2. júna 2019

V Havane stretla Kubánca, ktorý študoval v Prahe, v Indii sa cítila ako atrakcia a na izraelskej hranici ju držali osem hodín. Fotografka Lucia Vojtišková si vyberá najmä destinácie s veľmi odlišnými kultúrami, ktoré potom porovnáva aj na základe svojich záberov. Počas rozhovoru pre Forbes jej začalo spoznávanie krajín chýbať natoľko, že si dokonca o pár dní kúpila letenky do Gruzínska.   

Pred dvomi rokmi ocenili vašu fotografiu Cuba Libre v súťaži Slovak Press Photo. Ako vznikla táto momentka?

Keď najmenej čakáte, že sa niečo podarí, tak sa to podarí. Presne to platí pri tejto fotke. Obzerala som si havanské námestie, keď zrazu vedľa nás zastalo auto asi s trinástimi ľuďmi. Dievčina, ktorú na zábere vidno najviac, držala na kolenách obrovský ventilátor. Pobavilo ma to, lebo mi hneď bolo jasné, že v tom aute nemajú klimatizáciu.   

Fotku som nazvala Cuba Libre podľa koktailu, ktorým si americkí vojaci pripíjali na slobodnú Kubu. To dievča vyzeralo, že chce tiež slobodu, teda utiecť s ventilátorom z auta.

Fotografia s názvom Cuba Libre, za ktorú Lucia dostala v roku 2017 Čestné uznanie. Foto: Lucia Vojtišková

Ktorý zážitok z Kuby vás rovnako prekvapil a pobavil?

Práve sme sa s mamou mierne stratené prechádzali po Havane, keď som na jednom dome zbadala českú vlajku. Majiteľ počul, ako sa o tom rozprávame po slovensky, vyšiel von a prvé, čo nám povedal, bolo: „Dobrej den!“ Skoro mi oči vypadli, lebo to bol už na pohľad rodený Kubánec.

Čo som sa naučil od obchodníkov na Kube.
5 zásad, ktoré hýbu takmer každým biznisom

Pozval nás k sebe. Ukazoval nám fotky z čias, keď študoval na Karlovej univerzite. Pre Kubu bolo vtedy Československo partnerskou socialistickou republikou. Videli sme tiež zábery, na ktorých pózoval pod Pražským orlojom so svojou vtedajšou frajerkou z Topoľčian. Potom nám prezradil o svojej krajine, že tam naozaj majú v obchodoch s potravinami prázdne regály a mäso takmer nedostať. Celý čas hovoril po česky a my po slovensky. Všetko sme si navzájom rozumeli, hoci bolo cítiť, že ten jazyk už pár rokov nepoužil.    

Kubánec Miguel mal frajerku z Topoľčian a študoval na Karlovej univerzite v Prahe. Neskôr dostal za prácu v strojárskom závode pamätný list. Foto: Lucia Vojtišková

V ktorej krajine ste sa najviac báli?

Myslím, že v Palestíne. Bolo to krátko po tom, ako Trump oznámil, že sa americká ambasáda presunie z Tel Avivu do Jeruzalemu. Všade sme s priateľom videli čerstvé graffiti, horeli tam koše, do kameramanov sa hádzali dlažobné kocky. V tej vyhrotenej situácii nás jeden Palestínčan pozval na čaj. Mala som z neho zlý pocit, neviem, či pôsobil nebezpečne alebo nesympaticky, skrátka bol iný. Nakoniec to však bolo veľmi príjemné stretnutie, okrem čaju nám dal aj dary.

Veci nie sú vždy také, ako sa na prvý pohľad zdá. Cestovanie mi jednoznačne zbúralo predsudky. Nie všade vás chcú ako turistu oklamať. V mnohých krajinách si cenia, keď tam majú návštevníkov, a snažia sa im byť čo najviac nápomocní. Palestínčania nám tiež dokázali, že sú veľmi fajn ľudia.

Ktorý štát vás svojou kultúrou prekvapil?

Veľmi špeciálny bol Kazachstan. Tak ako v Európe má veľa ľudí zidealizovanú Ameriku, oni majú Rusko. Nepočúvajú teda Britney Spears ani Justina Biebera, ale ruského rapera menom Sayonara Boy. A Kazachovia sú párty zvery, to by ste neverili. Vedia sa riadne opiť, dokonca potom tancujú na stoloch.

India bola dlho vašou vysnívanou krajinou. Ako ste sa tam napokon cítili?

Ako stredobod pozornosti. Čakala som to, ale nie v takej miere. Najskôr som chápala, že tam často nevidia ľudí ako ja, teda blondínky s bielou pleťou a výškou meter osemdesiatštyri. Samozrejme, chceli sa so mnou fotiť. Spočiatku mi to neprekážalo, ale potom mi to prišlo priam neslušné. Akoby som bola atrakcia. Nemohla som prejsť ani meter bez toho, aby ma niekto nezastavil. Nakoniec som ich skúsila odmietať. Niektorí to pochopili, iní si ma fotili potajomky.

Fotografka zachytila život kenských žien:
Ich svet nie je taký negatívny, ako ho vykresľujú médiá

Čo vám v Indii vylepšilo tieto prvotné dojmy?

V meste Džajpur (Jaipur), podľa ktorého je nazvaný aj filter na Instagrame, ma zastavila na trhu Indka. Zosadla z motorky a pozvala ma aj s priateľom k sebe na večeru. Vysvitlo, že píše knihu o tom, ako spoznať Indiu, ale z pohľadu turistov. Zaujímali ju teda naše skúsenosti. Potom nám ukázala, ako sa robia placky, varili sme ryžu, ochutnávali sladkosti a čaj. Všetko, čo mohla, nám dala. Dokonca nám zabalila čerstvé placky na cestu.

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinní. Myslíte si to tiež po stretnutí s rôznymi národnosťami?   

Myslím si, že čím menej človek má, tým viac by dal. V Indii napríklad ľudia naozaj rozdávajú. Okrem obchodníkov, samozrejme. Ale tomu rozumiem, keďže málo vzdelaní sa tam nemajú kde zamestnať. Vtedy im zostáva na výber pouličný predaj a snažia sa zarobiť najmä na turistoch.

Neznámi ľudia sa tam medzi sebou rozprávajú na dennom poriadku. Nie je to čudné, nikto si nemyslí, že za ním doliezate. Slováci však ostatných na uliciach len obchádzajú. Nerozprávame sa s cudzími, sme veľmi sústredení na seba, niekedy až egocentrickí.   

Ktorá zahraničná kuchyňa vám najviac chutila?

Zatiaľ som nebola v Gruzínsku, takže s finálnym rebríčkom ešte počkám. Teraz by som si dala srbský šalát s humusom a plackou, k tomu indickú ryžu. Čerstvú zeleninu z Indie však určite nie, keďže tam majú špinavú vodu. Najmä v posvätnom meste Váránasí je obrovský stupeň znečistenia. Nemajú riadne vybudovanú kanalizáciu, a tak vykonávajú všetky potreby vonku na poliach. Toxické látky sa dostávajú do pôdy, pokračujú do podzemných vôd a v konečnom dôsledku zomiera veľa ľudí, pretože väčšinou pijú zo studní.

Fotogaléria

Ubytovanie v zahraničí vyhľadávate najmä cez booking a couchsurfing. Na ktorú skúsenosť nezabudnete?

V Jordánsku sme s priateľom využili couchsurfing. Hostiteľ Elias nás čakal v reštaurácii, na konci zaplatil náš účet, dal nám vlastnú izbu v dosť luxusnom byte na tamojšie pomery, dokonca nám kúpil večeru. Po celé tri dni sa nám snažil ukázať, aká je jeho krajina úžasná. Zaujímalo nás, prečo to robí. Vysvitlo, že pracuje v prístave na zaoceánskych lodiach. Keď cestoval po svete, zistil, že o Jordánsku nemajú ľudia veľmi vysokú mienku. Chcel to napraviť. Ešte aj suveníry nám kúpil on.

Potom nasledoval jeden z vašich najnepríjemnejších cestovateľských zážitkov.

Jordánci nás cez hranice pustili v pohode, dokonca s tými obrovskými samopalmi na krkoch vtipkovali. Izraelčania nás však zobrali na individuálny výsluch. Predtým sme sa ako neskúsení cestovatelia dočítali, že sa ženám odporúča dať si na ruku prsteň. Tak som to urobila. Lenže, kým ja som tvrdila, že sme zasnúbení, priateľ im povedal inú historku, prečo ho mám. Tento moment zrejme spôsobil, že nás tam držali osem hodín. A zažili sme kvalitnú prehliadku. 

Vzali nám pasy aj letenky a zrátali nám peniaze. Potom chceli vidieť všetky moje fotky. Ďalej sme si museli vybaliť celú batožinu. Každú položku preskenovali zvlášť a pretreli ju papierikmi, ktoré reagovali na rôzne látky. Okrem iného sme išli aj na individuálne kontroly, či neschovávame niečo pod oblečením.

Našťastie tam bola wifi a mobily sme mohli mať pri sebe. Tak som napísala mame: „Ahoj, nechcem robiť paniku, ale držia nás na hranici s Izraelom, neviem, čo mám robiť.“ Ona hneď zavolala na veľvyslanectvo do Tel Avivu, vysvetlila im situáciu a nadiktovala naše čísla pasov. Povedali jej, že to prešetria. Do hodiny nás Izraelčania pustili.

Ako sa pripravujete na jednotlivé výlety?

Najdôležitejšie je naštudovať si danú kultúru, aby som nič „nepokazila“ a správala sa úctivo. Na niektoré veci sa však pripraviť nedá. V Sarajeve sú doteraz budovy s postrieľanými fasádami či diery v dlažbe po húfniciach a bombách. Po vojne vyplnili tieto diery živicou, ktorá sa zafarbila na tmavočerveno. Volá sa to sarajevské ruže. Väčšinou sú na miestach, kde zomrelo viac ako desať ľudí. Každý, kto tam žije, má nejakého predka, ktorý vojnu zažil, alebo v nej zomrel.

Čo sa týka fotenia, beriem si so sebou viacero špeciálnych objektívov. Najradšej zachytávam bizarné situácie, momentky. A platí, že ak by danú fotku vedel spraviť hocikto, má pre mňa menšiu hodnotu.

Lucia Vojtišková

Študentka marketingovej komunikácie na Univerzite Komenského v Bratislave fotí od siedmich rokov, keď dostala prvý fotoaparát. Najskôr zachytávala domáce prostredie a blízkych, potom prešla na dokumentárne a reportážne fotografie. Popri škole a práci produkčnej precestovala veľkú časť Európy, Ázie a najďalej bola na Kube. V súťaži Slovak Press Photo získala v roku 2017 za fotografiu Cuba Libre Čestné uznanie. Momentálne plánuje vycestovať do Gruzínska.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk