30. novembra 2021

Rodinnú cukráreň Floril založili Liščíkovci – bratia Florian a Tibor s manželkou Beátou – v roku 2011. Aj keď už dnes fungujú ako veľkovýroba, potrpia si nielen na kvalitu, ale aj na moderné technológie či ekológiu. Ich zákusky krája ultrazvukový robot, na streche výroby majú solárne panely.

To, že ide naozaj o rodinný podnik, dokazujú aj tým, že 20 zo 70 spolupracovníkov firmy je z ich rodiny. V súčasnosti najväčšia cukrárenská výroba na Slovensku sídli v Malinove, no odberateľov má po celom západnom Slovensku. Okrem veľkoobchodu prevádzkujú dve cukrárne priamo v Malinove a Cukráreň u babičky v bratislavskej Karlovej Vsi.

Spoluzakladateľka Florilu Beata Liščíková v rozhovore pre Forbes hovorí o tom, ako s manželom a švagrom našli dieru na trhu, čo všetko sa dnes v cukrárenskom priemysle dá automatizovať, aj o tom, prečo mnohé gastroprevádzky neustáli pandémiu.

V rozhovore sa dočítate:

  • Ako zakladatelia Florilu za 10 rokov premenili pečenie pre známych na najväčšiu cukrárenskú výrobu na Slovensku?
  • Aké výhody a nevýhody má zamestnávanie 20 rodinných príslušníkov?
  • Ktoré zákusky majú Slováci najradšej?
  • Ako sa cukrárenská výroba cez pandémiu udržala v zelených číslach?

Ako sa vám podarilo premeniť domáce pečenie na najväčšiu cukrárenskú výrobu na Slovensku?

Reklama

Príbeh našej firmy sa začal, keď som ešte študovala na vysokej škole. Môj švagor Florian je vyučený cukrár. Ale uplatniť sa v tomto odbore bolo v roku 2008 veľmi ťažké. Keďže nemal prax s prácou v cukrárni, ktorú všade vyžadovali, zamestnal sa ako čašník a približne tri roky piekol zákusky len v suteréne u rodičov. Jeho otec mu pomohol priestory prerobiť a prispôsobiť.

Sám však piekol len asi rok, postupne sme mu začali pomáhať. Mama, ktorá vtedy pracovala v dedinských potravinách ako predavačka, piekla po práci korpusy. Môj manžel, ktorý pracoval ako skladník vo veľkosklade s hračkami, najskôr umýval riady a rozvážal zákusky. A mňa ako prváčku na Ekonomickej univerzite naučil zdobiť torty.

Videli sme v tom obrovský zmysel. Vždy sme mali opačný problém ako väčšina podnikateľov – uspokojiť dopyt. Ľudia si povedali, že im naše koláčiky chutia a fungovalo to aj bez reklamy.

Dodnes nemáme takmer žiadnu platenú reklamu. Ako vyštudovaná marketérka sa o ňu starám ja, ale všetko robím takpovediac na kolene. Pred pár rokmi sme zamestnali aj moju sestru Kristínku, ktorá sa v tejto oblasti našla a pláva v nej ako ryba vo vode. Zákazníci stále prichádzajú sami. Je to jeden kolobeh, ktorý nám nedovolí prestať. Aj keď sme si niekoľkokrát povedali, že už stačí. Naše najodvážnejšie plány hovorili, že by sme v päťdesiatke mohli zamestnávať tak 30 ľudí. No máme ich už v tridsiatke 70. Je to obrovská zodpovednosť.

Prečo sa vám, podľa vášho názoru, od začiatku darilo tak, že ste nepotrebovali reklamu?

Myslíme si, že to bolo najmä ponukou zákuskov. Všetky cukrárne vtedy piekli iba tradične, ponuka sa neinovovala. Piekli najmä s margarínom a z práškových polotovarov. Málokto v našom okolí vtedy piekol z masla a tradičných surovín tak, ako sa pečie doma. Videli sme v tom potenciál.

Dnes by boli začiatky iba s takýmto nastavením extrémne náročné. Každá cukráreň, dokonca aj domáca cukrárka, ktorá pečie na objednávku, deklaruje, že pečie z najlepších surovín. Kvalita zákuskov je už absolútny základ. Ale len ten nestačí. Dôležité sú najmä služby, ktoré kvalitný produkt doplnia.

Okrem výroby a veľkoobchodu dnes prevádzkujú aj dve cukrárne. Zdroj foto: archív Florilu

Pomohlo nám aj to, že sme od začiatku boli traja. Traja sú veľmi dobrý počet, lebo vždy dospejeme k nejakému prijateľnému rozhodnutiu. Aj za cenu toho, že sa raz prikloním na stranu manžela, raz na stranu švagra. A oni to majú rovnako. Keď jeden z nás chýba, sme ako trojkolka s defektom na prednom kolese.

Veľká príležitosť

Kedy ste sa zo suterénu presťahovali do väčších priestorov?

Švagor najprv piekol iba pre rodinu a pre známych. Raz sa mu však ozvala jedna cukráreň zo Šamorína, že niekde ochutnala jeho zákusky a chce ich odoberať. Dodnes je naším zákazníkom.

Bola to jedna z najväčších cukrární v okolí, takže to bola veľká príležitosť. Nemali vlastnú výrobu a oplatilo sa tam dodávať, pretože z každého druhu zákusku objednávali celý plech. To sa málokedy stáva. Dnes chcú podniky do 10 kusov z jedného druhu. A aj táto spolupráca prispela k tomu, že sme sa do toho museli vrhnúť viac „po hlave“.

Čo to znamenalo?

Keďže sme chceli robiť rozvoz, potrebovali sme chladiarenské auto. Zákusky sa nedajú rozvážať bežným vozidlom. Na akontáciu nášho prvého chladiarenského auta sa skladala celá rodina – môj manžel si na jej časť zobral spotrebný úver.  Zvyšok sme mesačne splácali z lízingu. Keď sme to ale chceli robiť profesionálne, potrebovali sme ho.

V roku 2010 sme sa s manželom vzali a Florianovu živnosť sme premenili na s. r. o. Pamätám si, že sme nemali peniaze ani na právnika a všetky potrebné dokumenty som spracovala sama, podľa vzorov na internete. Samozrejme, neboli aktuálne a Obchodný register mi podanie dvakrát vrátil.

Keď sa to podarilo, našli sme si staré priestory malinovského družstva. Spočiatku sme sa aj obávali, či budeme zvládať platiť nájomné. Tam sa to však rozbehlo ešte viac.

Prišiel k nám do tímu aj Florianov najlepší kamarát Viktor, s ktorým spoločne študovali na cukrárskej škole. Pracoval s nami do úmoru. Viktor dnes vedie celú výrobu a za to, kde je naša firma dnes, vo veľkom vďačíme aj jemu.

Ako ste vtedy fungovali?

Reklama

Pracovali sme aj 17 hodín denne. Dozdobili sme torty o jednej v noci a o štvrtej ráno sme už vstávali chystať čerstvé koláče pre zákazníkov. Od pracovného stola som išla pomaly aj rodiť. Prvá dcérka sa nám narodila týždeň po tom, čo som zostala doma „na materskej“. A aj to iba preto, že som už padala od únavy a z vyčerpania plakávala v sklade so surovinami.

Zákusky aj vo veľkom pečú z masla, múky a čerstvých vajec. Zdroj foto: archív Florilu

Kedy sa to zlomilo?

Postupne sa nám začali ozývať ďalšie cukrárne, ktorým naše zákusky chutili. Prijímali sme aj ďalších ľudí a začalo sa to zlepšovať. Vždy nám záležalo na tom, aby boli u nás ľudia zaplatení. Zvyšné prostriedky sme potom investovali do ďalšieho rozvoja firmy.

Jediným šťastím bolo, že sme boli mladí, všetci sme bývali v jednom dome, spolu sme sa stravovali. Ale prvý podiel na zisku sme si vyplatili až po ôsmich rokoch. Dodnes nezarábame toľko ako naši kľúčoví zamestnanci.

S celou rodinou

Dnes u vás pracuje aj 20 členov vašej rodiny. To je naozaj neobvyklý pomer. Pod rodinnou firmou si väčšinou predstavíme firmu, v ktorej sú majitelia v príbuzenskom vzťahu, no ostatní zamestnanci sú cudzí. Plánovali ste, že budete takáto rodinná firma?

Ľudí často prekvapí, keď zistia, ako veľmi rodinná firma sme. Podnikať sme začali práve preto, aby sme mohli sami sebe zabezpečiť lepšie pracovné miesta, než by nám mohol zabezpečiť iný zamestnávateľ. Aby sme za prácou nemuseli cestovať a aby moji svokrovci nemuseli ťažko pracovať až do dôchodku. Chceli sme ako rodina niečo vytvoriť.

A keď aj ostatní členovia rodiny videli, že sa nám darí, že máme dobré pracovné podmienky a kolektív, chceli sa pridať. Napriek tomu, že sa u nás robí naozaj veľa, je to dobrá práca. Pracujú u nás naši rodičia, moja sestra, bratranci, sesternice, tety a ujovia, ale aj susedia a mnoho ľudí z našej obce. Musím však povedať, že ako rodinu už berieme všetkých zamestnancov, ktorí to s nami ťahajú toľké roky.

Musí byť ťažké v takejto firme oddeliť prácu od súkromného života. Pomáhajú vám príbuzenské vzťahy napríklad pri riešení konfliktov?

Má to výhody aj nevýhody. Nebudem sa tváriť, že to má len pozitíva. Vždy vznikajú aj konflikty, veď sme ľudia. Často je to o tom, ako sa k nim postavíme. Keď je človek rozumný a dokáže si veci vydiskutovať, funguje to úžasne. Výhody, ktoré to má, sa nedajú ničím vyvážiť. Nikto pre vás nebude pracovať tak zodpovedne a angažovane ako človek, s ktorým máte vybudovaný vzťah a vzájomne si dôverujete.

Roboty a ručná práca

V gastropriemysle sa často stáva, že keď sa firme začne dariť a robí veci vo veľkom, upustí zo svojich kvalitatívnych štandardov. Ako sa vám darí ich zachovať?

Je to veľmi náročné. Veľa ľudí pochybuje, či je vôbec možné to dosiahnuť. Najmä, keď chceme zostať verní našej filozofii – stále piecť ako doma: z múky, mlieka, masla a čerstvých vajec.

Ale dosiahnuť, aby to desiatky ľudí robili rovnako, ako keď sme boli dvaja alebo traja, je enormne náročné. Dokážeme to najmä vďaka automatizácii. Do výroby zapájame veľa strojov.

Chodíme na veľtrhy do zahraničia – najmä do Nemecka a do Talianska. Tam sledujeme, aké sú trendy a čo všetko sa už dá zautomatizovať. Keď to nemusíme robiť rukami, zvyšujeme efektivitu a dosahujeme lepšie výsledky. Ale tie môžeme dosahovať aj preto, že neznižujeme kvalitu.

Čo všetko je už teda vo vašej výrobe automatizované?

Väčšinu zákuskov napríklad nekrájame ručne, ale ultrazvukovým robotickým strojom. Ten ich krája titánovým nožom vibrujúcim pri vysokej frekvencii. Okrem toho máme poťahovačku čokolády s niekoľkometrovým chladiacim tunelom.

Strojom rozbíjame aj vajcia. Roky sme zamestnávali ľudí, ktorí rozbíjali vajcia od rána do večera. Viete si však predstaviť, že to nie je práca, po ktorej každý túži. Bolia z toho ruky a chrbát. Týmto ľuďom môžeme teraz dať prácu s vyššou pridanou hodnotou.

Na poťahovanie čokolády majú vo Florile tunel. Zdroj foto: archív Florilu

Máme aj najmodernejšie pece s rôznymi programami, ktoré udržujú konštantnú vlhkosť aj teplotu. Sú to stroje, ktoré na Slovensku ľudia nepoznajú a aj my si ich dovážame zo zahraničia.

Je to riziko. Keď sa náhodou pokazia, musíme to riešiť tak, že manžel vezme kufrík s náradím, ja zavolám do Holandska alebo do Nemecka a oni mi po anglicky alebo po nemecky vysvetľujú, čo má manžel robiť. Keďže u nás zatiaľ takéto stroje dostupné nie sú, nie sú tu ani opravári. Niekedy musí byť zábavné sledovať nás pri takejto oprave.

Práve cukrárstvo je jedno z odvetví, kde si ľudia ručnú prácu cenia. Nekonfrontujú vás s názormi, že zákusok potiahnutý čokoládou zo stroja nemôže byť taký dobrý, ako keď to človek robí ručne?

Nikto zákusky nenakrája tak presne ako robot. Avšak mnoho vecí stále robíme ručne. Automatizujeme len rutinné procesy, ktoré nikdy nikoho nebavia, tie, ktoré robot urobí lepšie ako človek. Zákazníkovi záleží na tom, aby ten koláčik bol pekný, chutný a vždy rovnaký.

No sú veci, ktoré robot nedokáže – zdobenie torty na mieru alebo výrobu figúrky z marcipánu. Hoci ktovie, inovácie prichádzajú aj v tomto smere. Možno ich o pár rokov budeme tlačiť cez 3D tlačiareň.

Návrat do detstva

Vaša výroba je tiež známa veľkou ohľaduplnosťou k životnému prostrediu. Aké kroky ste už urobili na ceste k udržateľnosti?

Vidíme, ako sa vyvíja klíma a že to bude mať možno vplyv nielen na naše deti, ale už aj na nás. Preto je to pre nás dôležitá téma. Zaujíma nás, ako k ochrane životného prostredia môžeme sami prispieť.

Mať stopercentne udržateľnú firmu sa dnes asi úplne ešte nedá, ale veľmi sa snažíme robiť aspoň malé kroky, aby sme situáciu zlepšili. Uvedomujeme si totiž, že je pekné, keď ľudia doma separujú odpad, ale keď sa o udržateľnosť začnú zaujímať aj veľké firmy, zmenu pocítime oveľa viac.

My máme na separovanie veľké polopodzemné kontajnery. Je náročné dohliadnuť, aby tým žil aj každý jeden náš kolega. Chceme ich v tejto téme vzdelávať. Pretože odpadu je naozaj mnoho.

A okrem separovania?

Ďalšia vec je, že keď máme veľké odbery jednotlivých surovín, snažíme sa tlačiť na dodávateľov, aby nám ich posielali v úspornejších obaloch. Veľa surovín nám napríklad chodilo v tetrapakoch, ktoré sú veľmi neekologické. Mlieko, smotana, šľahačka, to všetko sa štandardne balí do litrových tetrapakových obalov.

Podarilo sa nám dohodnúť s dodávateľom, že nám mlieko posiela v desaťlitrových kartónových obaloch, v ktorých je len jednoduchá fólia. V zahraničí je to už bežná prax. Vo výrobe vzniká extrémne veľa odpadu, preto sa veľmi snažíme, aby sme ho čo najviac zredukovali.

Ich najpredávanejším zákuskom je veterník. Ročne z neho predajú 1,5 milióna. Zdroj foto. archív Florilu

Snažíme sa aj zamestnávať ľudí z blízkeho okolia, aby do práce mohli prísť aj peši alebo na bicykli. Ale aj vtedy s nimi niekedy riešime, aby takéto krátke vzdialenosti nechodili autom. Človek je pohodlný tvor.

Aj moderné stroje sú oveľa energeticky úspornejšie ako tie staršie. Najviac sme však hrdí na to, že na streche máme namontované fotovoltické panely. Tie sú pripojené do našej elektrickej siete a pomáhajú ušetriť energiu napríklad pri pečení korpusov alebo miešaní plniek.

Už sme spomínali, že kedysi bola ponuka cukrární veľmi uniformná. Vy máte v ponuke tradičné aj moderné zákusky a koláče. Ktoré druhy sú podľa vás najobľúbenejšie?

Náš najpredávanejší zákusok je veterník. Predáme z neho jeden a pol milióna kusov ročne. Mnohí si myslia, že najobľúbenejšie sú dnes moderné cheesecakey, tartaletky a eclairky. Ľudia radi skúsia niečo nové, ale treba povedať, že v koláčoch je slovenský spotrebiteľ extrémne konzervatívny.

Najpredávanejšie preto vždy budú veterník, punčový rez, likérový špic a krémeš. Ľudia si pamätajú, že ako deti chodili do cukrárne práve na jeden z týchto koláčov. A chcú si ho dať aj dnes – hľadajú, v ktorej cukrárni ho robia tak, že chutí presne, ako keď ho jedli v detstve. Ale málokedy tak naozaj chutí.

Na dne

Gastrosektor je jedným z odvetví najviac zasiahnutých pandémiou. Vám sa prvé dve vlny podarilo zvládnuť veľmi dobre. Ako ste to dokázali?

Najprv som si začala hovoriť, že nás to určite položí. Bola to obrovská rana. Sedemdesiat percent našich odberateľov sú HoReCa prevádzky – hotely, reštaurácie, kaviarne, cukrárne, cateringové firmy… Do roka pečieme asi na 400 svadieb a desiatky konferencií. Zrazu sa všetko zastavilo a my sme nevedeli, čo máme s toľkými ľuďmi robiť.

Chalani boli trochu optimistickejší ako ja, lebo nevideli až tak hlboko do čísiel a účtovníctva. Prvýkrát sme za našich ľudí nemohli včas zaplatiť odvody a štátu DPH. Náš bankový účet dral spodok kontokorentu a štátna pomoc bola v nedohľadne. Začínalo sa to prejavovať na mojom zdraví a stavy sa blížili k vyhoreniu.

Cez pandémiu začali predávať krabičky so zákuskami aj koncovým zákazníkom. Zdroj foto: archív Florilu

Až sa na to jedna z našich kolegyniek nemohla ďalej prizerať a prišla za mnou do kancelárie. Povedala mi, nech sa vzchopím, lebo mám dve malé deti, ktoré ma potrebujú. A že oni ako zamestnanci ma v týchto ťažkých časoch potrebujú tiež. Bola to studená sprcha.

Po tejto facke som si povedala, že to nevzdáme, aj keby čo bolo. Že sa pokúsime krízu poňať ako príležitosť, nie ako hrozbu. Začali sme preto inovovať a vymýšľať, čo s našimi ľuďmi, čo s autami.

Čo konkrétne sa vám podarilo?

Vyvinuli sme slané pečivo, ktoré sme predávali balené. Začali sme spolupracovať s lokálnymi firmami v okolí. Vytvorili sme darčekové balíčky, ktoré naši obchodní partneri kupovali zamestnancom na Mikuláša či na Vianoce.

Naše výrobky, ako čajové pečivo a medovníky, sme kombinovali s medom, kávou alebo vínom od lokálnych dodávateľov. Veľmi dobre sa ujali, firmy si ich objednávali aj po stovkách. Vďaka tomu sme našim ľuďom dokázali dať prácu.

Naše chladiarenské autá sme poskytli aj iným firmám. Videli sme, že nákupy cez internet sú čoraz populárnejšie a že ľudia si cezeň kupujú aj potraviny. No aj veľké firmy mali problém uspokojiť dopyt po rozvoze. A keďže ide len o dočasný stav, neoplatí sa im do chladiarenských áut investovať. Rozvážali sme farmárske produkty, ale napríklad aj zmrzlinu.

V rámci pandémie sme začali vyvíjať aj e-shop, ktorý dokončujeme až teraz. Chceli sme ho urobiť sofistikovane, aby bol napojený priamo na náš skladový systém. A aby sa objednávky hneď dostali aj do našich interných systémov. To bol tiež veľký progres.

Pandémia ich pripravila o tržby zo svadieb aj konferencií. Zdroj foto: archív Florilu

Vďaka všetkým týmto opatreniam sa nám podarilo dosiahnuť, že aj keď bol minulý rok pocitovo najhorší v celej histórii firmy, v obrate sme mali nakoniec len 17-percentný pokles. Napriek tomu to bol prvý rok od nášho vzniku, keď sme v číslach klesli. Bol to zvláštny pocit.

Potešujúce je, že tento rok, ktorý ešte z pohľadu pandémie tiež nie je ideálny sme úroveň predkrízových tržieb roku 2019 dosiahli už na konci októbra. Bude to teda rekordný rok.

Záchrana pred krachom

Na svojej stránke spomínate, že vaším snom je vytvoriť franšízu. Prečo vás láka práve tento koncept?

Keď sa dnes prejdete po centre Bratislavy, zistíte, že každá druhá gastroprevádzka minulý rok skrachovala. Je to neskutočný a bolestivý pohľad. Všade tma, zatiahnuté závesy a na výkladoch ponuky priestorov na prenájom.

Tento problém sa netýka len hlavného mesta. Keď sa niekto nepohybuje v gastrosektore, nevie si predstaviť, ako veľmi ho pandémia ovplyvnila.

Malým podnikateľom, ktorým dodávame zákusky, často chýbajú vedomosti o fungovaní obchodu. Aj my sme sa im počas pandémie snažili pomôcť – marketingom, aj vysvetľovaním nových vyhlášok a opatrení.

Ale uvedomujeme si, že ak nezačneme otvárať viac vlastných podnikov, v ktorých dokážeme ovplyvniť, ako veci fungujú, hrozí, že prídeme o značnú časť HoReCa trhu. Počas pandémie sme prišli o takmer 40 % z nich.

Stále síce prichádzajú nové, ale prežiť v gastrobiznise je v dnešnej dobe veľmi náročné. Majitelia podnikov sa obmieňajú každé dva roky, lebo nie sú schopní ich bez štátnej pomoci spraviť rentabilnými. Preto budúcnosť vidíme práve v budovaní siete vlastných prevádzok.

Takže aj tento sen prišiel pod vplyvom pandémie?

Áno, vo Florile sme si vďaka pandémii uvedomili, že na nikoho sa nemôžeme spoľahnúť viac ako na seba.

V našich dvoch prevádzkach sme urobili zmeny. Prerobili sme ich tak, aby sa z nich dalo predávať aj cez okienko, aby sme mohli robiť rozvoz. Dávali sme zľavy na celé krabice zákuskov. Naši zákazníci si postupne zvykli, že neprídu len na jeden koláč a kávu, ale vezmú si celú krabicu domov.

Zdobenie a modelovanie sa podľa Beaty Liščíkovej zatiaľ robotom nahradiť nedá. Skvelému tímu ale vďačia za oveľa viac. Zdroj foto: archív Florilu

Ale za to, že sme nemali výrazné poklesy počas lockdownu, vďačíme len nášmu tímu, ktorý ťahal za jeden povraz. Nebyť našich ľudí, už tu asi nie sme. Mnohí sami navrhli, že dočasne pôjdu na úrad práce alebo budú pracovať iba na polovičný úväzok. Naši najvernejší dokonca boli ochotní robiť zadarmo. To bola obrovská spätná väzba a znamenie, že to, čo človek do svojho tímu roky vkladá, sa mu v tých krízových časoch vráti.

Pracovať aj zadarmo

Je to teda len otázka know-how?

Podnikanie v gastre je veľmi ťažký biznis. Záleží na každej drobnosti, keď chcete zákazníka presvedčiť, aby sa k vám vrátil a dal vám dobrú recenziu. A nie je to len o kvalite surovín a receptúre. Veľký podiel má na tom personál.

Ale zamestnanec dokáže byť milý a úslužný len vtedy, keď je v práci spokojný. Lenže zákonné regulácie a daňové zaťaženie gastrobiznisu znemožňujú, aby boli prevádzky dlhodobo úspešné bez naozaj dobrého know-how.

Florilu sa darí aj v pandémii. Ich zisk tento rok prekoná aj obdobie pred ňou. Zdroj foto: archív Florilu

Majiteľ musí byť ochotný aj roky pracovať za smiešne peniaze, aby mohol zaplatiť dobrých zamestnancov. Vidíme, že gastroprevádzky fungujú buď vtedy, ak v nich predáva sám majiteľ, alebo ak patria do väčšej skupiny, ktorá má know-how a vie, ako to robiť dobre.

V našej rodine si myslíme, že zmyslom podnikania by už nemalo byť len prvoplánové dosiahnutie zisku. Mala by ním byť aj snaha meniť niektoré nefungujúce k lepšiemu.

Daňové zaťaženie gastroprevádzok by sa však malo čoskoro zmeniť. Zlepší sa ním podľa vás situácia v tomto odvetví?

Vďaka reforme teraz zrejme bude DPH 10 %. To je veľmi potrebný krok, ak chceme v gastre dosiahnuť dobrú ekonomiku, vďaka ktorej budú môcť aj menšie prevádzky svojich zamestnancov platiť oficiálne.

Lenže ministerstvo nám teraz jednou rukou znižuje DPH na 10 % a druhou prikladá ďalšie absurdné povinnosti ako krčah vody zadarmo. To by bolo obrovské plytvanie.

Mnoho zákazníkov si vodu ani neprosí. Ak to uložíme ako povinnosť, bude sa zbytočne vylievať? Patríme k jedným z mála krajín sveta s dostatkom kvalitnej pitnej vody. Mali by sme si to vážiť, nie ňou takto plytvať.

Alebo aj povinné prepitné, ktoré má byť priamo na účte. Ale podľa akého kritéria ho má potom zamestnávateľ rozdeľovať zamestnancom?

Keď chceme dosiahnuť, aby zamestnanci v gastre boli úslužní a motivovať ich, aby svoju prácu robili dobre, prepitné pre nich nemôže byť samozrejmosťou. Zákazník, ktorý je spokojný s ich prácou, ich dokáže motivovať najlepšie.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?