11. októbra 2021

Stav stagnácie, prázdnota a prežívanie zdanlivo nekončiaceho čakania na to, že sa veci vrátia do „normálu“. Nejde o depresiu – necítite sa úplne beznádejne, nie je to ani vyhorenie – stále máte energiu. Psychológia nazývajú tento stav „languishing“, teda prežívanie. Čo s tým?

Posledné mesiace mala pocit, že ju nič nebaví. Namiesto toho, aby ráno vyskočila z postele, v nej ležala o hodinu dlhšie a hrala sa na telefóne. V práci sa už dlhšiu dobu nedokázala sústrediť, no bolo jej to jedno. Niekoľkokrát za deň scrollovala sociálne siete a po večeroch dookola pozerala seriály, ktoré poznala naspamäť. Nemala veľkú motiváciu zapájať sa do každodenných udalostí života, zvykla si na nudu.

Necítila sa vyslovene zle alebo dobre, no v činnostiach, ktoré vykonávala, nebola prítomná tak, ako bývala voľakedy. Táto nesústredenosť spôsobila to, že každá úloha sa jej zdala ťažšia.

Stagnácia a prázdnota

Ide o fiktívny príbeh, ktorý však v súčasnosti žije množstvo ľudí. Mnohých z nás sa v určitom bode pandémie dotkla aspoň jeho časť. Čo sa to s nami deje?

Svetoví odborníci nazvali tento stav „languishing“, teda akési prežívanie, a upozorňujú na to, že môže ísť o dominantnú emóciu tohto roka.

Reklama

„Je to pocit stagnácie a prázdnoty. Zdá sa, ako by ste sa len tak motali dňami a na svoj život sa pozerali  ako cez hmlisté predné sklo,“ napísal organizačný psychológ Adam Grant v populárnom článku New York Times.

Tento fenomén zaznamenala vo svojej praxi aj organizačná psychologička Kristína Pomothy, ktorá hovorí, že väčšina ľudí si ho ani neuvedomuje.

„Neprežívame to ako nedostatok, chorobu alebo ako duševnú poruchu. So svojím prežívaním vôbec nie sme spojení vedome. Sme v stave stagnácie, pociťujeme prázdnotu a prežívame zdanlivo nekončiace čakanie na to, že sa veci vrátia do ‚normálu‘,“ hovorí.

Organizačná psychologička Kristína Pomothy hovorí o prežívaní, ktoré spôsobila pandémia. Foto: archív Kristíny Pomothy

Pomothy ďalej vysvetľuje, že takéto prežívanie je emočnou daňou pandémie – následok toho, že nežijeme naplno. A keď tento stav trvá dlhodobo, má to negatívny dopad na naše duševné zdravie.

„V čase pandémie sme si zvykli na utlmený režim v takmer každej oblasti života. Nemali sme dosah na vzťahy, rituály a životný štýl, aký sme mali pred pandémiou. Tento nedostatok sa premietol do akéhosi prežívania v šetriacom režime,“ vysvetľuje.

Stratili sme tiež schopnosť plánovať si budúcnosť a spájať sa s ľuďmi a s aktivitami ako predtým. Toto má dopad na to, koľko máme energie, na našu motiváciu tvoriť a plánovať nové veci.

Prehliadanie príznakov

Nebezpečenstvo „languishingu“ spočíva v tom, že si ho ľahko nevšimneme. Grant to vo svojom článku nazval ľahostajnosťou k svojej ľahostajnosti.

„Tí, ktorí majú schopnosti a podmienky na to, aby svoje pocity mohli zdieľať so svojim okolím (či už rodinou alebo kolegami), majú obrovskú výhodu a šancu ťažkosti prekonať. Dovolím si však predpokladať, že nejde z ďaleka o väčšinu,“ hovorí Pomothy.

Dodáva, že ak tento dlhodobo ubližujúci fenomén prehliadneme, môže to skĺznuť do sub-depresívneho až depresívneho stavu. Jej slová potvrdzuje aj výskum sociológa Core Keyesa. Ten naznačuje, že ľudia, ktorí v najbližšom desaťročí zažijú závažnú depresiu či úzkostné poruchy, majú dnes príznaky „languishingu“.

„Ide o ľudí, ktorí tápajú,“ píše Adamt Grant a upozorňuje na prieskum medzi zdravotníckymi pracovníkmi v Taliansku. Podľa neho tí, ktorí na jar 2020 takto „prežívali“, boli trikrát ohrozenejší post-traumatickou stresovou poruchu než zvyšok kolegov.

Napriek tomu toto prežívanie v následku pandémie nie je klinický stav. „Netreba to podceňovať, ale ‚languishing‘ je problém motivácie, životnej energie. A tá sa vráti prirodzene, návratom do chodu života ako pred pandémiou. Vyžaduje si to však vedomé činy. Utužovať vzťahy, ktoré utrpeli. Aktívne sa venovať koníčkom, fyzickému a duševnému zdraviu,“ hovorí Pomothy.

Mali by sme sa tiež venovať tomu, v akom kontexte vieme o tomto probléme hovoriť. Čo s týmto problémom môžeme ešte urobiť?

Pomenujte to

Podľa organizačnej psychologičky je najdôležitejšie tieto veci správne pomenovať. Ide o jednu z najlepších stratégií na zvládanie emócií. Môže to pomôcť nielen jednotlivcovi, ale aj kolektívu a v konečnom dôsledku kultúre a výkonu.

Firma však musí mať odvahu a ochotu otvorene hovoriť o tom, čo sa nám práve v živote deje. „V otvorenom a bezpečnom kontexte môžu odznieť aj takéto emócie, ktorým sa oplatí v práci dať priestor,“ vysvetľuje Pomothy. O tejto téme hovorila aj v najnovšom diele podcastu Nevyhorení.

Neprerušený pracovný čas

Ďalší spôsob, ako sa popasovať s „prežívaním“ sú určené časy, napríklad stanovené dni alebo hodiny na ticho, teda pokojný nerušený čas v práci. Dať priestor na to, aby sme sa spojili so svojím „prežívaním“ a následne ho dokázali prekonať, hovorí Pomothy.

Takéto „ticho“ podľa nej dáva priestor na stanovenie si zmysluplných výziev, plánovanie nových zážitkov, tvorbu vzťahov a hodnotných rozhovorov. To všetko vedie k opaku „prežívania“, k plnšiemu, šťastnejšiemu a slobodnejšiemu životu.

Reklama

Sústreďte sa na malé kroky

Zamerajte sa na malé víťazstvá. Každý deň si stanovte jednu výzvu, ktorá je pre vás dôležitá – zaujímavý projekt, športovú aktivitu, zmysluplný rozhovor… Niekedy môžu byť práve takéto malé kroky tým, čo nás nakopne a pomôže objaviť chýbajúce nadšenie.

Najnovší rozhovor s Kristínou Pomothy o duševnom zdraví zamestnancov nájdete v podcastovej forme na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?