Žijeme v období silných búrok, keď sa pracovný trh zmieta medzi ekonomickými krízami, spoločenskou nestabilitou, nepriaznivo sa vyvíjajúcou demografiou a nástupom umelej inteligencie. Na čo teda staviť, ak chceme byť úspešní aj v horizonte desiatich rokov, no zároveň žijeme v dobe, keď nevieme, čo nám prinesie zajtrajšok?
Pavlína Louženská je vyhľadávanou trend forecasterkou, s ktorou konzultujú biznisové stratégie stovky firiem nielen v Česku, ale aj na Slovensku. Svoj blog, v ktorom sa zaoberá globálnymi trendmi aj nastupujúcou generáciou Z, začína vetou: „Pomáham firmám predpovedať budúcnosť.“ V rozhovore pre špeciálne vydanie Forbes Work opísala, ako bude vyzerať budúcnosť pracovného trhu.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Predstavte si, že ste konzultantka pri natáčaní sci-fi filmu, ktorý sa odohráva o desať rokov neskôr a režisér v ňom chce zachytiť budúce pracovné prostredie. Ako by ste ho charakterizovali na základe aktuálnych trendov?
Pekná otázka! Pri predpovedaní budúcnosti vytvárame rôzne scenáre. To znamená, že by som pravdepodobne predstavila rôzne scenáre vývoja budúcnosti závislé napríklad od toho, či na trhu preváži freelancing a budeme v podstate pracovať len v projektových tímoch až po scenár, v ktorom bude prioritou zelenšie a ľudskejšie fungovanie. Každý potenciálny scenár vývoja so sebou prináša niečo iné, rozhodujúce sú aj externé faktory ako ekonomická situácia, vojny, kultúra a mnoho ďalších.
Ak by som mala dať konkrétnu predpoveď pre sci-fi film, jedným z neustále rastúcich trendov je „gig economy“ – trh založený najmä na projektovej práci. Očakáva sa, že v roku 2031 dosiahne jej hodnota 1 846 miliárd dolárov v porovnaní so 423 miliardami z roku 2022.
Už dnes štyridsať percent Američanov získava polovicu svojich príjmov z krátkodobých zamestnaní a šesťdesiattri percent ľudí má okrem hlavného pracovného pomeru aj nejaký bočný príjem. Keď sa pozrieme na štatistiky spojené s generáciou Z, vidíme, že žije najmä z bočných príjmov. Myslím si, že stále menej ľudí bude pracovať na klasický trvalý pracovný pomer, aký bol typický pre generáciu mojich rodičov.
Budeme si vyberať projektové práce a budeme prechádzať od jedného projektu k druhému. Rýchlo sa budú meniť aj nástroje, s ktorými budeme pracovať, ako aj samotná práca, ktorú budeme vykonávať.
Svet prešiel za posledných päťdesiat rokov rovnakým technologickým zrýchlením ako za dvesto rokov predtým a tempo bude ešte rýchlejšie. Až šesťdesiatpäť percent dnešných detí bude podľa Svetového ekonomického fóra nastupovať na pracovné miesta, ktoré dnes neexistujú.
Donedávna sa v životopise vnímalo ako plus, keď niekto pracoval v jednej firme dlhé roky. Bude teda atraktívnejším to, na akých projektoch sme pracovali a ako flexibilne sa pohybujeme na trhu?
Keď sa pozrieme na štatistiku, priemerný „babyboomer“ strávil v jednom zamestnaní jedenásť rokov, zatiaľ čo mileniáli len tri roky. Medzigeneračne sa to extrémne skracuje, čo je dané aj tým, že dnes sa už nemôžeme spoľahnúť na to, že firmy budú existovať tak dlho. Môj otec dostal zlaté hodinky za to, že pracoval tridsať rokov v rovnakej firme. Ja ani nemám pocit, že by som za posledné roky spolupracovala s firmami, ktoré by fungovali tak dlho.
Nemyslím si, že niekedy prídeme do bodu, keď všetci prestaneme pracovať – aj v prípade, že by to bolo ekonomicky možné.
V štatistikách a trendových správach vidíme aj to, že stále viac ľudí chce podnikať a nechce sa spoliehať na zamestnávateľov. Podľa výskumu Mety až polovica európskej generácie Z videla svojich rodičov prísť počas pandémie o prácu alebo prejsť na skrátený úväzok.
Byť zamestnancom pre nich prestalo byť ekvivalentom istoty. Už dnes sa nevieme spoľahnúť na to, že vo firme, kde pracujeme, budeme aj o tridsať rokov. Generácia Z vidí viac istoty v sebe a dve tretiny, resp. až deväťdesiatpäť percent – podľa toho, aký report berieme do úvahy – z nich chce podnikať. S istotou sa tak na trhu budeme riadiť heslom, že najbližšiu pomocnú ruku nájdeme na konci svojho ramena.
Spoliehajme sa len na seba
Ak byť dlhodobo zamestnaným v jednej firme už nebude predstavovať istotu, čo ňou na trhu práce v budúcnosti bude?
Zmena. Jedinou istotou sa stane to, že ten, kto sa prestane vyvíjať, bude stagnovať. WEF odhaduje, že zmeny v nasledujúcich piatich rokoch zásadne ovplyvnia štyridsaťštyri percent zamestnancov a šesť z desiatich zamestnancov bude do troch rokov potrebovať rozsiahlu rekvalifikáciu.
Sú odvetvia, ktoré zostanú stabilné a do ktorých umelá inteligencia takmer vôbec nezasiahne, napríklad starostlivosť o seniorov v domove dôchodcov alebo starostlivosť o deti v materskej škole. Naopak, niektoré odvetvia budú veľmi výrazne ovplyvnené.
Isté tiež je, že práca bude pre nás stále veľmi dôležitá, pretože nás doslova definuje. Zatiaľ čo sa vo svete hovorí o trende štvordňového pracovného týždňa, v skutočnosti pracujeme stále viac. Nemyslím si, že niekedy prídeme do bodu, keď všetci prestaneme pracovať – aj v prípade, že by to bolo ekonomicky možné.
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Foto: Ondřej Pýcha pre Forbes
Spomenuli ste umelú inteligenciu, ktorá bude zásadne definovať trh práce. Ľudí však delí na dva tábory: tých, ktorí sa boja, že ich oberie o prácu, a na nadšencov AI, ktorí tvrdia, že prinesie väčšiu efektivitu a zbaví nás tzv. „monkey jobs“– jednoduchej, ale často otravnej práce. V ktorom tábore ste vy osobne?
Ja v každom prípade verím v tú lepšiu možnosť. Výskum hovorí, že ľudia, ktorí mali AI k dispozícii, boli naozaj efektívnejší a zároveň aj šťastnejší, pretože mali nejakého „parťáka“. Napríklad pre kreatívca v marketingu môže byť parťákom na brainstorming alebo môže s AI urobiť prvý rešerš.
Na trhu by sa mohli roztvoriť nožnice medzi tými, ktorých AI posunie ešte viac vpred, a tými, pre ktorých je digitalizácia problémom.
Spoločnosť Walmart v minulom roku vytvorila pre 50-tisíc svojich zamestnancov niečo ako asistenta, ktorý ich má zbaviť práve „monkey jobs“. Každý z nás má v rámci svojej práce niečo, čo nie je náročné, ale je vyslovene otravné a zaberá to čas, ktorý by sme mohli venovať tomu, čo nás baví. Aj preto sa teším na AI.
Nesmieme však zabudnúť na veľké množstvo ľudí bez potrebných digitálnych schopností. Podľa Českej digitálnej štúdie je v Českej republike v súčasnosti približne jeden milión digitálne vylúčených ľudí a najmenej 700-tisíc ľudí je digitálne ohrozených.
Na trhu by sa mohli roztvoriť nožnice medzi tými, ktorých AI posunie ešte viac vpred, a tými, pre ktorých je digitalizácia problémom. Aj preto je dôležité, aby firmy nielen hľadali cesty, ako vďaka AI zefektívniť ľudskú prácu, ale dbali aj na digitálne vzdelávanie. Dobrým príkladom je latinskoamerický Wolt, ktorý sa spojil s Microsoftom a vzdeláva svojich vodičov a ich rodiny v tomto smere.
Bude teda jednou z vlastností, ktoré budú definovať náš úspech na trhu práce, aj technologická zručnosť? Napríklad nebude stačiť, ak budem skúsená chirurgička, ale budem musieť zároveň byť schopná využiť vo svojej práci aj umelú inteligenciu?
Sú dve veci, ktoré pomôžu v budúcnosti na pracovnom trhu. Jednou z nich je hyperšpecializácia, dá sa to ilustrovať aj na náraste záujmu o niche influencerov. Ak sa niekto opýta, kto je najvplyvnejším influencerom v sektore rybárstva a všetci sa zhodnú na vašom mene, určite bude o vás na trhu záujem aj v budúcnosti.
Druhou možnosťou je istá flexibilita, keď jednoducho viete zo všetkého niečo a zároveň máte svoju expertízu. Napríklad vy dokážete pracovať s textom nielen ako editorka, novinárka a copywriterka, ale aj ako kreatívec alebo marketérka. Jednou z vecí, ktoré sa opakujú v mnohých predpovediach, je, že nebudeme merať IQ alebo EQ, ale AQ – adaptability quotient, schopnosť prispôsobovať sa.
Teraz hovoríme o očakávaniach trhu. Ako sa medzigeneračne menia očakávania, ktoré, naopak, máme my od pracovného trhu?
Keď nastupovala do práce generácia môjho otca, tzv. boomeri, očakávaním bola najmä tá lojalita – budeš dlhodobo dobre pracovať, my môžeme počítať s tebou a ty môžeš počítať s nami. Samotný školiaci proces vo firmách mohol trvať dlho. V minulosti som spolupracovala s firmou, kde mi povedali, že človek u nich prestáva byť juniorom po šiestich rokoch, ale niečo také už úplne prestáva fungovať.
Mileniáli mali zase v sebe potrebu, aby ich práca napĺňala a boli v nej šťastní. Túžili zo svojho háčkovania urobiť biznis a chceli uspieť v rôznych kreatívnych profesiách. Bola to taká obrovská naivita, ktorá išla ruka v ruke s celou generáciou.
S generáciou Z prichádza istý pragmatizmus, pretože vidia, ako to mileniálom v mnohých prípadoch nevyšlo. Šesťdesiattri percent ľudí generácie Z hovorí, že sú pre nich na prvom mieste peniaze a osobný rast. Štvrtina z nich si aktívne hľadá lepšie miesto aj napriek tomu, že sú na tom aktuálnom spokojní a približne štvrtina z nich prácu do šiestich mesiacov aj prácu zmení.
Pragmatizmus boomerov však spočíval v tom, že si viac strážili voľný čas. Pracovali od deviatej do piatej, potom sa venovali svojim záľubám, zatiaľ čo generácia Z čiastočne hľadá spôsoby, ako zvládnuť niekoľko prác naraz. Jednou z najväčších výziev pre personalistov bude zladiť fungovanie všetkých generácií na jednom pracovisku.
Celý rozhovor si môžete prečítať v špeciálnom printovom čísle magazínu Forbes Work.
