29. februára 2020

Je známa z televíznych seriálov a ako členka činohry Slovenského národného divadla získala viaceré ocenenia. Dominika Kavaschová však po rokoch, ktoré podľa vlastných slov prežila najmä prácou, tvrdí, že sa do toho kolobehu vrátiť nechce. „Niekedy som robila aj dvadsať hodín denne, a to nebolo v poriadku. Z celého dňa som mávala možno jednu hodinu, kedy som bola sama sebou,“ hovorí. V rozhovore pre Forbes.sk hovorí aj o tom, aká je podľa nej úroveň našej seriálovej tvorby či ako reaguje na kritiku, že „točí sprostosti“.

Pred dvoma rokmi vás Forbes zaradil do rebríčka mladých talentovaných ľudí 30 pod 30. Čo sa odvtedy zmenilo?

Zmenilo sa toho veľmi veľa (úsmev). Nastali zmeny v práci aj v mojom osobnom živote a dnes sa cítim veľmi spokojná, šťastná a naplnená. Keď sme robili rozhovor do Forbesu naposledy, tak som veľmi veľa pracovala. Mám pocit, že v tú sezónu som mala nejakých sedem premiér a točila ďalšie tri projekty, bolo toho veľa.

Nedávno som sa však rozhodla, že chcem robiť oveľa menej a ak, tak na niečom vlastnom. Momentálne mám od divadla tak trochu pauzu. Mala som len jednu premiéru, čo sa pravdepodobne, odkedy hrávam, nestalo nikdy. Odmietam veľa projektov, na ktoré dostávam ponuky. Naozaj by to muselo byť niečo špeciálne, aby som do toho išla.

V auguste sme robili veľký rozhovor s herečkou Vicou Kerekes. Povedala nám: „Keď sa pozerám na hercov okolo seba, často mám pocit, že k práci pristupujú v štýle ‚rýchlo, rýchlo, teraz musím, lebo neviem, čo bude‘. Berú čokoľvek, len aby zostali na očiach a v kurze.“ Bol to aj váš prípad z minulosti?

Reklama

Ja som žila prácou, lebo ma to tak veľmi bavilo. No tým, že sa to u mňa takto kopilo, ma to po čase prestalo baviť a už ma to nenapĺňalo. Začala som byť unavená, chorľavá a zistila som, že som úplne zanedbala svoj zdravotný stav. Niekedy som robila aj dvadsať hodín denne, a to nebolo v poriadku. V tom čase som bola slobodná a občas som naschvál brala robotu navyše len preto, aby som nemusela byť sama doma. No neskôr som pochopila, že práca nie je to najdôležitejšie, a začala som sa viac venovať iným veciam, najmä sebe. Začala som sa učiť, čítať a konečne si nezapĺňam hlavu len divadlom.

Nikdy ste teda nemali pocit, že vám ako herečke ujde vlak?

U mňa to tak nikdy nebolo. Zdravo vnímam konkurenciu, ktorá tu momentálne je, ale tiež si zdravo uvedomujem svoj talent a vnímam, že som dobrá v tom, čo robím. Nie je to o tom, že by som sa vyvyšovala, ale teraz už viem, že som si v divadle aj v televíznych projektoch urobila svoje meno a nepotrebujem byť všade. Myslím, že je to aj kontraproduktívne.

Dominikin autorský debut, predstavenie Morena, zaznamenalo v SND veľký úspech. Okrem hrania v ňom aj spieva a momentálne nahráva album. Foto: Peter Brichta

Trvalo dlho, kým ste si vybudovali takéto sebavedomie?

Určite. Skoro vždy, keď idete do niečoho nového, tak sa na začiatku bojíte a ste opatrný. Často sa nechcete ozvať aj pri veciach, ktoré sú vám nepríjemné. Neviete, čo si môžete dovoliť a ako to v cudzom prostredí chodí. Ja som sa v tomto biznise a v divadelnom svete oťukávala sedem rokov a zistila som, že až keď sa človek naučí povedať „nie“ a nebojí sa ozvať, tak zistí, že to je vlastne úplne normálne.

Čo hnevá Vicu Kerekes? Herečka v rozhovore prezrádza aj to,
kedy naposledy bola bez peňazí

Ako herečka dnes viem, že sa nemôžem báť, že tiež niečo znamenám. Nemôžem si stále myslieť, že som nikto a môžem len ďakovať všetkým za to, že mi dávajú prácu. Nie. Skôr to vidím tak, že nielen ja mám byť vďačná za ich ponuku účinkovať, ale aj oni môžu byť vďační, že som sa ako herečka rozhodla účinkovať v ich projekte. Nevidím v tom nič sebecké ani povýšenecké.

Čoho ste sa v minulosti báli?

Napríklad som sa bála vypýtať si honorár alebo sa ozvať voči režisérovi, s ktorým som nesúhlasila, alebo takému, čo sa správal nepríjemne. Bála som sa vždy, lebo som nevedela, aké budú následky toho, že sa ozvem. Bála som sa, že ma napríklad vyhodia z projektu. Bála som sa oponovať starším hercom či kolegom, no teraz sa už nebojím. Keď viete povedať svoj názor s láskou a priateľsky, tak sa nemáte čoho báť. Prichádza to však postupne. Treba mať zdravé sebavedomie a uvedomovať si svoju hodnotu, lebo potom sa z toho môže človek zblázniť a klesne vo vlastnom vnímaní.

O hraní

V rozhovore s Adelou Banášovou z roku 2015 ste povedali, že máte ako herečka veľmi málo času na to, aby ste boli sama sebou. Ako je to teraz?

To sa odvtedy úplne zmenilo a bolo to spôsobené práve množstvom práce. Už by som sa nechcela vrátiť do toho kolobehu, keď som takto žila. Ráno som bola na skúške štyri hodiny nejakou postavou, ďalšie hodiny som natáčala v štúdiu niečo iné a večer hrala zase ďalšie predstavenie. Naozaj som z celého dňa mávala možno jednu hodinu, keď som šla napríklad na obed, kedy som bola sama sebou. A vtedy som bola len ticho, pretože sa mi nič nechcelo a nevládala som. Som veľmi rada, že sa to skončilo a že som si to dokázala uvedomiť v takomto veku. Nie je to zdravé.

Sú herci, ktorí takto dokážu fungovať celý život?

Asi áno, ale musia pre divadlo naozaj žiť. Ja to takto nemám a hranie vnímam najmä ako svoju prácu. Snažím sa ju robiť najlepšie, ako viem, ale nechcem jej venovať omnoho viac energie a času, ako je potrebné, a na úkor osobného života. Dnes sa viac zameriavam na rodinu, priateľa a už rozmýšľam inak. Mám iné priority.

Prišlo toto uvedomenie postupne alebo nastal nejaký zlomový moment, keď ste si jednoducho povedali „stačí“?

Nad tým som sa nikdy nezamýšľala. V jednom momente som si uvedomila, že mi padá imunitný systém, a zistila som, že je to prácou, ktorou žijem. Bolo potrebné riešiť zdravotný stav. No a tiež som sa zamilovala. S partnerom sme zistili, že spolu pre prácu ani poriadne nemôžeme byť, takí sme boli pracovne vyťažení. Bolo nám to ľúto a zistila som, že takto žiť nechcem.

Teraz fungujete ako?

Momentálne neskúšam žiadnu novú hru a  natáčam jeden seriál. V divadle hrávam predstavenia, ktoré už mám naskúšané, a dokonca mávam aj voľné dni, ktoré vypĺňam jogou alebo tréningami, čítaním… Venujem sa nahrávaniu albumu a píšem svoje ďalšie autorské veci a projekty, ktorým sa chcem venovať.

Reklama

V rozhovore pre Denník SME ste v decembri 2019 povedali: „Až po tom, čo ma prijali do SND, som pochopila, čo je to ‚robiť divadlo‘ naozaj. Je za tým množstvo fyzickej a psychickej driny.“ Ako tá drina vyzerá?

Kým som hrala na škole, pracovala som s hercami a režisérmi, ktorí boli moji kamaráti. No zrazu prídete do národného divadla, kde sa máte došplhať k hercom, ako je napríklad Emil Horváth. Musíte pracovať veľa aj doma, aby ste už pred týchto ľudí predstúpili nachystaní. Je náročné nebrať si veci osobne a neklesať na duchu, keď sa človeku nedarí. Chce to veľa viery v seba.

Brali ste kritiku osobne?

Áno. Nie každý volí pri kritike správne slová a sú režiséri, ktorí majú iný typ komunikácie. Mala som s tým problém, ale asi to patrí k divadlu. Ľudia sú rôzni. No trvalo mi, kým som si povedala, že je to len iný štýl komunikácie a je to tak v poriadku. Veľa vecí som si kedysi brala osobne, ale to je asi normálne, keď robíte niečo, v čo veríte.

Odrazu vám niekto povie, že to nerobíte dobre, a je jasné, že vás to zamrzí. Kritika vie však človeka aj veľmi posunúť a nakopnúť. Na postavách, ktoré mi na začiatku prišli najťažšie, som o to viac pracovala a zlepšovala sa. A nakoniec to prinieslo ovocie. Väčšinou to boli práve postavy, za ktoré som bola neskôr ocenená.

Je náročnejšia psychická drina alebo tá fyzická?

Asi psychická, ale mám aj predstavenia, ktoré boli veľmi náročné fyzicky. Napríklad v hre Mojmír II. bolo tak veľa pohybu a hovoreného slova, že som niekedy nevedela poriadne ani dvihnúť ruky. Mala som pocit, že bežím na bežiacom páse a že do toho ešte musím nahlas kričať repliky. Alebo keď hráme hru Obžinky, pri nej si všetci povedia, aká je to veselá komédia, ale ja mám do nitky mokrý korzet. Nezdá sa to, ale na to, aby ste vytvorili to napätie a emóciu, ktorú stvárňujete, musíte svoje telo oklamať, že sa naozaj deje. Chcete to urobiť najpravdivejšie a robíte všetko preto, aby ste to vyvolali, a niekedy sa pri tom celí spotíte.

Ktoré herecké výkony je najťažšie stvárniť?

To je ťažká otázka, ja mám pocit, že všetky (smiech). Pri každej prvej čítačke, pri ktorej sa všetci stretneme, mám pocit, ako keby sme šli robiť divadlo po prvýkrát. Je jedno, či som to ja, alebo taký Janko Koleník, pri každom predstavení začínate od nuly. Je to pocit, akoby ste ani nevedeli prečítať repliku.

Osolil steak a je z neho celebrita. Forbes večeral v reštaurácii Nusr-Et,
kde sa za hovädzie platí stovky dolárov

Chcete, aby bola každá postava trochu iná. Ja som napríklad kedysi hrala veľmi rada tragické postavy, vedela som sa za sekundu rozplakať a celkom mi to išlo, no teraz ma to veľmi zaťažuje. Už preferujem skôr komédie. Pri nich je zase ťažké odhadnúť tú mieru humoru.

Aké je to hrať komédiu, keď sa vám prihodí niečo zlé?

Veľmi veľakrát som takto hrala. Napríklad v deň rozchodu s priateľom alebo keď som mala veľké bolesti, či bola chorá. Musíte sa jednoducho zaťať a niekedy vám to hranie pomôže, keďže sa dáte do inej nálady. No niekedy bojujete sami so sebou. To tiež nie je dobré pre zdravie, keď idete stále proti niečomu, čo skutočne cítite. Mnohí herci, s ktorými som sa o tom rozprávala, však hovoria, že hranie je pre nich terapia. Keď sa cítia zle a hrajú komédiu, tak ich to povzbudí.

Ako sa herec rozplače?

Ja to robím vyslovene technicky. V emocionálnej pamäti si vybavím pocit, keď sa mi chce plakať. Nepredstavujem si konkrétnu udalosť, ktorá ma niekedy trápila alebo ktorá mi spôsobila plač, ale to, ako dýcham, keď plačem. Pamätám si, čo mi plač robí fyzicky a podľa toho si ho viem aj fyzicky navodiť.

Je možné vžiť sa do svojej roly natoľko, že si ju prenesiete do života?

Ja si to snažím do života neprenášať, ale už sa mi stalo, že som po nejakom „generálkovom“ týždni tragickej hry, ktorú som hrala ráno/večer, ráno/večer, ráno/večer, prišla domov a plakala som. Ani nie z toho, že som si preniesla emóciu do bežného života, ale z toho, že už naozaj nevládzem toľko plakať.

Stalo sa mi tiež, že som si počas scény, kde som mala plakať, uvedomila, že už to nehrajem, ale je to skutočný plač. Tá emócia ma ovládla a to je chyba. Aj na škole nás učili, že vy ako herec máte emócii kraľovať a nemá vás zlomiť. Už sa mi to nestáva, ale je to asi tou skúsenosťou a praxou. Viete to oddeliť a vedome s tým pracovať. Cielene napríklad chodím po veľmi tragickom predstavení s kamoškou na pivo alebo si s priateľom pozriem dobrú komédiu. Chcem to oddeliť.

Niektorí prirovnávajú pocity po predstavení k športovému výkonu. Aké to je, keď dohráte?

Je vo vás obrovský adrenalín. Podľa ajurvédy by ste mali postupne od piatej – šiestej dávať svoju psychiku a telo do pokoja a my na to práve vtedy zatlačíme. O desiatej – jedenástej večer ste potom vystrelení a kým sa upokojíte a zaspíte, tak je jedna hodina ráno. Ak potom o šiestej ráno vstávate na nejaké natáčanie, tak to je náročné. Už som si nejako zvykla na to, že som nočný vták.

Odraz spoločnosti

Okrem divadla hráte v seriáli Oteckovia. V čom je televízia iná ako divadlo?

Hlavne v príprave. V televízii si poviete raz text a hneď idete natáčať. Je to záležitosť 15 minút, zatiaľ čo v divadle skúšate mesiace. Nechcem povedať, že to je instantné, ale pracuje sa tam na úplne inej báze.

Kristína Tormová v jednom zo svojich starších blogov napísala: „Dostať rolu v seriáli je „šťastie“ a často jediná šanca, ako sa uživiť herectvom.“ Ako to bolo u vás?

Ja som televíziu od začiatku vnímala ako super príležitosť ukázať sa. Brala som to až tak pubertálne či detsky, že sa možno raz dostanem medzi známe tváre. Keď herec povie, že to nechce, tak mu neverím. Chceli sme to všetci. Veľa hercov sa pýta: „Prečo natáčaš sprostosti?“ Hovoria, že oni nebudú natáčať seriály, ale budú hrať iba divadlo. Kto iný má však robiť seriály, ak nie my herci? Majú to robiť amatéri? Na to sme vyštudovali, aby sme to robili my a aby sme to robili čo najlepšie. Ja si jasne uvedomujem to, čo natáčam.

Seriály mi dávajú možnosť zarobiť si na dovolenku, pomôcť rodičom alebo si môcť dovoliť kúpiť niečo do bytu či dokonca byt. Inak by som si to nikdy dovoliť nemohla. Tiež mi dávajú slobodu v tom, že môžem spoznávať svet a učiť sa, čo chcem. Môžem mať záľuby, na ktoré by som nemala peniaze z bežného platu, lebo žiaľ, takto to u nás je. Som teda vďačná za túto prácu, lebo na základe nej sa rozvíjam ako človek v mnohých iných oblastiach, lebo si ich môžem dovoliť financovať.

Dominika Kavaschová hovorí, že je za seriály vďačná. Foto: Peter Brichta

Aká je podľa vás úroveň slovenskej seriálovej tvorby?

Myslím si, že úroveň našej seriálovej tvorby je presne taká, akí sú Slováci. To, čo im stačí, a to, s čím sú oni spokojní, im tá televízia aj dáva. Ak by bol divák náročnejší, tak by mu aj ponúkala náročnejšie veci. Ja sa nad tým nejako nechcem zamýšľať a jednoducho sa snažím robiť si robotu najlepšie, ako viem. Popri tom pracujem na svojich autorských veciach po svojom tak, ako si to predstavujem ja.

Hrali ste už niečo, pri čom ste si neskôr povedali, že to bol prepadák, a hanbili ste sa za to?

Jasné (smiech). Raz som prijala jednu hru, len kvôli tomu, aká partia hercov sa tam zišla. A naozaj to bolo jedno z najlepších skúšobných období, aké som zažila. V živote som sa toľko nenasmiala a vzniklo tam veľmi veľa kamarátstiev. No samotná hra bola taká zlá, že nám raz dokonca na klaňačke ani nezatlieskali (smiech). Dostala som tam z toho obrovský záchvat smiechu. Toto som naozaj nikdy nezažila. No veľmi ma to bavilo hrať, bavila ma tá hanba na javisku. Bola to komédia, ale za celý čas sa v javisku nikto ani raz na ničom nezasmial. Bolo to také absurdné, že som sa smiala ja. Som rada za túto skúsenosť.

Prečo ste zatiaľ neprijali žiadnu filmovú ponuku?

Neprekáža mi ísť natáčať seriál, aj keď to nie je bohviečo, ale viem, že to je trvalá práca, ktorá mi dokáže dať príjem, na základe ktorého sa môžem posúvať, vzdelávať a rozvíjať sa. No robiť zlý film za naozaj málo peňazí robiť nechcem. Väčšinou vám totiž povedia, že na to nemajú rozpočet, a to ja nepotrebujem. Mojím cieľom nie je natočiť bársaký film a zatiaľ mi do rúk neprišiel taký, pri ktorom som si povedala: Toto si chcem zahrať.

Dôležitý výzor

V podcaste Lužifčák ste hovorili o tom, že v televízii sa často presadí dlhonohá blondína, ktorá to nevie zahrať, a talentovaná baba, ktorá tak dobre nevyzerá, nemá šancu. Ako veľmi je pre herečku dôležitý výzor?

Myslím si, že veľmi dôležitý, a máme možnosť to vidieť aj z hollywoodskych filmov. Hrajú tam iba nádherní ľudia, či už muži, alebo ženy. Je veľmi veľa talentovaných hercov a herečiek, ktorí a ktoré nedostanú ani príležitosť, lebo nevyzerajú tak dobre ako iní. To je vec, ktorá mi v hereckom svete nabúrala ilúzie. Myslela som si, že sa to deje najmä v seriáloch, ale už sa to začalo diať aj v divadlách.

Veronika Cifrová Ostrihoňová: Hranica, ktorú na Instagrame
neprekročím, je dcéra a spálňa

Kamera v televízii však ešte znesie nejaké herecké nedostatky, ale divadlo nie. Aj tam sa však už objavujú herečky, ktoré na to nemajú, najmä preto, že vyzerajú dobre. Na jednej strane mi to trošku prekáža, ale zároveň im to prajem, lebo mnohé sa naozaj snažia. Kedysi bola väčšia dôslednosť v tom, koho prijať na školu a angažovať v divadle a v televízii, pričom talent a osobnosť boli rozhodujúce. Dnes hrá hocikto.

Výzor teda rozhoduje viac?

Myslím si, že áno. Vidíte to aj v mnohých projektoch, kde je veľa účinkujúcich nehercov. Rôzne modelky, slávne dcéry, pekné baby…

Pocítili ste niekedy tlak na to, aby ste nejako vyzerali?

Áno, určite. V jednom projekte odo mňa napríklad chceli, aby som schudla. Je to paradoxné, keďže celý život som počúvala opačné výčitky, chcela som veľmi pribrať a nedarilo sa mi. Nevedela som, čo s tým, a bola som už zúfalá. Našťastie prišlo obdobie, keď som pribrala a teraz som konečne šťastná, že som „normálna“. Keby som dnes mala niekomu splniť želanie, aby som schudla, tak to neurobím. Budem vyzerať tak, ako ja chcem, a budem robiť všetko preto, aby som sa cítila dobre hlavne ja. Nechcem sa nikomu prispôsobovať.

Je v tomto iný tlak na ženy-herečky ako na mužov?

To si nemyslím. Jasné, že žena je viac posudzovaná, ale na hercov je zase vyvíjaný iný typ tlaku. Skôr je to o tom, aby boli svalnatí. Musíš byť svalnatý, sexy herec, aby si dostal nejakú hlavnú postavu.

Ako to máte s vyjadrovaním sa k politike?

Veľakrát sa bojím vyjadriť sa k niečomu, pretože si uvedomujem, že viem o tej téme veľmi málo. Aj keby som vedela oveľa viac, stále mám pocit, že viem málo. Dosť sa týmto veciam vyhýbam, no snažím sa ich riešiť s najbližšími ľuďmi, ale verejne o nich nedebatujem.

Na Instagrame máte 107-tisíc sledovateľov. Vnímate svoj vplyv?

Priznám sa, že to skôr neriešim. Ak však ide o niečo zásadné, ako napríklad výzvu ísť voliť, k tomu sa vyjadrím, lebo si myslím, že je to dôležité. V mojom okolí mám veľa kamarátov, ktorí sa pýtaj „na čo, aj tak sa nič nezmení“, ale chcem týchto ľudí nejako motivovať. Zdieľať tiež nejaké výzvy, keď treba niekomu pomôcť, ale skôr sa snažím ľuďom cez Instagram spríjemniť deň. Zdieľam tam vtipné videjká, nehľadám za tým niečo vznešené.

Na rozdiel od iných ľudí s podobnými číslami nerobíte na sociálnych sieťach takmer žiadnu reklamu. Prečo?

Príde mi trápne, keď to robia ľudia, ktorí to robiť nevedia. Neviem, či by to išlo mne. Na spoluprácu ma oslovilo veľa značiek, ale nechcem robiť reklamu niečomu, čo sama nepoužívam. Sponzorujem jedinú vec, auto Peugeot, s ktorým som spokojná a používam ho, je to iné. Ak by ma oslovila značka, s ktorou mám naozaj veľmi dobrú osobnú skúsenosť, mám rada jej produkt a prezentuje istým spôsobom aj mňa, vtedy by som s tým nemala problém. To niekedy aj robím. A zadarmo.

Aký je momentálne váš herecký cieľ?

Nemám žiadny. Najviac mi záleží na tom, aby som bola zdravá a mala zdravú rodinu. Mám už skôr méty v osobnom živote. V herectve si zahrám to, čo ku mne príde. A zahrám si to rada, lebo ma to baví a mám prácu rada, ale skôr sa chcem venovať autorskej inscenácii. Baví ma tiež nahrávanie albumu, nikdy by som nepovedala, že to je niečo, čo ma tak bude napĺňať. Som z toho prekvapená.

Máte nejaký plán na najbližší mesiac?

Oddnes (rozhovor sa uskutočnil 26. 2., pozn. red.) mám výzvu, že budem cvičiť každý deň, a uvidím, či budú po mesiaci nejaké výsledky. To mi len tak ráno napadlo (úsmev). Inak nemám nič špeciálne. Skôr mám pocit, že sa všetko konečne upokojilo a utíchlo, a môžem si len tak bežne žiť v prítomnosti. Niekedy som sa dokázala zaťažovať nad tým, čo ma čaká o týždeň, alebo celý deň premýšľať o predstavení, ktoré hrám zajtra. Teraz sa snažím žiť pre tento deň najlepšie, ako viem.

Dominika Kavaschová

Pochádza z Košíc, kde navštevovala konzervatórium. Vyštudovala VŠMU v Bratislave a v súčasnosti pôsobí v činohre Slovenského národného divadla, kde patrí k najmladším členom. Má viacero divadelných ocenení, účinkovala v známych televíznych seriáloch a momentálne ju môžeme vidieť v seriáli Oteckovia. V divadle hrá napríklad v predstaveniach Dnes večer nehráme či Morena, na ktorom sa podieľala aj autorsky.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk