1. marca 2020

Najprv ošetrovali zranených koaličných vojakov a civilistov pri Mosule, neskôr v Iraku školili profesionálov či bežných ľudí. Matej Karlák a Oliver Valentovič na vlastnej koži zažili, aké je to zachraňovať životy za zvukov streľby či výbuchov. Dnes pod hlavičkou svojej neziskovej organizácie usporadúvajú i konferencie a workshopy, na ktorých predstavujú najnovšie trendy v oblasti urgentnej a bojovej medicíny.  

Akadémiu urgentnej medicíny založili spoločnými silami ešte v roku 2014. V tom čase obaja pracovali ako záchranári v Bratislave. Vo svojom koncepte chceli prostredníctvom kurzov, školení, workshopov či konferencií vzdelávať ďalších ľudí.

„Či už profesionálov, alebo laikov, ktorí mali záujem v oblasti zdravotníctva o viac ako bežné kurzy prvej pomoci,“ vysvetľuje Matej. Okrem toho si chceli popri zamestnaní i finančne prilepšiť. „Vtedy sa platy na záchranke nehýbali ani okolo 600 eur za mesiac pri 200 odpracovaných hodinách,“ dodáva otvorene.  

Šéfka agentúry pre rozvojovú spoluprácu:
Studne s pitnou vodou majú v Iraku aj našou zásluhou

Začiatky Akadémie urgentnej medicíny opisuje Matej s úsmevom ako „skromné“ či dokonca „diétne“. Neziskovú organizáciu budovali postupne. „Nikto z nás nemal rodiča, ktorý by ho sponzoroval v koníčku. Táto cesta bola náročná. Sprvu proti nám vystupovali aj kolegovia záchranári a pomyselné polená nám hádzali pod nohy z každej strany,“ hovorí. Matej s Oliverom sa nenechali odradiť.  

Reklama

Pomáhali im ľudia zo zahraničia

Prelomový moment prišiel v roku 2015. Vtedy Oliver odišiel zo záchranky a začal pracovať v inom sektore. Cez humanitárny projekt sa dostal do Iraku. „Videl, ako to tam funguje, a povedali sme si, že to sami vyskúšame,“ spomína Matej. Podľa neho boli pôvodne limitovaní prostriedkami, preto nikdy nemali ambície ani vôľu pôsobiť v zahraničí.  

Pomáha žiadateľkám o azyl. Hovorí, že nerovnosť bude existovať dovtedy,
kým na ňu ženy pristanú

Začiatkom roku 2016 sa Matej vydal prvýkrát do Iraku, aby videl, ako to v tejto krajine vlastne vyzerá. Na mieste zostal spolu s Oliverom dva týždne a spoločne zisťovali, ako môžu s Akadémiou urgentnej medicíny začať svoje humanitárne pôsobenie. „Vtedy sa ISIS dostával do povedomia. Keď sme nabrali kontakty a začala sa ofenzíva proti Islamskému štátu, boli sme cielene oslovení kurdským ministerstvom vnútra a obrany s tým, aby sme pomohli,“ vraví.  

Dobrovoľníci Akadémie urgentnej medicíny pracovali v Iraku nonstop. Zachraňovali vojakov i deti. Foto: archív respondenta

Počas rokov 2016 a 2017, teda kurdských ofenzív a samotnej ofenzívy na iracké mesto Mosul, sa do činnosti Akadémie urgentnej medicíny zapojili dobrovoľníci z rôznych krajín. Američania, Škandinávci, Briti, Austrálčania, Nemci a ďalší. „Všetci to robili zadarmo. Zobrali si dovolenku v práci, pozastavili podnikanie, a prišli za nami do Iraku,“ ozrejmuje Matej. V krajine mohli kvôli vízam stráviť maximálne mesiac.  

Každý z týchto dobrovoľníkov musel mať zdravotnícke vzdelanie. Boli to prevažne sestry, záchranári, lekári. „Vyberali sme si, žiadostí bolo veľa. Výhodou bol tiež background v prípade policajtov alebo vojakov. Nebola to práca ako v ambulancii, ale vojnový konflikt,“ spomína otvorene. Matej s Oliverom im po príchode do krajiny pomohli zorientovať sa, prípadne im zaobstarali balistickú ochranu, a väčšinou išli priamo do terénu.  

V nasadení boli nonstop. „Raz za dva týždne sa prišli do civilizácie osprchovať a pozrieť na internet,“ upresňuje Matej. Pracovali, spali, jedli, skrátka žili s koaličnými vojakmi a civilistami. Počas ofenzívy bývali na púšti, neskôr priamo v Mosule. Podľa jeho slov boli vždy tam, kde ich potrebovali. Niekedy ošetrili počas dňa 10, inokedy 50 a najviac okolo 130 zranených osôb. 

Zranených sťahovali do provizórneho bezpečia

Problémom fungovania Akadémie urgentnej medicíny v Iraku boli predovšetkým financie a nedostatok materiálu. „Začiatky boli zlé. Museli sme improvizovať,“ vraví Matej. Na Slovensku sa im na túto humanitárnu činnosť podarilo vyzbierať iba okolo 400 eur. Stretli sa s nezáujmom a nepríjemnými poznámkami, že ide o vyhodené peniaze.  

Na podmienky, ktorým čelili v Iraku, sa podľa Mateja nedá pripraviť. Foto: archív respondenta

Pomoc sa nečakane dostavila z krajín dobrovoľníkov. „Tie podporovali ľudí, ktorí k nám prišli. Napríklad v Nórsku obehali záchranky a doniesli nám dva batohy plné materiálu,“ dodáva. Neskôr ich finančne i materiálne podporovala Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) a Organizácia Spojených národov (UN).  

Prácu v teréne opisuje Matej slovami: „Niekedy sme sa ocitli priamo v bojoch. Ľudí sme sťahovali do provizórneho bezpečia. Snažili sme sa ich ošetriť, stabilizovať, urobiť základné život zachraňujúce úkony a pripraviť na transport do nemocničného zariadenia.“ Počas postupu k Mosulu ostávali organizácie s väčšími kapacitami vzadu. „Vybudovali nemocnicu a front sa hýbal, po nejakom čase teda boli nemocnice ďaleko,“ konštatuje.  

Na podmienky, ktoré zažili zakladatelia i dobrovoľníci z Akadémie urgentnej medicíny v Iraku, sa pripraviť nedá. Podľa Mateja musia v podobných situáciách ľudia v prvom rade odhadnúť vlastné sily. „Keď má niekto predstavu, že sme spievali kurdské pesničky a jedli iracké jedlo, tak sa mýli. Nebol to ten typ humanitárnej práce,“ hovorí a dopĺňa: „Na Slovensku som vedel, že moja služba sa skončí po 12 hodinách a pôjdem domov. Nikto ma nechcel cielene zabiť. Toto bolo niečo iné.“

Každá minca má podľa Mateja dve strany. Stráviť celý týždeň na fronte alebo priamo v Mosule, kde ľudia bojovali a zomierali, nebolo jednoduché. Z Iraku majú spolu s Oliverom aj pozitívne zážitky.

„Neďaleko triediaceho strediska bolo detské ihrisko. Vtedy sme boli v bývalej mešite a prišli za nami miestni, či si s nimi zahráme futbal. Zahrali sme si futbal, uvarili nám čaj. Bolo to veľmi pozitívne,“ spomína.  

Na Irak sa zameriavajú stále

Keď sa tento konflikt skončil, Matej s Oliverom chceli Akadémiu urgentnej medicíny udržať v zahraničí. Začali sa preto zaujímať o finančnú podporu cez Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí. „Na roky 2018 a 2019 sa nám podarilo získať humanitárny projekt,“ približuje Matej.

Jeho cieľom bolo odovzdávať zdravotnícke skúsenosti a školiť bežnú populáciu a odborný personál v Iraku a Sýrii. Išlo predovšetkým o mentorskú činnosť.  

A ako to vyzerá so zdravotníckym systémom v Iraku? „Nie je celkom fungujúci v zmysle západného alebo európskeho ponímania. Nemyslím si, že je tam vysoká úroveň zdravotníctva alebo zdravotníckeho povedomia. Zase je to od človeka k človeku. Stretli sme múdrych a vzdelaných lekárov, ktorí boli v USA alebo Veľkej Británii, a vrátili sa, aby ďalej školili a vychovávali ľudí v týchto krajinách,“ dopĺňa.  

Na vedení Akadémie urgentnej medicíny je podľa Mateja najzložitejšie financovanie. Môžu mať akékoľvek dobré nápady, ak ich nikto a nič nepodporí, zapadnú prachom. „Tento rok sa opäť uchádzame o podporu. Zaujímame sa zase o Irak, Kurdistan a tiež Keňu,“ vraví. S Oliverom by radi zmenili prístup. „Keď vyškolíme tisíc alebo 10-tisíc ľudí z 50 miliónovej populácie, tak je to iba zrnko prachu,“ upresňuje. Preto chcú trénovať menej osôb a urobiť z nich školiteľov.  

Reklama

Ak nie sú Matej s Oliverom v zahraničí, organizujú kurzy a workshopy aj na Slovensku. Momentálne sa snažia informovať o kampani, ktorá je v zahraničí známa ako Stop the Bleed. Je zameraná na zástavu masívneho krvácania z končatín a slabín. „Ide o celosvetový problém. Resuscitácia sa tlačí do povedomia dlhé roky, no ľudia nedokážu zastaviť krvácanie pomôckami na to určenými,“ vraví Matej.  

Hlavné kurzy Akadémie urgentnej medicíny sú nazvané Tactical Medic. „Zamerané sú na to, aby človek vedel pracovať s tým, čo má. Vo väčšine prípadov sú to iba dve nohy a ruky,“ približuje Matej a dodáva: „Ľudia o ne majú záujem. Dnes sa cestuje do krajín, v ktorých sa môžu dostať do konfliktov alebo situácií, kde môžu byť svojou jedinou záchranou alebo prvým človekom, ktorý bude v problematickej situácii reagovať.“ 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk