Redaktorka, moderátorka, youtuberka, ale teraz najmä matka. Veronika Cifrová Ostrihoňová v rozhovore pre Forbes porozprávala, v ktorej role sa momentálne cíti najlepšie, prečo sa po štúdiu v zahraničí rozhodla vrátiť späť na Slovensko, ale aj čo ju baví a naopak rozčuľuje na sociálnych sieťach.
Štúdium politológie a histórie ste absolvovali v zahraničí. Táto téma je v súčasnosti na Slovensku exponovaná. Prečo ste sa rozhodli vrátiť?
Bol to zhluk dôvodov. Ja som sa vlastne vždy chcela vrátiť, nemala som dlhodobú víziu života v zahraničí. Mojím cieľom bolo získať to, čo zahraničie ponúka, naučiť sa, čo sa dá. Veľkú úlohu určite zohralo, že tu mám rodinu. Mala som tu priateľa, teraz už manžela, takže ma to logicky ťahalo domov. Vedela som si však predstaviť, že by som ešte jeden, dva, tri roky zostala v USA. No napokon som si povedala, že skúsim ísť domov, a ak si do roka nenájdem normálnu prácu, tak sa tam vrátim.
Ako teda, ako človek, ktorý žil a študoval v zahraničí, vnímate vyjadrenia ministerky Denisy Sakovej o Slovákoch žijúcich v cudzine?
Keď som žila v zahraničí, tak som sa zaujímala o dianie na Slovensku. Síce som vedela, že neprídem naspäť hneď, ale raz sa určite vrátim. Nepoznám žiadneho Slováka, ktorý žije za hranicami a povedal by, že v žiadnom prípade nepríde naspäť. Poznám ľudí, ktorí odišli do USA za socializmu, dostali papiere, žijú tam, majú tam prácu aj rodinu, ale povedali, že napríklad na dôchodok sa chcú vrátiť na Slovensko.
Predstavte si teda, že by sme takýmto ľuďom, ktorí sa plánujú vrátiť, vzali právo vyjadrovať sa k tomu, čo sa tu deje. Mne ako človeku, ktorý žil v zahraničí a má veľa takýchto známych, sa to nepozdáva. Myslím si, že aj ľudia v zahraničí by mali mať právo povedať svoj názor na situáciu. Okrem toho, podľa mňa človek, ktorý absolvuje celý proces potrebný na voľbu zo zahraničia, má situáciu na Slovensku naštudovanú. Nemyslím si, že v tomto prípade platí argument, že nevedia o krajine nič a volia akoby s čiernou páskou cez oči. Práveže mnohí majú možno viac informácií ako my tu doma.
Toto sú najmocnejšie ženy sveta.
Do rebríčka sa dostala aj Zuzana Čaputová
K práci redaktorky sa postupne pripájalo moderovanie, talkshow, YouTube. V ktorej z týchto polôh sa cítite najpohodlnejšie?
Momentálne asi v materstve. Ale do určitého obdobia to asi bola redaktorčina, keďže som sa jej venovala najdlhšie. A v tomto „fachu“ som sa naučila všetko to, čomu som sa venovala neskôr. Samozrejme, nenaučíte sa vďaka tomu hneď moderovať, ale naučíte sa klásť otázky, syntetizovať informácie, trochu analytickejšie premýšľať. Takže pred pol rokom by som asi povedala, že som sa najpohodlnejšie cítila v role redaktorky. Ale tým, že teraz mám pauzu, tak z profesného hľadiska asi ako moderátorka mojej talkshow. To je to, čomu sa momentálne intenzívne popri materstve venujem.
Foto: Peter Brichta
Pri čom ste mali najväčší stres?
Znova, keď som pracovala ako redaktorka. Prišla som ako úplný nováčik, všetko som sa učila úplne od začiatku. Najväčší stres som mala pri učení sa redaktorskej práce, pri strihaní, načítavaní správ, vyberaní tém, pri prvom živom vstupe, ktorý si dodnes pamätám. Vtedy by sa mi človek krvi nedorezal. To bolo to, čo ma do mediálnej sféry prinieslo, kde som sa musela oťukať.
Prečo ste do toho teda išli?
Novinárčina ma lákala úplne od malička. S mojimi rodičmi alebo starými rodičmi som pozerala televízne noviny od mojich šiestich rokov. Veľmi sa mi páčila práca dám redaktoriek, ktoré som si všímala viac, aj keď vtedy sme mohli vidieť behať s mikrofónom skôr pánov. Už vtedy som rada sledovala reportáže. Ale ja som v tomto mala všeobecne trošku netradičné detstvo, pretože sme dlho nemali televízor, a potom keď sme mali, tak sme pozerali televízne noviny.
Viac otvorená
Práca novinára je aj o odosobnení sa. Novinár by nemal ukázať, na koho strane stojí, čo sú jeho obľúbené veci. Naopak, pri talkshow, ale aj youtube videách, to trochu ukázať musíte. Ako sa dajú tieto svety vybalansovať?
Myslím si, že moja youtubová rovina je veľmi „lightová“. Momentálne som nedala na YouTube viac ako mesiac nič, a zatiaľ ma to veľmi netrápi. Myslím si, že tam si aj tak vyberám témy, ktoré sú zlučiteľné s novinárčinou. Nevyjadrujem sa k témam, ktoré by sa dali považovať za príliš názorovo vyhranené. Ale zistila som, že po tom, ako som odišla na rodičovskú dovolenku, tak som na sociálnych sieťach otvorenejšia, ako som bola predtým.
Čo to znamená?
Sú témy, ku ktorým sa vyjadrím otvorene. Napríklad, že nie je dobré, že extrémisti majú takú podporu ako majú, alebo že poviem, že je dobré ísť voliť, ale nie extrémistov. Že ženy by mali mať ohľadom svojho tela právo voľby. Toto už možno sú pre niekoho vyjadrenia, ktoré nepatria novinárom do úst. Sama by som ich pred pol rokom možno takto otvorene nepovedala, ale dnes poviem. Nemyslím si, že je to niečo prevratné, ale jedným dychom musím dodať, že keďže som teraz od redaktorskej práce vzdialená, tým som trochu otvorenejšia. Myslím si, že teraz je čas, aby sa tí, ktorí sú trochu viac na očiach, vyjadrovali k niektorým veciam verejným. Samozrejme, ak majú chuť. Nútiť niekoho nemá zmysel.
Kúsok zo seba ukazujete aj pri svojich talkshow. Prečo ste sa však v čase, keď sú populárne stand-up vystúpenia komikov, rozhodli pre formát „sit-down“?
Presne práve pre to, že sú také populárne. Sama som veľkým fanúšikom stand-upu. Formát mojej talkshow som však nevymyslela ja, ani si za to nechcem pripisovať kredit. Vymysleli to organizátorky, Hanka Koblišková a Stanka Lettrichová, ktoré sa mi ozvali, že by chceli robiť talkshow. Keďže popularita komédie stále rástla, rozhodli sa ísť do rizika a skúsiť to inak, z druhej strany. Skúsili teda, či diváka udržia pri hodinovom rozhovore a mňa si do toho prizvali.
Samozrejme, aj tu vznikajú vtipné momenty. Občas mám dokonca pocit, že je to viac vtipné ako vážne. Mňa osobne oslovil aj koncept, chcela som to risknúť. Nielen urobiť talkshow, ale urobiť talkshow postavenú na žene, ktorá je zaujímavá, inšpiratívna, ale ľudia ju až tak nepoznajú.
Foto: Peter Brichta
Napriek obavám to zrejme zafungovalo.
Teraz fungujeme už tretiu sezónu a vidím, že je o to záujem. Myslím si, že to bolo dobré rozhodnutie. Mňa to najmä veľmi baví. A príbeh Sit Downu mi opäť dokazuje, že ak aj máme pocit, že teraz je po niečom obrovský dopyt a musíme sa na tej vlne zviesť, tak niekedy urobiť trochu niečo iné je práve tá cesta, ktorá môže zafungovať. Samozrejme, bol to risk. Na začiatku som povedala, že dobre, skúsme jednu šou. Navyše sme ešte aj začínali v zvláštnom termíne, v júni, keď už v tomto segmente býva letná pauza. Vyhovovalo mi to však preto, lebo ak by to bola hrôza, dúfala som, že ľudia na to počas leta zabudnú. Ale bolo to veľmi príjemné. Ukazuje sa, že ľudia po celom Slovensku chcú počúvať. Našťastie. Aj humor, ale aj vážne veci a vôbec im nie je proti srsti počúvať rozhovor so ženou, ktorá napríklad založila prvý detský mobilný hospic, čo znamená, že sme sa hodinu rozprávali o umierajúcich deťoch.
Prečo ženy zarábajú menej? Je to daň za materskú
Profesne sa momentálne popri materstve venujete len talkshow. Neobávali ste sa však, že keď sa nebudete venovať toľko sociálnym sieťam, tak prídete o fanúšikovskú základňu?
Samozrejme, vidím pokles, a to je to čaro sociálnych sietí. V podstate mám hneď spätnú väzbu. Chvíľu niečo nedám na Instagram a vidím, že sa moje príspevky nedostávajú k ľuďom v takej miere ako predtým. Rovnako, keďže nedávam videá na YouTube, tak mi tam ľudia nepribúdajú, nemajú prečo. To je riziko tohto biznisu. Nedá sa mať všetko, samozrejme som s tým počítala. Nechcem, aby si niekto myslel, že som sa na to vykašľala. Myslím si, že príde moment, hlavne teraz pred voľbami, že na YouTube niečo pribudne a začnem sa tomu venovať. Okrem toho mám asi šťastie, že ma sledujú, podľa mňa veľmi normálni ľudia, ktorí rozumejú, že mám štvormesačné dieťa a veľa z mojich aktivít sa tomu musí prispôsobiť a rada im ich prispôsobím. Na sociálnych sieťach sa mi však tento ľahký „tlak“ páči, pretože vás to núti pracovať. Len čo prestanete, tak vidíte, že idete dole a stále nižšie.
O lajky s manželom nesúťažíme
Už v minulosti ste spomínali, že sa nepovažujete za žiadneho influencera. Ako sa teda na túto sféru pozeráte? Na Slovensku máme množstvo internetových hviezd, ktoré robia aj dobrý, pozitívny obsah, ale aj takých, ktorí idú po reklame.
Osobne sa na to nepozerám z pohľadu peňazí, keďže mám iné pracovné aktivity. Toto je pre mňa doplnkom, neživí ma to. Ani Instagram, ani YouTube. Preto ani nie som nútená tam niečo stále pridávať, nonstop vytvárať obsah. Môžem si dovoliť ho chvíľu netvoriť, aj s tým rizikom, že to ľudia potom „ocenia“ tak, že vás prestanú sledovať. Považujem za veľmi dobré, že si dnes ľudia vedia vybrať z množstva pozitívnych profilov, ktoré môžu sledovať. Okrem toho by som bola rada, ak by si ľudia, ktorí majú trochu väčšie publikum, uvedomovali to, že dokážu dostať niektoré myšlienky medzi ľudí lepšie ako ostatní. Ale tiež si myslím, že na to musí človek dozrieť. Ja osobne si vyberám ľudí, ktorí majú pre mňa nejakú pridanú hodnotu.
Koho by ste odporučili sledovať na sociálnych sieťach?
Samozrejme môjho manžela Sajfu, pretože je smiešny, aj keď sa často v našom ponímaní sociálnych sietí nezhodneme. Ďalej by som určite odporučila sledovať Miša Kovačiča, ktorý podľa mňa dáva veľmi zaujímavé veci na Instagram, určite aj Moniku Tódovú, Zuzku Javorovú, Gabiku Kajtárovú. Mimo novinárov asi Evu Petričkovú pod profilom @spolu_aut, na ktorom ukazuje svet autizmu, ďalej Kristínu Tormovú, pretože píše smiešne básničky, ktoré ma veľmi bavia. Volajú sa Zúfalé verše a som ich veľkým fanúšikom. Kristína tiež ukazuje také iné, respektíve, úplne normálne materstvo.
Potom rada sledujem rôzne médiá, pretože nemám často čas si na ne každý deň kliknúť a na Instagrame vyhadzujú zaujímavé články. Je tam toho naozaj veľa a som veľmi šťastná, že sa v poslednom čase kvázi roztrhlo vrece s akýmsi „pozitívnym“ influencerstvom, že sa človek aj čosi dozvie. Veď len nedávno to bolo len o pekných fotkách, kde sa kto najedol, kde bol na dovolenke, aké má auto a ako sa kto nalíčil. Naozaj si myslím, že keď chce človek nájsť nejakú hodnotu, tak ju vie veľmi ľahko nájsť aj na Instagrame.
Porovnávali ste si s manželom niekedy, kto má koľko lajkov?
Asi áno. Ja mávam asi trošku silnejší „engagement“, pretože mňa sleduje na Instagrame viac žien ako mužov a tie sú viac aktívne. Teda tak nám to vysvetľuje naša spoločná kamarátka, ktorá pracuje pre Facebook. Matej má zas raz toľko odberateľov ako ja, ale zase – máme úplne iné pôsobenie na Instagrame. Ja to robím inak ako on, a on by to asi nechcel robiť tak ako ja. Takže my sa akosi dopĺňame, ale aj sa podoťahujeme. Občas mu poviem – čo si to dal za blbosť – a on potom ironizuje na moju adresu, štýlom, že nemôže každý dávať príspevky len o charitách. Ale inak spolu nesúťažíme. Ťaháme za jeden povraz.
Foto: Peter Brichta
Na to, aby si človek udržal pozornosť publika, musí ukázať aj trochu súkromia. Čo je vašou hranicou, ktorú nechcete prekročiť?
Určite moja dcéra, ktorú výraznejšie neukazujem. A to aj napriek tomu, že mám v telefóne asi päťtisíc jej fotiek, moje asi štyri, a manželovu možno jednu. Čiže, keď mám niečo publikovať na Instagram, tak sa potím, čo tam dať, keď mám v telefóne len malú. Ale nezverejňujem ju, pretože chcem, aby to bolo raz jej rozhodnutie, či chce byť na sociálnych sieťach. Takisto sa nefotí a nenakrúca nič v našej spálni. Tá hranica sa stále nejakým spôsobom formuje, ale čím som na sieťach dlhšie a vidím, čo sa tam všetko môže diať, tak sa snažím byť opatrnejšia.
Vyvádzať smú aj dámy
Vo svojich príspevkoch sa často venujete rovnoprávnosti žien, ale aj problémom dievčat. Prečo práve táto téma?
Jednoducho preto, že som žena, a teda sa ma to týka. Myslím si, že napriek tomu, že je žien 51 percent, tak sa o nich stále hovorí relatívne málo. Aj o tom, s čím všetkým negatívnym sa stretávajú. Keď mám pocit, že je nejaká téma, o ktorej by sa mohlo hovoriť, tak tým, že mám na sociálnych sieťach nejaký dosah, to jednoducho zverejním. Niekedy aj preto, aby si ženy uvedomili, že aj keď sa im nič podobné nestalo, iným sa to diať môže. Je dobré mať vedomie samej seba, svojej hodnoty, vedieť si vypýtať peniaze, keď je za čo, vedieť sa za seba postaviť.
Prešla som si tým aj sama. Je to aj tým, že dievčatá, a ja som nebola výnimkou, zvykli byť trošku vychovávané štýlom: „Ty buď len dobré dievčatko a pekne sa usmievaj.“ Aj v mojom okolí fungoval úzus, že chalanov povzbudzovali, a mne skôr hovorili, aby som veľmi nevyskakovala, veľmi sa neozývala, nevyvádzala, pretože vyvádzanie sa jednoducho viac toleruje chlapcom. Myslím si, že vyvádzať môžu aj dámy, a budem to hovoriť aj mojej dcére. Nech vyvádza toľko, koľko jej mužskí kolegovia. Snáď z toho neošediviem. (smiech)
Bodka za rozdielmi. Takto môžu ženy požiadať
o zvýšenie platu či povýšenie a uspieť
Už sa vám stalo, že vám niekto napísal, že vďaka vám sa mu niečo podarilo? Alebo že ste povzbudili nejakú mladú ženu?
Napriek tomu, že som k sociálnym sieťam veľmi kritická, tak toto mám na nich naozaj rada. Tú spätnú väzbu. Vie ma nesmierne potešiť. Napríklad teraz sme dávali viaceré príspevky, ktoré povzbudzovali ľudí, aby volili zo zahraničia. Množstvo z nich ma potom označilo v príspevkoch, na ktorých posielajú svoje volebné lístky. Ozývajú sa aj dievčatá, napríklad, že som ich inšpirovala k štúdiu v zahraničí, alebo že sa im páči, že čítam, prípadne že sa vrhli na moje knižné odporúčanie, že skúsili jogu, prečítali si nejaké noviny, pozreli debatu, vypočuli podcast… Najmä z tej mladšej, dievčenskej komunity, dostávam peknú spätnú väzbu, z ktorej mám často radosť – a vtedy si poviem, že to asi celé má zmysel.
Našli ste chybu? Napíšte nám na [email protected]