6. marca 2020

Začínal ako návrhár, no toto remeslo zavesil na klinec, aby sa mohol naplno venovať iba fotografii. Multitalent slovenského módneho biznisu v rozhovore pre Forbes hovorí o svojej skúsenosti s vyhorením, ale aj o tom, prečo ako návrhár nosí bežné veci z fast fashion obchodov. 

Kariérne sa venujete širokej škále činností. Ak by ste si mali vybrať jedno zameranie, ktorá z profesií by to bola? 

Už som si vybral a je to fotenie. S navrhovaním som skončil v podstate pred dvoma rokmi. Zrazu som zistil, že nie je možné sedieť na dvoch stoličkách. Chvíľu ma to aj bavilo a myslel som si, že to zvládnem. Neskôr som si však uvedomil, že ak chcem robiť niečo poriadne a na sto percent, tak sa musím rozhodnúť. 

Nedalo sa fotenie a návrhárstvo skĺbiť? 

Ak som sa chcel venovať návrhárstvu, tak som musel robiť dve kolekcie ročne. Plus som mal aj vlastné klientky, čo mi zaberalo množstvo času. Do toho som ešte riešil fotenia, ktoré tiež neboli chvíľkovou záležitosťou. Musel som si jednoducho vybrať to, čo chcem. 

Reklama

Veronika Cifrová Ostrihoňová: Hranica,
ktorú na Instagrame neprekročím, je dcéra a spálňa

Nedávno ste však ušili šaty pre Dominiku Cibulkovú…

To, že som Dominike Cibulkovej ušil šaty na Ples v opere, bola pre mňa skôr prestíž a pripomenutie vlastnej osoby. Sadnúť si občas za šijací stroj beriem ako relax. Aj preto od toho nechcem úplne upustiť. Myslím, že by mi to nakoniec aj chýbalo. Ale nemám teraz kapacitu robiť kolekcie na prehliadky a venovať sa tomu profesionálne. 

Takže sa môže stať, že v budúcnosti ešte budeme vidieť vašu kolekciu?

To je, samozrejme, možné. Povedzme o pár rokov. Pripomenul by som sa tak verejnosti a zaspomínal si na návrhárske časy. S istotou však viem povedať, že sa tomu nebudem venovať v takom objeme ako v minulosti. 

Preraziť je dnes jednoduchšie

Viackrát ste povedali, že sa chcete pripomínať. Platí v tejto brandži heslo „zíde z očí, zíde z mysle“? 

Určite áno. Začínal som v ére spolu s Borisom Hanečkom a Marcelom Holubcom. Boli sme generácia mladých, začínajúcich návrhárov. Pred nami boli stálice ako Lýdia Eckhardt a Fero Mikloško, ktorých všetci poznali. No až keď sme nastúpili my, začali sa diať akcie ako Bratislavské módne dni či Fashion Live a módni návrhári sa dostávali do povedomia čoraz viac. Svoj podiel na tom majú, prirodzene, aj sociálne siete či módne magazíny. Dnes to už majú návrhári podľa mňa jednoduchšie, keďže majú viac priestoru na odprezentovanie sa. To znamená, že ak by som z tohto sveta úplne vypadol, tak si ma bude pamätať len generácia, pri ktorej som začínal, ale z dnešných mladých návrhárov si na mňa možno mnohí nespomenú. 

V ktorej oblasti bolo najťažšie uspieť? 

Asi som mal naozaj šťastie, ale v návrhárstve som prerazil jednoducho. Začalo sa to vlastne mojou výhrou v jednej slovenskej dizajnérskej súťaži. Vďaka tomu som postúpil na súťaž dizajnérov do Česka, kde som opäť zvíťazil. Dokonca ako prvý Slovák a zároveň ako najmladší dizajnér. Čo sa týka fotenia, tam bolo mojou výhodou, že ma už ľudia poznali ako dizajnéra. Najskôr som fotil vlastné modely do magazínov, takže som sa k tomu dostával pekne postupne.  

Ale čo sa týka návrhárstva, asi to nefunguje tak, že ste študentom, vyhráte súťaž a hneď šijete šaty pre známe osobnosti. 

Odrazovým mostíkom boli pre mňa určite spomínané súťaže. Dostal som sa na ne aj vďaka tomu, že som do školy chodil rád. Nie len pre to, že som musel. Šil som kolekcie aj vo voľnom čase, kým moji rovesníci chodili na diskotéky. Už vtedy som vedel, čo chcem, a že musím ísť za tým. 

Herečka Kavaschová: Hrá už hocikto, dôležitý je výzor.
Veľa talentov nedostane ani šancu

Prichádzalo niekedy do úvahy čosi iné?

Myslím, že nie. Od detstva som sa zameriaval na umenie. Chodil som na základnú umeleckú školu, mal som blízko k výtvarníctvu. Okrem toho mamina sestra je krajčírka, tak som prišiel do kontaktu s látkou. Páčilo sa mi, ako z kusu textílie dokážem vytvoriť trojrozmerný predmet. Zrejme už vtedy som sa rozhodol, že chcem byť módnym návrhárom. 

Nikdy ste sa však nezamysleli nad tým, že by ste chceli  pracovať počas „klasických“ pracovných hodín? 

Za celý svoj život som zatiaľ nemal prácu s pevným pracovným časom. Naozaj pracujem 24 hodín denne, sedem dní v týždni, či sú sviatky, alebo víkendy. Niekedy závidím bratovi, ktorý pracuje od šiestej ráno do tretej poobede, a potom si môže povedať že mu „padla“. Môže sa venovať koníčkom, priateľom, priateľke a nikto mu už po práci nezavolá. Pripúšťam však, že by to pre mňa bol po čase stereotyp, ktorý by ma nebavil. 

Ale pracujete pre magazín. Nesedávate v redakcii? 

Reklama

Chodím tam raz do týždňa na poradu, a potom na uzávierku. Práve tieto momenty sú pre mňa také osviežujúce, že zažijem poriadnu pracovnú morálku. Určite si to však nepredstavujte tak, že ráno prídem, „cvaknem sa“ a sedím tam osem hodín. 

Úspech je to, že moja práca je môj koníček

Čo by ste označili za svoj najvýraznejší úspech? 

V prvom rade asi to, že robím prácu, ktorá je mojím koníčkom. Keď som bol dieťa, chcel som byť návrhárom, čo sa mi splnilo, a zrejme sa mi aj darilo. Neskôr som túžil byť fotografom, to robím momentálne. Možno ma sprevádza šťastná hviezda, ale toto sú pre mňa asi najväčšie úspechy. 

Nemáte však nejaký cieľ, možno nejakú ikonu, ktorú chcete nafotiť, a potom si poviete, že ste si splnili sen? 

V minulosti som túžil po tom, aby mi stáli pred objektívom slávne modelky alebo herci, či herečky. Dnes síce pracujem s tými najlepšími, ale to, čo oceňujem, je práca s vrcholovými športovcami. 

Prečo? 

Napriek tomu, že majú za sebou úplne úžasné kariérne výsledky, si mnohí zachovali pokoru. Keď som napríklad fotil Matej Tótha, bola to pre mňa česť. Okrem toho na športovcoch oceňujem to, že sú disciplinovaní a dochvíľni. 

Je ťažké ich fotiť? Predsa len to nie sú profesionálni modeli a profesionálne modelky. 

Fotenia so športovcami bývajú spravidla veľmi rýchle, keďže majú obvykle málo času. Okrem toho má väčšina z nich obrovskú charizmu, čo je veľké plus. Práve preto sa mi napríklad dobre pracuje aj s hercami. Oni presne vedia, akú emóciu či výraz dať do fotky, a niekedy to zvládnu dokonca lepšie ako profesionálne modelky. 

Kto sú vaši obľúbenci slovenského módneho priemyslu?

Ak myslíme dizajnérov, tak je to určite Boris Hanečka, Marcel Holubec, Martin Hrča. Ich tvorbu veľmi obľubujem aj napriek tomu, že nespadám do ich kategórie. Ja som do svojich kolekcií nikdy nedával nejaké posolstvá alebo myšlienky. Robil som veci, ktoré mali byť pekné, lahodiť oku a v ktorých by sa ženy cítili ako princezné. A prehliadky dizajnérov, ktorých som spomenul, sú ako divadelné predstavenia. Na ne si nechodíte pozrieť len pekné šaty, má to celé myšlienku. Páči sami to, no ja som nikdy nevedel byť taký. 

Bývalý návrhár zdôrazňuje, že základom je nenakupovať masovo. Foto: Peter Brichta

Je o vás známe, že preferujete oblečenie z reťazcov ako je H&M alebo Zara. Tie sú však v poslednom čase často kritizované pre ich neblahý dosah na životné prostredie. Ako sa teda pozeráte na problematiku fast fashion? 

V tomto som trochu schizofrenik, lebo mám na túto tému viacero názorov. Samozrejme, tieto reťazce patria k najväčším znečisťovateľom planéty. Treba však povedať, že zodpovednosť nesie aj konzumné nastavenie spoločnosti. Ja ako krajčír dokážem rozoznať, či látka, z ktorej sú tieto veci ušité, je kvalitná a či vydrží, alebo nie. Dokážem si kúpiť teda aj rifle, ktoré sú lacné, ale kvalitnejšie. A určite nenakupujem masovo a vždy, keď vyjde nová kolekcia. 

Ale mnohí tak robia. 

Trendy sa pravidelne opakujú. Nie je potrebné ísť do obchodu a kúpiť si nové veci len pre to, že v módnom magazíne napíšeme, že túto sezónu je trendy červená. Som si istý, že množstvo žien už kúsky v červenej farbe vo svojom šatníku má. Asi by sa však muselo zmeniť celé nastavenie spoločnosti. Aby ľudia nemali potrebu tak veľa nakupovať. Možno by to chcelo skôr investovať do kvality. 

Čo hnevá Vicu Kerekes? Herečka v rozhovore prezrádza aj to,
kedy naposledy bola bez peňazí

Ale fast fashion reťazce a investovanie do kvality veľmi nejde dokopy. 

Určite. Málokto je taký, že si radšej kúpi jednu, drahú, kvalitnú vec, ktorá mu vydrží dlhšie. Zrejme pravidlo, „nie som taký bohatý, aby som si kupoval lacné veci,“ neplatí. Ale niekomu to tak vyhovuje. Sú ľudia, ktorí si chcú každú sezónu kupovať niekoľko nových vecí. Napríklad ja mám zimnú bundu zo Zary už tri roky. Tento rok som si chcel kúpiť novú, ale zistil som, že ju vôbec nepotrebujem. Ale poznám ľudí, ktorí si kúpia za zimu tri bundy z čínskych e-shopov za pár eur, ale hneď sa im rozpadnú. 

Ako sa to dá teda podľa vás zmeniť? 

To by sa musel zmeniť celý systém. Módny priemysel vytvára jednu kolekciu za druhou a ľudia to kupujú. Ale zaregistroval som, že teraz H&M prišlo s kolekciou, ktorá je udržateľná a ekologická. 

Tie veci však stoja výrazne viac. 

Presne tak. Keď prídem do obchodu a vidím košeľu z udržateľnej kolekcie, ale za 80 eur, tak toľko za ňu nezaplatím. Pretože si poviem, že toľko peňazí za kus oblečenia tejto značky jednoducho nedám. Keď má už raz jeden reťazec nastavené nízke ceny, tak je zbytočné zdražovať, aj keď kvôli ušľachtilému úmyslu. Na druhej strane, Slováci síce chcú pekné veci, ale chcú ich za málo peňazí. Napríklad Zara šije kolekcie, ktoré kopírujú svetové značky. To znamená, že keď si niekto nemôže dovoliť značkový kúsok z móla, kúpi si ho v Zare a kúpi si z neho rovno päť kusov. 

Môžeme teda povedať, že udržateľná móda rovná sa drahá móda? 

Je prirodzené, že také veci sú drahšie. Aj keď sa pozrieme na slovenských dizajnérov, ktorí sčasti môžu spadať pod slow fashion, tak nie sú masoví. Nestretnete desiatky ľudí na ulici v ich oblečení. Okrem toho je to „poctivá slovenská robota“, a teda mi nie je ľúto zaplatiť za to danú sumu. 

Nie je to len o tom, ako a kde sú šité dané veci, ale aj o ich zložení.

Ani bavlna nie je úplne ekologická, keďže sa na jej výrobu spotrebuje obrovské množstvo vody. Je to naozaj o tom, aby ľudia nakupovali menej. Pokojne nech nakupujú aj v H&M, len nie toľko. Sám mám zopár čiernych tričiek, nohavíc a mikín… Nepamätám si, kedy som si naposledy kupoval niečo preto, aby som mal čo najnovší módny výstrelok. 

Ale asi také niečo vlastníte. 

Samozrejme, že vlastním, ale nemám takých vecí plné skrine. Raz za čas si každý chce urobiť radosť aj takýmto spôsobom. 

Vykrádal som sám seba

Naznačili ste, že ste s návrhárstvom skoncovali preto, že nie je možné sedieť na viacerých stoličkách. Dnes sa veľa hovorí o syndróme vyhorenia. Bol to váš prípad? 

Áno, pred dvoma rokmi. Fotím módu, beauty, titulky magazínov, a vtedy som sa pristihol pri tom, že už v tejto oblasti neviem nič nové vymyslieť. Ale musel som, klienti ma do toho stále tlačili. Odrazu som sa pristihol pri tom, že vykrádam sám seba a nič nové neprinášam. Vtedy som si povedal, že musím odísť a prestať sa na to sústreďovať. Išiel som na mesiac do Austrálie, aby sa mi podarilo vypnúť, vyčistiť si hlavu a nabrať novú inšpiráciu.

Ako vyzeralo vykrádanie samého seba? 

Pristihol som sa napríklad pri tom, že som modelky štylizoval do rovnakých póz, mali rovnaký make-up, nastavoval som si rovnako svetlá. Vtedy som sa pozrel na svoju prácu a vyzeralo to naozaj tak, že dookola fotím to isté a nikam sa neposúvam. Navyše, keď som začínal, často som sa hral so svetlom, skúšal nové veci, experimentoval. Potom som to začal hrať na istotu a mal som pocit, že som to odflákol. Vyčítal som si to, a tak som si povedal, že je na čase si dať pauzu. 

Stačil na to ten mesiac v Austrálii?

Mne naozaj áno. Ale po návrate som sa do pracovného tempa dostával pomaly. Je dôležité, aby ľudia, hlavne v kreatívnej sfére, dokázali vypnúť. 

Podľa známeho fotografa sa ženy chcú pozerať v magazínoch na pekné modelky. Foto: Peter Brichta

Ako to vyzerá, keď vypnete? 

Pred tou dlhou pauzou som si nikdy nedokázal oddýchnuť. Teraz sa snažím, aby som sa z práce nezbláznil. Keď mám teraz deň voľna, tak sa témam okolo módy nevenujem, nesledujem ich, nezapínam sociálne siete. Najradšej idem von a stretnem sa s ľuďmi, s ktorými sa môžem rozprávať o iných témach.

Slovenka uspela v New Yorku.
Rozbehla tam blog Figtny, dnes ju oslovujú veľké značky

Keď sme sa už dotkli sociálnych sietí. Vidíte to určite aj vy, že sa vyvíja tlak na ľudí, že musia byť úspešní a pekní. Ako tento fenomén vnímate vy? 

Povedzme si pravdu, pracujem v sfére, v ktorej vnútorná krása nikoho nezaujíma. V módnych časopisoch sa retušuje aj zelenina. Takže ja som už taký deformovaný, že v mysli retušujem ľudí, aj keď s nimi sedím na káve. Uvedomujem si, že takto to v normálnom svete nefunguje, ale vidím to na sociálnych sieťach, že niektoré ženy nezverejnia fotku bez toho, aby ju neupravili v rôznych aplikáciách. 

To je práve ten problém. Nemali by práve ľudia ako vy šíriť osvetu medzi mladými ženami?

Akože šíriť, že nie všetko je dokonalé a krásne? Myslím si, že to ľudia nechcú vidieť. Samozrejme, sú rôzne kampane, robia ich aj svetové značky, aby sa ukazovali ženy s nedostatkami. Ale keď sa na to pozriem z pohľadu človeka, ktorý pracuje v módnom magazíne, tak musím povedať, že čitateľky nechcú vidieť modelku s vyšším konfekčným číslom alebo celulitídou. 

Prečo si to myslíte? 

Pretože chcú vidieť krásnu modelku, ktorá má krásne nohy, a chcú snívať o tom, že tak raz budú vyzerať. Takisto nechcú v magazíne vidieť lacnú kabelku, ktorú si môžu dovoliť. Chcú vidieť drahú kabelku z krokodíla a snívať, že raz takú budú mať. Celý tento biznis je o snívaní. Vytvára sa ilúzia a podvedome sa podsúva ľuďom. Podľa mňa sa toto nastavenie nezmení. Aký je dopyt, taká je ponuka. Už mnohokrát sme videli snahy o odstránenie vychudnutých modeliek z časopisov, pretože to podporuje dievčatá k bulímii a anorexii. Ale bez výsledku. Tieto problémy podľa mňa navyše nepramenia len z toho, že dievčatá sa pozerajú na chudé modelky v časopise, ale takisto je to aj o výchove a o tom, z akého prostredia dievča pochádza. 

V posledných mesiacoch sa v módnom biznise hovorilo o viacerých kauzách, napríklad o obťažovaní modeliek Victoria’s Secret, či všeobecne o diskriminácii. Deje sa niečo podobné aj u nás?

U nás som sa s niečím podobným nestretol. V tomto biznise je navyše každý druhý muž homosexuál, takže ťažko by obťažoval modelky. Obťažovanie nie je len problémom modelingu, deje sa to kdekoľvek. V každom prípade, a nechcem, aby to teraz vyznelo, že držím stranu nejakým násilníkom, ale musia sa nad sebou zamyslieť aj tie dievčatá. Viem o modelkách, ktoré sa vyspali s fotografom, aby dostali nejakú kampaň. Každá minca má dve strany. To mohli byť aj niektoré prípady modeliek Victoria’s Secret. Predvádzať pre túto značku je snom každej modelky a sú ochotné pre to urobiť čokoľvek. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk