8. marca 2021

Myslíte si, že sebavedomí ľudia sú narcistickí či egoistickí? Opak je pravdou. Narcizmus a povýšenectvo vzniká práve z nedostatku lásky voči sebe samému. Aby sa človek mohol rozvíjať, musí sa poznať, akceptovať svoje dobré aj zlé vlastnosti a mať sa rád. Dostatok či nedostatok sebalásky ovplyvňuje nielen nás, ale aj to, ako sa k nám správa naše okolie. Ako si budovať sebalásku a vďaka nej aj lepší život?

To, akú mienku má každý jedinec sám o sebe  odzrkadľuje kvalitu jeho života. Ovplyvňuje to, koho si vyberáme za partnera, priateľov, aký výkon podávame v práci a ako sa nám darí vyrovnávať s problémami.

Viacerí si pritom uvedomujeme, že ak je naše sebavedomie zdravo vysoké, nielenže sa sami cítime dobre, ale sme aj odolnejší voči vonkajším negatívnym vplyvom.

Výskumy navyše dokazujú, že ak sme v tomto nastavení, zlyhania a odmietnutia sú pre nás menej bolestivé a dostaneme sa z nich rýchlejšie. Okrem toho sme tiež menej náchylní prepadnúť úzkostiam.

Cesta za sebavedomím a sebaláskou je dlhá

Napriek tomu, že existuje nespočetné množstvo kníh či článkov, ktoré demonštrujú pozitívne vplyvy zvyšovania sebavedomia, nie je to jednoduchá úloha. Dokonca sa ukazuje, že ak sa výsledky nedostavia rýchlo alebo hneď, cítime sa horšie.

Reklama

Preto je na úvod dôležité zdôrazniť, že budovanie zdravého sebavedomia či sebalásky, akokoľvek tento koncept nazveme, si vyžaduje trpezlivosť a čas. Ide o niekoľkomesačný či dokonca niekoľkoročný komplikovaný proces.

Predsa aj samotná láska je abstraktný pojem, ktorý sa nedarí jasne definovať nielen vedcom, ale ani filozofom či ďalším majstrom slova. Každý ju vníma inak, a to platí aj o láske k sebe samému.

„Ja vnímam sebalásku ako celoživotný proces sebaprijatia a sebapoznávania,“ vysvetľuje pre Forbes psychologička a koučka Veronika Ragan, ktorá sa venuje individuálnemu aj párovému poradenstvu.

Najskôr sa musíme spoznať

Na začiatku vytvárania pozitívnych pocitov k vlastnej osobe je podľa nej proces sebapoznania. „Čím lepšie poznám seba samého, tým lepšie viem na sebe pracovať,” dodáva.

Seba-prijatie je však len začiatkom dlhej cesty. „Znamená to, že porozumiem vlastným motívom svojho správania sa a viem prijať to, že som sa v danej situácii správala istým spôsobom. A teda si uvedomím, že lepšie som sa nevedela rozhodnúť. Ak budem rozumieť svojmu motívu, tak sa v budúcnosti môžem rozhodnúť inak.“

Rovnako ako dobré vlastnosti je dôležité prijať a poznať aj tie negatívne. Napríklad aj to, že máme problém zastať sa samých seba, vytýčiť si hranice, či prekonať vlastný strach. Príkladom môže byť situácia, keď sa bojíme postaviť svojmu nadriadenému, ak sa k nám správa neúctivo. Možno to niekoľkokrát strpíme, ale príde moment, keď si povieme, že je čas postaviť sa za seba a svoje činy. „Je to veľmi náročné rozhodnutie, ktoré môže byť sprevádzané pocitom smútku, ale v konečnom dôsledku pre nás môže byť očistný,“ vysvetľuje Ragan.

Prečo sa ľudia nevedia prijať?

Cesta k sebaláske sa dá podľa terapeutky nájsť rôznymi spôsobmi. Jedným z nich sú napríklad skupinové stretnutia, takzvané encounterové skupiny, ktoré vychádzajú z PCA (people-centered approach) psychoterapeutického smeru. Členovia týchto skupín sa postupne spoznávajú a pomenúvajú svoje strachy či spoznávajú svoje vzorce správania.

„Najdôležitejšou súčasťou skupiny je proces, ktorým si prechádza každý jeden člen, a to je cesta k vlastnej autenticite,“ opisuje psychologička s tým, že je však nesprávne očakávať, že sa naše správanie a postoje zmenia po jednom sedení.

Čo by sme mali podľa odborníkov na ceste k sebaláske robiť:

  • cvičme mindfullness,

  • najskôr sa sústreďme na to, čo potrebujeme, než na to, čo chceme,

  • starajme sa o seba — nielen po mentálnej stránke, ale aj tej fyzickej,

  • nastavme si hranice, ktoré neprekročíme,

  • ochraňujme sa,

  • odpúšťajme si,

  • žime podľa našich životných zámerov.

Je veľa dôvodov, prečo sa ľudia nevedia prijať. Jedným z nich podľa terapeutky môže byť aj sociodemografické hľadisko či naučené vzorce z okolia. Napríklad sme sa naučili, že sme hodnotení, či už svojimi blízkymi alebo v pracovnej sfére, len za určitý výkon. Preto sa často stretávame so syndrómom vyhorenia alebo zotrvávame v nezdravých vzťahoch. Pozitívom však je, že to, čo sme boli schopní sa naučiť, sa dá odnaučiť.

Reklama

Sebavedomie nie je egománia

Navyše sa terapeuti pri tejto téme často stretávajú s názorom svojich klientov, ktorí sa nazdávajú, že s vysokou mierou sebalásky prichádza narcistické či egocentrické správanie.

„Opak je pravdou. Ak sa dostatočne dobre poznáme, máme vysokú sebahodnotu a sebalásku, tak nemôžeme byť egoistickí alebo narcistickí. Ak prijímame seba takých ako sme, tak vieme prijať aj druhého človeka so všetkými jeho ‚chybami‘,“ vysvetľuje Ragan a dodáva, že pri narcizme je naopak problém s nízkou sebahodnotou. „Narcistická osoba si práve nedostatok vlastnej sebahodnoty a prijatia kompenzuje povýšeneckým správaním.“

Ďalším možným vysvetlením, prečo ľudí, ktorí majú zdravú sebahodnotu a sebaúctu vidíme ako egocentrických alebo narcistických je, že majú niečo, čo my nemáme. Dovolia si sa za seba totiž postaviť alebo si chrániť hranice.

Dobrý človek je úctivý k sebe aj okoliu

Na záver je potrebné dodať, že na dôležitosť sebalásky sa dá pozerať aj ako na nástroj budovania spoločnosti. Svojím správaním totiž ovplyvňujeme aj ľudí okolo seba. „Môžeme si to predstaviť na výchove detí, ak chcem byť dobrý rodič, tak najskôr musím byť dobrým človekom. Ak vlastným deťom ukážem, že viem byť k sebe a okoliu úctivý, tak sa to od nás budú učiť,“ dodáva terapeutka.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?