28. apríla 2019

Pracovala v týždenníku. Paparazzovala, fotila ťažké sociálne prípady a negatívne udalosti. Po štyroch rokoch si zbalila tašku, predala auto, odišla z bytu a kúpila si jednosmernú letenku do Indonézie, ktorá jej pomohla opäť nájsť stratenú vizuálnu predstavivosť a vidieť svet v pozitívnom svetle. A to aj na miestach, pred ktorými si spoločnosť zatvára oči.

Fotografku na voľnej nohe Máriu Mühl jej objektív zaviedol aj do Kene, kde občianske združenie Dvojfarebný svet, financované za pomoci rozvojového programu SlovakAid, pomáha od roku 2012 tisícom kenských žien v dovzdelávaní sa a postavení na vlastné nohy.

Slobodné, týrané či ovdovené matky sa vďaka projektu, ktorý im zabezpečil vzdelanie, dokázali o seba postarať samy. Zručnosť je totiž niečo, čo im ako jediné nikto nemôže ukradnúť ani v slume, kde dokážete prísť aj o topánky,“ vysvetľuje v rozhovore pre Forbes Mária, ktorej fotografie z daných miest boli vystavené aj v priestoroch OSN v New Yorku či v Paríži.

Aké pocity v nej život v slume vyvolal, čo si myslí o obraze tretieho sveta podsúvaného médiami a prečo sa rozhodla objektívom zachytávať len to pozitívne?

Fotografka Mária Mühl sa rozhodla zmeniť svoj život a opätovne nájsť radosť z fotografovania. Foto: Zuzana Gavulová

Vašu kariéru ste začali ako fotografka v týždenníku, neskôr ste prešli k práci na voľnej nohe. Čo vás k tomu viedlo?

Pri nástupe som mala veľké očakávania a ideály, nikdy som nepremýšľala, že by som po roku odišla niekam inam. Práve práca pre týždenník mi dala neuveriteľne veľa, naučila som sa promptne reagovať na vzniknuté situácie a vystriedala som veľmi veľa fotografických žánrov. Postupne som však robila na viac a viac ťažkých prípadoch. Spoločne s kolegyňou, ktorá písala články, sme spracovávali najrôznejšie sociálne témy. Od znásilnených dievčat cez týrané ženy až po rómske osady. Očakávalo sa odo mňa, že budem fotiť hlavne to negatívne. Špinavé rómske deti, smetisko alebo bordel. Krok po kroku som si uvedomila, že podobné negatíva už vyhľadávam aj v bežnom živote, a to bez toho, aby som si to uvedomovala. Vizuálne som akoby oslepla.

Učil Švédov matematiku. Ivan Ježík hovorí, že žiak potrebuje vidieť aj učiteľov neúspech

Zo dňa na deň ste sa zbalili, odišli z práce, predali auto, nechali priateľa na Slovensku a podali si prihlášku na štipendium do Indonézie. Čo bolo podľa vás tou poslednou bodkou?

Počas práce som začala cestovať po Ázii. Raz som so svojím bývalým priateľom, tiež fotografom, šla do Kambodže. Vtedy mi kolegyňa, ktorá robí aj pre združenie Dvojfarebný svet, povedala o sirotinci pre HIV pozitívne deti, ktorý by sme v rámci našich ciest mohli navštíviť. Mala som obavy. Vzhľadom na to, na čo som bola z médií zvyknutá, som čakala, že uvidíme pomaly umierajúce deti, vychudnuté na kosť. Po príchode som však zažila náramný šok. Vyrútilo sa na nás asi dvadsať detí, plných energie a života, ktoré sa nás lámanou angličtinou pýtali, odkiaľ sme a čo robíme. Došlo mi, ako veľmi sa realita odlišuje od obrazu, ktorý nám je predávaný. Moment, keď som si uvedomila, že svet je celkom iný, ako ho navonok niektorí prezentujú, len kvôli tomu, že negatívne emócie je oveľa jednoduchšie predať, bol u mňa spúšťačom zmeny.

Aj keď sú chudobné, musia byť čisté a mať vždy upravené vlasy. V škole sa naučia všetky spôsoby úpravy. Foto: Mária Mühl

Dokázali ste hneď po príchode do Indonézie opäť s chuťou fotografovať?

Trvalo mi asi rok, kým som sa znovu reálne dokázala zaujímať o fotografiu, rozmýšľať sama nad sebou a vidieť pozitívne veci. Ostala som tam dva roky, spolupracovala s médiami na diaľku a keď som sa nakoniec vrátila späť na Slovensko, začala som pracovať na voľnej nohe a obnovovať si kontakty.

V tom období ste dostali ponuku zachytiť na fotografiách výsledky projektu združenia Dvojfarbený svet. Malo ísť o vyobrazenie života kenských slobodných matiek, ktoré vďaka humanitárnej pomoci nadobudli určitý stupeň zručnosti, založili si vlastný biznis a dokázali sa svojpomocne postarať o seba a svoje deti. Čo vás primälo ísť do tohto projektu?

Sila fotografie dokáže krásne odprezentovať humanitárny projekt. Hlavne, keď je spravená kvalitne a profesionálom. Mala som voľnú ruku, bolo na mne, ako tieto ženy a ich progres zachytím. Podstatné bolo ukázať zmenu, ktorá v ich živote vďaka projektu nastala, a aj fakt, že práve vďaka nadobudnutému vzdelaniu nebudú humanitárnu pomoc po odchode z daného miesta, v tomto prípade zo slumu Langas v meste Eldoret, potrebovať. Vzdelanie je totiž niečo, čo im ako jediné nikto nemôže ukradnúť ani v slume, kde dokážete prísť aj o topánky.

Poznáte pexeso pre nevidiacich? Slovenská hra spája dva svety

Zároveň ma fascinoval progres samotných žien. Hneď po príchode som videla ten markantný rozdiel. Boli tam niektoré, ktoré kedysi nevedeli svojim deťom zabezpečiť jedlo a zrazu to dokázali trikrát za deň. A to len vďaka tomu, že nadobudli vzdelanie a dokázali sa postaviť na vlastné nohy. Videla som maminy, ktoré začínali od nuly, odkázané na pomoc rodiny. Po absolvovaní kurzu si otvorili kadernícky salón alebo krajčírstvo, hrdé na seba a na fakt, že sa o svoje deti dokážu postarať.

Odkedy Irene skončila školu, nemusí si požičiavať peniaze, ani jedlo od susedov. Vyše roka má neďaleko trhoviska otvorené vlastné kaderníctvo Mama DJ. Foto: Mária Mühl

Strávili ste s nimi dva týždne. Fotografie, ktoré ste vytvorili sú vyslovene pozitívne. Bol to váš zámer?

Áno, počas celého pobytu som nevyhľadávala nič, čo by pôsobilo negatívne. Myslím si, že vo svete je veľmi veľa negatívneho a je oveľa lepšie pozerať sa na veci z iného uhla. Možno ide o beh na dlhú trať, no minimálne sa o to snažím.

Vaše fotografie boli pod názvom ‘MAMAS’ vystavené na Slovensku, neskôr v priestoroch OSN v New Yorku a nedávno aj v Paríži, a to pri príležitosti historicky prvého hodnotenia systému rozvojovej spolupráce Slovenska vo Výbore OECD pre rozvojovú pomoc. Aké ohlasy vyvolali u samotných ľudí?

Najviac pre mňa znamenali názory tých, ktorí v Afrike boli. Splnomocnenec OSN z Kene bol veľmi šťastný, že aj napriek tomu, že fotografie nie sú z najkrajšej časti Afriky, sú pozitívne a zároveň reálne. Bol hrdý na to, že podobná organizácia vôbec v jeho krajine pôsobí a dokáže takto pomôcť ľuďom.

Byť svedkom podobných vecí a zároveň ich zachytávať objektívom nie je vôbec jednoduché. Plánujete aj napriek tomu v budúcnosti spolupracovať na niečom podobnom?

Určite. Bola by som veľmi rada, ak by sa podarilo zviditeľniť projekty humanitárnej pomoci práve prostredníctvom kvalitných a originálnych fotografií. Treba ľuďom ukázať, ako veci vyzerajú v realite a univerzálna reč fotografie má veľkú silu. Je jedno, v ktorom meste či štáte ju vystavíte, pochopia ju všetci.

Pred piatimi rokmi ju manžel opustil, keď čakala tretie dieťa. Ubližoval jej a nechal ju bez peňazí na ulici. Deti prestali chodiť do školy. Teraz šije spodničky, ktoré predáva za dve eurá. Foto: Mária Mühl

MAMAS nie je pre vás v tomto smere prvotinou. Aké pocity vo vás osobne zanechávajú podobné projekty?

Celkovo ma mení cestovanie, otvára mi obzory, učí ma väčšej pokore a rešpektu. Zároveň som si však uvedomila, aký máme jednoduchý život v kontexte s tým ich a ako neustále po niečom bažíme. Bol to pre mňa dá sa povedať ‘preplesk’. Odvtedy žijem minimalistickejšie, obklopujem sa emóciami a zážitkami najviac, ako je to možné. Prestať rozmýšľať, čo bude zajtra, užívať si daný moment a život je to podstatné.

Myslíte, že z dlhodobého hľadiska podobné veci dokážu skutočne zmeniť situáciu v postihnutých krajinách a zabezpečiť ľuďom lepší život?

V tomto prípade je veľmi dôležité, či je daná humanitárna pomoc správne zacielená. Ak áno, môže byť veľmi efektívna aj po tom, čo z danej oblasti odíde. Aj tým bolo tento humanitárny projekt špeciálny. Dokázal zbavovať závislosti od humanitárnej pomoci prostredníctvom vzdelania, ktoré ostáva navždy. Rodičia sa tak stávajú pozitívnym príkladom pre samotné deti, z ktorých následne vyrastá silnejšia generácia. Generácia s prísľubom lepšieho života ako ten, do ktorého sa narodili.

Kto je Mária Mühl

Vo svojej profesionálnej tvorbe sa sústredí na cestovanie, jedlo a dokumentárnu fotografiu. Už takmer 8 rokov je na voľnej nohe. Študovala masmediálnu komunikáciu na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, kde sa vďaka svojmu pedagógovi a známemu fotografovi Tiborovi Huszárovi dostala k dokumentárnej fotke. Potom pracovala ako fotografka v médiách, robila aj hovorkyňu organizácie Ľudia proti rasizmu. Medzi rokmi 2011 a 2013 žila v Indonézii. V roku 2012 vyhrali jej fotografie v kategórii Príroda v súťaži Slovak Press Photo.

Hlavné foto: Sheila Wanboi objavila dieru na trhu a po štúdiu začala šiť šaty pre svadobných hostí. Foto: Mária Mühl

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk