7. novembra 2019

Sama bola dobrovoľníčkou v Dominikánskej republike a humanitárna pomoc vždy patrila medzi jej srdcovky. Lucia Kišš má len tridsaťjeden rokov, no pod sebou tím pätnástich ľudí a už druhý rok šéfuje Slovenskej agentúre pre medzinárodnú rozvojovú spoluprácu (SAMRS), prostredníctvom ktorej Slovensko ročne prerozdelí vyše šesť miliónov eur medzi tie najchudobnejšie krajiny a regióny.

Na ktoré časti sveta sa naša krajina zameriava, akú konkrétnu pomoc poskytujeme na Blízkom východe či v konfliktných oblastiach Ukrajiny, a koľko finančných prostriedkov z rozpočtu takto Slovensko investuje? Aj na tieto otázky odpovedala v rozhovore pre Forbes riaditeľka SAMRS Lucia Kišš.

Pred tým, ako ste sa stali riaditeľkou SAMRS, ste viac ako päť rokov pôsobili na ministerstve vnútra, pričom posledného dva a pol roka ako riaditeľka odboru inklúzie marginalizovaných rómskych komunít. Čo vás priviedlo k tejto zmene?

Rozvojová agenda, či už na Slovensku, alebo v zahraničí, bola vždy mojou vysnívanou prácou. Na ministerstve vnútra som bola od vytvorenia sekcie európskych fondov a bola som veľmi spokojná. Viedla som tím päťdesiatich ľudí a pracovala som s rozpočtom 450 miliónov eur na sedem rokov.

Pracovala v Svetovej banke, patrí k špičke Bruselu.
Slováci nie sú takí euroskeptickí, ako si myslia, tvrdí

Ku koncu to už však bolo veľmi frustrujúce, hlavne čo sa týka procesu verejného obstarávania. Ten viazol na úrovniach obcí, keďže boli hlavnými prijímateľmi projektov ako výstavba a rekonštrukcia materských škôlok alebo komunitných centier.

Naučilo vás to niečo?

Na druhej strane som vďaka tomu vedela veľa skúseností z bývalej práce zúžitkovať v tejto. Chcela som sem priniesť viac štruktúry a kredibility, urobiť zo slovenskej agentúry medzinárodne uznávanú organizáciu. Z pozície riaditeľky SAMRS a aj vďaka tomu, ako je nastavený projektový cyklus, navyše vidím výsledky oveľa rýchlejšie a viem po roku meniť niektoré veci na základe toho, či zafungovali alebo nie.

V SAMRS pôsobíte od januára 2018. Slovensko však už od roku 2003 nie je prijímateľom rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci, ale donorom. Na základe čoho došlo k takejto zmene?

Súvisí to hlavne s tým, že sme v roku 2004 vstúpili do Európskej únie a jej súčasťou sme sa nemohli stať, ak by sme ešte stále prijímali finančnú pomoc. Tým, že sme vstúpili do medzinárodného spoločenstva, mali sme spoločenský a morálny záväzok stať sa krajinou, ktorá rozvojovú spoluprácu a humanitárnu pomoc nebude prijímať, ale naopak, poskytovať. Pred naším vstupom takto pomáhali vyspelejšie krajiny aj nám, takže z časti ide tiež o reciprocitu a potrebu solidarity.

Pomáha žiadateľkám o azyl. Hovorí, že nerovnosť bude existovať dovtedy,
kým na ňu ženy pristanú

Desať rokov tak Slovensko pomáha v rôznych krajinách sveta. Kto však rozhoduje o tom, do ktorých sa rozhodneme peniaze z rozpočtu rozdeliť?

To, ktoré krajiny sú pre nás ako pre agentúru prioritné, určuje ministerstvo zahraničných vecí na päť rokov dopredu a následne daný výber schvaľuje vláda. Väčšinou pri rozhodovaní hrajú významnú rolu zahraničnopolitické a ekonomické záujmy krajiny. Do istej miery sa však zohľadňuje aj to, ktorým krajinám sme pomáhali v minulosti a akú tam máme pridanú hodnotu.

Príkladom je Keňa, v ktorej sme pôsobili ešte predtým ako SAMRS vôbec existovala. Síce sa jej status za uplynulé roky zmenil, niektoré jej regióny, ako napríklad Turkana alebo Lamu, sú ešte stále veľmi zaostalé a pomoc potrebujú. Navyše know-how, ktoré sme za tie roky v Keni nadobudli, vieme taktiež preniesť do ostatných krajín v regióne.

Množstvo projektov, ktoré SAMRS podporuje v Keni, sa podľa Lucie Kišš (vpredu v strede) zameriava na oblasť poľnohospodárstva.
Množstvo projektov, ktoré SAMRS podporuje v Keni, sa podľa Lucie Kišš (vpredu v strede) zameriava na oblasť poľnohospodárstva. Foto: Archív SAMRS

Krajiny, na ktoré sa Slovensko zameriava, sa však rozlišujú na prioritné a programové. Podľa čoho?

Prioritné a programové krajiny sú tie, ktoré sú podľa OECD (Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, pozn. red.) oprávnené dostať pomoc. Programovými krajinami boli v minulosti Keňa, Moldavsko a Afganistan. Vždy v nich máme rozvojového diplomata a ide na ne viac finančných zdrojov. Afganistan však už teraz medzi ne nepatrí, a to pre zlú bezpečnostnú situáciu. Aj alokácia finančných prostriedkov je nižšia ako v ostatných dvoch prípadoch. Zameriavame sa iba na sektor vysokého školstva a máme napríklad veľmi dobrú spoluprácu s univerzitou v Herate a Kábule.

Na rozvoj čoho sa však Slovensko v daných krajinách sústreďuje? 

Záleží to od potrieb a priorít danej krajiny ako aj od toho, kde ako Slovensko vidíme pridanú hodnotu. Väčšinou ide o oblasť zdravia, vzdelávania a ekonomického rozvoja. Často sa však jedna priorita prelína s druhou. Pekným príkladom je už spomínaná Keňa, kde máme veľa projektov rozbehnutých v oblasti poľnohospodárstva. Na základe toho farmárov aj školíme, a tak prispievame tiež ku kvalite vzdelávania. Ak sa venujú aj samotnému predaju, zlepšujeme zároveň i tamojšie trhové prostredie.

Ďalším príkladom je Libanon. Tam sme deťom, ktoré dlhodobo pre vojnový konflikt alebo v dôsledku krízy vynechávali školu, poskytli odborné a formálne vzdelávanie. Posilnili sme tak oblasť vzdelania a zároveň sme vďaka informačnej kampani na podporu zápisu sýrskych utečencov do štátnych škôl zlepšili kvalitu ich života. Projekt mal priamy dosah na viac ako tisíc ľudí.

Môžete uviesť ešte nejaký príklad?

Podobná situácia je aj v severnom Iraku, kde vzdelávame sýrskych utečencov v tom, ako predchádzať šíreniu infekčných ochorení a ako podať prvú pomoc. Tým vlastne prispievame k lepšej zdravotnej situácii v krajine. V Iraku máme tiež veľmi úspešné projekty zamerané na výstavbu studní s pitnou vodou, ktoré zároveň pomôžu aj v poľnohospodárstve pri obrábaní olivovníkov, a zvýšia tak životnú úroveň miestnych ľudí.

Je možné presunúť finančné prostriedky z rozpočtu medzi krajinami aj po ich oficiálnom rozdelení? Napríklad v prípade, že sa na jednu neminie celý rozpočet?

Samozrejme. Ale väčšinou máme opačný problém. Príde k nám oveľa väčšie množstvo projektov, ako máme financií. Na výzvu zameranú na humanitárnu pomoc sme tento rok mohli rozdeliť milión eur, prišli nám však kvalitné projekty za dva a pol milióna.

V Libanone sa prostredníctvom rozvojových projektov snažia podporiť vzdelávanie detí z oblastí s vojnovým konfliktom.
V Libanone sa prostredníctvom rozvojových projektov snažia podporiť vzdelávanie detí z oblastí s vojnovým konfliktom. Foto: Archív SAMRS

Vy však na jednotlivé krajiny vypisujete výzvy.  Ako vyzerá daný proces?

Výzvy vyhlasujeme na minimálne štyri týždne. Snažíme sa však, aby mali žiadatelia viac času na ich prípravu a spísanie. Zároveň musia mať aj partnera v danej krajine, teda niekoho, kto daný projekt zrealizuje na mieste. Projekty hodnotíme my v rámci SAMRS, spoločne s dvoma externými odbornými hodnotiteľmi, následne ich postupujeme zastupiteľským úradom a potom hodnotiacej komisii na ministerstve. Posledné slovo má minister zahraničných vecí.

Máte pocit, že sa časom zvyšuje chuť organizácií zapájať sa do výziev a ísť do takýchto typov projektov, a to aj napriek tomu, že to nie je jednoduché?

Je niekoľko žiadateľov, ktorí sa nám hlásia už roky. Môj cieľ však je otvoriť výzvy širšiemu spektru, aby sa každým rokom našlo stále viac a viac ľudí, ktorí majú záujem zapojiť sa. Aj preto sa napríklad snažím zjednodušiť administratívu. Už aj teraz v prípade dobrovoľníctva netreba vypisovať sedem žiadostí – ak chce žiadateľ poslať sedem dobrovoľníkov, stačí jedna. Kedysi to tak však nebolo. Pracujem tiež na tom, aby sme v budúcnosti prešli na predkladanie projektových žiadostí iba elektronickou formou.

Čo však v prípade, že žiadateľ potrebuje pokryť plnú sumu a nie len jej časť, ako je to pri dotáciách?

Spolufinancovanie nie je povinné pri takzvaných mikrograntoch. Ide o veľmi populárnu formu malých a rýchlych projektov do 10 000 eur, ktoré idú na veľmi konkrétne veci a priamo daným partnerským krajinám. Prijímatelia takto napríklad nakupujú počítače do škôl alebo zdravotnícky materiál do nemocníc. Minulý rok sme cez päťdesiatdeväť mikrograntov rozdelili 450-tisíc eur.

Aké výhody v niečom podobnom vidia podnikatelia? Predsa len, vytvárať niečo vo vzdialenej krajine bez nároku na zisk…

Ak ide o zisk, nie je to celkom tak. Často sa stáva, že im práve naša dotácia otvorí v danej krajine okno príležitosti. Počiatočný rozvojový projekt, na ktorý získajú dotáciu, im síce peniaze neprinesie, spravia si však v danej krajine dobré meno, čo mnohokrát vedie k získaniu zákaziek od iných miestnych firiem a spoločností.

Slovensko prostredníctvom SAMRS však do vybraných krajín posiela aj dobrovoľníkov. Aké požiadavky musia vo všeobecnosti spĺňať?

Z našej strany máme na dobrovoľníkov iba minimálne požiadavky. Ostatné zadáva konkrétna vysielajúca inštitúcia. Našou jedinou podmienkou je dolné vekové ohraničenie, a to osemnásť rokov. To, či predtým absolvujú prípravný kurz alebo niečo podobné, je už na samotnej vysielacej inštitúcii. U nás absolvujú len predvýjazdové školenie a po návrate šíria svoje skúsenosti formou prednášok, blogov a diskusií. Sú akoby naši walking ambassadors (smiech). Od roku 2012 sme už vyslali vyše dvesto dobrovoľníkov do dvadsiatich štyroch krajín, pričom väčšinou ide o Keňu, Kambodžu, Rwandu alebo Ugandu. Dobrovoľníkov však máme napríklad aj v Gruzínsku či Albánsku.

Nevnímate niekedy, že Vaša práca, a celkovo práca ľudí v štátnej sfére, je vnímaná veľmi negatívne, a pritom ide o niečo také dôležité ako rozvojová pomoc?

Má to dve roviny – jedna je frustrujúca a druhá veľmi vďačná. Frustrujúci je hlavne nízky rozpočet. Rozvojová pomoc má podľa mňa obrovský potenciál, bohužiaľ, vždy mám viac projektov ako financií. Veď aj spomedzi krajín OECD sme na chvoste, čo sa týka množstva peňazí, ktoré máme vyčlenené na oficiálnu rozvojovú pomoc. Navyše náš budúcoročný rozpočet klesne na sedem miliónov.

Na druhej strane však vidím výsledky vždy, keď spisujem, čo všetko sa nám podarilo za jeden rok. Vidím, koľkým ľuďom reálne pomáhame a meníme životy. A to ma núti a motivuje pokračovať ďalej.

Lucia Kišš zo SAMRS
Rozvojová pomoc bola podľa Lucie Kišš odjakživa jej srdcovkou. Foto: Archív Lucie Kišš

Spomeniete si na projekt, ktorý je pre vás osobne niečím výnimočný?

Dobrovoľníctvo je moja srdcovka. Aj preto som sa snažila čo najviac zjednodušiť celý proces prihlasovania. Sama som bola v minulosti dobrovoľníčkou v Dominikánskej republike. Mám však aj vzťah k inováciám, ktoré napríklad robí naša partnerská firma v Keni. Najnovšie skúma možnú spoluprácu v oblasti jedlého hmyzu, takzvaných múčnych červov. Aj takto sa dajú zmierňovať negatívne dopady poľnohospodárstva a mäsovýroby na klimatickú zmenu a zlepšovať predpoklady na zníženie hladu. Osobitne dôležitá je pre mňa aj pomoc, ktorú poskytujeme východnej Ukrajine, hlavne oblastiam v zóne konfliktu. Už dlhodobo sa cez rôzne projekty snažíme zlepšiť životnú situáciu našich susedov.

Ako?

Napríklad prostredníctvom našich partnerov školíme v danej oblasti sociálnych pracovníkov, ktorí budú poskytovať domácu starostlivosť starším obyvateľom s chronickými chorobami. Sami si tak zlepšia príjem, pomôžu svojmu okoliu a charitatívna organizácia Caritas Mariupol ich bude zamestnávať aj po skončení projektu. Koncom roka plánujeme tiež napríklad realizovať nákup sanitiek spolu s kolegami z ministerstva vnútra.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk