22. apríla 2019

No a čo, keď nevyleziem na Mount Everest, veď sú aj iné pekné kopce, hovorí psychológ Juraj Martínek. A vysvetľuje, kde sa začína a kde končí úspech, prečo je dôležité naučiť sa pracovať s časom či uvedomiť si, že neexistuje žiadna objektívna miera stresu.

Trend je hovoriť, nestíham, mám veľa roboty. Snažíme sa takto urobiť dojem?

Čím viac roboty, tým väčší status. Aspoň pre okolie. Ja si pamätám jedného kolegu, ktorý nevedel ani po anglicky, ani po nemecky, napriek tomu mal pripravené „Ich habe viel zu tun“ alebo „I’m very busy“, čím odrovnal všetkých a už ho s ničím neotravovali. Prezentoval sa ako veľmi zamestnaný človek a čím je človek viac vyťažený, tým viac vytvára ilúziu, že je pre firmu potrebnejší. Momentálne ide o jednu z najfrekventovanejších polôh. Často počujete, nestíham, mám na teba len päť minút, a potom vidíte, ako kráča so sekretárkou na kávu.

Zakladateľ headhuntingovej agentúry:
Riešením vyhorenia môže byť aj nová pracovná ponuka

Akí sú dnešní manažéri?

Nerád by som zjednodušoval. Líšia sa podľa toho, akým spôsobom riadia ľudí. Poznáme direktívny, demokratický alebo laissez faire (liberálny) prístup. Mám pocit, že súčasní manažéri sú podstatne vzdelanejší a rozhľadenejší, ale aj oveľa mladší. V mnohých firmách sú šéfovia, ktorým ťahá na tridsiatku a napriek tomu sú vo vysokých pozíciách. Pri manažéroch platí, že päť percent ľudí sa narodí s tým, že majú zhora dané, nemusia sa nič učiť a ľudia ich nasledujú, lebo majú charizmu, prirodzenú autoritu. Ďalších 35 percent ľudí v manažérskych pozíciách potrebuje prinajmenšom niečo podoťahovať, vylepšiť, získať zručnosti. A tí ostatní sa musia naučiť všetko.

Nakoľko vedia manažéri pracovať s časom?

Frekventované výcviky, ktoré odo mňa žiadali, boli aj o time manažmente. Manažment času je však vec, na ktorú ľudia väčšinou kašlú. Myslia si, že deň má 24 hodín, 8 hodín som v robote, 8 hodín doma a 8 hodín spím. Ale tak to nikdy nie je. Musíte si to vedieť zorganizovať.

Psychológ Juraj Martínek pripomína, že stres treba rozlišovať podľa toho, či ide o pozitívny eustres, alebo negatívny distres. Foto: Miro Nôta

Čo odporúčate?

Dobré je dlhodobé plánovanie, jasne si naformulovať, čo chcem v živote dosiahnuť za päť či desať rokov. Navyše, keď si stanovím nejaké ciele, je dôležité, aby boli merateľné. Američania hovoria, čo je merateľné, treba zmerať, čo nie je merateľné, treba merateľným urobiť. Vždy tam musí byť niečo, na základe čoho môžem povedať, čo som urobil alebo neurobil. Navyše musím mať stanovený termín.

A krátkodobé plánovanie?

Mne sa v riadiacej funkcii vyslovene osvedčil ranný osemminútový manažment času. Prišiel som do práce, zobral si papier a napísal, čo mám dnes urobiť. Žiadny puntičkársky harmonogram, v ktorom si plánujem úlohy po polhodinách. A je opodstatnené urobiť si plán písomne. Ako sa hovorí, „co je psáno, to je dáno“. Nezaťažujem si pamäť a môžem si skontrolovať, čo sa mi z úloh podarilo splniť.

Ako si v práci určiť priority?

Mne sa páči Eisenhowerov princíp. Na jednej strane máte dôležitosť úloh, na druhej ich naliehavosť. Keď si to rozdelíme, dáva nám to štyri segmenty. Prezident Dwight Eisenhower, v časoch, keď bol generál, sa ním riadil pri všetkých svojich vojenských operáciách. Manažment času má mať postavenú vlastnú hodnotovú orientáciu. Čo pre mňa je a čo nie je dôležité. Nám kedysi vtĺkali do hlavy, že je dôležité starať sa o všestranný a harmonický rozvoj osobnosti. Považujem to za totálnu kravinu.

Prečo?

Viem, že mám podpriemerné matematické schopnosti, ale teraz sa ich budem všemožne snažiť rozvíjať. Kam sa dostanem? Maximálne na priemer. Pritom nestíham rozvíjať svoje silné stránky, hoci najmä tie sú zodpovedné za moju úspešnosť. Mal by som sa venovať tomu, v čom som dobrý, čo mi sedí, čo rád robím a čo mi prináša výsledky. A vykašľať sa na to, že nemám hudobný sluch. Nebudem predsa chodiť na symfónie, keď viem, že tomu nerozumiem a navyše ma to ani nebaví.

Manažujte čas ako CEO.
Inšpirujte sa slovenskými podnikateľmi a manažérmi

Koľko hodín by mal manažér tráviť v práci?

Nedokážem si predstaviť úspešného manažéra, ktorý by v práci trávil iba osem hodín denne. Kedysi to tak bolo, padla sme mali o pol štvrtej. Otázka je, že ak by dnešný manažér nebol v práci, či by na svoj voľný čas mal nejaký program. Aby potom len doma nepozeral do plafóna. Ak chcem mať voľný čas, musím vedieť, na čo ho použijem. Pôjdem si zahrať hokej alebo idem na rande? Je to dobrá prevencia proti workoholizmu. Mám aktivity, pre ktoré nechcem predlžovať svoj pracovný čas. Ale ak ich nemám, ale iba nechcem trčať v robote, mal by som to zmeniť.

Ako pristupovať k stanoveniu cieľov?

Vrelo odporúčam tzv. hradbové, pri ktorom si dávam viac cieľov. Ak potom jeden nevyjde, mám v rezerve náhradný. No a čo, keď nevyleziem na Mount Everest, veď sú aj iné pekné kopce. Veľmi inšpiratívni ľudia sú paralympionici, ktorí sa napríklad po úraze ocitnú na vozíku, ale dokážu sa zmobilizovať a nájsť si v živote náhradný cieľ, ktorý ich uspokojuje.

Takže odporúčate, budovať si v živote vždy viac pilierov.

Vždy záleží na tom, čo si predstavujem pod šťastím. Niekto je šťastný, keď sa dostane do Tibetu a môže tam meditovať. Iný, keď môže byť chvíľu sám s knihou. Ale povedzme, že chcem zarobiť milión eur. V prvom rade by som mal vedieť, na čo mi ten balík peňazí bude. Chcem jachtu, vilu, krásne ženy? Aby som vedel, za čím sa pachtím. Keď budeme vedieť, na čo milión potrebujem, bude sa mi podstatne ľahšie zháňať. Chcem mať milión, ku ktorému však môže viesť viacero ciest. Môžem peniaze poctivo zarobiť, vyhrať v lotérii, ale aj ukradnúť, ak v sebe nemám kúsok etiky a humanizmu.

Mám stres, cítim sa vyhorený. Čo mám robiť, aby sa mi taký stav vyhol?

Nedávno som čítal o výskume, ktorý robila česká lekárska komora. Konštatuje sa v ňom, že asi tridsiatim percentám lekárov, ktorí pracujú v štátnych nemocniciach, reálne hrozí vyhorenie. Kedysi sa hovoril vtip, že aké sú štádiá socializmu: „úspěch, spěch, pech, ech“. Niečo podobné platí aj pri syndróme vyhorenia. Väčšinou sa totiž začína nejakým nadšením. Postavíme novú fabriku a prevrátime svet. Lenže druhé kolo je stagnácia. Zistíte, že fabrika sa nedá postaviť, že ten Mesiac je priďaleko. Príde frustrácia, pocit zbytočnosti, že sa plán nedá zrealizovať. Ďalšie kolo je apatia, už ma nič nebaví a potom nastupuje syndróm vyhorenia. O ňom sa často hovorí, hoci ľudia nevedia presne, čo znamená. Má mnoho oblastí, sociálnu, emocionálnu, telesnú. V každej sa nejako prejavuje.

Bojoval o titul Podnikateľa roka.
Po vyhorení sa vrhol do nového projektu a dnes vedie úspešnú firmu

Do akej miery vplýva, že v súčasnosti sa zvyšuje tlak na výkonnosť?

Ako hovoril Lasica so Satinským, musím vedieť „od hentál po hentál“, musím sa pohybovať v reálnych číslach, ktoré ma nejakým spôsobom uchránia, aby ma syndróm vyhorenia nedostal. Zvažovať, čo urobiť v práci, čo v rodine, čo vo voľnom čase. Aby sme nešli ako slony jedným smerom, lebo vieme, že tam je voda, no neuvedomujeme si, že okolo je divá zver a hrozí ďalšie nebezpečenstvo.

Existuje nejaký lakmusový papierik, že pozor, už nejdem dobrým smerom?

Ak sa po nadšení objaví stagnácia, už to by mal byť varovný signál. Potom tie jednotlivé roviny. V citovej ma prestanú zaujímať prejavy emócií voči iným ľuďom. V telesnej zase cítim, že sa mi znižuje vytrvalosť, som častejšie chorý. V sociálnej rovine sa snažím vyhýbať ľuďom. Práca ma prestáva baviť. Vravím si, že s ňou seknem a nájdem si inú. Ale práve vtedy si novú robotu väčšinou nenájdem. Mám veľa práce a príde šéf, aby som si vzal ešte ďalšiu agendu. Neviem povedať nie. Nie som asertívny. Nie, čím viac toho mám, tým lepšie. A som v začarovanom kruhu.

Aký typ stresu sa u manažérov objavuje najčastejšie?

Môže byť rôzny, niektorý nám pomáha, iný škodí. Pozitívny eustres spomínal napríklad majster (Ladislav) Chudík. Desil sa toho, keď raz vyjde na javisko a nebude mať trému. Vtedy bude vedieť, že je zle. No negatívny distres z nadmernej záťaže nás, naopak, oberá o energiu, prekáža nám, sťažuje nám život. Väčšinou si však ľudia predstavujú len časový stres. Teraz je osemnásť hodín, mal som to mať hotové, ale som iba v polovici. Objavuje sa aj anticipačný stres, už dopredu mám strach, že by to celé mohlo zle dopadnúť. Alebo stres z ľudí. Máte ísť na koberec, no máte strach zo stretnutia s nadriadeným. Stresov je celý rad. Aj z rodiny. Než by som sa s babou hádal, budem radšej v lese, hovoril mi raz jeden dôchodca.

Čo pomáha? Poviete si napríklad, že nejde o život a vždy sa veci nejako skončia?

Áno, u niekoho to funguje. Ale väčšinou to ľudia v strese nedokážu takto hravo zvládnuť. Ako hovoril Epiktétos: Veci samy osebe nie sú zlé ani dobré, iba naše myslenie ich takými robí. Pre niekoho je rozvod vyslobodením, pre iného trauma. Záleží, ako sa k tomu postavíme. Neexistuje žiadna objektívna miera stresu, len naše vnútorné prežívanie. My musíme robiť niečo sami so sebou. Zoceľovať sa, preladiť sa, nastaviť si nejaké iné hodnoty. Naplánovať si eustresové aktivity, šport, kultúru, stretnutie s priateľmi. Musíme si spraviť poriadok sami v sebe, s vonkajšími okolnosťami väčšinou nedokážeme urobiť nič.

Juraj Martínek (72)

Študoval psychológiu v Brne a v Bratislave. Krátky čas prevychovával mladistvých delikventov, potom pracoval ako pracovný psychológ v energetike a v priemysle spracovania ropy. Počas svojej profesionálnej kariéry prešiel mnohými riadiacimi pozíciami – od vedúceho oddelenia až po zamestnaneckého riaditeľa. Od roku 1984 sa ako jeden z prvých na Slovensku venoval výcvikom a školeniam v oblasti rozvoja sociálno-psychologických zručností. Bol podpredsedom Slovenskej psychologickej spoločnosti a viceprezidentom Združenia pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov.

Hlavné foto: Pixabay

Celý rozhovor sme publikovali v januárovom Forbese 2016.

Článok je súčasťou špeciálneho projektu Forbesu s názvom Nevyhorení, ktorý sa venuje problematike syndrómu vyhorenia, jeho príznakom a prevencii. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk