Kliniky dnes spájajú genetické testy, MRI, farmakológiu aj zásahy do životného štýlu. Kým časť postupov je bežná prevencia, iné zostávajú experimentálne.
Už nielen Silicon Valley a miliardári si chcú predĺžiť život a roky prežité v zdraví – trend longevity preniká medzi bežných ľudí. Ambíciou už, navyše, nie je iba zastaviť proces starnutia, ale zvrátiť ho. Existuje pomerne veľká šanca, že vieme, ako na to. Dostupné metódy testuje Bryan Johnson, americký podnikateľ a miliardár, ktorého príbeh zachytáva dokument „Don’t Die: O človeku, ktorý sa rozhodol žiť večne“.
Volá sa Bryan Johnson a má 46 rokov. Hoci on by zrejme súhlasil iba s prvou časťou tejto vety. Tvrdí totiž, že svoj biologický vek znížil o päť rokov. Čas sa snaží oklamať s podporou 30 lekárov, pričom denne užíva viac ako 100 liekov a doplnkov – od cesnaku až po metformín na predpis – a využíva viac či menej exotické metódy. Do prvej skupiny možno zaradiť napríklad terapiu infračerveným svetlom, do druhej prijímanie krvnej plazmy od vlastného syna. Celá táto záležitosť ho stojí dva milióny dolárov ročne, teda približne 1,72 milióna eur.
Johnson je zakladateľom a prezidentom kalifornského Kernela, spoločnosti pôsobiacej v neurotechnológiách. Svet ho však pozná predovšetkým vďaka rutine, ktorej sa s takým nasadením venuje mimo pracovného času.
„Má to vôbec nejaký zmysel?“ pýtam sa profesora Piotra Kunu, vedúceho Katedry vnútorného lekárstva Lekárskej univerzity v Lodži a viceprezidenta Poľskej spoločnosti civilizačných chorôb. Kuna je zároveň členom vedeckej rady Naukowej Fundacji Polpharmy, ktorá spolupracuje so Sense Med Concept, klinikou zameranou na medicínu životného štýlu, preventívnu a anti-agingovú medicínu.
„Deväťdesiat percent metód, ktoré Bryan Johnson používa, má oporu vo vede. Napríklad prerušovaný pôst, ktorý urýchľuje očisťovanie organizmu od toxických faktorov, vyradenie mäsa či časté vyšetrenia organizmu možno odporučiť každému,“ hovorí profesor Kuna.
„Určité pochybnosti vyvoláva predovšetkým užívanie takého množstva liekov, ktoré majú spomaľovať starnutie. Plazmu od syna už totiž neprijíma, dospel k záveru, že táto metóda nefunguje.“
Upozorňuje, že Johnson nie je jediný. David H. Murdock, zakladateľ spoločnosti Dole, známej banánmi a ananásmi, sa už štyri desaťročia stravuje vegetariánsky, pravidelne cvičí a neužíva žiadne doplnky ani vitamíny. Má už 100 rokov a jeho cieľom je dožiť sa 125.
Miliardári chcú žiť večne
Do honby za dlhším a zdravším životom sa pustili aj miliardári zo Silicon Valley, ktorí financujú množstvo laboratórií a pracovísk vyvíjajúcich terapie spomaľujúce starnutie. A prevažná väčšina týchto iniciatív má pevný vedecký základ.
Zoznam veľkých mien, ktoré sa zapojili do trendu longevity, teda dlhovekosti, je skutočne pôsobivý. Pred 10 rokmi začal Larry Page, keď inicioval vznik spoločnosti Calico, dcérskej firmy Alphabetu, ktorá dnes patrí medzi popredné centrá zaoberajúce sa starnutím.
Jeff Bezos investoval do Altos Labs, ďalšej hviezdy odvetvia a zároveň jedného z najlepšie financovaných biotechnologických startupov v histórii – doteraz získal tri miliardy dolárov, teda približne 2,57 miliardy eur – a spolu s Peterom Thielom aj do Unity Biotechnology. Sam Altman vložil peniaze do Retro Biosciences. Larry Ellison venoval rôznym výskumom zameraným proti starnutiu niekoľko stoviek miliónov dolárov, teda rádovo stovky miliónov eur.
Sergey Brin, Mark Zuckerberg a jeho manželka Priscilla Chanová, Yuri a Julia Milnerovci, ako aj Anne Wojcicki zase patria medzi zakladateľov ceny Breakthrough Prize, ktorá sa udeľuje, okrem iného, za objavy, ktoré prispievajú k predĺženiu ľudského života.
Podnikatelia zo Silicon Valley sa neobmedzujú iba na investovanie do dlhovekosti, ale sami sa po Johnsonovom vzore pokúšajú predĺžiť si život v zdraví. Zuckerberg trénuje natoľko intenzívne, že bol dokonca ochotný pobiť sa v klietke s Elonom Muskom. Aj ten, mimochodom, premýšľa o dlhovekosti – či dokonca nesmrteľnosti –, hoci spôsobom typickým pre seba. Láka ho možnosť nahrať ľudský mozog na disk.
Trend longevity, ktorého dynamický rozvoj sledujeme už niekoľko rokov, sa však neobmedzuje iba na Silicon Valley či miliardárov. Metódy, ktoré využíva Johnson, aj vyšetrenia, ktorým sa podrobuje, dnes ponúka množstvo kliník, ktoré si za ne pýtajú dva milióny dolárov, teda približne 1,72 milióna eur ročne.
Treba si uvedomiť, že Johnson predstavuje extrém. Napríklad vyšetrenie magnetickou rezonanciou vôbec nie je potrebné absolvovať každý mesiac, ako to robí on. A netreba si ani kupovať vlastný prístroj domov.
Večný život pre každého
Odhady hodnoty trhu longevity sa výrazne líšia. Analytická spoločnosť Allied Market Research uvádza, že hodnota terapií súvisiacich s dlhovekosťou a bojom proti starnutiu dosiahla v roku 2020 25,1 miliardy dolárov, teda približne 21,5 miliardy eur, a do roku 2030 vzrastie na 44,2 miliardy dolárov, v prepočte asi 37,9 miliardy eur.
Ide však o výpočty založené na zúženej definícii tohto trhu. Ak vychádzame z predpokladu, že starnutie je príčinou mnohých chronických ochorení, terapie longevity môžu nahrádzať tradičné spôsoby liečby. Podľa biotechnologickej spoločnosti First Technology dosiahla v roku 2021 hodnota trhu s terapiami ochorení, ktoré možno liečiť pomocou senoterapeutík – liekov odstraňujúcich starnúce bunky, ktoré sú zdrojom zápalových faktorov –, viac ako 127 miliárd dolárov, teda približne 109 miliárd eur.
Joanna Benszová spolu s kniežaťom Michaelom von Liechtensteinom spoluzaložila Longevity Center a zároveň túto kliniku s pracoviskami vo Švajčiarsku a Poľsku vedie. Je tiež spoluzakladateľkou a prezidentkou International Institute of Longevity, ktorý združuje odborníkov na vedu o starnutí, zdravotnú prevenciu a ekonomiku dlhovekosti.
Priznáva, že nemá rada preklad slova longevity ako dlhovekosť. Benszová sa smeje, že priveľa ľudí sa sústreďuje práve na tú večnosť.
„Ešte pred niekoľkými rokmi dominoval naratív science fiction sústredený na otázku, o koľko dokážeme predĺžiť život ľudského druhu. Dnes je oveľa praktickejší a prízemnejší. Nejde o snahu dosiahnuť nesmrteľnosť, ale o znižovanie biologického veku, zvyšovanie kvality zdravia a predlžovanie života v dobrom zdravotnom stave,“ vysvetľuje Benszová.
„Za posledných niekoľko rokov sa zmenila aj cieľová skupina. Trend longevity je oveľa dostupnejší. Kedysi sa vnímal ako niečo vyhradené veľmi bohatým ľuďom. Vyplývalo to, samozrejme, z nákladov. Genetické vyšetrenia bývali veľmi drahé, mohli stáť 100-tisíc dolárov, teda približne 85 800 eur. Dnes rovnaké testy celého genómu stoja okolo tisíc dolárov, čiže približne 858 eur.“
S rastúcou dostupnosťou sú však, samozrejme, spojené aj určité riziká. Čoraz viac subjektov sa snaží na tomto trende nasilu priživiť. Ďalším problémom je, že dodnes neexistuje ustálená definícia longevity ani jednotné štandardy, hoci odvetvie na nich už pracuje.
Minulý rok sa v Kalifornii uskutočnila prvá konferencia pre kliniky z tohto sektora. Jej spoluorganizátorom bol popri výskumnom Buck Institute a skupine medzinárodných expertov aj International Institute of Longevity.
Poisťovniam sa to oplatí
Longevity vychádza z medicíny 4P – preventívnej, personalizovanej, precíznej a proaktívnej –, integrovanej a funkčnej medicíny a medicíny životného štýlu. Na rozdiel od tradičných systémov zdravotnej starostlivosti, ktoré sa sústreďujú na manažovanie ochorení, tu ide o ich predchádzanie. Ešte vo fáze, keď je pacient zdravý, alebo prinajmenšom nemá žiadne príznaky.
Nejde ani o jednoduché predlžovanie života, ktorý možno umelo udržiavať pomocou špecializovaných prístrojov. Dôležitejší než lifespan, teda dĺžka života, je healthspan, čiže život v dobrom zdraví. Lifespan má byť svojím spôsobom vedľajším efektom healthspanu. Dĺžku života predlžujeme už celé desaťročia, neznamená to však, že sa podobne výrazne zlepšuje aj naša fyzická kondícia.
„Ľuďom vo veku od 30 do 50 rokov, keď sa toho ešte dá veľa ovplyvniť, kliniky longevity pomáhajú prijímať rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť dĺžku aj kvalitu ich života. Rozhodnutia, vďaka ktorým sa u nich niektoré ochorenia spojené s procesmi starnutia napriek genetickej záťaži vôbec neobjavia, alebo prídu oveľa neskôr.“
„Hoci sú tieto rozhodnutia vo svojej podstate otázkou zdravého rozumu, pri ich kvantifikácii sa veci komplikujú. Každý napríklad vie, že fyzický pohyb predlžuje život, no situácia sa skomplikuje vo chvíli, keď treba cvičenie optimalizovať z pohľadu dlhovekosti. Ľudia, ktorí športujú nadmerne alebo profesionálne, nepatria medzi tých, ktorí žijú najdlhšie. Treba si uvedomiť, že dlhovekosť sa skrýva medzi extrémami, niekde uprostred škály,“ vysvetľuje mi Benszová.
Longevity preto nepredstavuje iba výzvu pre prírodu, ale aj pre logiku, podľa ktorej fungujú systémy zdravotnej starostlivosti.
„Poisťovne lekárovi nezaplatia veľa za to, že pacientovi odporučí zmeniť spôsob stravovania alebo sledovanie hladiny glukózy v krvi, aby zabránil vzniku cukrovky druhého typu. Po stanovení diagnózy však poistenie tomu istému pacientovi zaplatí veľmi drahý inzulín,“ píše vo svojom bestselleri Outlive: The Science and Art of Longevity Peter Attia, lekár, tvorca programu Early Medical a zároveň hlavná celebrita trendu longevity – áno, aj tento trend má svoje celebrity.
„Takmer všetky peniaze smerujú do liečby, nie do prevencie – a keď hovorím o prevencii, myslím tým predchádzanie ľudskému utrpeniu,“ dodáva.
Tejto zmene paradigmy fandia poisťovne, ktoré vývoj trendu longevity pozorne sledujú.
„Čoraz viac ľudí dostáva cukrovku, problémy s kardiovaskulárnym či tráviacim systémom majú čoraz mladší ľudia a rastie aj počet onkologických pacientov. Najväčšiu dynamiku rastu však medzi civilizačnými ochoreniami zaznamenávajú duševné choroby a poruchy,“ hovorí Aleksandra Agatowska, prezidentka PZU Życie.
„Pre poisťovne je skutočnosť, že ochorejú čoraz mladší ľudia, veľmi nebezpečným javom, ktorý ovplyvňuje oceňovanie rizík. Len v Poľsku už žijú približne tri milióny ľudí s cukrovkou a v roku 2040 ich bude päť až šesť miliónov. S rastúcim počtom chorých sa zvýšia aj náklady na liečbu. Už dnes WHO označuje cukrovku za prvú neprenosnú pandémiu.“
WHO zatiaľ starnutie nepovažuje za chorobu, ale pred niekoľkými rokmi sa do medzinárodnej klasifikácie chorôb ICD-11 dostal kód označujúci súvislosť ochorenia s vekom pacienta. Približuje nás to k uznaniu starnutia za chorobu a zároveň odráža, ako sa mení naše chápanie toho, čo starnutie vlastne je a z čoho vyplýva.
Čo je starnutie?
Existuje množstvo teórií starnutia.
Neznamená to však, že si navzájom odporujú. Každá jednoducho hovorí o inej príčine. S pribúdajúcimi rokmi tieto faktory pôsobia čoraz silnejšie a kumulujú sa. Potom sa začínajú objavovať ochorenia ako cukrovka druhého typu, vysoký krvný tlak či demencia.
Za prelom v anti-agingovej medicíne možno považovať publikáciu profesora Carlosa Lópeza-Otína z Univerzity v Oviede a niekoľkých ďalších vedcov z roku 2013, v ktorej identifikovali deväť znakov starnutia. V publikácii z minulého roka k nim pribudli ďalšie tri a tento zoznam sa stal základom ďalšej diskusie.
Išlo o genómovú nestabilitu, skracovanie telomér – ochranných zakončení chromozómov –, zmeny epigenómu, ku ktorému sa ešte vrátime, stratu proteostázy, teda homeostázy bielkovín, dereguláciu kľúčových metabolických procesov, dysfunkcie mitochondrií, hromadenie toxických buniek, vyčerpanie zásob kmeňových buniek a zmeny v medzibunkovej komunikácii spolu s produkciou prozápalových molekúl.
Veľký ohlas vyvolali aj výskumy profesora Davida Sinclaira z Harvard Medical School, ktorý vo svojej informačnej teórii starnutia všetky tieto znaky spojil. Ak existuje niekto, koho možno nazvať pápežom longevity, bol by to práve Sinclair.
„Každá z našich buniek má rovnakú DNA, takže to, čo odlišuje nervovú bunku od kožnej bunky, je epigenóm, teda kontrolné systémy a bunkové štruktúry, ktoré bunke hovoria, ktoré gény majú byť zapnuté a ktoré vypnuté. A práve to v oveľa väčšej miere než naše gény skutočne riadi väčšinu nášho života,“ píše vo svojom bestselleri z roku 2019 Lifespan: Why We Age – and Why We Don’t Have To.
Postupom času rôzne nepriaznivé procesy menia epigenóm, v dôsledku čoho bunky strácajú pôvodnú identitu – nevedia presne, čím sú, akú majú funkciu, ani čo majú robiť, napríklad vytvárať vlasy, zachovávať pružnosť či hojiť poranenia.
Sinclair vidí nádej v stimulácii epigenetických regulátorov, na čele so známymi sirtuínmi – preslávenými aj vďaka sirtfood, takzvanej Adele diéte –, ktorá stabilizuje epigenóm. Aktivovať ich možno pomocou rôznych stresorov, napríklad pomerne intenzívneho tréningu, nízkoproteínovej diéty alebo vystavenia vysokým a nízkym teplotám.
Inými slovami, prostredníctvom výziev pre organizmus, ktoré mu však nespôsobujú škodu. A pomocou vhodných liekov.
„Je to ako telefonovať zo žartu do Pentagonu. Armáda a ženijné jednotky sa uvedú do pohotovosti, ale žiadna vojna sa nevedie,“ vysvetľuje Sinclair.
Priestor na vlastné zásahy je pomerne veľký, pretože podľa Calico závisí dlhovekosť iba zo siedmich percent od dobrých génov. Odborníci delia kroky, ktoré môžeme podniknúť, do troch skupín.
Prvou sú behaviorálne opatrenia, teda napríklad fyzický pohyb – Attia ho považuje za najdôležitejší prvok –, spánok, o ktorého význame píše v knihe Why We Sleep: Unlocking the Power of Sleep and Dreams Attiov kolega profesor Matthew Walker z University of California, Berkeley, správna strava či činnosti podporujúce našu psychickú kondíciu, napríklad udržiavanie sociálnych kontaktov. Dôležité je aj vyhýbanie sa škodlivým faktorom, ako sú UV žiarenie či znečistenie ovzdušia.
Po prekročení prahu kliniky sa tieto rady, ktoré by mohli pôsobiť ako rady starej mamy, menia na tvrdú vedu. Všetko sa, samozrejme, začína diagnostikou.
V rámci medicíny longevity sa robia neštandardné vyšetrenia, napríklad meranie dĺžky telomér či mitochondriálne testy, ktoré sa kombinujú s úplne klasickými vyšetreniami, ako sú krvné testy, MRI alebo EKG. Skúmajú sa aj kognitívne funkcie, rýchlosť reakcie a emocionálny stav, pretože sú rovnako dôležité ako to, či má pacient vysoký cholesterol.
Treba tiež zdôrazniť, že neexistuje jediný vek, ktorý by určoval zdravotný stav. Meria sa ich viac, napríklad epigenetický, metabolický či imunologický vek. Na každý z nich pritom dokážeme pôsobiť iným spôsobom.
Výsledkom sa prispôsobí vhodný program, intervencie a procedúry, napríklad prerušovaný pôst, kryokomora, hyperbarická komora, terapia infračerveným svetlom alebo špeciálne cvičenia. Neexistuje však jedna učebnica – každá klinika sa snaží vytvoriť vlastnú metódu.
Druhým typom opatrení je farmakológia.
Profesor Kuna hovorí: „Máme niekoľko desiatok registrovaných liekov, ktoré by teoreticky mohli spomaľovať proces starnutia. Vyplýva to z výskumov, treba však zdôrazniť, že neexistovali žiadne cielené štúdie skúmajúce, či práve tieto lieky priamo predlžujú život.“
„Príkladom je metformín používaný pri cukrovke. Alebo rapamycín, ktorý tlmí delenie buniek, pričom v niektorých modeloch zvyšuje riziko vzniku rakoviny. Veľká štúdia tohto lieku sa skončila posledný deň minulého roka. Čakáme na výsledky. Máme aj senolytiká, ktoré pôsobia rôznymi spôsobmi, ale v zásade bránia skracovaniu našej DNA. Zatiaľ však nemáme istotu, nakoľko účinne budú fungovať u ľudí.“
Odborník zároveň zdôrazňuje, že zatiaľ je v skutočnosti jediným liekom, pri ktorom veľké populačné štúdie preukázali predĺženie života, a to o sedem percent, vitamín D3.
A potom je tu tretia skupina opatrení, teda moderné genetické a bunkové terapie, ktoré zrejme fascinujú najviac, hoci zatiaľ sme iba v počiatočnom štádiu. Zjednodušene by to mohlo vyzerať tak, že po niekoľkých injekciách sa naše bunky omladia a epigenóm sa resetuje. Príkladom sú Yamanakove faktory, pomenované podľa laureáta Nobelovej ceny za medicínu z roku 2012.
„Yamanakove faktory a ďalšie genetické koktaily fungujú tak, že sa spájajú s adenovírusmi a zavádzajú do buniek, ktoré sa následne geneticky modifikujú a preprogramujú, čo má zastaviť starnutie. Výskumy na myšiach ukázali, že skutočne dokážu zvrátiť procesy starnutia.“
„Treba však pamätať, že ide o konkrétne experimentálne modely, pri ktorých sa myši umelo nechajú zostarnúť a následne sa skúma, či tieto faktory dokážu procesy zvrátiť. Navyše sa skúmajú geneticky modifikované myši. A myš nie je človek. To všetko nás musí viesť k opatrnosti,“ upozorňuje.
Nevylučuje však, že raz budeme skutočne schopní omladzovať bunky. Aj keby sa tak stalo, treba mať na pamäti, že podávanie genetických koktailov bude znamenať zásah do ľudskej DNA. Až potom uvidíme, aké to bude mať následky a ako dlho pretrvajú.
Pribúdajú aj testy terapií využívajúcich kmeňové bunky, ktoré majú potenciál spomaľovať proces starnutia. V súčasnosti sa tieto bunky osvedčujú v ortopédii, zatiaľ sa však na klinikách longevity v západných krajinách bežne nevyužívajú, s výnimkou buniek získavaných z krvi či tukového tkaniva. Hlavným dôvodom je absencia vhodných usmernení pre lekárov.
„Tento rok plánujeme začať výskum možností využitia kmeňových buniek. Som presvedčená, že takéto terapie sa budú v blízkej budúcnosti používať bezpečne,“ hovorí Joanna Benszová.
„Medzi terapie, ktoré chceme zavádzať, patria aj Yamanakove faktory. Treba však pamätať, že všetky podobné postupy budú musieť získať súhlas regulačných orgánov. Už dnes pritom máme množstvo účinných a vedecky potvrdených terapií a odporúčaní, ktoré ovplyvňujú jednotlivé faktory starnutia. Zatiaľ neexistuje jedna univerzálna tabletka na dlhovekosť, preto sa oplatí sústrediť na to, čo už máme k dispozícii,“ upozorňuje.
Veda priam núti k optimizmu, nie každý ho však zdieľa. Dlhovekosť vyvoláva určité obavy a zrejme najrozšírenejšou je strach z ďalších desaťročí fyzického a psychického utrpenia, ktoré sa v zásade spája so starnutím. Práve tomu má však longevity predchádzať a až akoby popri tom predlžovať život. Z rovnakých dôvodov nemusia byť opodstatnené ani ekonomické obavy zo zahltenia systémov zdravotnej starostlivosti.
Bolo by síce potrebné pripraviť sa na vyššie výdavky na zdravotnú prevenciu, problémom by to však bolo iba v počiatočnom období.
„Najväčšie náklady na prevenciu sú na začiatku, pretože už máme chorých ľudí a navyše pribudnú náklady na preventívne vyšetrenia aj na liečbu ľudí, ktorí vďaka nim začnú s terapiou skôr. Myslím si, že možnosti prevencie ovplyvňuje veľa faktorov, ale na prevenciu sa treba pozerať ako na investíciu do budúcnosti,“ hovorí Aleksandra Agatowska.
Dlhovekosť by však určite musela vyvolať zmeny v modeli nášho života a práce, inak nebudeme schopní udržať redistributívne dôchodkové systémy. O tom, ako by mohla vyzerať realita, v ktorej storočný človek nebude výnimkou, píšu profesor Andrew Scott a profesorka Lynda Grattonová v knihe The 100-Year Life: Living and Working in an Age of Longevity.
Predpovedajú zmenu súčasného modelu vzdelávanie – produktivita – dôchodok na nový: vzdelávanie – produktivita – vzdelávanie – produktivita – dôchodok.
Azda najvážnejšie výzvy spojené s touto zmenou nachádzam v knihe hlavného historika ľudstva Yuvala Noaha Harariho, profesora Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme.
„Všeobecne známy je výrok fyzika Maxa Plancka, že veda napreduje od pohrebu k pohrebu. Myslel tým, že až keď odíde jedna generácia, nové teórie dostanú šancu vykoreniť tie predchádzajúce. Neplatí to iba pre vedu.“
„Zamyslime sa na chvíľu nad vlastným pracoviskom – bez ohľadu na to, či sme vedci, novinári, kuchári alebo futbalisti. Ako by sme sa cítili, keby mal náš šéf 120 rokov, jeho názory by sa formovali v časoch, keď bola britskou kráľovnou ešte Viktória, a navyše by pravdepodobne zostal naším nadriadeným ešte niekoľko desaťročí?“
„V politike by mohli byť dôsledky takéhoto stavu ešte pochmúrnejšie. Naozaj by ste chceli, aby Putin zostal pri moci ďalších 90 rokov?“ pýta sa v knihe Homo Deus: A Brief History of Tomorrow.
Spoločenské a politické dôsledky dlhovekosti sú však už problémom budúcich generácií. A prípadne Bryana Johnsona.
