26. júna 2020

Azda všetci rodičia chcú pre svoje dieťa iba to najlepšie. Pokiaľ sa im darí v kariérnom aj osobnom živote, tak tomuto faktu často prispôsobujú výchovu svojho potomka. A keďže veľmi dobre vedia, že úspech niečo stojí, snažia sa, aby ich dieťa bolo dostatočne súťaživé a priebojné. O tom, ako sa postarať, aby neboli detské lakte až priveľmi ostré, hovorí psychologička Katarína Bieliková.

Psychologička Katarína Bieliková. Foto: archív

Kde je podľa vás hranica medzi zdravou a nezdravou súťaživosťou dieťaťa?

Túto hranicu stanovujú rodičia spôsobom výchovy. Záleží na tom, či sú skôr zameraní na tú emočnú stránku, alebo aby dieťa dosahovalo určité ciele napríklad v športe, tvorivej činnosti, hre na hudobný nástroj. Teda či rodičia nechávajú dieťa len tak, aby ho to bavilo, alebo trvajú na tom, že musí dosahovať nejaký úspech v podobe umiestnení na súťažiach či dobrých známok v škole.

Čo by mali rodičia naučiť svoje dieťa o výhrach?

V prvom rade je dôležité nastaviť hranicu, o ktorej sme hovorili. Dieťa by sa malo odmalička učiť, že nebude stále iba vyhrávať, a že v niečom nedosiahne úplný pocit eufórie, ktorý prináša víťazstvo. Keď sa rodičia hrajú s menším dieťaťom hru „Človeče, nehnevaj sa“, a vyhodia mu figúrku, tak vidia, že zúri a hnevá sa. Aj napriek tomu dieťa rodičom figúrku vyhodí bez problémov a teší sa z toho. Čiže cez takéto hry sa dieťa učí, že aj prehráva aj vyhráva. Vždy je dôležité, aby rodičia zareagovali korektným spôsobom. 

Ako by mali správne odpovedať na hnev dieťaťa? 

Mohli by mu povedať: „Tak sme ťa vyhodili. No a čo? Veď ty znovu hodíš šestku na kocke a budeš nás dobiehať.“ Jednoducho dieťa taktiež vidí, ako to spracujú dospelí, a podľa tohto „odkukávania“ sa vie naučiť korektnú reakciu. 

Šesť okolností, ktoré z detí môžu urobiť úspešných podnikateľov

Pomôže budovanie zdravej súťaživosti deťom, ktoré sú ustráchané? Je to cesta k získaniu väčšej sebadôvery?

Tu budem vychádzať z praxe. Mala som v ambulancii viacero detí v mladšom školskom veku, ktoré boli podľa rodičov tiché, utiahnuté. Doma normálne fungovali, pretože to pre ne bolo známe prostredie a vedeli, čo môžu očakávať. Naopak v školskom kolektíve boli na okraji. Spomínam si na jedného chlapčeka, ktorý komunikoval viac-menej iba formou písomiek. Bol napätý, neistý a obával sa zlyhania. Rodičia vôbec netlačili, aby dosahoval nejaké výsledky. 

V čom bol teda problém?

Nakoniec sme zistili, že jeho mamička bola počas tehotenstva veľmi úzkostná, lebo bol jej vytúženým dieťaťom. A jej pocity sa preniesli v podstate aj do jeho prežívania. Chlapček ku mne chodil vyše pol roka a jeho mamička začala postupne svoj úzkostný stav meniť. A ono sa to krásne odzrkadlilo aj na tom dieťati. Čiže pri deťoch, ktoré sú utiahnutejšie, musíme brať do úvahy aj genetickú predispozíciu a to, ako sa ich rodičia správajú. Či sú odvážnejší, priebojnejší alebo skôr úzkostnejší. 

A ak rodičia chcú, aby sa dieťa nebálo? 

Vtedy treba dieťa trochu akoby postrkovať dopredu, vytvárať mu skôr v pozadí pocit, že sú tu, keby niečo, že nepadne iba tak na zadok. Netreba to však preháňať. 

Aká je teda odvrátená stránka súťaživosti a priebojnosti u dieťaťa? Mali by sa to rodičia snažiť oklieštiť? 

Určite. Ak dieťaťu odmalička hovoria, že je najlepšie, najskvelejšie, najkrajšie, že môže všetko, tak mu v podstate veľmi narastá ego. A tým pádom mu vlastné ego neskôr bráni, aby spracovalo neúspech, zlyhanie či rešpektovalo iných. Dieťa nemá hranice a myslí si, že sa mu ostatní budú prispôsobovať. Často to vidíme u jedináčikov, ktorí sa nemusia podeliť o hračky s ďalšími súrodencami. 

Takže jedináčikovia sú takpovediac rozmaznanejší než deti, ktoré majú súrodencov? 

Neznamená to, že keď je niekto jedináčik, tak bude určite rozmaznaný. Je to zase o prístupe rodičov. Keď prejdeme do predpubescentného a pubescentného veku, tak takéto dieťa je schopné, alebo by malo byť schopné, korigovať svoje správanie samostatne. Pohybuje sa v partiách a dôležité je, čo povedia kamaráti a nie rodičia. Vytvára si už aj iným spôsobom hodnoty. Základ je však v tom detstve a pri príchode do školských zariadení, kde sa dieťa musí naučiť prebiť sa, ale neubližovať. 

Deti patria do lesa, nie k počítaču. Kate poskytla prvý rozhovor o rodičovstve

Má súťaživosť svoje miesto aj vo vzťahu medzi súrodencami?

Určite. Prvorodené dieťa zažíva pozíciu jedináčika, celý svet sa v rodine točí okolo neho. Potom odrazu príde ďalší súrodenec a ono sa musí o pozornosť deliť. To je úplne nová situácia, preto môže byť žiarlivé. Druhé dieťa prichádza rovno do pozície, že jedináčikom nikdy nebolo a ani nie je. Je mladšie, rodičia mu venujú väčšiu pozornosť, ale v podstate len na chvíľu, kým je maličké. Čím je viac detí, tým viac sa stráca individualita a majú možnosť učiť sa fungovať v rovesníckych vzťahoch, prispôsobovať sa a podeliť sa. 

Kedy sa u dieťaťa objavuje súťaživosť?

Závisí to od jeho povahy a temperamentu. Dieťa si musí vybojovať svoje miesto v rodine, škôlkárskom či školáckom kolektíve. Záleží aj na tom, ako sa priebojnosť prejavuje, či dieťa ide za svojím, dobyje si svoje miesto, alebo je utiahnutejšie, bojazlivejšie a očakáva, že to niekto za neho spraví. Aj v detských kolektívoch máme vodcov, zabávačov, outsiderov a bežných členov, ktorí potrebujú vodcu, aby ich usmerňoval a navigoval. 

Už skôr ste spomínali, že dieťa sa musí vedieť prebiť, no neubližovať. Čo ak súťaživosť prerastie do nevraživosti medzi rovesníkmi? 

Rodičia by mali rozhovorom, a vlastne i príkladom, ukázať a vysvetliť, že je dôležité, aby bolo dieťa schopné podeliť sa. A tiež, že nie je v poriadku, ak sa presadzuje napríklad verbálne alebo fyzicky agresívnym spôsobom. Rodičia sú na to, aby korigovali jeho správanie vo všetkých výchovných otázkach. Nemali by dieťa iba kritizovať, že túto konkrétnu vec robí zle, ale pomôcť mu nájsť iný spôsob, ako sa správať. A nechať dieťa, aby si to viackrát vyskúšalo. Láskavo mu to pripomenúť, porozprávať sa s ním o tom. Teda ponúknuť mu iný spôsob reakcie či riešenia.

Mali by rodičia pri snahe vychovávať zdravo súťaživé dieťa zapísať ho na športové alebo skupinové aktivity?

Skupinové aktivity akéhokoľvek druhu, či už je to pohyb, alebo nejaké umelecké zameranie, učia dieťa fungovať v novej sociálnej skupine. Čiže mu poskytujú možnosť interakcie. Pri individuálnych športoch je dieťa odkázané samo na seba a sústreďuje sa na to, že výsledok musí dosiahnuť bez pomoci. Pri kolektívnych športoch sa učí aj zodpovednosti voči iným. Čiže učí sa, že nielen ono je najdôležitejšie, no má prispieť k tomu, aby niečo dosiahla skupina. 

A ak bude dieťa v kolektívnom športe stále individuálnym hráčom?

Pokiaľ neprihrá loptu a tím prehrá zápas, pretože sa nevedelo podeliť o úspech, tak na kolektívny šport asi nie je stvorené. Pri týchto aktivitách ide o to, aby sa dieťa naučilo, že nemusí byť vždy najviditeľnejšie, v popredí môže byť aj niekto iný, a to je v poriadku. 

Deti sa musia naučiť aj nudiť. Prečítajte si, ako motivujú svoje deti Lucia Šicková či Michal Meško

A ako zvládne súťaživé dieťa prehru? Vedia ho rodičia smerovať k tomu, aby sa s takýmto osobným sklamaním vedelo vyrovnať?

Práve to sa dieťa učí cez hru. Ak napríklad prehrá v „Človeče, nehnevaj sa“, tak mu rodičia nesmú dovoliť, aby rozhadzovalo figúrky či kocku. Dôrazne mu treba povedať, že je to iba hra. Raz vyhrá jeden, potom druhý. Nie je dobré, ak rodičia začnú dieťa chlácholiť a povedia mu: „Tak vieš čo? Ja ťa nevyhodím, nechám to tak.“

Prečo je tento prístup nesprávny?

Dieťa sa inak nenaučí, že niekedy aj prehrá a nebude mu vždy vyhovené. Dôležité je, aby sa rodičia nezľakli jeho hnevu či náhlej emočnej reakcie, a dali mu na vedomie, že prehra nič neznamená a môže vyhrať nabudúce. Tým vlastne v dieťati budujú snahu presadiť sa zdravým a primeraným spôsobom.

Ako na dieťa netlačiť, aby nenadobudlo pocit, že je vždy nútené podávať iba prvotriedne výkony?

V prvom rade si rodičia musia uvedomiť, aké má ich dieťa prednosti, nedostatky, jednoducho v čom je dobré, v čom zase slabšie. Snažím sa viesť rodičov k tomu, aby rozvíjali schopnosti, vedomosti a zručnosti dieťaťa v tom, čo mu naozaj ide. Nech nie je slabším alebo šedým priemerom, ak vie v niečom vyniknúť. A čo, že mu ide matematika horšie, keď vie písať slohy? Tak ho treba podporiť v slovenčine či literárnej tvorbe. Rodičia si musia uvedomiť schopnosti dieťaťa, podporovať ich a netlačiť, keď sa napríklad slabšie učí. Netrvať na tom, aby domov nosilo jednotky, veď to je absurdné.

Prečo je to absurdné? A ako vlastne deti vnímajú tento tlak zo strany rodičov?

Dieťa je v strese a to samozrejme spôsobí, že mu nič nejde. Potrebuje zažívať pocit pozitívneho ohodnotenia. Pocit, že sa mu darí. Ak ho rodiča nepochvália za zdar, a povedia mu, že niečo mohlo spraviť ešte lepšie, tak to nie je predsa pochvala. Dieťa potrebuje zažiť pocit úspechu. Keď to tak nie je, môže ísť do frustrácie, následne rezignovať, potom sú už aj u detí depresie, úzkostné stavy alebo idú do odporu a začnú mať problémové správanie. Dôležité pre zdravý rozvoj sebavedomia a sebahodnotenia je, aby malo dieťa správny sebaobraz a nie skreslený. Preto ho treba chváliť.

Čo v prípade, že nejakú zo svojich úloh nesplní poriadne? 

Vtedy by mu rodičia mali ukázať, kde napríklad ešte pri vysávaní zabudlo na prach. Dieťa nemá pocit, že ho kritizujú za nedostatok, ale učia ho, na čo by si ešte malo dať pozor. Zažíva teda pocit ocenenia. 

Ekonomická gramotnosť je dôležitá. Toto je 10 vecí, ktoré by o peniazoch mali vedieť dospelí aj deti

Nakoľko sa dnes spoločnosť zaujíma o tému podnecovania súťaživosti a priebojnosti u detí? Je to pre rodičov jedna z priorít výchovy? 

Sú rôzni rodičia. Niektorí si potrpia na výkon a niektorí na to, aby bolo dieťa spokojné. Niekto si potrpí na to, že dieťa má byť stále čisté, upravené, naškrobené a niekoho najviac teší, keď je zablatené. Myslím si však, že naša spoločnosť je dosť zameraná na výkon. Napríklad spôsob vzdelávania na školách, ja by som bola skôr za viac podnecovania samostatnosti, než zamerania sa na to, koľko sa deti dokážu naučiť za určitý časový interval. U nás je vzdelávanie zamerané na memorovanie a stále pokrivkáva v oblasti, aby sa dieťa rozvíjalo. O tom, že je spoločnosť zameraná na výkon, svedčí tiež hodnotenie známkami. Malo by byť aj slovné, pretože nie je všetko o známkach. Dieťa môže mať „blbý deň“ ako dospelý, možno sa mu vtedy nevydarí písomka, ale keby ju písalo o deň skôr či neskôr, zvládlo by ju lepšie. A na margo takejto známky ideme dieťa niekam škatuľkovať. 

Takže dieťa je do určitej miery nútené byť súťaživé?

Niekedy možno až veľmi dravo. Pretože keď nie je súťaživé, tak ľudia povedia, že je také nijaké, povaľač, lenivec, nič sa mu nechce, nemá žiadne ambície a ktovie, čo z neho vyrastie. Zároveň je mnohými štúdiami podložené a dokázané, že priemerný trojkár sa v živote uplatní ľahšie, ako niekto s červeným diplomom.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?