23. októbra 2018

Ivan Ježík vyučoval matematiku na stredných školách vo Švédsku, v Rakúsku a Anglicku. Na posledných dvoch koordinoval uznávaný medzinárodný program International Baccalaureate Diploma (IB). Postupne sa viac našiel v neformálnom vzdelávaní a komunikácii ako na pozícii niekdajšieho výkonného manažéra vo VÚB banke či programového riaditeľa Nadácie Pontis. Ale najmä neskôr vo vedení neziskovej organizácie Voices, ktorú pred desiatimi rokmi spoluzakladal.

Tá organizuje prednášky, konferencie, podujatia a prepája neľahostajných ľudí. Dodnes si však svoje učiteľské roky nosí hlboko v sebe a rád sa rozpráva o tom, ako viesť mladých k tomu, aby objavili svoj potenciál a aby z nich vyrástli vnímaví ľudia. Prečítajte si, akými zásadami sa počas učiteľskej kariéry riadil a čo je podľa neho na budovaní vzťahov so študentmi dôležité.

Ivan Ježík už na začiatku učiteľskej kariéry pochopil, že je dôležitejšie deti naučiť viac, než len derivovať a integrovať. Foto: Renáta Černayová

Ponúkajme viac, než len skratky

Keď prišiel ako mladý učiteľ do Švédska, bol plný sebadôvery, pripravený študentom ukázať to najlepšie, čo sa sám naučil. Nastúpil na súkromnú školu SSHL neďaleko Štokholmu. Na jej medzinárodnom IB programe študovalo množstvo zahraničných študentov, vrátane detí diplomatov a politikov.

„Nechcel som žiakom iba ukazovať, ako majú vyriešiť príklady. Nehovoril som im žiadne rýchle návody. Snažil som sa ich motivovať, aby samostatne rozmýšľali a rozumeli tomu, čo robia,“ hovorí Ivan Ježík. Je totiž priaznivcom Hejného metódy, pomenovanej po známom česko-slovenskom matematikovi a pedagógovi Milanovi Hejnom, ktorý dokonca Ježíkovi na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky na Univerzite Komenského viedol diplomovú prácu.

„Myšlienkou metódy je nedávať veľa inštrukcií, ale vytvárať žiakom príležitosti a dávať im čas, aby si sami vytvárali v hlave modely a na ich základe dokázali logicky riešiť stále zložitejšie situácie,“ vysvetľuje Ježík.

Priznajte si chybu, pridá vám to na autorite.
8 rád, ako byť lepší, od šéfky Pelikánu

Na jeho prekvapenie, po mesiaci výučby za ním prišla jedna študentka. „Povedala mi, že som najhorší učiteľ, akého kedy mala,“ spomína a jedným dychom dodáva: „To ma riadne zaskočilo. Pre mňa, ako začínajúceho učiteľa, to bolo vtedy bolestivé,“ dodáva dnes už so smiechom.

Napriek tomu v metóde pokračoval – a oplatilo sa. „Po dvoch rokoch prišla za mnou opäť, so slzami v očiach sa ospravedlňovala a ďakovala mi s tým, že jej moje hodiny úplne zmenili pohľad na učenie sa. Nielenže vďaka nim získala vynikajúce ohodnotenie na záverečných skúškach, ale sa aj dostala na vysnívanú univerzitu do Anglicka,“ hovorí pri pohľade späť. Bolo to uistenie, že vyučovanie uchopil správne.

Podobne to podľa neho funguje nielen v matematike, ale aj v bežnom živote. „Všade okolo nás je množstvo rád a tipov, či už pre mladých podnikateľov, alebo pre rodičov, no skúsenosti a postoje sa nedajú nadobudnúť skratkovito. Ich získanie si vyžaduje hlbšiu prácu a plnú pozornosť,“ dodáva.

Preto je podľa neho kľúčové rozvíjať svoju všímavosť a dopriať si dostatok času na to, na čom nám skutočne záleží.

Každý talent si zaslúži rešpekt

„Keď som začínal, tak som si myslel, že každý musí vedieť derivovať a integrovať,“ spomína Ivan Ježík a vzápätí dodáva: „Zakrátko som si uvedomil, že nie každý žiak je dobrý v matematike – a je to tak v poriadku. Podstatnejšie je, aby zistil, čo ho zaujíma a z čoho má radosť,“ dodáva. Na základe tohto zistenia začal do práce učiteľa prenášať aj iné hodnoty. „Pomohlo mi, keď som v sebe spracoval, že každý má v sebe svoj talent a ten si zaslúži môj rešpekt.“

Na školách, kde vyučoval, boli mladší žiaci na hodinách rozdelení podľa úrovne, ktorú z daného predmetu dosahovali. Neexistovali však nálepky ako „lepší“ a „horší“, používali pomenovanie: „štandardný level“ a „vyšší level“, pričom medzi jednotlivými úrovňami študenti plynule prechádzali.

Chcete, aby mali deti zo športu radosť?
Dve mamy vymysleli program, ako na to

Na angličtine, biológii či geografii tak boli často s inými spolužiakmi. „Premiešavanie kolektívov im pomohlo v tom, že spoznávali stále nových ľudí a chápali, že každému ide niečo iné, bolo to pre nich samozrejmé,“ vysvetľuje vyštudovaný matematikár.

Aj z tohto nastavenia si môžeme zobrať niečo do nášho každodenného života, myslí si Ježík.

Nebojme sa ukázať, že sme ľudia

Počas pôsobenia vo Švédsku si všimol, aké prínosné bolo spoznať študentov mimo vyučovania. „Na škole sme mali spoločný volejbalový tím, alebo sme chodili vo voľnom čase s ďalšími učiteľmi aj rodičmi na výlety k jazeru,“ hovorí Ježík. A keďže išlo o školu internátneho typu, po večeroch sa stretávali a jedávali vedľa seba pri tom istom stole.

Podľa neho to bolo dôležité v dvoch rovinách. Po prvé: mal možnosť zverencov spoznať nielen ako žiakov, ale predovšetkým ako ľudí, všímal si ich temperament, spôsob uvažovania, videl, ako sa správajú k sebe navzájom, k okoliu, ako reagujú na rôzne situácie, zisťoval, čo ich baví. Po druhé: mohol vidieť, ako sa žiaci postavili k tomu, keď sa ich učiteľovi niečo nepodarilo. Napríklad, keď mal zlé podanie vo volejbale, alebo keď na turistike nevládal vyliezť na niektorú skalu.

Nezisková organizácia Voices, ktorú Ivan Ježík spoluzakladal pred desiatimi rokmi, dnes sídli v Trenčíne, v jeho rodnom meste. Foto: Renáta Černayová

„Je skvelé, keď vidia, že ani mne všetko nevychádza. Keď im dovolím, aby ma spoznali ako človeka.“ Prečo na tom záleží? „Myslím, že to deti učí pravdivosti a tomu, aby netúžili po umelej dokonalosti a neskĺzavali k pretvárke. Pre dobré osobné aj pracovné vzťahy je dôležité, aby sme pred sebou nič nepredstierali a nerobili zbytočné pózy,“ odpovedá bez zaváhania.

Podobnú skúsenosť získal v Rakúsku, kde učitelia hrávali spolu so žiakmi divadlo. „Som matematikár a nemám nadanie na herectvo, ale každý rok sme pripravovali jednu až dve divadelné hry,“ začína s opisom ďalšej príhody: „Dodnes si pamätám, ako sme nacvičovali tragikomédiu ˈNávšteva starej dámyˈ od švajčiarskeho dramatika Friedricha Durrenmatta. Hoci som bol herecky najslabší článok celej divadelnej hry, nebolo to na prekážku, práve naopak. Žiaci boli radi, že som s nimi, povzbudili ma, bol som súčasťou spoločnej práce a boli sme si rovní,“ dodáva.

Miliónová inovácia… a zo Slovenska?
Tri návody, ako u nás založiť svetovú firmu

„Taktiež ma fascinovalo pozerať sa, ako spolu v tíme fungovali, ako sa rozprávali, alebo kto a kedy prirodzene prevzal vedenie.“ Na základe tejto skúsenosti totiž dokázal lepšie prispôsobovať ich potrebám a talentom aj hodiny matematiky.

Čo je podľa neho dôvodom, prečo je pre učiteľov ťažké ukázať deťom svoju ľudskú stránku a napríklad aj vlastné zlyhania? „Je to o uvedomení si slobody, ktorú máme, bez toho, aby sme sa báli, čo si o nás myslia ostatní,“ zamyslí sa Ježík. A čo je teda riešením? „Myslím, že by sme mali povzbudiť učiteľov, aby boli v pohode sami so sebou. Aby fungovali naplno takí, akí sú, aby sa nebáli hovoriť názory, aby boli sebavedomejší. Práve to je to, v čom im môžeme pomôcť,“ dodáva.

Nehodnotiť len výkon, ale aj snahu

Škola je dnes orientovaná na výkon a ponúka menej príležitostí na formovanie názorov a postojov, začína bývalý matematikár ďalšiu úvahu. „U nás je to niekedy vnímané schematicky, deti sú zaškatuľkované – dobrí žiaci a slabí žiaci,“ povie s tým, že jeho skúsenosť zo zahraničia bola odlišná.

Deti dostávali známku štyrikrát do roka, počas hodnotiaceho obdobia. No hodnotenie spočívalo v tom, že lepšie porovnávali výsledky jednotlivých detí s ich individuálnymi možnosťami, nie so schopnosťami ostatných. Známka vyjadrovala skôr to, aké hodnotenie by dostali na záverečnom teste, ak by pokračovali rovnakým tempom. Každý mal možnosť na sebe pracovať.

Prečo sa ľudia prestávajú učiť?
Ako sa znova nakopnúť podľa Lucie Šickovej

„Vo výsledku to mohlo znamenať, že niekto dostal ˈtrojkuˈ za vedomosti, ale za úsilie mal ˈjednotkuˈ, lebo podával maximálnu snahu,“ vysvetľuje Ivan Ježík. „Našou povinnosťou bolo dávať im v priebehu roka pravdivú informáciu o tom, kde sa nachádzajú. Nie hodnotiacu informáciu o tom, akí sú ľudia – to nie je úloha učiteľa,“ pripomína. Navyše, známky boli doplnené aj o slovné hodnotenia.

Zaujímavé je, že deti síce túžili po dobrých známkach, vôbec to však nebolo pre ne prvoradé. „Nepamätám si, že by sa za desať rokov čo i len raz niekto smial druhému za známku, alebo že by bolo dieťa nešťastné kvôli známke. Bolo bežné, že niekto mal jednotku z matematiky a štvorku z jazyka, ďalší to mal naopak.“

Doprajme si nudu

Škola je občas zlatou klietkou. Žiaci robia to, čo od nich očakávajú druhí, ale strácajú orientáciu v tom, čo ich baví. „Často trebárs vidím študentov, ktorí chcú podnikať, ale je im jedno, v čom to bude. Zakaždým si pomyslím: to je čudné, to nebude fungovať,“ hovorí Ivan Ježík. Podobne sú na tom niektorí starší, dodáva a hovorí: „Dospelí dnes niekedy nevedia povedať, čo ich v živote baví a to je trochu smutné, asi by to tak nemalo byť.“

Voices organizuje aj Oflajn – moderný mestský kvíz o histórii a súčasnosti Trenčína, ale aj o iných zaujímavostiach. Foto: Renáta Černayová

Ako môže v tom pomôcť výchovno-vzdelávací systém? „Je to o nás. Deti by mali mať pestrú paletu možností, to je fajn,“ hovorí. Opäť však platí, že nemusíme všetky aktivity orientovať na výkon, a už vôbec by sme nemali deti medzi sebou pri ich voľnočasových aktivitách porovnávať. „Krúžky by sme nemali vnímať tak, že na nich vyrastú špičkoví umelci a športovci. Mali by sme krúžkom ponechať predovšetkým to, že je to príjemné trávenie voľného času a rozvíjanie sociálnych zručností,“ myslí si Ježík.

A ako v tom môžu pomôcť rodičia? Napríklad by sme sa mohli s deťmi rozprávať viac o ich pocitoch, naučiť ich svoje emócie otvorene vyjadriť, pomenovať a spracovať. „Po príchode domov sa ich môžeme spýtať nielen na to, čo dnes bolo v škole, ale aj ako im bolo, ako sa mali, čo ich potešilo a čo nahnevalo. Je to malý rozdiel, ale ponúka veľa možností,“ hovorí.

Mini Artist chce priviesť deti k umeniu.
Kvalitné tričká si nechávajú doviezť z Dánska

Zároveň ešte upozorňuje na to, že rodičia nemusia prihlásiť deti na veľa krúžkov pre to, aby im pomohli vybudovať si koníčky, ktoré im môžu pokojne pretrvať až do dospelosti. „Nemusí byť všetko krúžok. Je dobré mať neštruktúrovaný čas, aj keď sa rodičia boja, že keď deti nezamestnajú, budú robiť neplechu. No práve vtedy, keď sa deti nudia, získavajú príležitosť objaviť, čo ich vlastne baví,“ zdôrazňuje Ježík.

Podporujme prirodzenú zvedavosť

Peknou výzvou pre rodičov a pedagógov je podporovať spontánnu zvedavosť detí. Človek je bytosť s prirodzenou tendenciou k psychologickému rastu a k rozvíjaniu svojich záujmov. Cieľom by preto malo byť podporovať čo najviac vnútornú motiváciu detí rozvíjať sa a čo najmenej ich učiť viazať sa na vonkajšiu motiváciu.

Príklad: pokiaľ dieťa túži viac vedieť o matematike preto, lebo ho zaujíma a teší, je to skvelá vnútorná motivácia a treba ju podporiť. Pokiaľ však chce excelovať iba preto, lebo túži po uznaní učiteľov a rodičov, alebo sa bojí zlej známky, je to už vonkajšia motivácia, ktorá mu môže po zvnútornení dokonca aj uškodiť.

Dospelí majú podľa Ježíka aj ďalšiu zaujímavú a aktuálnu úlohu. „Darmo budeme dokola deťom vysvetľovať, čo znamená byť aktívnym občanom a čo je kritické myslenie. Ak sa nedokážeme ako dospelí chovať tak, že deti budú aj chcieť byť aktívnymi občanmi a budú chcieť kriticky myslieť, tak sme zlyhali.“

Chcete získať duševnú silu?
Tri cvičenia vám zaberú len 5 minút denne

Významné je podľa neho naše poslanie viesť deti k empatii. „Mali by sme robiť viac pre to, aby mladí nevnímali svoj osobný rast, ako to jediné a najdôležitejšie v živote, ale aby videli aj schopnosti a potreby ľudí okolo seba. Zvládnuť to je veľká výzva, ako pre rodiny, tak aj pre školy.“

Pracovať spolu a dopĺňať sa

Dôležitým ponaučením z pôsobenia v zahraničí bolo preňho to, že učitelia a rodičia sú na jednej lodi. Veď aj učitelia sú rodičia a rodičia sú učitelia. „Zdravo sebavedomá škola by nemala mať problém pustiť rodičov bližšie k sebe. Páči sa mi, keď na základných školách chodia rodičia čítať deťom, alebo keď im rozprávajú o svojich povolaniach,“ opisuje Ivan Ježík.

Pripomína, že polarizovania je v spoločnosti aj tak zbytočne veľa, a preto stavanie sa do nepriateľskej pozície nemá zmysel. „Doba je rýchla a našou úlohou, či už rodičov alebo učiteľov, je spomaľovať ju, nájsť si čas na deti a na seba navzájom. Spolu sa zameriavať na to, čo je dôležité, a tomu venovať pozornosť,“ uzatvára.

Hlavné foto: Renáta Černayová