16. mája 2019

Emigroval krátko pred revolúciou, drel v rafinérii v Kanade a napokon sa stal medzinárodne oceňovaným fotografom. Meno si urobil spravodajskými snímkami, ale roky strávil aj v Hollywoode pri celebritách a červených kobercoch. Slovák Joe Klamar, člen toptímu Agence France Presse, fotí netuctovo, a tak aj rozpráva.

Narodil sa v Liptovskom Mikuláši a v rodnom liste má zapísané meno Jozef Klamár. Vyrastal v Jasnej-Záhradkách s lyžami na nohách, jazdil aj súťažne, v doraste patril medzi talenty. Šport však nechal, v osemnástich sa sťahoval do Bratislavy, kde si zarábal aj ako asistent kamery v televízii. Písal sa rok 1987, keď sa rozhodol pre emigráciu, ako 22-ročný ušiel cez vtedajšiu Juhosláviu do Rakúska a odtiaľ sa po roku presunul do Kanady.

Najskôr v Toronte roznášal pizzu a noviny, potom šiel do provincie Alberta, kde pracoval v rafinérii, čistil a lakoval potrubia. Manuálna robota ho však ničila, a tak si povedal, že zariskuje a vyskúša uspieť v záľube z detstva – fotografovaní.

Fotografka zachytila život kenských žien: Ich svet nie je taký negatívny, ako ho vykresľujú médiá

Vzal si pôžičku, vyštudoval college a popri škole fotil do miestnych novín Medicine Hat News. V roku 1993 sa prvýkrát po emigrácii prišiel pozrieť na Slovensko. Napokon zostal v Európe, fotil pre Reuters, odtiaľ prestúpil do služieb Agence France Presse (AFP), kde sa stal členom toptímu.

AFP vás na niekoľko rokov vyslala aj do Hollywoodu. Aká to bola skúsenosť?

Neviem, ako to opísať… Do hĺbky som sa na to ani nepozeral, staral som sa viac-menej sám o seba, o rodinu, o bývanie a svoju logistiku, kde a čo mám ísť odfotiť. Očakával som viac spravodajstva, lebo to je moja parketa. V Európe som pobehoval z krajiny do krajiny, v L.A. sa mi zdalo, že – fúha, som tu akoby na penzii. Zmenil sa mi život, bol som v jednom meste, na jednom fleku a len som si občas odskočil do Vegas nafotiť nejaký veľký box, Miss Universe alebo do D.C. Obamovu inauguráciu či na Floridu módu. Inak som v L.A. akurát obiehal červené koberce.

Film mladého Košičana kvalifikovali na Oscara. Podporil ho aj Leonardo DiCaprio

Nehovoríte to nejako nadšene.

Každý deň bola nejaká premiéra filmu, každý deň bol nejaký „koberec“. V L.A. sme boli traja z AFP, tak sme sa striedali, aby sme z nich “nezblbli“. Všetci spolu sme robili iba veľké premiéry, Oscary. Čo som bol zvyknutý z Európy, že niekde prišlo veľa fotografov, tak tam ich na hocijakú hovadinu chodilo ikskrát viac. Vždy to bolo fotenie „lakeť o lakeť“, veľmi konkurenčné. A samotná robota sa mi zdala neskutočne nudná.

Niekto vystúpi, prejde sa po koberci…

… je nahodený, tvári sa a ty musíš nacvakať niečo pekné. Chápem, je to obrovský biznis, celá planéta čaká, ako práve dnes vyzerá George Clooney či Julia Roberts.

Joe Klamar. Foto: Ondřej Pýcha

Ale asi by to vedel odfotografovať dajme tomu aj dron.

Presne tak mi to pripadalo. Alebo stačí rozdať kamery turistom, že ich rovno aj nacvakajú. Samozrejme, preháňam, je v tom aj kus umenia. Lenže ja som v tom ako fotograf nevedel objaviť nadšenie. Bol som zvyknutý nájsť si niečo sám a toto mi pripadalo, že to sekáš ako Baťa cvičky. Okolo mňa to však neskutočne prežívali, koľkokrát som šiel ohluchnúť, ako kričali. Osobnejšie boli predoscarové premiéry, vhupol som do Hiltonu v Beverly Hills a na šupu videl Clooneyho, Pitta, Garryho Oldmana. Prišiel Clooney, tak si ho smerujem, poď bližšie, ešte sa otoč, on sa smeje a vraví – sorry chalani, už musím ísť, lebo Nick Nolte nám všetko vypije!

Oscarom vládla téma rasizmu. Najlepším filmom je Green Book, ocenenili aj Lady Gaga

Ako to beží na samotných Oscaroch?

To je brutálna produkcia. Fotil som tuším na troch. Už mesiac-dva vopred bežia prípravy, večere, koktaily. Špeciálne pravidlá, presné pozície pre fotografa, rokmi je to zabehnuté. Trebárs my z AFP vieme, že traja robíme príchody, ja sa potom presúvam do press room, niekto ide na galaprogram, ďalší na afterparty. Inak, najväčšia je u Eltona Johna, ale tam sa dostaneš, len ak vyhráš Oscara, alebo ťa on osobne pozve.

Čo si pamätáte z prvých Oscarov?

Fotil som aj ten „koberec“, teda príchod hviezd, to je jasné. Aj press room, kam chodia pózovať s trofejami. Vtedy sme tam sedeli asi tri rady fotografov, čakali, kedy ich už pustia von. Hlavnú cenu vtedy vyhral Jean Dujardin za Umelca. Film dostal päť Oscarov, za film, režiséra, skladateľa,  kostýmy… Chodili sme tam, čakali na nich, pozerali telku, čo sa deje a chodili sa nažierať k bufetovým stolom. A zrazu spoza plenty vybehol taký týpek, Francúz, a že – nemáte niekto cigaretu? Ja hneď že mám, ale veď ju nemáme kde vyfajčiť. Tu by sme museli ísť tisíc schodov niekam preč. A on na to že – ale to je v pohode, my môžeme. A spýtal sa – ty chceš tiež fajčiť? A ja že – no, tak prispievam, tak by som si teda aj dal. Tak som s ním šiel za plentu, stáli tam tí týpci v smokingoch… Porozdával som pol škatuľky, všetci sme fajčili, ale ja som ani nedofajčil. Hovorím, viete čo,  ja musím ísť, aby mi náhodou nezdrhol niekto z tých Oscarov. Tak som bežal, funel som ešte, sadol som si…

A prišiel kto?

No, o chvíľu spoza plenty vybehli všetci títo. Boli to Dujardin a spol. Mávali na mňa, tak, kokos, hovorím si, ja som fajčil s oscarovými víťazmi! No a keďže som tam už bol tri mesiace, tak som išiel na Slovensko za rodinou a hneď po Oscaroch som cez Paríž letel domov. Vystupujem z lietadla a business class vyzerala, ako by tam presťahovali nejaký nočný lokál. Šampanské po zemi, všetko… Vyjdem von a pozerám – masa novinárov a Dujardin a spol. dávali rozhovory. Ja som s nimi ešte aj letel domov a popri tom som si akurát pozrel ten film. Celkom pekný. Jeho mám s Meryl Streepovou, ako sa hlavami dotýkajú. Taká pekná fotka.

Najlepšia herečka v hlavnej úlohe Meryl Streep a najlepší herec Jean Dujardin na Oscaroch v roku 2012. Foto: AFP/Joe Klamar

Na ktoré pekné fotky si spomeniete z Oscarov?

Mám napríklad aj peknú fotku Matthewa McConaugheyho… Tam sa dalo fotiť, tí ľudia boli uvoľnení, šťastní, samé emócie. Potom sa ti už nechcú robiť tie malé veci, keď takéto pozažívaš. Povedia ti, že choď tuto a vyfoť toho, prišla nejaká celebrita. A ty si hovoríš – celebrita kto? Lebo na Oscaroch vyfotíš všetkých, čo si za život videl. Dustin Hoffman, takýto a neviem aký. Nie sú to vôbec technicky pekné fotky, nič estetické, je to viac o atmosfére a o tom, kto na tej fotke je. Keď sa ťa však niekto opýta – vyfotil si ho, tak – áno, som vďačný, že som ho vôbec naživo mohol vidieť a ešte som ho aj vyfotil. A ešte aj tisíc ľudí, o ktorých som nikdy ani nevedel.

Celý rozhovor s Joeom Klamarom ste si mohli prečítať vo februárovom Forbese. 

Hlavné foto: Ondřej Pýcha pre Forbes

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk