Veľkonočné sviatky roku 1856 boli v Anglicku také nevľúdne, že by sa azda ani Kristovi nechcelo vstať z mŕtvych. Teploty sa cez deň len tak-tak vyšplhali nad nulu, v noci klesali aj pod ňu. Williama Perkina hriala jeho osemnásťročná mladícka energia a tiež úloha, na ktorej práve horlivo pracoval.
Výskumný asistent Kráľovskej chemickej akadémie sa v primitívnom laboratóriu na povale rodičovského domu na Cable Street vo východnom Londýne venoval zadaniu, ktoré dostal. Pokúšal sa nájsť lacný spôsob výroby chinínu, žiadaného lieku proti malárii. Ten sa v tom čase musel získavať z kôry stromov, čo bolo náročné a drahé.
Náhodný objav
Perkin sa spoliehal na to, že by mohla fungovať teória nemeckého chemika Augusta Wilhelma von Hofmanna, historicky prvého riaditeľa Kráľovskej chemickej akadémie.
Hofmann skúmal kamennouhoľný decht. Dúfal, že hmota, ktorej vďaka viktoriánskemu plynovému osvetleniu vznikalo veľké množstvo, by mohla poslúžiť ako základ na syntetickú výrobu chinínu. Práve túto teóriu mal Perkin overiť.
Tínedžer urobil všetko presne tak, ako Hofmann navrhol. Výsledkom bola… ďalšia hustá čierna hmota. Ešte černejšia bola Perkinova nálada. Antimalarikum z jeho baniek a skúmaviek nevzniklo.
To, čo vzniklo, sklamaný mladík vylial do umývadla a chcel ho vyčistiť alkoholom. Umývadlo sa okamžite sfarbilo do fialova a rovnakú farbu chytila aj handrička, ktorou ho utieral. Perkin tak celkom náhodou objavil prvé syntetické farbivo.
Fialová bola známa odnepamäti, podľa zachovaných prameňov sa používala už v roku 1570 pred naším letopočtom. Zároveň išlo o extrémne drahú farbu, symbol luxusu, aristokracie a prestíže. Získavala sa totiž z morských slimákov, pričom na zafarbenie jediného kusu odevu ich bolo potrebných v priemere 10-tisíc. Absurdné množstvo.
Pátranie po lieku na maláriu prenechal mladík iným. Rovnako im prenechal aj svoje miesto v Kráľovskej chemickej akadémii – odišiel z nej, aby mohol naplno rozbehnúť biznis.
William Perkin sa zaujímal o maliarstvo a fotografiu, a tak mu okamžite došlo, že synteticky vyrobená fialová môže mať cenu zlata. Že preňho môže byť zlatou baňou.
Keďže jeho čírou náhodou vzniknutý objav nemal nič spoločné s chinínom, ktorému sa mal venovať, mladík presunul ďalšie experimenty s fialovou do záhradnej chatky, aby ich pred Hofmannom utajil. William, jeho brat Thomas a priateľ Arthur Church si zakrátko potvrdili, že dokážu vyrábať fialovú v dostatočnom množstve na to, aby sa dala komerčne využiť ako farbivo.
Overili si tiež, že zafarbený hodváb si zachováva stabilný odtieň aj po vypraní či vystavení slnečnému žiareniu. Niekoľko vzoriek hodvábu poslali do farbiarne v Škótsku a od generálneho riaditeľa fabriky dostali sľubnú odpoveď.
Po týchto nádejných signáloch už Perkin neváhal a 26. augusta 1856 si nechal patentovať „recept“ na výrobu farby, ktorú najskôr nazýval týrsky purpur a napokon elegantným francúzskym slovom „mauve“.
Hľadanie lieku nechal na iných
Pátranie po lieku na maláriu prenechal mladík iným. Rovnako im prenechal aj svoje miesto v Kráľovskej chemickej akadémii – odišiel z nej, aby mohol naplno rozbehnúť biznis, v ktorom sa kamennouhoľný decht z dovtedy bezcenného odpadu menil na hodnotnú surovinu.
Na začiatku Perkinovho podnikania a cesty k bohatstvu stála náhoda. Sama osebe by však bola nanič, keby po nej nenasledovala tvrdá práca a vytrvalá cieľavedomosť. O to obdivuhodnejšie je, že takto postupoval ešte len tínedžer – úplný zelenáč.
Zelenáč sa vydal za fialovou. Presvedčil otca, aby do podniku vložil kapitál, a bratov, aby s ním spolupracovali na výstavbe továrne. Vynašiel moridlo na farbivo a poskytoval aj poradenstvo pre odvetvie, v ktorom sa postupne etabloval.
Anglicko práve zažívalo rozmach priemyselnej revolúcie a Perkin dokonale vystihol svoju dobu. Rovnako presne sa trafil aj do módy. V roku 1862 si britská kráľovná Viktória obliekla šaty zafarbené Perkinovou fialovou a odštartovala tým fialovú mániu. „Fialové osýpky,“ písali v tom čase anglickí humoristi – a vlastne sa trafili aj oni. Dopyt bol obrovský.
Pôvodný omyl podporený tvrdou drinou napokon priniesol výsledok: z Williama Perkina sa stal bohatý podnikateľ. K svojmu úspechu prispieval aj tým, že sa nikdy nevzdal aktívneho výskumu v organickej chémii. Vášeň pre vedu ho neopustila.
Vďaka tomu uviedol na trh ďalšie syntetické farbivá a objavil aj spôsob výroby kumarínu, jednej z prvých surovín používaných pri výrobe parfumov. Perkinovo meno nesie aj reakcia súvisiaca s kyselinou škoricovou – najstaršia komerčne využívaná metóda na výrobu zlúčeniny používanej v arómach a liečivách sa nazýva Perkinova reakcia.
V roku 1892 bol podnikateľ a vedec v jednej osobe nútený predať svoje podniky. Dôvodom bolo, že nadvládu v chemickom priemysle prevzalo Nemecko, a to s takou suverenitou, že si z odvetvia prakticky vytvorilo monopol.
Napriek tomu bola po jeho smrti v auguste 1907 hodnota Perkinovho majetku vyčíslená na sumu, ktorá by dnes zodpovedala deviatim miliónom libier, teda približne 253 miliónom českých korún (takmer 11 miliónom eur).
V tom istom roku, keď Perkin zomrel, vznikla Imperial College London, jedna z najvýznamnejších univerzít na svete, z ktorej vzišlo 14 laureátov Nobelovej ceny. Pri príležitosti stého výročia udelila kráľovná Alžbeta II. univerzite kráľovskú chartu, vďaka ktorej získala úplnú nezávislosť a právo udeľovať vlastné akademické tituly.
Odvtedy sa akademický odev Imperial College London vyznačuje fialovou farbou na počesť Perkinovej práce. „Fialová symbolizuje ducha úsilia a objavovania, ako aj ochotu riskovať,“ uviedla tamojšia profesorka a prezidentka univerzity Alice Gast. Perkinov život sa azda ani nedá vystihnúť lepšie.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorom je Filip Saiver.
