19. októbra 2021

„Keď si ľudia nesú traumy a strachy, robia stovky vecí, ktoré ich stoja kvantum energie, ale neprinášajú im žiadne výsledky,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Petra Shrem. „Lebo sa príliš boja urobiť tú jednu zásadnú, ktorá by mala reálny vplyv.“

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako sa nízke sebavedomie prejavuje vo finančnej situácii?
  • Prečo a ako sa zbaviť zranení z minulosti?
  • Ako sa vysporiadať so strachom zo sklamania alebo z kritiky?
  • Prečo by sme so strachmi nemali vždy iba bojovať?

Petra Shrem je certifikovaná transformačná koučka. Desať rokov pôsobila ako lektorka cudzích jazykov vo veľkých firmách. Okrem toho viedla vlastnú jazykovú školu. Napokon u nej však vyhrala túžba pomáhať ľuďom. Už päť rokov pôsobí aj ako mentorka koučov z celého sveta.

Kľúčom k úspechu v podnikaní sú podľa vášho programu štyri stupne transformácie – štyri „superschopnosti“. Aké?

Prvé štádium spočíva v uzatvorení minulosti. Musíme sa zbaviť blokov, zranení. Minulosť veľmi ovplyvňuje úroveň našej sebadôvery. Toto všetko nám často bráni s podnikaním vôbec začať a neskôr dosiahnuť úspech.

Reklama

Minulosť, ktorá nám bráni v úspechu

Čo tieto bloky a traumy spôsobuje?

Rodina nám vštepuje úroveň sebavedomia a sebahodnoty. Na základe rodiny si vytvárame vlastný sebaobraz. Prijali sme jej názory na to, v čom sme dobrí a v čom nie, na čo máme a na čo nemáme.

Ale to nemá nič spoločné s našou dnešnou realitou – terajšími schopnosťami. Uvedomiť si svoju skutočnú hodnotu a tým pádom jedinečnosť je prvá superschopnosť.

Keď nám chýba základné sebavedomie, ktoré sme si vybudovali vďaka rodine, a nesieme si nespracované emočné zranenia z detstva, často sa sebavedomie snažíme získať z vonka. Vzdelávame sa, máme množstvo absolvovaných kurzov a certifikátov. Ženieme sa za úspechmi. Ale ani to nám nepomáha cítiť sa sebavedomo.

Dá sa zranení z minulosti úplne zbaviť?

Pri mojej práci s klientmi som prišla na to, že nemusíme vyriešiť celú našu minulosť. Stačí, ak odstránime kľúčové bloky.

Začarovaný kruh treba prerušiť

Ako sa ešte nízka sebahodnota môže prejaviť?

Niekedy napríklad aj vo financiách. To platí najmä pre ženy. Keď majú nízku sebadôveru, nedokážu si vypýtať adekvátne finančné ohodnotenie. Pri oslovovaní nových klientov často cenu umelo znižujú.

Je to začarovaný kruh – keď si niekto v podnikaní neverí, nebude iniciatívne oslovovať klientov. Ale keď ich neosloví, nezíska ich a nebude mať ani dosť financií. Tým pádom jeho sebadôvera zasa klesne. Je ťažké sa z toho dostať. Preto je práve obnovenie sebadôvery ďalším štádiom transformácie.

V čom spočíva?

Po rodinnom vzorci je druhým najčastejším zdrojom nízkej sebadôvery trauma z neúspechu. To si málo ľudí uvedomuje, ale je to veľmi dôležité. Podnikateľské prostredie je plné zlyhaní. Je normálne, že niečo nevyjde.

Samozrejme, nie každé zlyhanie musí byť nevyhnutne traumatické. Stáva sa to najmä vtedy, keď človek niečomu verí, niečo veľmi chce, dá do toho všetko a napriek tomu to nevyjde.

Takéto hlboké sklamanie spôsobí, že si už pri ďalšom pokuse verí oveľa menej a do ďalšej akcie už nedá všetko. Preto sa na podnikateľskej ceste musíme naučiť vysporiadať so sklamaniami. Sebadôvera je druhá superschopnosť.

Keď sme zo seba sklamaní

Ale je predsa prirodzené, že keď človeku niečo nevyjde, je zo seba sklamaný. Ako sa s tým teda vysporiadať?

Na to, aby trauma prestala byť traumou, je dôležité traumatickú udalosť odpojiť od nervovej sústavy. To znamená, že sa musíme naučiť pracovať so svojimi emóciami. Spracovať ich a uvoľniť.

Ďalej je veľmi dôležité, aby sme sa v tom naučili vidieť akýsi dar – lekciu. Musíme zistiť, čo presne spôsobilo, že sme nakoniec neuspeli. Analyzovať svoj neúspech je nepríjemné. Mnohí sa tomu vyhýbajú. Ale keď si zakrývame oči, náš neúspech sa ešte umocní.

V čom spočíva ten dar?

Reklama

Keď zistíme, čo presne náš neúspech spôsobilo, môžeme hľadať iné alternatívy, urobiť niečo inak, poprosiť o pomoc. S tým má tiež veľa ľudí problém.

Keď traumu z neúspechu spracujeme týmto spôsobom, stane sa z nej výhra. Človek sa cíti poučený a na základe vlastnej skúsenosti si verí viac, nie menej. Vie, čo urobil zle a vie, ako to nabudúce urobiť lepšie.

Snaha o dokonalosť

To znie ako víťazný záver. Aké sú ďalšie stupne?

Keď sa človek vysporiada s minulosťou a začne si veriť, chce sa ukázať, dať o sebe vedieť. Ale najmä ženy majú s viditeľnosťou veľký problém. A to hneď v dvoch rovinách.

V akých?

Prvá je tá priama – dokázať sa fyzicky ukázať. Zverejniť svoju fotku, zapnúť si webkameru, keď s niekým telefonujeme.

Druhá, dôležitejšia, je, či žena dokáže vystupovať ako expertka vo svojej oblasti. Či si dovolí niesť autoritu, alebo bude pôsobiť len ako priemerná, nezaujímavá šedá myška.

Petra Shrem vedie klientov k sebavedomiu a sebahodnote. Najčastejšie pracuje s koučkami a podnikateľkami. Zdroj foto: archív Petry Shrem

Podľa štatistík si žena musí byť stopercentne istá, aby niečo povedala. Naproti tomu mužom stačí len šesťdesiat percent. Žena ide za príležitosťou len vtedy, keď je stopercentne pripravená. Muži oveľa radšej riskujú, skúšajú.

Syndróm neviditeľnosti aj na sociálnych sieťach

V časoch sociálnych sietí, keď sú jednotlivci veľmi zameraní na budovanie osobnej značky, je celkom prekvapivé, že by zo zviditeľnenia sa niekto mohol mať strach.

Tam ide aj o to, ako sa človek prezentuje. Aj na sociálnych sieťach sa podnikatelia skrývajú. Napríklad za výroky slávnych, expertízu iných ľudí, fotky jedla… Málokedy tam nájdeme niečo naozaj hodnotné, čo by naozaj uchvátilo. Väčšina podnikateľov aj na sociálnych sieťach pôsobí priemerne.

Prečo to tak je?

Volá sa to syndróm neviditeľnosti – človek je síce videný, ale nie taký, aký v skutočnosti je. Nedovolí si pôsobiť ako expert a ukázať všetko, čo v ňom je. Viditeľnosť je v podnikaní tretia superschopnosť.

Útok na náš charakter

A ako by sme mohli so strachom z viditeľnosti bojovať, aby sme sa dostali od priemerného k výnimočnému?

Aj tu sa potrebujeme vrátiť do minulosti a identifikovať, prečo sme neviditeľní. Je to náročný proces. Táto trauma pochádza tiež najmä z detstva. Väčšinou zo školských čias.

Keď sme stáli pred celou triedou, boli sme zahanbení, niekto zaútočil na náš charakter, označil nás za hlúpych, neporiadnych… Takéto verejné zahanbenie zo strany učiteľa alebo inej autority je často traumatizujúce. Dôsledkom je, že sa bojíme prejaviť, povedať svoje názory, pôsobiť sebavedomo. Obávame sa chýb, výsmechu či kritiky.

Sebavedomie a arogancia

Niektorí ľudia sa boja vystupovať sebavedome aj preto, aby neboli označení ako namyslení a arogantní. Kde je podľa vás tá hranica?

Sebavedomie a arogancia sú pre mňa dva rozdielne svety. Nemám pocit, že by medzi nimi bola hranica. Skôr by som povedala, že arogancia je často znakom nízkeho sebavedomia.

Keď si človek neverí, má pocit, že aj druhých musí zhadzovať, aby stúpol vo vlastných očiach, aj v očiach iných ľudí. Arogancia je maska, za ktorú sa ľudia skrývajú, aby nemuseli odhaliť svoju pravú tvár.

Znakmi skutočného sebavedomia sú, naopak, autenticita a zraniteľnosť. Keď sa človek neskrýva za masky a nemá problém ukázať, že jeho život nie je vždy prechádzka ružovou záhradou. Je dôležité zdieľať svoje úspechy aj neúspechy.

Dôležitým znakom zdravého sebavedomia je aj adaptabilita. Schopnosť človeka pružne reagovať. To znamená, že si verí, že aj keď mu do cesty príde prekážka, zvládne ju prekonať. Možno teraz stopercentne nevie, ako sa s tým popasuje, ale verí si.

Je v poriadku ukázať, že niečo nevieme. Nemusíme hneď mať odpovede na všetko. Dôležité je ich hľadať.

Zmysluplná akcia

A posledný stupeň transformácie?

Ísť do akcie. Nie hocijakej, ale tej strategickej. V podnikaní ide o stratégie, ktoré budú mať najväčší dosah či efekt. Strategická akcieschopnosť je preto štvrtá superschopnosť.

Keď si ľudia nesú traumy a strachy, robia stovky vecí, ktoré ich stoja kvantum energie, ale neprinášajú im žiadne výsledky. Lebo sa príliš boja urobiť tú jednu zásadnú, ktorá by mala reálny vplyv.

Prokrastinácia je podľa koučky len formou úteku pred stresom a vlastným prežívaním. Zdroj foto: archív Petry Shrem

Čím viac sa človek snaží opustiť svoju zónu komfortu, tým viac má pocit, že to preňho nie je to správne, že na to nemá. Volám to protiúder.

Keď je žena líderský typ a podarí sa jej dostať na vedúcu pozíciu, z ničoho nič začne o sebe pochybovať. Po veľkom úspechu z nášho podvedomia prichádzajú údery pod pás. Zrazu nás prepadávajú strachy a pochybnosti, ktoré s realitou nemajú nič spoločné.

Bojovať nemá zmysel

Ako sa s nimi dá bojovať?

Z môjho pohľadu nemá zmysel s nimi bojovať, snažiť sa ich potlačiť alebo umlčať. Sú v našom podvedomí z nejakého dôvodu, majú nás chrániť.

Je preto dôležité si racionálne uvedomiť, odkiaľ pochádza tento strach a pomenovať ho. Možno je to strach z kritiky. Ten je relevantný a je v poriadku ho mať.

Až keď si človek pripustí, že má z kritiky strach, môže sa lepšie pripraviť, že bude skritizovaný. Lebo to je dôležitá súčasť procesu.

Kritika býva často nepríjemná a pre mnohých ľudí je extrémne náročné ju prijať. Ako na to?

Práca s kritikou je veľmi dôležitá. Keď sme boli v minulosti skritizovaní, zahanbení a dostali sme nekonštruktívnu kritiku, plnú emócií, sme traumatizovaní. A každá kritika, ktorú dostaneme, je ako sypanie soli do rany. Akokoľvek konštruktívne sa nám ju človek snaží podať, bolí nás. Je v nás vzorec, ktorý hovorí, že ak nás niekto kritizuje, znamená to, že nie sme dosť dobrí.

Bez emócií

Čiže opäť stačí len oslobodiť sa od minulosti?

Nie celkom. Človek by si tiež mal určiť, koho kritiku bude prijímať. Sú aj ľudia, ktorí majú problémy sami so sebou a ich životnou náplňou je druhých zhadzovať. Ich kritika nikdy nebude konštruktívna ani prínosná. Preto by sme sa nad ňou vôbec nemali zamýšľať ani ju akceptovať.

Namiesto toho by sme sa mali zamerať na ľudí, ktorých kritika nás môže posunúť. Napríklad sú z rovnakého odboru, majú podobnú skúsenosť. Je pravda, že aj takíto ľudia ju môžu podať s emočným nábojom, ale my by sme sa mali snažiť vidieť ten zmysel. To, čo sa zo situácie môžeme naučiť.

Ako teda vyzerá konštruktívna kritika?

Nikdy nemôže útočiť na charakter kritizovaného. V žiadnom prípade by sme ho nemali odsudzovať ani zatracovať. Pri kritizovaní by sme sa mali vyhýbať emočne nabitým slovám. Napríklad, že je niečo otrasné, odporné.

Konštruktívna kritika by mala mať cieľ. Nikdy nekritizujeme len preto, aby sme niekoho skritizovali. Nejde o to, že sa niekoho snažíme potopiť alebo vyštvať zo zamestnania. Mali by sme ho chcieť niečo naučiť, ukázať mu iné možnosti.

A keď sme na strane kritizovaného? Ako by sme mali na kritiku reagovať?

V prvom rade by sme si ju vždy mali vypočuť. A až potom sa rozhodnúť, či hneď pôjdeme do defenzívy, alebo čo na to povieme. Keď človeku, ktorý nás kritizuje dôverujeme, mali by sme si dokázať uvedomiť, že nám kritikou nechce ublížiť, ale pomôcť.

Niektorí ľudia sú veľmi emotívni. Vtedy je dobré nechať si na reakciu viac času. Aj to je v poriadku.

Útok a útek

Už sme spomínali, že strach má akúsi ochrannú funkciu. Aké sú jeho výhody?

Strach je reakcia organizmu na stres a má dve formy – útok a útek. Útok je zrejmý, ale únik sa často môže prejavovať napríklad aj prokrastináciou. Za odkladaním povinností vždy stojí strach ísť do akcie. Ľudia, ktorí prokrastinujú, sú na seba veľmi prísni, vyčítajú si to. To však nefunguje.

Prokrastinácia je veľmi nepríjemný stav, v ktorom človeku víria myšlienky, nedokáže sa na nič sústrediť. Každému prokrastinátorovi by som odporučila, aby sa na chvíľu zastavil, stíšil a uvedomil si, čo naozaj cíti. A pred akou emóciou uteká.

Je dôležité stráviť nejaký čas sám so sebou – dodať si lásku, pochopenie a súcit. A až potom sa pustiť do strategickej akcie.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?