23. júla 2019

„Väčšina žien, ktorá u nás hľadá azyl, sa v Británii cíti bezpečne. Ale nie úplne. A to je naša chyba. Naša chyba a chyba západných médií, ktoré milujú zarábať na senzáciách ukrytých v príjemne šokujúcich ľudských príbehoch,“ začne debatu o súčasnej tamojšej politickej situácii britská aktivistka za práva žien, spisovateľka a stand-up komička Kate Smurthwaite.

Nie je typickou zabávačkou, ktorá sa za každých okolností snaží obrátiť akúkoľvek situáciu na žart. Je priama, otvorená a nedáva si servítku pred ústa. Ani počas svojich šou, a už tobôž nie počas nášho rozhovoru.

Ľudia vás poznajú ako stand-up komičku, feministku, politickú aktivistku a spisovateľku. S ktorou rolou sa však vy stotožňujete najviac?

Som prevažne stand-up komička. Počas svojich šou však poukazujem na ozajstné problémy, o ktoré sa sama zaujímam. Vo svete sa v súčasnosti deje tak veľa vecí, o ktorých treba hovoriť, že je to až neuveriteľné. A tým „hovorením“, aj keď to na komičku nie je bežné, nemyslím vtipkovanie. Ide mi skôr o pomenovanie konkrétnych problémov a postavenie sa im čelom. Počnúc klimatickými zmenami a Donaldom Trumpom až po politickú situáciu a nárast ultrapravicových politických strán. Navyše, myslím si, že ľudia čím ďalej, tým viac nadobúdajú mylný pocit, že veci sa postupne vyvíjajú k lepšiemu. Akoby bol pozitívny progres nevyhnutnou súčasťou nášho vývoja. Podľa mňa je však práve opak pravdou. A čo je horšie, práve tento zaslepený postoj spoločnosti je nebezpečný.

Kate Smurthwaite počas svojich šou poukazuje na naozajstné problémy, o ktoré sa sama zaujíma. Foto: Bronac McNeill stand-up komička aktivistka žena
Kate Smurthwaite počas svojich šou poukazuje na naozajstné problémy, o ktoré sa sama zaujíma. Foto: Bronac McNeill

Chcete tým naznačiť, že sme ako spoločnosť ľahostajní a nečinní aj napriek závažnosti situácie?

Áno. V prvom rade by sme si mali uvedomiť, že ľudia, ktorí tu boli pred nami, už urobili za nás kus práce. A nemali to ľahké. Aktivisti a protestanti často museli obetovať svoje životy, a to len preto, aby sme si my budúce generácie mohli užívať veci, ktoré často berieme ako samozrejmosť. Je načase si pripomenúť, že takmer žiadna z revolučných zmien sa neudiala len tak, a nemali by sme na to zabúdať. A už vôbec nie čakať, že netreba pohnúť ani prstom a veci sa zlepšia samé od seba. Napríklad, ženy nemohli ísť len tak z ničoho nič k volebným urnám, nemali rovnaké práva a neboli chránené. Mnohé z nich prišli o život, skončili vo väzení či obetovali prácu a vzťahy.

V 19 rokoch napísala knihu o boji s anorexiou.
Vytvorila aj vlastný projekt a chodí rozprávať do škôl

Vyzerá to, akoby ľudia, a najmä muži, zabúdali na rany z minulosti či na samotný boj za rovnosť medzi pohlaviami v bežnom živote…

Čiastočne. Ale musíme si uvedomiť, že najmä pre mužov je veľmi náročné pochopiť túto situáciu, keďže nikdy s ničím podobným nebojovali. V takomto prípade predsa len je ťažké byť empatický. Ako žena viete, že ak pôjdete po ulici sama, šance, že vás niekto bude slovne alebo inak obťažovať, sú oveľa vyššie, ako keď sa objavíte v sprievode muža. A muži si myslia, že ženám sa vo vyspelých krajinách niečo podobné dnes stane len ťažko.

Množstvo žien si na to, že na ne niekto zapíska alebo zakričí, v podstate už zvyklo. Ženy však majú väčší problém s niečím iným – aj v súčasnosti je rovnosť medzi pohlaviami v zamestnaní či v príležitostiach do veľkej miery teoretická. Stretli ste sa na vlastnej koži s niečím podobným?

Tak často, že to hádam ani nie je pravda, dokonca hneď na začiatku kariéry. Skončila som univerzitu a chvíľu som pracovala pre banku. Keď sme po roku absolvovali súhrnné hodnotenie, muža, ktorý nastúpil spoločne so mnou, povýšili. Mňa nie. Kládla som si otázku, čo urobil lepšie ako ja. Ešte viac ma však prekvapila reakcia šéfa po tom, čo som sa na daný aspekt zdvorilo opýtala. Namiesto odpovede som dostala chabé slová útechy, aké skvelé je, že som ambiciózna a že o niekoľko rokov určite povýšia aj mňa. Ani zmienka o tom, že sa voči mne správali neférovo. Toto je však len jeden z množstva príkladov, s niečím podobným sa stretávam denne. A ako žena si nemôžem pomôcť a zakaždým začnem o sebe pochybovať. Poznáte to. Možno nie som dosť dobrá, možno musím urobiť v rovnakej situácii viac ako muž. Hlavne v komediálnej brandži.

S nerovnosťou príležitostí v zamestnaní sa Kate Smurthwaite stretla hneď na začiatku kariéry. Foto: Jon Cartwright komička stand-up ženy nerovnosť zamestnanie
S nerovnosťou príležitostí v zamestnaní sa Kate Smurthwaite stretla hneď na začiatku kariéry. Foto: Jon Cartwright

Myslíte si, že kvóty by vyriešili túto situáciu? Mali by byť stanovené zákonom?

Považujem ich za skvelý nápad. Ak toto rozhodnutie necháme na manažérov a šéfov firiem, len máloktorí z nich skutočne niečo urobia. Ľudia sú proti nim, pretože si myslia, že by viedli k najímaniu ľudí bez kvalifikácie a zručností. Kvóty sú však podľa mňa zlé len v prípade, ak naozaj veríte tomu, že až v 90 % prípadov sa na všetky pracovné pozície hodia viac muži, čo si však nemyslím. Navyše, kvóty môžeme vnímať aj ako kompenzáciu za tú ťažkú prácu a to úsilie, ktoré ženy vykonali v minulosti na to, aby sa dostali tam, kde sú teraz. A tiež ako istú formu inšpirácie pre budúce generácie žien. Aby sa nebáli a verili v lepšiu budúcnosť.

Kvóty však nie sú povinné ani v Británii. Vaša druhá ženská premiérka Theresa Mayová prednedávnom rezignovala, no ešte počas svojho pôsobenia bola postavená pred neľahkú úlohu – brexit. Ako Briti vnímajú ženy v politike a na takých vysokých postoch vôbec?

Na jednej strane je to skvelé. Na druhej však vždy bude spektrum ľudí, ktorí sa jednoducho s myšlienkou ženy na takej vysokej pozícii nikdy nezmieria. A buď to povedia nahlas, alebo prostredníctvom sociálnych sietí.

Stali ste sa ako komička, ktorá poukazuje na rôzne citlivé témy, obeťou podobného správania?

Áno, takmer každý deň. Viac šokujúce, ako dostávať podobné správy, je však to, keď si uvedomíte silu, ktorú tie správy predstavujú. Existujú dôkazy, že ľudia, ktorí svoje názory prezentujú cez nenávistné komentáre bez toho, aby ich ktokoľvek zastavil, si postupom času začnú myslieť, že majú pravdu a môžu čokoľvek. Postupne sa k nim pridávajú ďalší s podobným názorom a z jedného hlasu je zrazu celá sieť. Nemôžeme pred tým zakrývať oči a tváriť sa, že nikto z nich neurobil nič zlé alebo neinšpiroval niekoho iného k podobnému činu.

Fotografka zachytila život kenských žien:
Ich svet nie je taký negatívny, ako ho vykresľujú médiá

Podobne závažné témy tvoria gro vašich kontroverzných článkov, venujete sa aj utečeneckej problematike v Británii. Ako v priebehu rokov vnímate tento problém?

Je zrejmé, že Veľká Británia nesplnila svoju povinnosť, čo sa týka utečencov. Návrh podaný do parlamentu rátal s prijatím 3000 detských utečencov. Viete, ako sa to nakoniec skončilo? Prijali sme ich možno dvanásť. Náš systém udeľovania azylu je navyše viac než nefungujúci.

Niektorí však inú možnosť ako bojovať so systémom nemajú. Zameriavate sa pri pomoci práve na nich?

Áno, v súčasnosti som v kontakte so ženou z Kamerunu. Je lesba, čo sa v jej domovine ešte stále trestá smrťou. Jej priateľku brutálne zavraždili, no jej sa podarilo utiecť. Povedali by ste si, že sa jej nič lepšie nemohlo stať. No na to, aby ste pochopili situáciu, je potrebné si uvedomiť, že o azyl v Británii žiada už dlhých pätnásť rokov a administratíva stále neberie do úvahy fakt, že utiekla pre sexuálnu orientáciu. Zo strachu pred smrťou to totiž vo svojich papieroch neuviedla hneď na začiatku a teraz jej nik neverí. Práve s ňou prechádzam tretím súdnym procesom, no šanca, že ju pošlú domov, je neuveriteľne vysoká.

Kate Smurthwaite pomáha ženám, ktoré v Británii neúspešne žiadajú o azyl. Foto: Charlotte Barnes komička stand-up aktivistka nerovnoprávnosť žien
Kate Smurthwaite pomáha ženám, ktoré v Británii neúspešne žiadajú o azyl. Foto: Charlotte Barnes

Ako konkrétne pomáhate podobným prípadom?

Kedysi som dobrovoľne učievala angličtinu v charitách, ktoré pomáhajú takýmto ľuďom. V súčasnosti len pomáham tým, s ktorými som zostala v kontakte. A to najrôznejším spôsobom: trávim s nimi čas, prekladám pre nich. Chcem, aby aspoň na chvíľu na všetko zabudli, majú na to právo. Inštitúcie akoby zabudli na to, akú váhu má ľudský čas. Nechajú vás čakať na udelenie občianstva tri či štyri roky a nikoho nezaujíma, že vám život prechádza pomedzi prsty. Preto sa im už posledných desať rokov snažím spríjemniť tento čas najviac, ako to len ide. Väčšinou pomáham ženám, pretože organizácie, s ktorými spolupracujem, sa špecializujú práve na ne.

Je to pre ne zložitejšie?

Myslím, že skôr čelia odlišným výzvam. Na základe prieskumu v rámci charít, pre ktoré pracujem, sme zistili, že až 85 % tamojších žien bolo v ich krajine obeťou znásilnenia, ktoré sa využíva ako spôsob kontroly či trestu.

Ako je možné, že niečo podobné je ešte stále v mnohých krajinách súčasťou bežného života žien?

Podobné správanie voči ženám prežíva v daných oblastiach len vďaka tomu, že ho tamojšie ženy akceptujú. Problém sa nerieši globálne.vMnohé z nich totiž veria, že im skutočne hrozí nebezpečenstvo, ak sa nebudú správať istým spôsobom a budú na seba pútať pozornosť. Aj preto svoje správanie prispôsobujú okolnostiam každú minútu. Toto je vec, ktorú treba zmeniť. Treba chrániť tie, ktoré poukázajú na tento problém a neboja sa prehovoriť. A ostatné pôjde samo.

Myslíte, že sa v Británii cítia bezpečnejšie?

Väčšinou áno. No nie úplne. A to je naša chyba. Naša chyba a chyba západných médií, ktoré milujú zarábať na senzáciách ukrytých v príjemne šokujúcich ľudských príbehoch. Napríklad zverejnením príbehu ženy, ktorej sa páči nosiť „burku“, alebo ženy, ktorá sa dostala do sex biznisu, zarába obrovské peniaze a je spokojná. Tieto a im podobné príbehy ani zďaleka nešíria povedomie o probléme, ktorému čelíme.

Ak však ide o témy ako zmeny v zákone o interrupciách, odrazu o tom čítame všade.

Áno, ale opäť ide o niečo šokujúce. Celý zvrat v otázke reprodukcie vychádza z náboženstva. Nechápem, ako je možné, že náboženstvá ako také spoločne s celou myšlienkou o živote po smrti ešte nevymreli. Je rok 2019 a malo by byť jasné, že žiaden Boh neexistuje. Práve tá totiž spôsobuje ochotu ľudí zomierať. Ak by nikto neveril v nebo, ľudia by sa len tak nevraždili a „nebrali by život iných so sebou“. Opak je však pravdou. Celá táto ideológia má čoraz viac podporovateľov a množstvo náboženských organizácií finančne podporuje pochody a protesty proti interrupcii. Verte mi, že ak by v tomto prípade nešlo o ženy, ale mužov, nikto by s interrupciou nemal až taký veľký problém. Čo si však ako spoločnosť musíme uvedomiť, je fakt, že deti nie sú len zodpovednosťou rodičov, ale aj našou. A nechať ich v rukách rodičov, ktorí ich nechcú, je aj našou chybou.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk