7. decembra 2021

Zo svojho domu vychádza ako inštruktorka jogy, po skorej rannej hodine však mieri do kancelárie v Sky Parku ako advokátka právnickej firmy Dentons. Patrícia Gossányiová nikdy netúžila po kariére v oblasti práva či financií, no dnes tu vedie pracovnú skupinu pre bankovníctvo a financie a pracovnú skupinu kapitálových trhov. V rozhovore pre Forbes hovorí o dravom svete advokácie, o tom, ako sa v mladosti stala rukojemníčkou svojej pracovnej identity a tiež o veciach, ktoré jej pomohli vrátiť sa späť. 

„Zvyknem používať takú metaforu, že v týchto vysokých kancelárskych budovách sedíme ako v slonovinovej veži a môžeme tak stratiť dostatočný kontakt s realitou,“ hovorí. Jej „únikom“ z toho sveta sa stala joga.

V rozhovore sa dočítate:

  • o emočnom angažovaní v práci a jeho dopadoch,
  • prečo je pre právnikov v medzinárodných kanceláriách také ľahké odtrhnúť sa od reality,
  • o vyhorení a o tom, čo Patrícii pomohlo,
  • o pokusoch zmeniť kariérne smerovanie aj o vytriezvení,
  • ako si preniesť jogové princípy do pracovného života.

Stáli ste niekedy ako právnička pred morálnou dilemou?

Takéto vnútorné otázky občas prirodzene prichádzajú. No my právnici nie sme etický súd alebo nejaký ústav morálky. Sme osobne poskytovanou profesionálnou službou v určitej situácii.

Reklama

Platí pravidlo, že aj ten najťažší pacient, ktorý si sám privodil rakovinu pľúc, lebo celý život tuho fajčil, má nárok na najlepšiu možnú zdravotnú starostlivosť. Rovnako tak ako každý, kto prekročil zákon. Aj keď to môže z pohľadu verejnosti vyzerať ako amorálny prípad, aj takýto človek má právo na náležitú obhajobu a odbornú pomoc.

No to, čomu sa venujem v oblasti finančného práva, takéto situácie takmer vôbec neprináša a je veľmi abstraktné.

Najväčší problém, ktorému som ako právnička čelila, bol, že som sa až príliš emočne stotožnila s klientom. To je veľmi nebezpečné, pretože danú situáciu začnete prežívať veľmi emotívne a podľa môjho názoru vtedy nedokážete poskytovať dobrú službu.

Platí pravidlo, že chirurg by nemal operovať svojich blízkych a myslím si, že rovnako by právnik nemal radiť tým, ku ktorým ma nejaký emočný vzťah.

Čo znamená, že ste sa príliš emočne zaangažovali?

Zdalo sa mi, že klient trpí obrovskú krivdu a že sa ocitol vo veľmi neférovej situácii. Môj emočný stav do určitej miery ovplyvňoval aj to, ako som pracovala, čo som hovorila na rokovaniach s protistranou, ako som vystupovala.

Bola to pre mňa veľká skúška. Pochopila som, že ak chcem svoje služby poskytovať kvalitne, nemôžem prepadnúť emóciám v danej situácii.

„Pochopila som, že ak chcem svoje služby poskytovať kvalitne, nemôžem prepadnúť emóciám v danej situácii,“ hovorí Patrícia. Foto: Miro Nôta

Dnes už mám mechanizmy, ktoré mi v tom pomáhajú. Už sa tak veľmi emočne neangažujem vo vlastnom výkone a snažím sa nejsť do klientskych vecí osobne. Lebo na konci tej cesty môže byť jedna veľká katastrofa.

Život potrebuje pestrosť


Ak aj dosiahnete nejaké pracovné méty, stále to neznamená, že úspech bude trvať dlhodobo, alebo že to je niečo, z čoho sa dá radostne žiť. Neprinesie vám to trvalé šťastie ani trvalú radosť.


V minulosti ste si prešli vyhorením. Malo naň vplyv aj toto emočné angažovanie?

Určite áno. Mala som vtedy okolo tridsiatky a fungovala som v práci, ktorá bola veľmi náročná. Doba aj spôsob fungovania advokátskej kancelárie bol vtedy iný. A ja som okrem práce nemala vo svojom živote nič iné.

Všetci moji priatelia boli buď moji kolegovia alebo bývalí kolegovia z predchádzajúcej práce. Na širšiu rodinu som okrem pár „povinných“ sviatkov v roku nemala priestor a môj vtedajší manžel si budoval vlastnú kariéru, takže na tom bol podobne ako ja.

Celá moja identita teda bola postavená len na mojom postavení vo firme, v ktorej som vtedy pôsobila. Boli sme skvelý tím a musím povedať, že to bola aj veľká zábava. Ale nemala som vybudované ostatné piliere života, ktoré by mi doň vniesli akýsi balans.

No a keďže človek stále potrebuje prežívať nejaké emócie, začne sa potom príliš emočne angažovať v práci.

Z vyhorenia sa Patrícia liečila v Indii a Himalájach. Foto: archív Patrície Gossányiovej

Takže to bola akási kompenzácia za nedostatok emočného prežívania v iných oblastiach?

Áno. Život potrebuje mať podľa mňa v prvom rade pestrosť, aby sme sa nestali rukojemníkmi identity, ktorú si budujeme v pracovnom živote. Obrazne povedané „neprežívať“ tak veľmi sám seba a najmä svoje pracovné úspechy.

Ak aj dosiahnete nejaké pracovné méty, stále to neznamená, že úspech bude trvať dlhodobo, alebo že to je niečo, z čoho sa dá radostne žiť. Neprinesie vám to trvalé šťastie ani trvalú radosť. Stále potrebujete pestrosť.

Reklama

Toto sa snažím zdôrazňovať aj v našej firme, v ktorej je veľa mladých ľudí, aby sa im nestalo to, čo sa stalo v ich veku mne. Aby chodili aj na dovolenky a k mame či babke, aby sa venovali svojim polovičkám alebo koníčkom a vyhradzovali si priestor v kalendári na kvalitný voľný program. A to s rovnakou dôležitosťou, ako si ho robia na pracovné stretnutia. Pretože nikdy nepríde chvíľa, že sa v kalendári ten voľný čas s obľúbenou voľnočasovou aktivitou len tak vyskytne.

Neodtrhnúť sa od reality


Čoraz viac som bola frustrovaná z bežných neúspechov, ktoré sa začali prirodzene objavovať, len ja som to tak vtedy nevidela. Cítila som sa bezmocná.


Dá sa povedať, že ste boli príliš ponorená do pracovného úspechu?

Asi áno, ak sa to vôbec dá hodnotiť ako úspech. Zvyknem používať takú metaforu, že v týchto vysokých kancelárskych budovách sedíme ako v slonovinovej veži a môžeme tak stratiť dostatočný kontakt s realitou. Robíme tu veci, o ktorých často naši priatelia či rodina ani netušia, že existujú, robíme právne poradenstvo pri zmluvách v hodnote desiatok či stoviek miliónov eur a stretávame sa s ľuďmi, ktorí tiež žijú v pracovnom svete vzdialenom bežnej realite.

Nemôžete sa na toto príliš naviazať a odtrhnúť sa tak od každodenných vecí. Tu je to neustále bežiaci stroj, môžete tu byť 24/7 a nikdy sa to nekončí. Ale dolu na ulici to môže byť celkom iné.

Kedy ste si uvedomili, že máte problém?

V tom čase som to vôbec nemala pomenované, o vyhorení sa ešte nehovorilo. Začalo sa to problémami so spánkom a tiež patologickými zdravotnými problémami, ktoré boli evidentne zo zlého životného štýlu a z priveľkého stresu. Veľký podiel mala aj frustrácia. Pociťovala som ju z procesov, ktoré podľa mňa neboli nastavené zrovna najlepšie.

Tlak na výkon bol v tých rokoch určovaný z vonkajšieho sveta. Na Slovensku tento segment trhu predtým neexistoval, a tak nám vzorce, ktoré sme mali spĺňať, určovali Londýnčania a vychádzali z ich reality. Náš trh však bol a stále je len promile londýnskeho, čo sa týka objemu ekonomiky. Vzorec, ktorý je možný u nich, sa u nás dal spĺňať asi len v čase privatizácií, keď bol objem transakcií naozaj veľký.

Patrícia s nosičom Nutu na ceste okolo hory Kailash v západnom Tibete. Foto: archív Patrície Gossányiovej

No keď sa privatizácie skončili, už to veľmi nefungovalo. Na tomto sa zlomilo aj moje fungovanie a moja motivácia.

Čoraz viac som bola frustrovaná z bežných neúspechov, ktoré sa začali prirodzene objavovať, len ja som to tak vtedy nevidela. Cítila som sa bezmocná. To sa skombinovalo so zdravotnými problémami a tiež sa mi v tom čase rozpadávalo manželstvo.

Tak som sa rozhodla odísť. Bolo to náročné, moji kolegovia boli vtedy ako moja rodina, trápila som sa, že im to skomplikujem. No bola som úprimne presvedčená, že právo už robiť nemôžem a nebudem. Že už nikdy nenájdem motiváciu k právnemu poradenstvu, že ma to už nikdy nebude baviť. Že moja kariéra v tejto oblasti sa skončila…

Pomoc východnej medicíny


Naučila som sa identifikovať svoje problémy, skúmať ich príčiny a hľadať spôsoby, akými na ne môžem reagovať, čo môžem urobiť inak a ako im predchádzať.

Treba však zdôrazniť, že na mnohé civilizačné problémy ajurvéda nestačí a treba ich riešiť inak. Ajurvéda však môže byť skvelým doplnkom akejkoľvek liečby.


Odchod musel byť náročný, spomínali ste, že celá vaša identita bola postavená na práci.

Bola to úplná katastrofa. Rozpadlo sa mi manželstvo, priatelia a rodina mi boli pomerne vzdialení, keďže s nikým som nedokázala udržiavať blízky vzťah, a cítila som sa dosť osamotená. Rozhodla som sa teda cestovať. Bolo to obdobie, keď som sa vážne zamýšľala nad tým, čo budem ďalej robiť, čím sa budem živiť, ako a kde budem žiť, čo vlastne chcem od života a či vôbec túžim po rodine…

Veľmi mi v tomto uvažovaní pomohli rôzne východné smery – filozofia, joga a v praktickej rovine najmä ajurvéda.

Ako ste sa k tomu dostali?

Cestovala som po Indii a Himalájach a na konci cesty som mala v pláne ísť na ajurvédsky pobyt na juh Indie. Chcela som si tam len oddýchnuť po dlhej ceste s batohom na chrbte. Všetko sa to začalo masážami a dobrým jedlom, no postupne to prešlo do toho, že som sa naučila identifikovať svoje problémy a skúmať ich príčiny, hľadať spôsoby, akými na ne môžem reagovať, čo môžem urobiť inak, ako im predchádzať a podobne.

Ajurvéda je veľmi starý systém celostnej medicíny, pri ktorom cez set rôznych otázok zisťuje ajurvédsky lekár problémové roviny v živote človeka a snaží sa v tele navodiť fyziologickú, emočnú a mentálnu harmóniu, pri ktorej môžu potom prebiehať samoliečiace procesy – ak sú ešte možné. Lekár necháva priestor pre pacienta, aby sám prešiel cestu liečby tak ďaleko, ako chce.

Je to medicína, ktorá dokáže významne pomôcť, no nie je konkurenciou západnej medicíny, ako si mnohí myslia. Keď je to pre pacienta potrebné, ajurvédsky lekár neváha odporučiť operáciu alebo bežné lieky.

Na svojich cestách objavila Patrícia ajurvédu. Foto: archív Patrície Gossányiovej

V čom vám pomohla?

Moje počiatočné symptómy sa týkali napríklad spánku. Spoločne sme identifikovali problémy, ktoré ma trápili. Napríklad, veľmi prakticky, že pred zaspatím nemám v tele vypnutý stres, ale doslova padám od únavy. No stres sa po chvíli prejaví a telo sa zobudí.

Ajurvéda mi pomohla aj neskôr v živote, keď nám zhorel dom a mala som príznaky post-traumatickej stresovej poruchy. S pomocou ajurvédskeho lekára sa mi ich podarilo pomerne rýchlo neutralizovať, bez liekov či zdĺhavej práce s terapeutom.

Treba však zdôrazniť, že na mnohé civilizačné problémy ajurvéda nestačí a treba ich riešiť inak. Ajurvéda však môže byť skvelým doplnkom akejkoľvek liečby.

Práca v Kambodži


Obetovať sa v prospech pomoci iným, ktorí sú v núdzi, je podľa mňa nezdravá motivácia a môže to byť nebezpečné.


Ako dlho ste vtedy cestovali?

Trvalo to asi tri mesiace, po ktorých som prišla na pár mesiacov na Slovensko. Čakala som tu na uvoľnenie pozície na jednom z projektov profesora Krčméryho v Kambodži. Išlo o sirotinec pre HIV pozitívne deti vo veku od dvoch do 18 rokov.

Moji známi, ktorí tam pracovali, ma oslovili, či by som nemala záujem venovať sa tam projektovému manažmentu. Potrebovali akčný a organizačný typ, pretože projekt sa v tom čase postupne menil z humanitárneho na rozvojový, a keďže som sa necítila na to vrátiť sa k právu, išla som do toho. Tá práca bola úplne odlišná.

Zmenilo vás to?

Istý čas sa mi zdalo, že toto je niečo, čo chcem robiť navždy. Chodiť každé ráno do práce s vedomím, že keď niečo spravíte, tak zlepšíte potenciál pre tých 72 detí. Bolo to veľmi naplňujúce. Ale aj z toho sa dá vyhorieť, ako som mala možnosť vidieť u priateľov v iných organizáciách.

Pretože napokon je to taká istá práca ako každá iná. Uvedomila som si, že aj pri nej veľa záleží práve na emočnej angažovanosti a odstupe a na nastavení kritérií pre meranie úspechu.

Všimla som si, že niektorí ľudia v tomto sektore berú svoju prácu ako obetu. Chcú sa obetovať v prospech pomoci iným, ktorí sú v núdzi. No myslím si, že je to nezdravá motivácia a môže to byť nebezpečné. Pre nich aj pre projekt.

Aj pri takejto práci sa stretávate s klasickými problémami – chýbajúce peniaze, vypnutý internet, končiaca nájomná zmluva, nemožnosť zmeniť systém a tak ďalej. Nie je to len taká idylka, ako sa zvonku môže zdať.

Zlom aj vytriezvenie


Prišiel zlom a vytriezvenie do reality toho, že je fakt veľmi ťažké zmeniť povolanie po tridsiatke, najmä ak to druhé povolanie, po ktorom túžite, si vyžaduje napríklad inú vysokú školu. A tak som sa postupne začala vracať k myšlienkam na právo a hľadať možnosti, ako by ma mohlo opäť baviť.


Nezačali ste po čase túžiť po práve?

Nie. A to som dostala počas mojich ciest všelijaké zaujímavé ponuky (smiech). V tom čase sa totiž dalo pre človeka môjho vzdelania a s mojou praxou v Ázii realizovať v mnohých oblastiach.

Napríklad v Butáne som dostala ponuku pripojiť sa k právnickému tímu, ktorý písal ústavu (smiech). Prechádzali vtedy z absolutistickej monarchie do konštitučnej a v jednom podniku som narazila na podobného „vyhorelca“ ako ja, len z konkurenčnej advokátskej kancelárie. Mal tento projekt na starosti, a keď zistil, odkiaľ som a aký je môj odborný tréning, chcel, aby som sa k nim pridala. Vtedy som však bola ešte stále úprimne presvedčená, že právo už nikdy nebudem robiť.

Do práce si Patrície občas berie aj svojho psíka, vlkodava Elišku. Foto: Miro Nôta

Ako dlho vám to vydržalo?

Zhruba rok. Jednak som v našom projekte narazila na právne problémy, ktoré bolo treba riešiť, napríklad blížiace sa vypršanie licencie pre projekt. Po krátkom vnútornom boji som sa toho chopila a licenciu v riadnom konaní pred miestnymi úradmi predĺžila na ďalšie obdobie. A tiež moji dlhoroční klienti zo Slovenska, vlastne takí pracovní kamaráti, si ma stále držali v hľadáčiku. Často mi písali e-maily, že majú pre mňa stále robotu…

Skombinovalo sa to aj so zmenami v osobnom živote, prišiel zlom a vytriezvenie do reality toho, že je fakt veľmi ťažké zmeniť povolanie po tridsiatke, najmä ak to druhé povolanie, po ktorom túžite, si vyžaduje napríklad inú vysokú školu. A tak som sa postupne začala vracať k myšlienkam na právo a hľadať možnosti, ako by ma mohlo opäť baviť.

Začala som v malej rodinnej advokátskej kancelárii, až som sa nakoniec dostala späť oboma nohami do veľkej medzinárodnej kancelárie. Ale už s inými návykmi, s iným nastavením mysle.

Zmena nastavenia


Pri návrate do právnického sveta som tak bola obohatená o všetky tieto skúsenosti a návrat k bývalej profesii sa mi po tomto čase javil ako úľava a najlepšia cesta.


Čo je dnes inak?

Napríklad aj to, že už mám aj skúsenosť „zvonku“. Stihla som zažiť, aké to je, keď sa živím napríklad len výukou jogy či ajurvédskymi masážami, alebo „dream džobom“ v treťom sektore v Kambodži. Získala som reálnu skúsenosť, aké to je robiť prácu, o ktorej som predtým snívala a kedysi si myslela, že by bola pre mňa ideálna.

A napokon nebola…

Nie. Pri joge som napríklad zistila, že výuka ma síce veľmi baví, no keďže ide o veľmi komplexné cvičenie, nedá sa celé jej bohatstvo odovzdávať na bežnej dennej báze. Pretože väčšina ľudí na to nemá čas. Na jogu chodia často len preto, aby si posilnili chrbát a trochu vyčistili hlavu.

No okrem asán či stojok na hlave, ktoré všetci poznáme, sa joga venuje aj iným veciam – tomu, ako sa správať k okoliu, k sebe samému, ako dýchať, ako sa vedieť odpútať od vonkajšieho sveta do svojho vnútra, ako sa vedieť sústrediť… Po 30 rokoch, čo sa joge venujem, sú pre mňa tieto oblasti oveľa atraktívnejšie ako stojky.

Počas jogovej praxe som zistila, že tieto témy každého zaujímajú, ale takmer nikto nemá priestor sa im venovať. To pre mňa bolo nenaplňujúce. Uvedomila som si, že ľuďom z časových dôvodov neviem dať všetko, čo by som mohla. A keď sa moje hodiny jogy zúžili len na fyzické polohy, uvedomila som si, že môjmu vytrénovanému mozgu chýba aj intelektuálna práca.

Navyše, joga pre mňa nikdy nebola cieľom alebo konečnou destináciou. Je „iba“ nástrojom ku kvalitnejšiemu životu, k zvýšeniu šancí pre hodnotnejšiu sebarealizáciu v iných oblastiach.

Takže ste sa vrátili k právu.

Áno, postupne. Chvíľu som sa dokonca snažila stať aj prekladateľkou literatúry z angličtiny. Z vydavateľstva mi poslali na skúšku dva úryvky textov. Ja som to preložila a oni sa mi veľmi pekne poďakovali. Síce to bolo technicky perfektné, ale nedalo sa to čítať (smiech). Bolo to asi tým mojím právnickým pozadím. Jednoducho som v texte nedokázala vytvoriť atmosféru románu a musel by to po mne kompletne prepísať štylista.

Pri návrate do právnického sveta som tak bola obohatená o všetky tieto skúsenosti a návrat k bývalej profesii sa mi po tomto čase javil ako úľava a najlepšia cesta.

Princípy jogy v pracovnom živote


Joga je však osou môjho fungovania a okrem samotného cvičenia sa jogu snažím v prvom rade žiť.


Ako fungujete dnes?

Pracujem v Dentons a popritom mávam dvakrát týždenne verejné lekcie jogy. Ale venujem sa aj iným aktivitám – nielen voľnočasovým, ale aj právnemu poradenstvu pro bono.

Joga je však osou môjho fungovania a okrem samotného cvičenia sa jogu snažím v prvom rade žiť. Aj v tom pracovnom svete. Je to moja tajná záhrada, do ktorej občas unikám.

Ako sa vám darí prenášať jogové princípy do pracovného života?

Uvediem konkrétny príklad. Na mojich jogových hodinách zvykneme robiť ranný pozdrav slnku, ktorý je veľmi obľúbený. No okrem základného fyzického cvičenia má ešte niekoľko pridaných možností. Jednou z nich je mentálny rozmer cvičenia, jeho symbolika. Ako na to?

Počas ranného cvičenia si uvedomujete, že je pred vami nový deň, plný udalostí, situácií, programu. Spomeniete si tak vopred na množinu udalostí, ktoré vás čakajú – o niektorých viete vopred, iné nedokážete predvídať. Vyskytnú sa tam udalosti, ktoré sa stanú a budú ľahké, no čakajú vás aj prekážky pre dosiahnutie niečoho iného.

Tibetská pútnička okolo hory Kailash. Foto: archív Patrície Gossányiovej

Skúsite sa od týchto myšlienok odtiahnuť a stiahnuť sa akoby do „domčeka“. Môže  vám to pomôcť uvedomiť si, že to všetko sú len súčasti nejakej množiny problémov. Oddelenie sa od nich vám umožní zbadať cestu na ich prekonanie. Toto spravíme v prvom kole.

V tom druhom sa zameriavame na jednu konkrétnu, tú najťažšiu úlohu, ktorú máme pred sebou v daný deň. Čelíme jej predstave niekoľko dychových cyklov, a potom sa od nej opäť odtiahneme do „domčeka“.

Keď jej budeme počas dňa už reálne čeliť, tak si vieme spomenúť na toto ranné cvičenie a mentálne sa stiahnuť do svojho ochranného domčeka. Pokiaľ tam ráno nastala takáto projekcia a nie je to úplne extrémny deň, ktorý sa zvrtol iným smerom, pomôže nám to danú situáciu zvládnuť lepšie.

Neprepadneme napríklad hnevu alebo frustrácii, sme lepšie koncentrovaní. Dokážeme ju vnímať len ako udalosť, ktorá je vonkajšia a ktorá má nejaké riešenie, len ho musíme nájsť a aplikovať.

Ako sa príliš neprežívať


Volá sa to aj work-life balance, ale tento pojem mi pripadá ako nejaké klišé. Podľa mňa nejde o to, koľko hodín trávime v práci a koľko nepracujeme, ale o to, aký kvalitný je ten život mimo práce. Či tam máme postavené aj iné piliere…


Čo vo svojom živote ste ešte zmenili?

V prvom rade mám dnes postavené aj iné piliere svojho života a fungovania, okrem toho pracovného. Mám okolo seba priateľov z iného než pracovného prostredia, moju novú rodinu – môjho manžela a širšiu rodinu, s ktorou sa mi podarilo obnoviť kontakty.

Navyše, tá identita v kruhu priateľov a rodiny je pre mňa antidótum identity vo firme. Môj manžel ani priatelia mi nedovolia príliš sa „prežívať“, ihneď mi dodajú feedback aj s náležitým humorom.

Volá sa to aj work-life balance, ale tento pojem mi pripadá ako nejaké klišé. Podľa mňa nejde o to, koľko hodín trávime v práci a koľko nepracujeme, ale o to, aký kvalitný je ten život mimo práce. Či tam máme postavené aj iné piliere – rodina, priatelia, koníčky… A či tá miera prežívania v nepracovnom živote je vyvážením intenzity prežívania v tom pracovnom.

Máte nejakú radu, ako sa príliš neprežívať?

Pestrosť života. Budovať si aj iné svety a tráviť v nich čas a tiež vnímať aj časový horizont svojej kariéry. V danej situácii sa nám totiž niečo môže javiť ako úplná pohroma, ale s odstupom rokov si na to možno ani nespomenieme. Ale aj naopak, dosiahnutie nejakého pracovného úspechu prinesie endorfíny a hrdosť, ale po čase si na to už nepamätáme.

Volám to aj test smrteľnej postele: Čo na nej budem riešiť?  To, že čo boli moje najväčšie úspechy? Alebo to, že som nevyhľadala skôr svoju rodinu či stratených priateľov? Čo je to, čo chceme mať v živote? Víťazstvá a úspechy alebo pocit z dobrej „hry“? Je podľa mňa dôležité držať si vlastnú integritu a vnímať ju aj v kontexte plynúceho času.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?