10. augusta 2020

Najlepší slovenský skialpinista Jakub Šiarnik sa tento rok v dvoch pretekoch Svetového pohára priblížil k svetovej desiatke a okrem iného prešiel 90 kilometrov počas jedného dňa po trase partizánov, ktorých v zime 1944 prenasledovali nacisti. V rozhovore pre Forbes hovorí o sile motivácie, stanovovaní primeraných cieľov, o sebazaprení, a že aj to môže byť na škodu. 

„Krátkodobý zlý pocit je normálna vec a dáva nám spätnú väzbu potrebnú na korekcie smerovania. Každá činnosť je o riešení problémov. Pokiaľ však zlý pocit pretrváva dlhodobo, je čas na razantnejšiu zmenu,“ hovorí.

Ego aj pokora

Aké boli najťažšie preteky, aké ste kedy absolvovali?

To závisí od toho, po akej stránke najťažšie. Po tej mentálnej to bol asi tohtoročný Svetový pohár v skialpinizme, ktorý pozostáva z viacerých kôl na rôznych miestach. V jednom kole v Andorre som sa v disciplíne vertical umiestnil na 13. mieste, čo bol oveľa lepší výsledok ako všetky moje dovtedajšie umiestnenia.

Pred nasledujúcim kolom v Nemecku som na seba kvôli tomu začal vyvíjať obrovský psychický tlak. Chcel som si dokázať, že to nebola len nejaká náhoda, ale naozaj si zaslúžim byť medzi špičkou. Veľmi to na mňa doliehalo. Ťažko sa mi zaspávalo a neustále som bol v akomsi vytržení, ktoré ma paralyzovalo. Veľakrát som si kontroloval pripravené veci, mal som tráviace problémy a chvel sa mi hlas. Vedel som, že to nie je dobré, no keď som to v sebe začal intenzívnejšie riešiť, tak sa to ešte zhoršovalo.

Chyby pri behu môžu spôsobiť zranenia.
Športový tréner radí, ako sa im vyhnúť

Čo vám pomohlo?

Pomohla mi až trefná správa od priateľky, vtedy ešte len kamarátky. Napísala mi niečo v zmysle, že to je len taká hra, ktorú sa tu hráme. Pokúsil som sa nájsť v tých pretekoch niečo detské a hravé a namiesto zamerania pozornosti na to, čo musím spraviť, som premýšľal o tom, čo spraviť chcem.

Vnímal som seba, opakoval si, ako ťažko som sa pripravoval a trénoval, a že ten výsledok v Andorre nemohla byť náhoda. Nabral som väčšiu sebadôveru. Povedal som si, že z mojej strany je všetko pripravené, urobil som všetko, čo som mohol, a ten zvyšný kúsok musím nechať na vyššiu moc. Snažil som sa trochu znížiť vážnosť situácie. Napokon sa mi podarilo urobiť životný výsledok.

Takže kľúčom bolo uvedomenie si, že keď nejde o život, nejde o nič? Hoci… pri vašej disciplíne asi niekedy ide aj o život.

To je pravda (smiech). Nejde o úplné zľahčenie, skôr o to, aby ste sa skúsili na vec pozrieť z nadhľadu. Treba zamerať pozornosť na seba a na to, čo viem ovplyvniť. To, čo ovplyvniť neviem, sa snažím neriešiť. V takýchto situáciách si zvyknem opakovať, že mám natrénované a uvidíme.

V rámci letnej (ne)pretekárskej sezóny prípravy je pre Šiarnika najdôležitejší výbeh na skokanský mostík v rámci pretekov Red Bull 400. Foto: Peter Kováč/ Red bull

V jednej reportáži zo súťaže Bokami Západných Tatier, ktorú ste minulý rok vyhrali, jeden účastník povedal: „Pokiaľ nebudete poznať odpovede na základné filozofické otázky života, napríklad kto som a kam kráčam, príďte na tieto preteky. Okrem nich dostanete odpovede aj na otázky, ktoré ste si nepoložili.“ Sedí to na preteky, ktoré podstupujete?

Áno. Keď človek podstúpi niečo, čo je takéto náročné, tak sa spozná. Bojuje nielen s traťou, ale aj so sebou a som presvedčený, že takýto stret so sebou samým môže človeka zmeniť. Šport človeka formuje. Život má rôzne etapy a ja viem, že to, čo robím dnes, nebudem robiť večne, ale práve šport mi dáva do budúcnosti istotu. Naučil ma totiž princípom, ktoré budem vedieť uplatniť, či už v rámci inej práce, biznisu, vzťahov…

A čo vaše ego? Čo robí s človekom prekonávanie takýchto výziev? 

O egu by sa dalo rozprávať veľa. Jasné, človek získava výsledkami určité sebavedomie, prekonáva samého seba, a keď niečo dokáže, nazerá na seba ináč. Získava víťaznú mentalitu. No zároveň, keď ste v tých horách, ste veľmi maličký, uvedomujete si, koľko faktorov neviete ovplyvniť. Vzbudzuje to vo vás rešpekt a získavate pokoru. Spoločne s egom to funguje ako akýsi systém protiváh.

Budovanie psychickej odolnosti

Akú veľkú rolu zohráva v športe mentálne nastavenie?

Dosť veľkú. Po približne 12 rokoch, čo pretekám, sa stále učím pracovať s hlavou. Človek sa postupne učí sám na sebe. Samotný výkon zvykne byť kombináciou skúseností a vyzretosti, nie je len o fyzickej príprave. Zažil som dlhé, v niektorých chvíľach až monotónne prechody na skialpoch, ten najdlhší trval 13 hodín, a viem, že pri takýchto činnostiach potrebujete veľké odhodlanie a vnútornú motiváciu.

Behá ultramaratóny aj pre charitu:
Bola som šoubiznisová fiflena, beh ma zmenil

Na druhej strane, dnes je veľmi populárne hovoriť slogany ako napríklad: „Všetko je v hlave“ alebo „Dosiahneš všetko, čo chceš“, no nie je to celkom tak. Určité pozitívne nastavenie, víťazná mentalita a zdravé sebavedomie sú dôležité, ale nemôžete podceniť prípravu.

Ten najdlhší skialp, ktorý spomínate, niesol názov Po stopách partizánov a v rámci neho ste prešli trasu zo Západných Tatier do Zakopaného, ktorú v zime 1944/1945 musel na úteku absolvovať partizánsky oddiel bojujúci v SNP. Čo bolo cieľom?

Touto cestou som chcel poukázať na to, čo sa tu dialo pred 75 rokmi a že partizánsky odboj nebol o tom, že si pár chlapov v hore stanovalo, ale reálne nasadzovali svoje životy, fungovali v ťažkých podmienkach a vo veľkom vypätí. Dohnali ma k tomu napríklad výroky niektorých poslancov, ktorí nemajú názor, lebo nie sú historici.

Na základe informácií z kroník som dal dokopy trasu, ktorá mala zhruba 90 kilometrov a 5 200 výškových metrov a vydal som sa na cestu. Keď máte silný motív, napríklad keď to nie je len o tom samotnom športovom výkone, ale chcete poukázať aj na niečo iné, tak to má oveľa väčšiu silu. Ste vtedy viac motivovaný.

“Šport ma naučil princípom, ktoré budem vedieť uplatniť, či už v rámci inej práce, biznisu, vzťahov…,” hovorí Šiarnik. Foto: Martin Bernard

Nie každé preteky, alebo iná činnosť v živote, majú hlbší zmysel. Čo poháňa vtedy vás?

Širší zmysel sa nedá nájsť vždy a pri všetkom. No v zásade treba mať jasno v tom, čo chcete, a vytýčiť si cieľ, ktorý vás prevedie aj aktivitami, do ktorých sa vám v tej chvíli nechce. Cieľ by mal byť špecifický a merateľný, napríklad, keď začínate behať, tak nie preto, že chcete schudnúť, ale preto, že chcete schudnúť XY kilogramov, alebo preto, že chcete vybehnúť tento konkrétny mostík pod taký a taký čas.

Zároveň by mal byť tento cieľ dosiahnuteľný. Kľúč je práve v definovaní výzvy, ktorá je pre vás ťažká, no zvládnete ju. Platí to pre motiváciu v športe, ale aj v živote vo všeobecnosti. Na správne definovanie cieľa však potrebujete skúsenosti a veľkú úroveň znalostí (nielen) o sebe samom.

Čo ak si už počas tej cesty si uvedomím, že som to prepálil a cieľ, ktorý som si vytýčil, nedosiahnem?

Ak je to čo i len trochu možné, je dobré dokončiť, čo začnete, či už ide o preteky, alebo o niečo iné. Aj tým, že to nejde úplne podľa predstáv, no napriek tomu vytrváte, si budujete mentálnu silu a zvyšujete percentá psychickej odolnosti. Tie vám potom pomôžu do budúcnosti, napríklad pri ďalšom pokuse.

Pamätám si, že keď som prešiel na skialpoch od juniorov k mužom, trate sa značne predĺžili a ja som mal na každých pretekoch nejaký problém. Raz bol problém s pásmi, zamrzol mi na nich sneh, inokedy som ich zle navoskovoval a zlepili sa mi dokopy, potom mi zamrzla hadička na camelbagu (ruksak s vodou, pozn. red.) alebo som prepálil štart… Vždy som však preteky dokončil a poučil som sa.

Keď však príde kríza, v tom momente človek rozmýšľa inak. Ako sa vtedy naštartovať?

Možno by sa patrilo uviesť nejakú zázračnú formulku, ale asi sa vrátim k tomu, čo som už povedal. Každé preteky, na ktoré sa prihlásim, alebo výzva, ktorú idem podstúpiť, by pre mňa mali byť realizovateľné. Aj keď sú náročné, mal by som ich zvládnuť.

Preto by som ani počas krízy nemal mať veľké pochybnosti. Nejaké menšie tam asi budú vždy, ale pokiaľ je cieľ nastavený dobre, mal by som ich vedieť potlačiť vedomím, že som urobil všetko pre to, aby som to zvládol.

6 tipov na bežecké trasy v Bratislave od hudobníka,
maratónca, aforistu aj pedagogičky

No ak si zoberiete príliš veľké sústo, tak je možné, že vás myšlienky na trati položia. Sú síce známe príbehy ľudí, ktorí niečo podobné podstúpili, vôbec neverili, že niečo dokážu, a nakoniec prekvapili aj samých seba. I keď to znie veľmi romanticky a dobre sa o tom číta, radšej by som ľuďom odporučil, aby sa o tieto náhody nepokúšali.

Základným krokom teda je stanovenie si správneho cieľa…

Áno, no niekedy má človek problém s objektívnym posúdením svojich schopností. Preto je fajn poradiť sa aj s niekým iným, kto vie odhadnúť jeho skúsenosti v konkrétnej oblasti a mal by k tomu čo povedať. Je tiež dobré radiť sa s ľuďmi, ktorí si prešli niečím podobným, na čo sa aktuálne chystám, ideálne ak ma aj trochu poznajú.

Povedia mi, v akom som bode a kam sa potrebujem dostať, či je to vôbec v mojich silách. Treba si pýtať spätnú väzbu a riadiť sa ňou. Ak sa človek precení, ostane frustrovaný, no ak sa podceňuje, nemá šancu dosiahnuť svoj potenciál.

Podľa Šiarnika je pri všetkom potrebná istá dávka sebazapretia. Foto: Martin Bernard

Čo býva počas tej cesty najnáročnejšie?

Pre mňa je to vyrovnanie sa s očakávaniami, ktoré mám sám od seba. V poslednom čase veľa pracujem na správnom nastavení a znižovaní vnútorného tlaku. Je to akýsi sebarozvoj. Ja často zvyknem hovoriť, že šport je taký model sveta v menšom.

Kde vidíte paralely?

Je to o prekonávaní prekážok a boji, nielen so súpermi, ale najmä so sebou samým. V marci som robil jeden prechod na skialpoch, chcel som prejsť hrebeň Západných Tatier v čo najkratšom čase a všetko bolo skvele rozbehnuté, počasie bolo priaznivé a všetko klapalo.

Po zhruba troch hodinách som sa však pri uhýnaní skalkám stočil a vletel medzi skaly, ktoré som periférne nevidel. Nejak som ten incident ustál, nezranil som sa, ale zlomil som lyžu. Znamenalo to okamžitú stopku sľubne rozbehnutej akcie. Aj v živote stačí jediná takáto „blbosť“ a všetko sa zastaví. Potom záleží od nastavenia človeka, ako to zoberie. Môže plakať nad rozliatym mliekom, alebo to môže zobrať ako príležitosť k sebazlepšeniu. Je to o postoji, ktorý si zvolí.

Ako by mal vyzerať ideálny postoj?

Nenechať sa situáciou paralyzovať, na chvíľu preniesť pozornosť na niečo iné, nechať si vzniknutú situáciu chvíľu odležať v hlave, zamyslieť sa nad tým a spraviť také kroky, aby som zo situácie aj tak niečo vyťažil. Skúsiť byť flexibilnejší a nájsť v sebe schopnosť vidieť za roh. To je tá prvá rovina za predpokladu, že bol cieľ stanovený dobre.

Potom je tu však ešte druhá rovina. Keď sa človek dlhodobo v niečom trápi a nejde to, tak niekedy nepomôže ani vytrvalosť, ani pevná vôľa či zmena myslenia. Vtedy si možno musíte priznať, že toto nie je pre vás a povedať si – mal by som ísť za niečím, čo ma spraví šťastnejším. Treba mať len otvorené oči, nelipnúť na stereotypoch a nemať ilúzie o vlastnej výnimočnosti.

Takže keď ma konkrétna činnosť alebo šport nebaví, mám si nájsť niečo iné?

Vždy a pri všetkom musí byť určitá dávka sebazaprenia, je to totiž o návykoch a tie sa nevytvoria hneď. Bez sebazaprenia by človek nedosiahol nič. Pokiaľ sa však zlý pocit opakuje dlhodobo, prevažuje nad tým pozitívnym a vy sa niečím vnútorne zožierate, asi je čas spraviť niečo ináč. Je normálne, že človek robí chyby, neodhadne sa a má z niečoho zlý pocit.

Krátkodobý zlý pocit je normálna vec a dáva nám spätnú väzbu potrebnú na korekcie smerovania. Každá činnosť, aj život celkovo, je podľa mňa o riešení problémov. Pokiaľ však zlý pocit pretrváva dlhodobo, je čas na razantnejšiu zmenu.

Dosiahnutie flow

Čo ešte pomáha pri tréningoch? 

Flow. Keď pred sezónou trénujem na ľadovcoch objemy, tie tréningy majú aj osem hodín. Na jednom tréningu idem niekedy aj päťtisíc výškových metrov, čo je dosť monotónne a často sa ani nedá šliapať vo voľnom teréne, takže napríklad krúžim po jednej zjazdovke hore-dole, hore-dole… Vtedy je skvelé, keď sa dostanem do stavu flow a čas len tak plynie. Nepotrebujem vtedy žiadnu hudbu do uší či podcast, ktoré bývajú len takými „oblbovákmi“. Síce ich niekedy využívam aj ja, ale nie je to ideálne.

Na súťaži Bokami Západných Tatier. Foto: Matej Rumanský

Ako by ste opísali flow?

Akoby ste boli v takom miernom tranze. Samozrejme, udržiavate si pozornosť a vnímate, kde sa pohybujete a čo robíte. No nevnímate nič okrem seba a toho, čo vykonávate. Súhrn vecí, ktoré robíte, sa akoby dá do jedného celku, je to pre vás úplne prirodzené. Stávate sa prirodzenou súčasťou prostredia.

No moja definícia nie je jediná a možno by sa o nej dalo polemizovať. Myslím, že flow je niečo, čo príde postupne, niekedy aj rokmi, je to niečo, k čomu by sme mali smerovať.

Máte tipy, ako na to? Ako dosiahnuť flow napríklad pri behu, aby človek nepotreboval spomínané rozptýlenie vo forme hudby či podcastu?

Ako som povedal, sú to postupné kroky a nepríde to hneď. Ale keby som mal dať nejaké odporúčanie, tak na začiatok by to bola zmena prostredia. Ísť športovať na nejaké zaujímavé miesto, prípadne vybehnúť v špecifických hodinách, napríklad ráno, keď príroda ešte len ožíva. Nahradiť zvuk v slúchadlách iným príjemným zvukom v lese, štebotom vtákov alebo šumom vody. Keď pokročíte, môžete sa preniesť k zvukom svojho tela, počúvať ako vaša noha došliapa na cestu, cítiť, ako vám bije srdce, vnímať, ako sa nadychujete a vydychujete.

Môžete na to využiť aj hodinky – skúsiť napríklad porovnávať svoje pocity pri behu s číslom, ktoré ukazujú hodinky. Odhadujte si v duchu tempo alebo tep, a pozrite sa na hodinky. Na začiatku sa vám to možno nebude dariť, ale postupne sa dostanete do štádia, že budete vedieť s presnosťou povedať, akou frekvenciou vám bije srdce.

Naučí vás to viac vnímať samého seba počas behu, zameriate sa na prítomnosť a vycibríte zmysly. Nebudete si musieť zamestnávať hlavu ničím iným, postupne ju naučíte kontrolovať činnosti, ktoré v daný moment robíte. Týmto autopilotom dostatočne vyťažíte procesor v hlave a externé rozptýlenia nebudú potrebné.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?