20. mája 2019

Po úspešnej kariére vo svete konzultingu a v korporácii zamierila na nečakanú cestu. Úlohou Zuzany Vojtekovej sa totiž stalo vedenie začínajúceho startupu, ktorý vyvíja mobilný pokladničný systém pre malých obchodníkov. „Brala som to ako príležitosť posunúť sa zo svojej komfortnej zóny do zatiaľ nevyskúšanej roly podnikateľky – niečo ako kurz, ktorý ma veľa naučí. Vedela som, že som finančne zabezpečená na pár mesiacov, počas ktorých to môžem ťahať,“ hovorí.

Po 100-tisícovej investícii a troch rokoch „ťahania“ hovorí Vojteková v rozhovore pre Forbes o tom, čo ju vo svete startupov šokovalo, čo sa musela naučiť a vysvetľuje, s čím sa stretávajú ženy v biznise.

Aké boli vaše začiatky v konzultačnej spoločnosti?

Nemala som typický profil konzultanta s biznisovou školu. V USA som robila bakalára z medzinárodných vzťahov, myslela som si, že potom budem pôsobiť v diplomacii. No popri vysokej škole som pracovala v centre pre výskum podnikateľských aktivít na Wharton School of Business. Tam som po prvýkrát pričuchla k analytickej práci a ku konzultingu, a keď po magisterskom štúdiu na Stredoeurópskej univerzite v Maďarsku prišla možnosť pracovať v A. T. Kearney, išla som do toho. Vtedy som vôbec nevedela pracovať s excelom či powerpointom (smiech). Mala som však schopnosti, ktoré sú v konzultingu dôležité – „nasať“ veľké množstvo faktov a vedieť ich nejako vyhodnotiť, byť disciplinovaná a pracovať so spätnou väzbou.

Konzultanti zvyčajne pracujú dlhé hodiny. Ako to bolo u vás?

Pamätám si, že hneď druhý deň v práci som tam ostala do polnoci. Na začiatku to bolo dosť vyčerpávajúce, ale potom som si zvykla a až tak mi to neprekážalo. Odmena rýchleho postupu v mladom veku, možnosť učenia sa a zbierania skúseností mi za to stáli. Navyše, konzulting je aj pomerne slušne platený a ja som to vnímala tak, že ak niekto zarába toľko ako ja, tak má jeho zamestnávateľ právo žiadať vyššie nasadenie. Moje rozhodnutie odísť z tejto sféry však nebolo spôsobené týmto.

Zuzana Vojteková so spoločníkom a CTO Tomášom Debnárom
Zuzana Vojteková so spoločníkom a CTO Tomášom Debnárom. Foto: kavickari.sk

Čím teda?

Po siedmich rokoch som už nemala pocit, že tam ešte dokážem efektívne rásť. Často som pracovala na projektoch, kde nebolo dostatok ľudí, lebo sa vedelo, že „Zuza to nejako dá.“ Že som ochotná prispôsobiť život i úlohu v projekte tak, aby som všetko nejako potiahla, napríklad suplovaním chýbajúcich analytikov vlastnými silami. V istom bode som si uvedomila, že som sa kvôli tomu nedostávala k projektom a situáciám, v rámci ktorých by som mala príležitosť viesť väčšie tímy, a stagnovala som. Napriek tomu, že oficiálne som sa kariérne – a treba férovo priznať, že i platovo – posúvala, v skutočnosti som cítila, že „de facto“ je to trocha inak.

Štatistiky ukazujú, že hoci sú ženy vo firmách zastúpené 50-percentne, na vyšších pozíciách chýbajú. Vnímali ste to v konzultingu?

Rodová nerovnováha v spoločnosti bez pochyby pretrváva, v biznise sa však už väčšinou neprejavuje otvorená diskriminácia – obrazne povedané, že vás tlačia do kuchyne, hoci neskôr aj to takmer bolo. Ženy mali v A. T. Kearney rovnaké príležitosti ako muži, a aj preto, že rozdiely nie sú také očividné, som mala dlhé roky pocit, že sa ma táto téma vôbec netýka. No spätne si uvedomujem, že i v prostredí rovnakých príležitostí sa výsledné skúsenosti „rodovo líšia“, a to z dôvodu odlišného prístupu k výchove chlapcov a dievčat. Napríklad, keď dcéram hovoríme, aby boli dobré, poslušné dievčatká.

Najvýznamnejšie ženy z biznisu sa stretli pod Tatrami.
Cenu si prevzala top manažérka z U. S. Steel

Mám pocit, ako by ženy častejšie ako muži očakávali, že si šéf ich drinu všimne automaticky a odmení ich. A aj keď sú ambiciózne, boja sa predať, respektíve nemajú tendenciu svoju kariéru proaktívne formovať. Nehovorím za všetky ženy, ale je to tak u veľa z nás, a podľa mňa to súvisí práve s tým, ako sme vychovávané. Ja som dlho nevedela povedať šéfovi, že isté typy prác robiť nechcem. Za neschopnosť ďalšieho rastu som si tak do veľkej miery mohla sama.

Papaya POS

Produktom startupu je pokladničný systém navrhnutý pre mobilné technológie, ktorý drobných podnikateľov odbremeňuje od zbytočnej administratívy a tiež im poskytuje podrobný prehľad o tom, ako sa im darí či ktoré procesy je potrebné zlepšiť. Medzi klientov patria známe bratislavské podniky, ako napríklad Bistro Žufaňa či sieť kaviarní Foxford, ktorú prevádzkuje kníhkupectvo Martinus. Približne tretinu klientov tvoria prevádzky v Českej republike. „V prvých rokoch sme sa primárne sústreďovali na menších podnikateľov v gastronómii, v minulom a tomto roku sme postupne naše pôsobenie rozšírili o vytváranie riešení na mieru pre siete gastronomických prevádzok, ale aj pre prevádzkovateľov výletných lodí či pre veľký futbalový štadión,“ prezrádza Vojteková. Koncom minulého roka dosiahol startup tržby 147-tisíc eur. Pritom už za prvý štvrťrok tohto roka presiahol s tržbami 100-tisíc eur.

A ako to bolo s tou kuchyňou?

Nastúpila som do Sveta zdravia, ktorý mal vtedy vedenie na východnom Slovensku. Región a i fakt, že zdravotníctvo nie je tak úplne typický biznis svet, zrejme mohli za to, že tam pretrvávali formy až primitívneho mačizmu, ktoré už dnes v biznise až tak nevidíte. Napríklad, keď sme šli s kolegom z vedenia na rokovanie s riaditeľom jednej z našich nemocníc, páni mali pocit, že je normálne časť agendy vzájomne prebrať s tým, že ja zatiaľ počkám pri káve. Musela som sa tam surovo vnútiť, aby som nebola za tú „puťku“, ktorá si posedí na chodbe, kým sa chlapci dorozprávajú.

zuzana Vojteková je na šiestom mieste v tohtoročnom rebríku Forbes Top startupistiek foto marek mucha penta nemocnice
Vojteková je na šiestom mieste v tohtoročnom rebríku Forbes Top startupistiek. Foto: Marek Mucha

Vo Svete zdravia som bola prevádzkovou riaditeľkou (COO) v tíme, ktorý viedol 8 nemocníc s 5-tisíc zamestnancami, no aj tak sa mi stávalo, že ma na eventoch automaticky považovali za partnerku riaditeľa. Dozvedela som sa to aj sprostredkovane od kolegu, ktorému známy pôsobiaci v jeden z našich nemocníc hovoril: „Bol tu ten váš nový riaditeľ aj s manželkou.“ Sú to drobné veci, na ktoré keď upozorníte, označia vás za precitlivenú. Žene sa ich však niekedy nazbiera za deň i 30 a z dlhodobého hľadiska je to neférová záťaž.

Aká bola práca pre Svet zdravia vo všeobecnosti?

Bola to pre mňa výzva, pretože v zdravotníctve máte pocit zmysluplnej roboty. Čokoľvek, čím v tejto oblasti pohnete, môže mať pozitívny vplyv na efektivitu a zlepšenie. Má to prínos nielen pre vás či pre organizáciu, ale pre každého, pre pacientov. To bolo pre mňa motivujúce.

Neprekážala vám reputácia investičnej spoločnosti Penta?

Išla som tam tesne pred Gorilou. Mala som okolo 30 a bola som veľmi ambiciózna, takže si myslím, že určitú rolu hral aj nejaký narcizmus. Bola to prestížna práca a mohla som si povedať, že som to dotiahla do Penty (smiech). Myslím, že dnes by som sa rozhodovala možno trochu inak, ale nechcem hovoriť len v zlom. Spoločnosť nevnímam ako číre zlo na biznisovej mape Slovenska a i naďalej zastávam názor, že konkrétne v zdravotníctve je ich pôsobenie pre verejnosť prínosom.

Ako sa teda ambiciózny človek z korporátu dostane do malého startupu?

Skončila som vo Svete zdravia a potrebovala som na chvíľu prestávku. Nejaký čas som sa venovala pôsobeniu v neziskovej sfére a Papaya do toho prišla úplnou náhodou. Na jednom vinobraní som počula o spoločnom známom, ktorý sa z dobrej pracovnej pozície v USA vrátil na Slovensko, do startupu. Povedala som si, že toto prostredie môže byť veľmi podnetné, že sa v ňom môžete učiť a objavovať nové veci – pre mňa okrem iného i to, či vôbec mám aspoň trocha podnikavého ducha. Navyše prinesiete niečo inovatívne. Na základe toho mi volala známa z Neulogy, že pre mňa má niečo ako ponuku.

REBRÍČEK: Toto je top 10 startupistiek Slovenska. V investíciách majú milióny

Spojila vás s tímom, ktorý stojí za online pokladničným systémom Papaya POS.

Áno. Povedala, že majú produkt, ktorý ich zaujíma, no stojí za ním ešte neskúsený tím programátorov, ktorým by sa hodil niekto s mojimi skúsenosťami. Boli to mladí ľudia, väčšina z nich mala 27 rokov a len jeden mal cez 30. Zoznámili sme sa a povedali si, že to skúsime. Samozrejme, časom sme narazili na nejaké problémy. Tím sa rozpadol a museli sme ho stavať odznova.

Čo bolo dôvodom?

Niekoľko mesiacov sme robili na tom, aby sme získali investíciu, a nakoniec sme sa na nej s Neulogy takmer i dohodli. No keďže investori v startupoch idú viac po tíme ako po samotnom produkte, peniaze bývajú podmienené ich „zaviazaním sa“ na určité obdobie. Kolegovia asi produktu natoľko neverili a väčšina z nich vycúvala. Z pôvodného tímu sme teda zostali len môj súčasný spoločník Tomáš Debnár a ja.

Prípravy na Startup pitch competition na evente Money 20/20 Europe v Kodani v apríli 2016, kde bol Papaya PS vybraný ako jeden z top 12 startupov v Európe. Foto: Zuzana Vojteková (archív)
Prípravy na Startup pitch competition na evente Money 20/20 Europe v Kodani v apríli 2016, kde bol Papaya PS vybraný ako jeden z top 12 startupov v Európe. Foto: Zuzana Vojteková (archív)

V minulosti ste pravdepodobne boli nastavená na iný platový štandard. Ako ste odrazu zvládali startupovú neistotu?

Asi som si nezvykla na lifestyle spojený s mojimi predošlými príjmami. Startup som brala ako dobrú školu, respektíve kurz, za ktorý by som si zaplatila. Možno nie také vysoké sumy ako v prípade ušlého platu, ale nevadí (smiech). Nie som prirodzený podnikateľ a chcela som sa v tejto oblasti naučiť niečo nové. Nemusela som riešiť všetko odznova, už tam bol nejaký produkt a niekto to pomerne výrazne nakopol. Povedala som si, prečo nie? Sama sebe som však opakovala: „Prosím ťa, rozoznaj ten moment, keď to už nikam nevedie a opusti loď.“ Mám totiž tendenciu „zažrať sa“ do vecí a vytrvať stoj čo stoj.

Ktoré ženy sa oplatí sledovať? Napríklad slovenskú startupistku v San Franciscu

Prišli situácie, keď ste chceli odísť?

Tri roky sa priebežne pýtam, či to náhodou nie je tu a teraz. Niekedy to totiž ide veľmi pomaly a rozmýšľate, či ste sa náhodou nezacyklili. A ešte je tu jedna vec, ktorú vám nikto, kto prejde z veľkých firiem do startupu, nepovie. Pociťujete stratu statusu a vidíte, že už nemáte to, čo kedysi. A aj niekedy rozmýšľate nad tým, či ste neurobili chybu, že sa o niektoré veci pripravujete. K môjmu zotrvaniu určite prispelo aj to, že som mala malé dieťa a vedela som, že nemám priestor rozvíjať žiadnu veľkú korporátnu kariéru.

Premýšľate nad zmenou?

Teraz už nie. Posledný rok som absolútne a stabilne spokojná s tým, ako to je, a verím, že to dáme. Konečne sme v štádiu, keď nemusíme až tak improvizovať, môžeme si robiť plány a držať sa ich. Je to ale výsledok kolektívnej práce a veľkej miery vzájomnej dôvery, rozhodne nejde o čisto moju zásluhu. Bez môjho spoločníka Tomáša a mladučkého kolegu Braňa Oršulu, vďaka ktorým Papaya ustála i moju nie úplne dobre načasovanú materskú, by z toho nič nebolo.

Na podujatí Top ženy v biznise vystúpila Vojteková v paneli spolu s finančnou riaditeľkou U. S. Steel Silviou Gaálovou. Foto: Marek Mucha
Na podujatí Top ženy v biznise vystúpila Vojteková v paneli spolu s finančnou riaditeľkou U. S. Steel Silviou Gaálovou. Foto: Marek Mucha

Čo sa procesov týka, startup bol asi oproti korporátom šokom.

Áno. Na všetko, na čo ste boli dovtedy zvyknutí, v startupe nefunguje. V korporácii platia všeobecne akceptované procesy, dohodnete deadline a naplánujete presné kroky, ako sa k cieľu dostanete. V startupe však máte na plány a najmä rozdeľovanie úloh mimoriadne obmedzené kapacity. Niekedy som sa až musela smiať a pýtala sa, či sú moje manažérske schopnosti v tomto prostredí podstatné. Skôr mali hodnotu skúsenosti, vyhodnocovanie, neprepadanie panike a rýchle rozhodovanie. Plánovanie cieľov sa na začiatku ukázalo ako veľká naivita. Verím, že sú startupy, v ktorých to mali od začiatku jasne zadefinované, ale my sa tam dostávame až teraz.

Kde ste pociťovali svoj deficit?

Povedala by som, že to je prílišná opatrnosť, ktorá je v podnikaní skôr na škodu. Niekedy priveľmi rozmýšľam, zvažujem jednotlivé možnosti a neviem sa rozhýbať.

Z toho vyplýva otázka, čo ste sa museli v startupe naučiť.

Okrem iného vychádzať s ľuďmi inak. V konzultingu je to v istom zmysle o tom „držať hubu a krok“ a často sa tam človek naučí týmto štýlom komunikovať s ostatnými. V startupe si odrazu uvedomíte, že máte pod sebou tím ľudí, ktorým neplatíte žiadne obrovské sumy. Musíte s nimi zaobchádzať tak, aby pre nich bolo motivujúce fungovať v podmienkach, ktoré im viete poskytnúť. Zjemnila som sa teda v komunikácii a uvedomila si, že sú to ľudia a nie otroci, ak to mám povedať veľmi zle (smiech). Popravde, táto forma interakcie by mala byť normou všade a som rada, že tomu rozumiem aspoň takto „na staré kolená“.

Hlavné foto: kavickari.sk

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk