktúrované interviá.

Reklama
Otváranie kliniky v utečeneckom tábore Khabertoo-1 pri Dohuku, severný Irak. Foto: archív Pavol Kosnáč

Prečo ste si vybrali práve túto cestu?

Minimum mojich kolegov robí terénny výskum a mnohí sa vyhýbajú prostrediam, kde sa necítia komfortne a bezpečne. Ja sa snažím riadiť zásadou, že moje miesto vo svete je tam, kde sa snúbi to, čo ma baví, čo viem robiť, z čoho sa dá žiť a čo spoločnosť potrebuje. Tak som skončil pri polovojenských organizáciách. Robím teda to, čo som vždy robil, ale v prostredí, ktorému sa nikto na terénnej úrovni v akadémii nevenuje. A keďže je to spoločensky významný fenomén, tak som sa ho ujal.

Nerobí vám teda problém rozprávať sa s ľuďmi z paramilitaristických organizácií?

Osobne necítim psychické nepohodlie z pohybu v tomto prostredí, ani implicitnú morálnu nadradenosť niektorých ľudí z akadémie či médií, ktorí sa odmietajú s ľuďmi z tohto prostredia rozprávať. Som fanúšikom spoznávania reality, nech je akákoľvek. Práca vedy je pýtať sa, aký svet je, nie aký by mal byť. Ak vieme, ako sa veci majú, akokoľvek nám to môže byť nepohodlné, je oveľa vyššia šanca, že budeme schopní veci meniť k lepšiemu, alebo efektívnejšie brzdiť veci idúce k horšiemu.

Niektorí moji kolegovia sú dnes viac aktivisti, ako vedci. Zdieľam ich entuziazmus pre lepší svet, ale nezdieľam ich prostriedky. A to isté hovorím aj mnohým ľuďom z prostredia polovojenských organizácii, ktorí ma pri dlhodobých pozorovaniach pustia do svojich životov, a tak sa naopak dostane aj im hlbší pohľad do toho môjho – zdieľam vašu frustráciu, ale nezdieľam vaše prostriedky.

“Pozostatky” mesta Sinjar. Foto: archív Pavol Kosnáč

Poďme späť. Ako ste sa dostali do Iraku?

V Iraku som bol primárne ako humanitárny pracovník, pracoval som pre Vysokú školu sv. Alžbety, a neskôr aj pre slovenskú Katolícku charitu a yazídsko-českú organizáciu Shingala Azad. Zdravotnícka časť Alžbety – projekt Step-In – trávi denne čas v utečeneckých táboroch, kde prevádzkujú medical pointy a poskytujú primárnu zdravotnú starostlivosť. Ja som bol dobrovoľníkom a logistom. Pomáhal som s čímkoľvek bolo treba, od dohliadania nad vŕtaním studní v púšti, cez hodnotenie humanitárnej situácie, až po katalogizáciu počtu a miery poškodenia zdravotných objektov v menej bezpečných zónach, ako boli Sindžár a Mosul.

Pri tom som mal možnosť študovať dopady pôsobenia Islamského štátu na spoločnosť. Milióny utečencov a masové presuny obyvateľstva, kolabujúci sociálny systém a trh práce. No taktiež rozpad štandardného spoločenského poriadku v oblastiach, kde zmizli základné služby aj bezpečnosť, a teda vznik domácich svojpomocných náhrad v podobe domobrán a milícií, návrat moci do rúk kmeňov, zoznámenie sa s dvoma subkultúrami, ktoré sa vždy zhluknú okolo vojen – neziskových organizácií a war profiteerov. Dalo by sa pokračovať dlho.

Čo ste si odtiaľ odniesli?

Boli to poučné roky. Z hľadiska spoločenskovedného výskumu fascinujúce, z hľadiska množstva ľudského utrpenia na jednej kope veľmi nahnevané a ublížené miesto. A teraz si predstavte, že Sýria je na tom oveľa, oveľa horšie. O niektorých častiach Afriky nehovoriac. Aj preto som rád, že som mohol situáciu študovať a zároveň aspoň trošku pomôcť. A tešilo ma, že Slováci vedia aj v malom, ale nie zanedbateľnom, rozsahu pomáhať a odvádzajú proporcionálne výrazne väčší kus práce, ako by ich malé počty a ešte menšie rozpočty, naznačovali.

Pohľad na mesto Karkúk. Foto: archív Pavol Kosnáč

Ako to vyzerá s vaším voľným časom?

Čítam knihy a rozprávam sa so zaujímavými ľuďmi. Príležitostne pozvem na obed bezdomovca alebo niekoho, kto ma nemá rád. Občas si pozriem film alebo seriál. Už tri roky si chcem zahrať Witchera, ale stále mi to nevychádza. A snažím sa trochu športovať. Na rozdiel od väčšiny výskumníkov, vedieť rýchlo utekať je pre mňa akademická zručnosť.

Čo by ste poradili ďalším Slovákom, ktorí by chceli študovať v zahraničí?

Myslím si, že väčšina rád bola v tejto sérii rozhovorov už pokrytá. Všetky základné sa dajú nájsť na stránkach organizácie Unimak. Dodal by som asi, že v konečnom dôsledku, zvlášť v spoločenských vedách, kde nepotrebujeme drahé prístroje, aby sme vedeli robiť  to, čo chceme, to má človek také, aké si to urobí. Ak vás niečo zaujíma, opýtajte sa. Ak chcete poradiť, napíšte tým najlepším. Ukazuje sa, že aj ľudia ako Timothy Snyder alebo reprezentanti OSN odpisujú na e-maily, a to aj mojej sestre na strednej škole. Robia niekde niečo, čo sa vám páči? Opýtajte sa, či sa nemôžete prísť priučiť. Byť otravný (“proaktívny“) sa vypláca.

Plánujete sa po ukončení štúdia vrátiť domov?

V priebehu rokov som zistil, že dokážem žiť kdekoľvek, takže nie nutne. Ale rád by som. Keď sa človek dostatočne dlho ňimrá v psychológii aj v sebe, zistí, že život síce nie je iba o vzťahoch a nakoniec každý umiera sám, ale že veľká časť životnej spokojnosti a šťastia je vedľajším produktom vzťahov. A najväčšie množstvo ľudí, ktorých mám rád, je koncentrovaných na Slovensku. Eventuálne to bude závisieť od toho, či sa budem schopný doma uplatniť. Alebo dobre oženiť (smiech).

Tento článok je súčasťou série o mladých Slovákoch študujúcich v zahraničí.

Hlavná foto: Pavol Kosnáč