Sú dôkazom toho, že láska a evidentne aj úspech, idú cez žalúdok. Pre manželov Moniku a Romana Kóňovcov je jedlo dôležité v osobnom aj kariérnom živote. Ona sa mu venuje cez svoj food blog LaPetit, on najskôr ako zakladateľ podniku Regal Burger a dnes prostredníctvom vlastného mäsiarstva Mäso od Romana.
O jedle v manželstve…
Začnime možno tým, či je dobré, kvalitné a poctivé jedlo niečo, čo vás dvoch spája?
Roman: Áno, určite. Občas sa stane, že sa najeme aj nejakého junk foodu. Boli časy, keď som ešte nebol s manželkou a miloval som trenčiansky párok s fazuľou. Dnes si ho už uvarím, nezoberiem ho z konzervy. Spája nás dobré jedlo. Keď cestujeme, tak cestujeme kvôli jedlu. Necestujeme po pamiatkach alebo…
Monika: …do prírody.
Roman: Tak. My skôr cestujeme po reštauráciách. Fotíme, ako sú potraviny uložené v jednotlivých obchodoch, aké majú obaly. Snažíme sa stretávať s lokálnymi ľuďmi, ktorí sa pohybujú v gastronómii. Majitelia reštaurácií či pomerne známi blogeri. Žijeme jedlom.
Blogerka Sweet Lady Lollipop:
Vo fast fashion gigantoch vidím potenciál na zmenu
Takže i suveníry sa väčšinou týkajú jedla?
Roman: Jasné. Nejaké koreniny či panvice sme si doniesli z Ameriky, a tiež knihy.
Existuje vo vašej kuchyni niečo, na čom sa ako manželia nezhodnete?
Roman: U nás je veľký spor o to, či by mala byť kuchyňa funkčná alebo pekná.
Monika: Ja chcem peknú…
Roman: …a ja funkčnú. Doma by som chcel mať aj vlastné umývadlo na ruky, ako je to bežné v profesionálnych kuchyniach.
Monika: Ja nie. Ja by som chcela romantické umývadlo pod oknom. A žiadna nerez.
Roman: Keramické ideálne, nie?
Monika: Áno (usmeje sa). To je asi jediná vec, na ktorej sa nezhodneme.
Obaja milujete jedlo, kto z vás varí doma častejšie?
Roman: Teraz, keď som pre koronu doma, tak asi ja. Snažím sa, aby bolo večer navarené aspoň pre mňa, pretože manželka toho veľa nezje, ale občas si dá.
Monika: A keď Roman nie je doma, tak zase varím ja. Keď príde domov, aby mal iné jedlo, ako len to, ktoré si sám navarí. Paradoxne, každému z nás chutí jedlo toho druhého.
Roman a Monika našli v jedle spoločnú vášeň. Dokonca je aj dôvodom, pre ktorý cestujú po svete. Foto: archív manželov Kóňovcov
O food blogu LaPetit…
Prečo ste sa rozhodli, že sa vyberiete práve cestou food blogu?
Monika: S blogom som začala pred 8 rokmi. Chutilo mi dobré jedlo. Keď som chcela jednoduché, dobré cestoviny z kvalitných surovín, tak som si z Benátok doniesla ručne vyrobené cestoviny, olivový olej, parmezán a urobila som si ich doma. Boli stokrát lepšie, ako v nejakej reštaurácii. A tak som začala variť. Potom prišiel môj muž, ktorý mi povedal, aby som si založila food blog. Jeden večer som to urobila. A doteraz ma to baví.
Odkiaľ pramení vaša láska k vareniu a pečeniu?
Monika: Podľa mňa je to tým, že máme radi dobré jedlo. Obaja vieme, ako by malo chutiť a dokážeme si ho pripraviť doma. Mám taký pocit, že u nás je každé jedlo zážitok. Neberieme ho ako niečo, čo do seba musíme nahádzať, aby sme prežili. V podstate za jedlom vždy hľadáme zážitok. Keďže radi jeme, tak aj radi varíme.
Okrem blogu pôsobíte aj na Instagrame. Privyrábate si nejakým spôsobom cez túto sociálnu sieť?
Monika: Veľmi málo. Baví ma publikovať pekný a hodnotný obsah namiesto reklamy. Rada o sebe hovorím, že nie som influencerka, som stále blogerka. I keď sem-tam mám aj spolupráce. Ak je to teda značka alebo produkt, ktorý prirodzene zapadá do toho, čo robím. Nenájdete u mňa reklamu na zubnú pastu…
Roman: …alebo margarín.
Monika: Áno. S tým nemám nič spoločné. Keď môžem spolupracovať s niekým, napríklad ohľadom spotrebičov, ktoré by som reálne využila, tak nemám problém. Nie je to nejaký významný príjem, na ktorý by som sa spoliehala a platila z neho účty. Mojou reálnou prácou je food styling, ktorému sa profesionálne venujem.
Nedávno ste v online priestore rozoberali kradnutie receptov. Povedzte nám o tom viac.
Monika: Mám pocit, že u nás akoby neexistovalo právne povedomie o autorských právach. Nahnevá má, ak niekto zoberie recept zo zahraničia, od niekoho známeho, preloží ho, urobí ho presne tak isto, nafotí ho presne tak isto a bude sa tváriť, že je to jeho tvorivá duševná činnosť. Toto nemám rada. Trošku by to chcelo, aby ľudia boli kreatívnejší a dali tam niečo vlastné. V poslednom čase som si všimla, že to pár ľudí robí, a mala som potrebu povedať do sveta, že to nie je v poriadku.
Blogerka Dedinská mať: Druhé dieťa ma naučilo robiť veci inak.
Neexistuje totiž len jedna múdrosť
Fanúšikom ste tiež ukázali, koľko práce máte s tvorbou fotografií. Zaberie vám food styling viac času, než varenie a pečenie?
Monika: Food styling ani nie. To je niečo, o čom by som povedala, že mi ide relatívne prirodzene. Veľa času mi zaberie následné upratovanie (usmieva sa). Dlho trvá i varenie a pečenie, pretože si dávam záležať, aby jedlo vyzeralo dobre. Suroviny pekne nakrájam. Nerobím to tak, ako by som to robila, keby som si jedlo nefotila. Vtedy by som cibuľu rýchlo nakrájala a korpus koláča iba „upatlala“. I napriek tomu asi najdlhšie trvá fotenie jedla. Veľa ľudí si predstavuje, že ho iba položím na stôl a cvaknem. Na to, aby bola fotka pekná a jedlo vyzeralo tip-top, treba viac ako 5 minút.
Tak ako dlho vám to zvykne v priemere trvať?
Monika: Záleží na tom, koľko výsledných obrázkov chcem. Je niečo iné nafotiť jeden, ja to volám „hero“ obrázok, alebo celý postup s príbehom. Hero fotku viem zvládnuť i v priebehu hodiny, ale postup a moodové fotky môžu trvať aj celý deň. Často si to dokonca rozložím na dva dni. Fotím na prirodzenom svetle, preto mám obmedzený čas.
Stalo sa vám, že ste niečo uvarili alebo upiekli, nafotili a neskončilo to na blogu či sociálnych sieťach?
Monika: Určite. Často, keď dofotím, zažívam takú eufóriu. Všetko je super, krásne, úžasné. Pokiaľ si to nechám uležať v hlave, tak je možné, že sa mi to o týždeň nebude páčiť. Nestáva sa to často, ale nie všetko, čo uvarím a upečiem, skončí na Instagrame či blogu. Ak to nesplní môj vnútorný štandard, ktorý si určím, tak to nepublikujem. Radšej to neskôr skúsim ešte raz, vylepším recept, alebo to prefotím. Recepty publikujem až keď som na 100 percent spokojná.
Na Instagrame žnú denne úspech vaše domáce hamburgerové žemle. V čom sa skrýva ich tajomstvo?
Monika: Myslím si, že faktorov je viac. Jedným z nich je, že sme viacerí zostali doma. Začali sme piecť aj veci, ktoré by sme možno bežne doma neupiekli. A druhá vec je, že je to jeden z mála receptov, ktorý mám podrobne rozpitvaný aj so všetkými radami tak, aby sa každému tieto žemle podarili. Doteraz nechápem, že sa dobré hamburgerové žemle nedajú kúpiť. V obchodoch majú tie polotovarové, zabalené, ktoré vydržia mesiac. Neviem prečo aj v kvalitnejších potravinách tento druh pečiva nie je. A keďže je teraz trend, že ľudia radi grilujú, možno preto sú moje žemle taký boom.
Nie je pre vás ťažké pravidelne hľadať inšpiráciu a prichádzať stále s novými receptami?
Monika: Ako kedy. Niekedy mám i krízu, že neviem, čo by som varila. To možno súvisí aj s ročnými obdobiami. V zime, keď je čerstvých, kvalitných a lokálnych surovín menej, ma veľa vecí nenapadá. Takto na jar, keď sa začína sezóna slovenských jahôd, ovocia, zeleniny a všetko sa rozbieha, mám pocit, že by som mohla denne produkovať i 10 receptov.
Kým Roman sa pustil do vlastného mäsiarstva, Monika píše na svoj blog a venuje sa food styligu. Foto: archív manželov Kóňovcov
O mäsiarstve Mäso od Romana…
Prečo ste sa rozhodli, že vybuduje práve mäsiarstvo?
Roman: Už od burgrov som bol posadnutý surovinami a tým, aby bola ich kvalita čo najvyššia. Hlavnou súčasťou bolo mäso. Cez to burgrové som sa dostal k farmám, chovu a kráľovskej disciplíne, ktorou je steak. Nedávno sa mi na Facebooku ukázala spomienka. Sedeli sme v mäsiarstve Naše maso v Prahe na Dlouhé a hovoril som, aký parádny koncept to je, nech ho niekto urobí aj v Bratislave. Bolo to tuším v roku 2014. Teraz strih na rok 2020 a nikto ho nepriniesol do Bratislavy. Tak som musel ja, skromne.
Blogerka Lapkinn hľadala v móde útočisko, rýchla móda ju netrápila. Dnes odporúča nakupovať rozumne už aj v sekáči
Na akej filozofii stojí mäsiarstvo, do ktorého zákazníci vkročia a s radosťou nakúpia?
Roman: Nejde len o mäsiarstvo, podľa mňa je to základ celého podnikania. Keď robím služby, tak svojmu zákazníkovi slúžim. Nie každý človek, ktorý prejde okolo mäsiarstva, je môj zákazník. Ten, ktorý u mňa nakupuje, je reálne môj pán. Inak to nemôže fungovať. Čiže sa snažím naplniť všetky jeho priania v rámci mojich možností a schopností. Tomáš Baťa tuším hovoril, že kvalita znamená robiť to dobre, aj keď sa nikto nepozerá. To je veľký zákon, ktorý sa snažím i šíriť ďalej na zamestnancov. Ďalšou vecou je, že u mňa v podniku sa dopredu nepredbiehajú spolumajitelia či spoločníci. Čakajú v rade. Tým sa ukazuje úcta k ostatným ľuďom. Každý, kto u mňa nakupuje, je pre mňa dôležitý.
Odkiaľ vo vašom mäsiarstve beriete to hlavné, teda mäso?
Roman: Na Slovensku som spolupracoval asi so všetkými farmami. Bohužiaľ, časom som sa dopracoval k tomu, že berieme všetko mäso z Moravy od nášho spracovateľa Maso Klouda. Za ním stojí Martin Klouda, ktorý má dlhoročné skúsenosti z mäsiarskeho biznisu. Od mäsiara až po riaditeľa mäsokombinátu. Je to bezproblémová, férová a gentlemanská spolupráca.
Čo za atribúty má kvalitné mäso?
Roman: Dôležité je, aby bolo lokálne. Nech veľa necestuje počas rastu alebo spracovania, pretože sa tým zbytočne zvyšuje uhlíková stopa. Nevidím zmysel v nakupovaní mäsa z Ameriky, ktoré je dovážané letecky, loďou a podobne, keď dokážeme na Slovensku alebo v Česku lokálne chovať dobytok. Druhou vecou je, aby bolo zviera kvalitne chované a väčšinu času trávilo na paši. Keď žerie veľa trávy, neprodukuje veľa metánu. Poslednou vecou je spracovanie. Zabíjanie zvieraťa, ktoré je toho bohužiaľ súčasťou, by malo byť čo najhumánnejšie. Existujú pravidlá pre bitúnky, ktoré zabezpečujú, aby zviera zažívalo čo najmenej stresu. Ono aj k mäsu sa treba vedieť správať a dôležité je, aby sa vedelo spracovať reálne od nosa až po chvost. Celé ho pomlieť do klobás podľa mňa nemá ekonomický a ekologický zmysel. Samozrejme, klobásy sú super, ale až na konci.
Na aké mäso by ste sa ako gastronomický guru ani len nepozreli?
Roman: Na lacné kuracie mäso, ktoré stojí 1,60 eur za kilo. Keď si človek zoberie, že by si to kura chcel sám doma vychovať, koľko energie potrebuje, to je pre mňa… Veď karfiol stojí dve eurá. Je to nesprávne. Ďalšou vecou sú mäsové výrobky, ktoré sú tiež nápadne lacné. Spotrebiteľ by si mal uvedomiť, že keď kupuje v potravinách trebárs bravčové mäso za 7 eur za kilo, a potom bravčové špekáčky za 3,70 za kilo, tak niečo musí byť zle. Nesedí to. Ak toto berieme ako mäsový priemysel, tak ja nechcem byť jeho súčasťou. Vždy hovorím, že by sme si radšej mali kúpiť domov 100 gramov kvalitnej šunky, ako dvaapolkilovú štangľu šunkovej salámy.
V projekte Mäso od Romana vás zastihla po dvoch mesiacoch fungovania koronakríza. Ako to u vás vyzerá v súvislosti s uvoľňovaním opatrení?
Roman: Najprv sme spravili e-shop, urobili sme si kompletné skladové zásoby, ktoré máme online a po dvoch týždňoch sme začali rozvážať mäso po Slovensku. To nám zachránilo veľkú časť príjmov. Donedávna sme mali mäsiarstvo spravené tak, že väčšina príjmov bola z varenia a menšia časť z predaja mäsa. Teraz sa nám varenie jedla zastavilo kvôli korone, tak mäso musíme najmä predávať. V súčasnosti rozvážame od Bratislavy cez Žilinu až po Košice, tri až štyrikrát do mesiaca. To nám zachránilo cash flow.
Úspech Andy Csinger: U protinožcov sa z nej stala influencerka a módna blogerka
Začínate v týchto dňoch opäť variť?
Roman: Áno, ale v obmedzených podmienkach. V prevádzke sme mali štyri veľké stoly na státie, pri ktorých sa stretávali cudzí ľudia aj kamaráti. Skupiny jedli spolu. Teraz to tak nemôže byť. V súčasnosti kupujeme ďalšie stoly a riešime vonkajšie státie alebo sedenie pre zákazníkov. Snažíme sa bojovať, no bude to problém. V prevádzke sme mali i 40 ľudí, čo je na štyri stoly pomerne veľa. A toto už asi ťažko bude, ale prispôsobujeme sa a dúfame, že nám leto pomôže dostať sa do starých koľají.
Aké sú vaše najbližšie podnikateľské ciele?
Roman: Žiadne (smeje sa). Iba stabilizovať prevádzku, variť a byť na mieste. Viete, v logu mám kravu naopak. Zo srandy hovoríme, že preto, lebo je mŕtva. Človek predsa živú kravu v mäsiarstve nevidí. Má to aj hlbší význam, snažíme sa gastronómiu otáčať naopak. Nechceme rásť, chceme byť šťastní na jednom mieste a robiť to, čo nás baví. Aj Regal Burger som predal, pretože som bol manažérom. Nechcem byť manažér, chcem variť vo vlastnom podniku a byť naň hrdý. Chcem, a hovorím to verejne, aby Mäso od Romana zostalo iba jedno. Teda moje podnikateľské plány sú robiť čo najviac steakov, predávať čo najviac kvalitného mäsa a to z jedného miesta. Tak, aby som osobne vedel držať opraty.
https://www.instagram.com/p/CArua14HaI3/
https://www.instagram.com/p/CAcNC4InhtI/
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]
