3. marca 2021

Je jedinou ženou spomedzi šiestich advokátov zo Slovenska, ktorí boli uvedení do medzinárodnej Siene slávy. Na svojom konte má viacero ocenení, má za sebou dekády advokátskej praxe a medzinárodných súdnych sporov. Katarína Čechová v rozhovore pre Forbes hovorí o tom, prečo sa musela počas súdneho procesu rozlúčiť so svojím klientom, ale aj ako vníma korupciu v právnej praxi. 

Respondent pre Chambers Europe o vás povedal: „Je jedným z najskúsenejších právnikov na trhu, zažila už všetko.“ Čo bolo najdramatickejším momentom vo vašej kariére? 

Určite to bol prechod na súkromnú advokáciu v roku 1990. V advokácii som začala pôsobiť hneď po skončení vysokoškolského štúdia. Prax v „štátnej“ advokátskej poradni bola však úplne iná ako budovanie vlastnej kancelárie s tímom mladých kolegov.

V roku 1989 bolo na Slovensku dokopy približne 200 advokátov a v Bratislave okolo 50. Bolo veľmi vzrušujúce postaviť sa na vlastné nohy. Možnosti súkromnej praxe sme brali s nadšením a verili sme, že naša oslobodená profesia prispeje k zlepšeniu pomerov v spoločnosti.

Vytvorili sme v kancelárii dobrú pracovnú atmosféru, začali sa špecializovať na obchodné právo, dodržujúc striktne princípy advokátskej etiky. Mrzí ma však, že niektorí kolegovia neuchopili výkon advokátskej profesie za správny koniec. Takže áno, bola som svedkom unikátnych zmien vo svojej profesii i spoločnosti.  

Reklama

Myslíte si, že ste počas kariéry zažili už naozaj všetko? 

Tak to vidia klienti, z ktorých vyjadrení pre Chambers Europe ste citovali. Ich zväčša zastupujem v obchodno-právnej agende, a preto predpokladám, že hovorili o všetkých hospodársko-spoločenských zmenách, ktorými sme prešli od roku 1989. 

Skreslený obraz o advokácii na Slovensku

Často zdôrazňujete dôležitosť etických princípov a osobnej integrity. Stretávate sa na Slovensku s tým, že by ich advokáti porušovali?

Obraz o advokácii na Slovensku je veľmi skreslený. Medializujú sa len prípady kolegov, ktorí nielenže nedodržali etické princípy výkonu profesie, ale prekročili aj hranice zákona a dopustili sa alebo sú podozriví z korupcie či iného trestnoprávneho konania. Tým sa vytvára obraz, že len takáto je slovenská advokácia. Nie je to tak.

Ako sa k týmto princípom teda stavia väčšina právnikov? 

Mám stovky kolegov, ktorí sú si nielen vedomí toho, čo máme napísané v advokátskom poriadku a v zákone a čo sa od našej profesie očakáva, ale uvedomujú si aj svoju spoločenskú zodpovednosť. Je úplne namieste mať zadefinované kľúčové hodnoty našej profesie a prirodzene si hneď na začiatku, pri preberaní právneho zastupovania klienta, predovšetkým v obchodnoprávnych veciach ujasniť, aké etické princípy vo svojom biznise uznáva a uplatňuje klient.

Inak sa nedá vytvoriť fungujúci vzťah medzi klientom a advokátom. Bez toho nemôžeme správne pochopiť ciele a spôsoby akceptovateľné pre klienta a jeho právneho poradcu, akými sa majú dať dosiahnuť. Navyše to pomáha pri vytváraní obrazu o tom, čo je akceptovateľné pri rokovaní s protistranou, keďže vieme, čo hodnotíme pozitívne či negatívne, a do akých vôd nikdy určite nepôjdeme.

Za hranicami etiky

Čo však v prípade, ak klient chce ísť za hranicu etiky? 

Mnohí kolegovia môžu povedať, že je nás na trhu tak veľa, že si nemôžu dovoliť luxus preskúšania etických hodnôt potenciálneho klienta, než sa zaviažu poskytnúť právnu pomoc. Pretože by to pre nich znamenalo, že si na seba nebudú môcť zarobiť.

Túto legitímnu otázku si určite kladú najmä mladí advokáti, ktorí si budujú klientelu. No ak nedokážeme vytýčiť hranice, v rámci ktorých budeme obetavo a s najvyššou odbornosťou a kreativitou pomáhať a za ktoré nepôjdeme, tak nie sme hodní svojej profesie.

„Ak mi niektorý adept povie, že je neprijateľné, aby obhajoval vraha, tak na interview skončil.“ Foto: Archív Čechová & Partners

Ak by od nás klient požadoval prekročenie týchto hraníc, musíme sa s ním rozlúčiť – a to nie je jednoduché. Preto je nielen fér, ale je to priam naša povinnosť zadefinovať hneď na začiatku mantinely, v ktorých ideme a budeme ochotní pomáhať. 

Deje sa to často? 

Nie často, ale občas sa vyskytne situácia aj u tých zásadových, ktorá s nimi zamáva, a zvažujú aj postup, ktorý sa nestotožňuje s hodnotami, ktorými sa na začiatku hrdili. Viem, že som veľakrát riskovala stratu mandátu, keď som takéto úvahy klienta kategoricky odmietla a pripomenula, čo uvádzal, že patrí alebo malo by patriť k jeho štábnej kultúre. A zatiaľ som z takéhoto dôvodu za ostatných 35 rokov neprišla ani o jeden mandát. 

Zmenila sa v tomto smere situácia na Slovensku od 90. rokov? 

Zvýšila sa enormne konkurencia. Na trhu právnych služieb pribudlo veľa zahraničných právnych kancelárií. Mnohé – škoda, že nie všetky – priniesli vyššie kvalitatívne a etické štandardy. A mimoriadne ma teší, že u dnešnej mladej generácie advokátov vnímam veľké nasadenie za zvýšenie spoločenskej zodpovednosti a integrity nášho stavu. To sú pozitívne faktory. Či sa naplno prejavia, však môže byť limitované tvrdou súťažou o klienta, ktorú je potrebné zvádzať.

V 90. rokoch bolo práce veľmi veľa, advokátskych kancelárií spĺňajúcich vysoké štandardy výrazne menej. Prichádzali klienti zvučných mien, ktorí bez ďalšieho vyjednávania akceptovali cenu našich služieb. Dnes vyžadujú „módnu prehliadku“ od viacerých kancelárií. Tie, ktoré prejdú úspešne mólom, tak dostanú prísne stropy celkovej ceny za právnu službu, ktoré musia dodržať.

Úsilie získať klienta a slúžiť mu v takomto tvrdom konkurenčnom prostredí môže poškodzujúco nabúrať vôľu udržať si profesionálnu integritu. 

Reklama

Kandidatúra na Ústavný súd

Tejto témy sa čiastočne týkal aj obsah vašej výpovede počas vypočúvania kandidátov na ústavných sudcov. V tom čase išlo, najmä pre politický rozmer, o pomerne medializovanú udalosť. Ako sa na ňu z odstupom času pozeráte? 

Ako na veľmi cennú skúsenosť. Akurát nebolo ľahké vyrovnať sa s tým, že pri voľbe nebolo v mnohých prípadoch prihliadané na odborné predpoklady preukázané v životopisoch alebo pri vypočutí kandidátov.

Jedným z kritérií bolo napríklad preukázať dovtedajšiu publikačnú činnosť. Bolo viac než zarážajúce, že odborník, ktorý je autorom, spoluautorom alebo oponentom takmer všetkého, čo sa u nás o ústavnom práve za ostatných 30 rokov publikovalo, neprešiel, ale právnici úplne mimo relevantnej praxe, bez jediného publikovaného článočku o čomkoľvek, čo sa šuchlo okolo práva, boli parlamentom zvolení za kandidátov. Našťastie, výber podliehal ešte jednej inštancii.

Čo hovorili na vašu kandidatúru kolegovia? 

Prevažne sa čudovali, prečo z odborne uznávaného a výrazne lepšie plateného postu uvažujem, v prípade úspechu vo výbere, odísť. Ale presne ako som povedala pri vypočutí, považovala som za svoju najväčšiu kariérnu česť, že som mohla ponúknuť svoje odborné znalosti a pracovitosť tomu najvzácnejšiemu klientovi – tejto krajine a ľuďom očakávajúcim spravodlivosť v nej.

Viacero kolegov z iných právnických profesií ma v tom čase kontaktovalo s otázkou, prečo do toho idem, keď nemám politické krytie. Považovala som to za úplne nemiestne. Predsa ten, kto súhlasí, že sa bude uchádzať o kandidatúru na ústavného sudcu, musí do toho ísť s vedomím, že nemá absolútne žiadne politické krytie, a ak by ho mal, tak by potenciálnu kandidatúru mal odmietnuť. Je to obrovská škoda, že najmä v prvom kole, v ktorom som ja nebola, sa nechalo odradiť viacero vynikajúcich osobností. 

Myslíte si, že práve toto je dôvod, prečo sa rozhodli títo kandidáti už nepokračovať? 

Aj to. A tiež preto, že poznajú svoju cenu. Veď pri ich vypočutí to vyzeralo, ako keby škôlkar skúšal profesora. 

Vašimi klientmi sú aj neziskové organizácie, ktorým poskytujete služby pro bono. No viesť advokátsku kanceláriu – ako každý iný biznis – je aj o profite. Ako udržiavať balans medzi týmito aktivitami? 

O pro bono činnosti sa začalo viac rozprávať pred 20 rokmi, ale ja som ju vnímala ako samozrejmú súčasť od počiatku svojej praxe. Popri platenej službe je na mieste mať vyhradený čas aj na poskytovanie služieb tým, ktorí si ich nemôžu dovoliť, alebo sú zriadení za účelom maximálne využiť finančné prostriedky na spoločensky potrebné činnosti a nie na právne služby. K tomu vediem aj mojich kolegov.

Áno, ekonomika každej právnej kancelárie je veľmi dôležitá, a aj keď to nerada vyjadrujem v percentách, pro bono aktivity by sa mali pohybovať podľa môjho názoru na úrovni 5 – 10 percent z produktívneho času advokátov.

Katarína Čechová počas vypočúvania kandidátov na Ústavný súd. Foto: TASR

Ak by som toľko času pro bono práci nevenovala, nenapĺňala by som správne poslanie advokátskej profesie. Pochopiteľne, ak sú výnosy a cashflow kancelárie dobré, tak si advokáti môžu dovoliť venovať pro bono práci aj viac času.

Advokátske vzdelanie po slovensky

Už sme sa jemne dotkli otázky právnického vzdelania na Slovensku, na ktoré sa zniesla kritika aj z vašej strany. Prečo? Čo chýba slovenským univerzitám v porovnaní so zahraničnými? 

Nepoznám ako sa učí právo v zahraničí, a teda nemám možnosť kvalifikovať, čo sa na zahraničných univerzitách učí lepšie ako tu. Právo je však úžasná oblasť, ktorá sa dá kvalitne naučiť aj bez toho, aby mal človek každý deň prezenčné vzdelávanie.

Ja som na právnickú fakultu nastúpila v šiestom mesiaci tehotenstva a celé štúdium som absolvovala formou individuálneho plánu s možnosťou len troch konzultácií za semester. Faktom však je, že konzultácie viedli vedúci katedier, ktorí boli obrovské kapacity.

Viesť zoči-voči odborný rozhovor s významným akademikom, na to sa bolo treba vynikajúco pripraviť a mať naštartovanú všetku koncentráciu a rozmýšľať vo všetkých súvislostiach. To je iné, ako absolvovať vysokoškolské štúdium zaškrtávaním testov a vypracovávaním seminárnych prác. Takýmto spôsobom vzdelávania degradujeme prípravu poslucháčov práva na ich budúce povolania.

Veľa však závisí aj od praxe. 

Nadstavba, teda kvalitná koncipientska prax, je mimoriadne dôležitá. Veľmi dobre si pamätám slová môjho školiteľa, keď som nastúpila do advokácie. Aj keď som správne odpovedala na pár procesných otázok, ktoré mi položil, dodal, že aj keby som nevedela, tak sa nič nedeje, pretože prax ma všetko naučí. Mal do bodky pravdu, najlepšie sa učí v praxi, len treba mať vôľu a absorbovať všetko, čo sa dá užitočne využiť.

Čo nám chýba sú CLE programy (continuing legal education), ktoré skvele fungujú v zahraničí. Sú spojené nielen so vzdelávaním, ale i s pravidelným preverovaním vedomostí aj seniorných advokátov. Slovenská advokátska komora sa v ostatnom čase výrazne snaží skvalitňovať naše vzdelávanie, ale stále máme ešte veľké rezervy.

Je neprijateľné obhajovať vraha?

Vyjadrili ste sa, že mladí právnici často nerozumejú tomu, o čom je vaša profesia, a napríklad by nezastupovali vrahov. Prečo je to podľa vás tak? 

Málo uvažujú a čítajú o tom, čo advokátska profesia je, ako vznikla, ako sa vyvíjala. Aj napríklad to, aké vplyvy na ňu mali obdobia neslobody alebo diktátorské režimy

V našej kancelárii som mala roky na starosti výber mladých koncipientov. Ak mi niektorý adept povedal, že je neprijateľné, aby obhajoval vraha, tak na interview skončil. Lebo akurát tak preukázal, že nevie absolútne nič o profesii, o ktorú sa uchádza. Vznikla práve preto, aby sa dostalo ochrany základných ľudských práv každému. Teda aj tým, ktorí sú obvinení z najohavnejších zločinov.

To je predsa elementárna súčasť civilizovanej spoločnosti. To, že sa plne advokát dištancuje a nestotožňuje so zločinom, je samozrejme úplne správne, ale odmietnuť poskytnutie právnej služby z takého dôvodu nie je možné.

Iné sú však pravidlá v trestnom práve a iné v obchodnom. Sú diametrálne odlišne nastavené hodnotové kritériá. Ale potreba dôvery medzi klientom a advokátom je nevyhnutná v oboch prípadoch.

Advokát má nielen právo, ale i povinnosť požadovať, aby mu klient povedal pravdu hneď na začiatku. Od toho sa odvíja celý proces zastupovania alebo obhajoby. A rovnako je povinnosťou advokáta mu otvorene a pravdivo vysvetliť, aké dôsledky môže očakávať, ak obhajobu neustojíme. 

Stáva sa, že klient zatají, že skutok urobil? 

Ak mi klient počas nastavovania stratégie tvrdí, že je nevinný, no počas trestného konania sa prizná, tak sa nedá urobiť nič iné, len zložiť pero a povedať, že sme skončili. Aj toto sa mi v praxi stalo. Medzi klientom a advokátom musí byť absolútna dôvera a môže vládnuť jedine pravda. 

Voľný čas treba plánovať rovnako ako pracovný

Hovoríte o sebe, že žijete svojou prácou — ako dokážete vypnúť“? 

Mám presne stanovené časy, keď som „vypnutá“, a poznajú ich všetci moji kolegovia. Vedia, že ak som na schôdzke Rotary klubu, tak aj ak by zatelefonoval riaditeľ zemegule, nezastihne ma. Rovnako vedia, že sa každý utorok a štvrtok večer dve hodiny venujem s manželom spoločenským tancom a pre nič iné v tom čase nefungujem. Tak, ako si striktne plánujeme, kedy budeme písať zmluvy alebo žaloby, tak si musíme naplánovať aj voľný čas. 

Katarína Čechová

Je jedinou ženou spomedzi šiestich advokátov zo Slovenska, ktorí boli uvedení do medzinárodnej Siene slávy The Legal 500. Je partnerkou v advokátskej kancelárii Čechová & Partners a má viac ako 35-ročnú advokátsku prax.

Špecializuje sa na oblasť akvizičných transakcií a práva obchodných spoločností. Je uznávanou odborníčkou doma aj v zahraničí. Pôsobí ako stály rozhodca pre medzinárodné spory na Rozhodcovskom súde Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, vo Viedenskom medzinárodnom arbitrážnom centre, Rozhodcovskom súde Maďarskej obchodnej a priemyselnej komory.

Na prelome milénia bola predsedníčkou Európskeho fóra International Bar Association, ktoré združuje advokátov z celého sveta. Venuje sa práci pre tretí sektor, čo jej prinieslo aj nomináciu na kandidátku na ústavnú sudkyňu od verejnej ochrankyne práv Márie Patakyovej. Okrem toho pôsobí v predsedníctve Rotary klubu Bratislava International.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk.

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?