29. decembra 2019

Na začiatku ju behanie síce nebavilo, no dnes sa zúčastňuje na stovky kilometrov dlhých pretekoch v horách. Herečka a moderátorka Lenka Vacvalová už prebehla napríklad z Košíc do Bratislavy a v máji tohto roku zdolala 770-kilometrovú trasu Cesty hrdinov SNP. V rozhovore pre Forbes hovorí aj o tom, čo ju beh naučil a ako ju zmenil. „Bola som taká ‚šoubiznisová fiflena‘. Nezainteresovaný pozorovateľ by povedal, že mi nič nechýba, a predsa som nebola šťastná,“ hovorí o živote pred behaním.

Aké boli vaše bežecké začiatky?

Úprimne si na to veľmi nepamätám, bolo to približne pred tri a pol rokom. Chcela som začať pravidelne cvičiť, vyskúšala som aj fitnescentrum, no nebavilo ma to. Povedala som si vtedy, že skúsim beh, a rozhodla sa, že budem chodiť behať každé ráno. Mala som problém zabehnúť dva kilometre bez zastavenia, ale bola som odhodlaná. Chcela som na tom pracovať a dotiahnuť to do konca. Veľmi dlho ma to však nebavilo. Niekde som síce čítala, že trvá dva mesiace, kým si človek vybuduje návyk, no mne to trvalo asi pol roka. Baviť ma to začalo asi až po prvých pretekoch na 10 kilometrov.

Takže to nebolo tak, že ste chytili topánky, zabehli pár kilometrov a povedali si: „Toto je skvelé. Našla som svoju vášeň.“

Nie, nie (smiech). Nebola to láska na prvý ani na 50. beh. Išlo to klasicky, asi ako u každého bežca. Najprv prvá desiatka, prvý polmaratón, druhý, tretí, štvrtý polmaratón a potom som si dala za cieľ zabehnúť maratón. Keď som začínala, ani mi nenapadlo, že by som niekedy dokázala behať ultratrailové behy.

Dva svety Lenky Vacvalovej: ultramaratónkyňa vs. moderátorka a herečka. Foto: Jan Poláček

Tie prišli kedy?

Asi tri týždne po prvom maratóne ma oslovil kamarát z bežeckej skupiny – čo keby som si s ním zabehla ultra. Povedal mi vtedy, že všetko nad maratón je už iba o hlave, a tak sme sa dohodli, že pobežíme spolu. Myslela som si, že vyberie ultramaratón, ktorý má okolo 60 kilometrov, ale on vybral rovno 100 kilometrovú trasu – Pražskú stovku. Ja som to vtedy vyhrala a veľmi ma to namotivovalo. Bol to najväčší bežecký zážitok môjho života. Niekde tam sa začala moja láska k ultrabehom.

Na čo zvyknete myslieť počas takýchto dlhých trás?

Nie je to nič zásadné. Človek počas tých kilometrov rieši často najmä to, či pije dostatok vody, aby sa nedehydroval, či sa dostatočne občerstvuje, a keď prichádza noc, tak aj nad tým, či nedochádzajú baterky v čelovke. Uvažujete, či vás niečo nebolí, či ste zle neodbočili. To sú také tie najzákladnejšie veci, žiadne hlboké myšlienky. Niekedy má človek v hlave úplne prázdno a čas len tak ubieha. Ja sa často snažím zabávať aj tým, že sa rozprávam s bežcami, ktorých stretávam. Rada počúvam životné príbehy iných, čo ich tam priviedlo a prečo vlastne behajú.

Prečo beháte vy?

Pred rokmi bol pre mňa beh o niečom úplne inom ako teraz. Bolo to o nejakom formovaní postavy, no dnes je to životný štýl. Fyzická sila mi dáva obrovskú slobodu, že môžem napríklad vyjsť na akýkoľvek kopec. Je to pre mňa forma oddychu, adrenalín a dobrodružstvo. Za relatívne krátky čas toho môže človek vďaka behu veľa vidieť a prežiť, no pre mňa je to najmä o emóciách, ktoré zažijem. Beh mi pomohol lepšie zvládať aj ostatné životné situácie a dal mi nadhľad. Intenzívnejšie prežívam aj pozitívne momenty v živote a viac si vážim jednoduché veci, ktoré mi počas náročného behu chýbajú. Je dobré vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.

„Každé ráno si idem zabehať približne 10 kilometrov. Niekedy len tak pohodovo, inokedy si dám intervaly, a keď mám voľný deň, tak idem aj dlhšie trasy,” hovorí Lenka, ktorá strieda beh s plávaním, lezením na stene či cvičením s trénerom. Foto: Jan Poláček

Ako vás beh ešte zmenil?

Myslím, že ma zmenil absolútne od základov. Bola som taká ‚šoubiznisová fiflena‘. Nezainteresovaný pozorovateľ by povedal, že mi nič nechýba, a predsa som nebola šťastná. Všetko sa zlomilo, keď som si v deň svojich 27. narodenín povedala, že vybehnem na sedem vrchov Dolomitov počas siedmich dní a nechám tam všetky starosti. Vtedy som pochopila, že toto mi prináša oveľa viac ako všetky tie večierky, na ktorých sa každý na každého falošne usmieva.

Nie každý môže behať, rýchla chôdza je pre každého. 8 tipov od olympijského víťaza Mateja Tótha

Povedala som si, že by ma to mohlo urobiť šťastnou. Vždy, keď som vybehla na nejaký vrchol, tak som sa cítila naplnená. Tri mesiace po tom, ako som v Dolomitoch nechala svoje trápenia a rozhodla sa zmeniť život, som stretla svojho priateľa, ktorý je ešte väčší outdoorový fanatik ako ja. Beh mi dal obrovskú disciplínu a motiváciu do života. Keby som sa dnes stretla s mojím ja spred piatich rokov, tak by sme si možno ani nemali čo povedať.

Vzlety aj pády

Niektorí bežci hovoria aj o euforickom stave, takzvaný „runner´s high“, ktorý sa prirovnáva k droge. Ako by ste to opísali ľuďom, ktorí nebehajú?

Pre mňa je behanie jeden veľký emocionálny kolotoč. Od tých najväčších emočných výšin zažívam najväčšie pády. Je zaujímavé sledovať, čo sa s vami deje, keď prelomíte nejakú svoju hranicu. Ja si myslím, že do 50 – 60 kilometra sa to dá natrénovať, a potom je to o hlave. Často prichádza kríza, ktorá je u každého bežca individuálna. Vtedy zažijete veľké stretnutie so sebou samým a môžete byť prekvapený, čo všetko sa vo vás nachádza.

Potvrdzuje sa mi však, že keď to prekonám, krízu vystrieda obrovská radosť. Človek, ktorý mal pred chvíľou pocit, že nedokáže urobiť jediný krok, sa odrazu rozbehne a veľmi sa z toho teší. Ja si pri tom začínam aj spievať, najčastejšie pesničku od Michala Davida – Děti ráje, kde sa spieva: „Nám to výjde…“ Je potom veľmi vtipné, keď sa v tejto obrovskej eufórii na pretekoch stretnem s bežcom, ktorý je práve na svojom najväčšom dne.

Po tom, čo zažila stret s lavínou, si dáva väčší pozor. Foto: Jan Poláček

Pamätáte si na najväčšiu krízu?

Každú krízu, ktorú kedy zažijete, považujete v tom momente za najväčšiu, akú ste kedy pocítili. Je to vždy o dôvodoch, prečo to robíte, a o sile motivácie. Je jedno, či človek beží kvôli svojmu egu alebo to má nejaký hlbší význam, ale mať motiváciu je veľmi dôležité. Pre mňa je najväčšou motiváciou, keď bežím pre charitu. Neodpustila by som samej sebe, keby som sa na to vykašľala len preto, že sa mi nechce. Je iné, keď sa človek zraní a nemôže pokračovať, no keď je to o hlave, musíte si hovoriť, čo je vaša motivácia. Tá vás do cieľa nejako dostane.

Čítala som vaše zápisky z Cesty hrdinov SNP, kde ste napríklad napísali: „Ráno bolo opäť náročné. Trochu som si poplakala, či sa to niekedy skončí. Občas mám pocit, že už sa ani nepostavím a že bežať ďalej je nemožné.“ alebo: „Celé dni sa modlím, aby sa to utrpenie skončilo a keď je o konečne tu, je mi to ľúto.“ Človek sa musí pýtať, ako je vôbec možné, že ste to zvládli.

Na jednej strane to bolo ťažké, ale na tej druhej to bol jeden z najväčších bežeckých zážitkov. Niekto potrebuje chodiť na terapiu a dáva mu to do života veľa, niekto celé večery maľuje a niekto nachádza naplnenie práve v takýchto veciach. Je to pre mňa forma osobného rastu. Čím viac takýchto náročných momentov zvládnem, tým lepšie so sebou dokážem pracovať v reálnom živote. Toto bolo niečo, čo trvalo 16 dní, ale stále je to ľahšie, ako keby som mala napríklad prechádzať náročným rozvodom preto, lebo som nedokázala pracovať so sebou a s svojimi emóciami. Na všetky negatívne veci už potom spomínam s úsmevom. Už mi to nepríde také náročné ako po prvýkrát.

V súčasnosti píše knihu a dokončuje dokument o SNP. Foto: Jan Poláček

Prečo ste sa vôbec na túto trasu vybrali?

Hovorí sa, že by ju mal prejsť aspoň raz za život každý Slovák, hoci nemusí na jeden záťah. Chcela som to zažiť a aj vyzbierať hodnotnú sumu pre charitu. Počas toho sme ešte natáčali film, príbehy o ženách, ktoré zažili Slovenské národné povstanie. Chcela som, aby to bolo o ženách hrdinkách, aby sa ukázali príbehy, ktoré nie sú až také známe, a aby ľudia videli SNP aj z ich pohľadu. Je to podobné ako pri ultrabehu, ktorý je často spájaný len s mužmi, ktorí robia veľké veci.

Stretávate sa v bežeckej komunite s predsudkami?

Stále, veľmi a často (smiech). No dnes je toho už menej. Keď som sa na prvom ultramaratóne organizátora opýtala, či si mám doviezť veci do cieľa, tak mi povedal, že ja nemusím, ja tam totiž aj tak nedobehnem. To ma vtedy veľmi nakoplo. Často som bola len tá fiflena z telky, ktorá sa tam prišla len pofotiť na Instagram a nie behať.

Lunter mladší behá aj do práce. Zakladateľ Innovatricsu zdolal maratón za menej ako tri hodiny

Motivovalo ma, keď som potom týchto borcov predbehla a bola v cieli aj dve hodiny pred nimi. V behu som nabrala sebavedomie a dnes už tam môžem cielene prísť vystajlovaná a ukázať, že ultramaratónkyňa nemusí byť strhaná žena v tielku, ako si to ľudia predstavujú. Môže byť zladená od hlavy po päty a 100 metrov pred cieľom si prerúžovať ústa, aby mala peknú cieľovú fotku. Dnes sa na tom zabávam.

Emočné hranice

Kedy sa k vašim behom pridal aj charitatívny rozmer?

Prvýkrát vtedy, keď som v roku 2018 bežala z Košíc do Bratislavy. Vyzbierala som 2 500 eur a na SNP sa podarilo získať 8,5-tisíca eur. Sociálne siete sú pre mnohých spôsobom biznisu, no príde mi veľká škoda využívať ich len na svoj prospech. Keď som zistila, že ľudia majú záujem vyjadriť podporu adoptovaním mojich kilometrov, povedala som si, že je to skvelé. Ja som okolo seba mala veľkú skupinu ľudí, no každý máme na sieťach nejaký okruh, takže to môžeme skúsiť tiež. Pre bežca to je obrovská motivácia.

Jej behy majú často aj charitatívny presah. Foto: Jan Poláček

Nikdy sa vám nestalo, že ste museli predčasne ukončiť beh?

Našťastie nie. Pamätám si však na jednu situáciu, počas behu SNP, keď som si natiahla prednú šľachu na nohe. Vtedy som si začala myslieť, že nebudem schopná ho dokončiť. Bolelo to tak veľmi, že som nedokázala ani došliapnuť. Po telefóne sme to začali s fyzioterapeutom rozhýbavať, povedal, že toto je typ zranenia, ktoré treba rozhýbať. Tak som vtedy chvíľu len chodila a povolilo to.

Kde je tá hranica medzi tým, čo je ešte zdravé a čo šialené?

Ja hľadám v behu emočné hranice a evidentne je to možné práve cez tie fyzické. Presne túto otázku som si kládla v jednom bode počas SNP. Čo je ešte ultra a čo už je šialenstvo? Človek asi musí počúvať, čo mu hovorí telo a vedieť s tým pracovať. Nie je potrebné lámať niečo cez koleno, keď človek cíti, že to nie je v poriadku. Keď to potlačíte, tak to môže byť veľký problém. Minulú zimu sme s priateľom zažili lavínu a tá nás naučila, že sa máme otočiť vždy, keď si myslíme, že podmienky nie sú dobré.

Lenka po dobehnutí trasy SNP, ktorá má dĺžku 770 kilometrov. Foto: Jan Poláček

Čím sa líšila 770-kilometrová Cesta hrdinov SNP od vašich predchádzajúcich behov?

Tento beh nebol o trase, ale o ľuďoch. Prvýkrát som mala zapnutý GPS tracking, vďaka ktorému sa ku mne mohol pridať hocikto, a sama som nakoniec bežala asi len 20 percent celej trasy. Stretla som neskutočné množstvo skvelých ľudí, ktorí mi venovali čas, množstvo energie a snažili sa mi pomôcť, keďže som týmto behom zbierala peniaze na zážitkovú terapiu pre onkologicky choré deti. Keďže som uzavretejšia, je pre mňa trochu ťažšie otvoriť sa cudzím ľuďom, no zrazu som nemala na výber.

Našli si ma na GPS a ja som im nemohla povedať nie, napriek tomu, že som na mnohých z nich nemala na začiatku náladu. Stretla som napríklad dievčatá, z ktorých jedna dostala tento beh ako darček od manžela, mala kvôli tomu aj voľno v práci, a ja som ju privítala so slovami: „No super, ja som dnes chcela bežať sama.“ Hovorila zo mňa obrovská únava. Nakoniec to bol jeden z najlepších dní na SNP. Veľa som sa s nimi nasmiala a už ani neviem, ako som tú trasu zabehla.

Viete si predstaviť, že tie stovky kilometrov pobežíte úplne sama?

Asi áno. Mnoho úsekov som bola sama v opustených horách, takáto samota mi už neprekáža. Neviem si však predstaviť bežať bez akéhokoľvek supportu a nosiť si všetky veci sama. Tiež by mi chýbalo aj to, čo ma hnalo, keď som už nevládala, že tam niekde za 30 kilometrami má čaká priateľ s jedlom. Neviem si predstaviť, že by som sa k tomu všetkému ešte musela o seba postarať sama.

Za polárnym kruhom

Aká je úloha „supportu“ a ako plánujete behy?

Mne robí support väčšinou priateľ, ktorý si počas SNP potreboval oddýchnuť, a dva dni mi ho robila moja mamka. Pýtala som sa jej, čím to je náročné, a ona mi to vysvetlila asi tak, že keď idú dvaja autom, tak je unavený aj ten, kto nešoféruje. Support zabezpečuje, aby som mala čo jesť, aby som mala nachystané oblečenie, aby som mala kde spať, aby som bola zdravotne v poriadku. Prakticky sa stará o všetko a mojou úlohou je „len bežať“. K tomu všetkému sa o vás ešte bojí, premýšľa, či sa vám niečo nestalo, či vás nechytila búrka a podobne.

Ak po lete prestanete behať, na jar akoby ste začínali zas. Nevzdávajte to, hovorí zakladateľka športového portálu

Čo sa týka logistiky a plánovania, tie závisia od toho, o aký beh ide. Na Slovensku, napríklad v Nízkych Tatrách, je to jednoduchšie, je tam veľa miest, kde môže bežca niekto čakať. Vždy sa dá dobehnúť do nejakej dediny. Keď som však bežala pred rokom a pol vo Švédsku, v poslednej divočine v Európe, bolo to veľmi náročné. Civilizácia bola každých 100 kilometrov.

Zažili ste situácie, keď ste sa báli, že do civilizácie nedobehnete?

Dokonca sa mi to aj stalo, práve keď som bežala spomínanú trasu Kungsleden vo Švédsku. Nie je tam žiaden signál a jediným vaším spojením so svetom je GPS tracker. Ja som však mala značku, ktorá za polárnym kruhom dobre nefunguje, a nevedela som o tom. Navyše sme si zle pozreli, koľko meria prvý úsek. Mal mať 96 kilometrov a nakoniec to bolo 129 kilometrov.

V tej divokej prírode bola táto vzdialenosť kľúčová, a tak som tam ostala o jeden deň dlhšie. Posielala som síce správy cez tracker, že je všetko ok, ale neodosielali sa. Vtedy som reálne skončila uprostred ničoho, bez jedla, unavená, zmrznutá, s človekom, ktorého som takmer nepoznala, a v chatrči, kde sa nedalo ani zakúriť. Nešlo o to, že by som sa bála, ale ten pocit, že nemôžem dať môjmu supportovi vedieť, že som v poriadku, bol hrozný. Nevedel, prečo nedorazíme, a to vedomie bolo ťažšie, ako strach o seba samú.

Tento rok zdolala  Lenka 470-kilometrovú trasu Kungsleden vo Švédsku. Foto: Jan Poláček

Toto bolo najťažšie, čo ste počas behov zažili?

Zažila som dosť nepríjemných búrok. Nemám rada, keď sa blýska, to je dosť nebezpečné, a celkovo som nerada potme vo veľkých horách. Našťastie som ešte nezažila žiaden stret s veľkým zvieraťom. Raz som síce našla medvedie stopy v snehu a  vtedy mi nebolo všetko jedno.

Je prekročenie cieľovej pásky ten najkrajší pocit?

Vždy, keď mi niekto povie, že cesta je cieľ, tak ma to veľmi naštve. Hovorím si vtedy: „Tak sem poď ty, zabehni si tento beh a potom to hovor.“ (smiech) Človek sa do cieľa veľmi teší, pretože to už bude konečne za ním, napriek tomu, ako veľmi beh miluje. Ten najzaujímavejší pocit však prichádza na trati.

Beh zmenil moderátorku a herečku od základov. Foto: Jan Poláček

Veľa bežcov má mantru, ktorú si opakuje počas ťažkých úsekov. Máte aj vy nejakú?

Ani nie. No je celkom zvláštne, že hoci nie som extra veriaca, tak sa často počas otupujúcich momentov, ktoré trvajú veľmi dlho, začnem modliť. Je to niečo automatické, čo má človek v hlave a len si to opakuje. Niekedy si tiež zvyknem prehrávať nejakú vetu z obľúbenej pesničky.

Čo by ste poradili začínajúcim bežcom?

Asi nech si dajú cieľ. Veľmi pomáha motivovať sa nejakými pretekmi. No veľmi dôležitá je aj oslava, odmenenie sa. Od druhých ľudí nikdy nedostanete ocenenie, po akom v tej chvíli túžite. To najväčšie si musíte dať sami. Ten pocit, ktorý príde po tom, keď sa vám to podarí, budete chcieť zažiť znova.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk