Práve v čase domácej izolácie je dôležité, aby sme so svojimi blízkymi fungovali harmonicky a navzájom sa podporovali. Napriek tomu je prirodzené, že po týždňoch izolácie vyplávajú na povrch staré škriepky a hľadáme, ako utiecť do samoty.
Niekedy sa aj bežný rozhovor rýchlo prehupne do partnerskej hádky. „Je však veľký rozdiel medzi zdieľaním, hľadaním riešení a utápaním sa v neistote. Pohybujme sa radšej v tom, čo môžeme ovplyvniť a nie v tom, na čo nemáme dosah či vzdelanie,“ radí psychologička Denisa Zlevská.
Pýtali sme sa jej, ako koronavírus ovplyvnil vzťahy v rodinách a ako čo najlepšie zvládnuť aj vypäté chvíle.
Prepadajú nás obavy
Ako veľmi sa zmenilo fungovanie rodín či partnerských vzťahov po zavedení preventívnych opatrení proti šíreniu koronavírusu Covid-19?
Určite nás to všetkých akoby vyhodilo z vyjazdených koľají, na ktoré sme boli zvyknutí. Nič teraz nefunguje tak ako predtým. Budúcnosť akoby nejestvovala, prítomnosť stratila svoju variabilitu. Zrazu nechodíme do kina, ku kaderníčke, na pivo či do wellnessu alebo zábavných a športových centier. Musíme opäť hľadať nové spôsoby, ako zabezpečiť chod našich rodín.
Dotklo sa to úplne základných činností – hygieny domácnosti, osobnej hygieny, nakupovania, cesty do práce, školy, ale napríklad aj návštev lekára či iných služieb. Tie sme mali doposiaľ na dosah mobilného telefónu. Objavil sa však nový fenomén – ako zmysluplne využiť čas, ktorý máme. Rovnako nám toto obdobie nastavuje zrkadlo v tom, nakoľko sme zruční, vynaliezaví, samostatní…
Psychologička Denisa Zlevská hovorí o tom, ako si udržať zdravé vzťahy aj v čase koronavírusu. Foto: Denisa Zlevská (archív)
Mnohí ľudia zostali pracovať z domu, deti majú zatvorené školy, niektorí rodičia sú kvôli zatvoreným obchodom či fabrikám dočasne, alebo aj natrvalo bez práce. Ako veľmi ovplyvňujú dopady preventívnych opatrení psychiku jednotlivcov?
Každého z nás sa aktuálna situácia dotkla v rozličnej miere. Práca z domu, či zatvorené školy sú úplne iným levelom, než strata práce či pozastavenie zákaziek, a tým aj zdroja príjmu na minimálnu či často až nulovú úroveň. Uvedomujeme si, že preventívne opatrenia sme ako spoločnosť prijať museli. Chránime nimi to najdôležitejšie čo máme – naše životy.
Postupne však na nás dopadajú neoddeliteľné dôsledky a to nás prirodzene zneisťuje, zvyšuje našu úzkosť a napĺňa nás obavami o budúcnosť. Plány, ktoré sme mali pod kontrolou, stoja na vratkých nohách, mnohé sa postupne potápajú a niektoré sú už pod hladinou. Prepadajú nás existenčné obavy i existenciálne otázky.
Všetky tieto pocity sú súčasťou toho, čo žijeme a myslím, že so zvyšujúcou sa mierou zodpovednosti sa zvyšuje aj ich sila a opodstatnenosť. Inak túto situáciu prežívajú deti, inak rodičia, inak zamestnávatelia a, koniec koncov, inak aj naši predstavitelia vlády.
Pandémia koronavírusu nás napĺňa strachom.
Psychológ radí, aby sme ho radšej nahradili nádejou
Je prirodzené pociťovať obavy, neistotu či úzkosť. Čo by sme mali robiť, aby nás celkom nepohltili?
Každý z nás prežíva vzniknutú situáciu na emocionálnej rovine veľmi individuálne. Niekoho pohltia obavy, niekoho hnev, niekto situáciu berie ako výzvu či novú skúsenosť. Závisí to od prekonaných skúseností minulosti, schopnosti adaptovať sa, zručnosti riešiť pružne a efektívne vznikajúce problémy i od preferovaných stratégií na ich zvládanie.
Nemenej dôležité je, kým sa obklopujeme, koho považujeme v tejto situácii za mienkotvorného, akými informáciami sa riadime. Dôležité je reflektovať svoje prežívanie a aktívne sa zamerať na identifikáciu potrieb, na ktoré poukazuje. Potom je na nás, ako aktívne i kreatívne sa k napĺňaniu týchto potrieb postavíme, a tak sa budeme o seba po emocionálnej stránke starať.
Pravidlá dobrej hádky
Práve v čase, keď trávime veľa času so svojou rodinou či partnerom, môžu na povrch vyplávať buď staré škriepky, alebo si na základe spoločne stráveného času všímame omnoho viac chyby, zlozvyky. Čo si o tom myslíte?
Je úplne prirodzené, že sa táto situácia dotkla aj našich vzťahov. Jednak je to tak kvôli inému manažmentu času – rodinného i osobného a zároveň kvôli tlaku neistého konca bez fixného dátumu. Oboje je zaťažkávajúcou skúškou našej psychickej odolnosti i zrkadlom úrovne toho, do akej miery tolerujeme frustráciu. Človek sa prirodzene bojí zmien a radšej sa im vyhýba, keď nie sú nutné. Chráni sa tým pred námahou i neistotou. My sme však do zmeny vpálili plnou parou a nezostáva nám nič iné, len sa s ňou popasovať.
A ako to doma zvládnuť bez zbytočného dusna a hádok?
Potrebujeme oveľa citlivejšie vnímať signály toho, keď sa dostávame na hranu hádky a komunikovať ich dôsledne ešte skôr, ako vykypí z hrnca. Určite sú veľmi nápomocné jasné pravidlá spoločného fungovania a ich dôsledné dodržovanie, za ktoré prevezmeme osobnú zodpovednosť. Pomáha, keď si jasne stanovíme čas, kedy sme spolu, aj osobný čas každého člena domácnosti.
Pokiaľ dodržiavame režim dňa, môžeme túto neštrukturovanú situáciu veľmi efektívne skrotiť a dať jej opäť fasádu zmysluplnej každodennosti. Denno-denné udržovanie fyzického poriadku okolo nás i vnútorného poriadku v emóciách a myšlienkach, s cieľom dať veci na svoje miesto, kam patria, je cesta, ako sa nezblázniť.
Rovnako by sme si mali viac ako zvyčajne pozorne načúvať a mentálne sa nastaviť na to, že si budeme vychádzať v ústrety. Otvorenosť pre kompromis je základom pre zvládnutie dlhodobej krízovej situácie. Egoizmus a uzurpovanie si napĺňania vlastných potrieb na úkor ostatných prinášajú len napätie a hádky. Je to veľmi neefektívne.
Psychológ Heretik: Každý má v sebe zakódovanú agresivitu,
ale musíme sa ju naučiť ovládať
Pokiaľ sa nedá hádke vyhnúť, ako ju aspoň zmanažovať rozumne a tak, aby nás potom zbytočne nemrzela?
Konflikty sú prirodzené a nevyhnutné na to, aby sme sa vzájomne poznávali a skvalitňovali vzájomné spolužitie. Už len pohľad na konflikt ako na niečo, čo nás môže posunúť vpred, ho oslobodzuje od negatívneho náboja a vytvára z neho „len“ stret protichodných názorov, ktoré pozývajú k ich vyriešeniu.
V situácii, ktorú prežívame, je najcennejšou prevenciou, keď komunikujeme naše potreby a tiež to, čo môžeme jeden pre druhého urobiť. Rovnako je dôležité sústrediť sa na obsah konfliktu – teda na to, o čom konflikt je – a zamerať sa na jeho riešenie. Ako má vyzerať zmena a čo pre ňu môžeme urobiť? Jasné body dohody, v podobe realizovateľných krokov, sú známkou dobre vyriešeného konfliktu. Polarizácia, izolácia, mlčanie či otvorený konflikt so známkami deštruktívneho správania sú veľmi nebezpečnými stratégiami.
Je ešte niečo, čo pomáha?
Keď si uvedomíme, že sme v našich vzťahoch vyriešili už veľké množstvo náročných situácií. Oplatí sa preto zodpovedať si otázku, čo nám v rodine či v páre obyčajne pomáha hádku zvládnuť tak, že sme s tým obaja spokojní – dôjde k vyriešeniu i zmiereniu, teda vzťahy vážne neutrpia po emocionálnej stránke. V tejto odpovedi sú ukryté efektívne spôsoby, ktoré nám fungujú, sú vyskúšané v praxi našich vzťahov. Tie má potom zmysel vedome vnášať do každodennosti.
Ako bojujem s úzkosťami z koronavírusu?
Pomáha mi týchto 10 tipov od psychológov
Sú nejaké témy, ktoré by ste v tomto čase radili radšej vôbec neriešiť?
Najdôležitejšie je hlavne sa spoločne rozprávať. Dôležité však je aj to, aby sme v našich rozhovoroch neomieľali jednu a tú istú tému dookola, ale vedome sa rozprávali aj o iných veciach, ako je koronavírus a dopady aktuálnej krízy na naše životy. Pracujme veľmi efektívne so zdrojmi informácií, majme prehľad, no nezahlcujme sa, dajme prílevu informácií hranice.
Určime si napríklad, koľkokrát si budeme čítať aktuálne správy, alebo koľkokrát denne sa chceme spolu o tejto téme rozprávať. Potom vedome vnášajme do rozhovorov aj iné témy, ktorými žijeme. Nemá zmysel vyhýbať sa niektorým témam – no je veľký rozdiel medzi zdieľaním, hľadaním riešení, či utápaním sa v neistote a trápení, zahltení strachom či zlosťou.
Pohybujme sa v tom, čo môžeme ovplyvniť a nie v tom, na čo nemáme dosah, či vzdelanie. Rozprávajme sa o všetkom, no povedzme si, k čomu má rozhovor viesť a nasledujme tento cieľ. Vtedy nám naše rozhovory budú pomáhať a nie nás valcovať.
Vyhľadať pomoc
Čo v prípade, ak majú partneri rozličný postoj ku kríze? Napríklad jeden z nich berie situáciu vážne a najradšej by sa predzásobil, úzkostlivo sleduje správy, kým ten druhý situáciu zľahčuje, prípadne odmieta dodržiavať potrebné nariadenia?
V dodržiavaní preventívnych opatrení sa stredná cesta nájsť nedá. Buď ich dodržiavame, alebo nie. Niekedy sa stáva, že akýsi oportunistický postoj či zľahčovanie, sú skôr prejavmi úzkosti a strachu. Je to tlačenie hlavy do piesku, stratégia úniku z reality. Rovnako tak šialené zhromažďovanie zásob či úzkostlivé sledovanie počtu nakazených osôb či úmrtí môže byť známkou toho, že nám situácia prerastá cez hlavu.
Oba extrémy nás pozývajú k osobnej reflexii a hľadaniu pevnejšej pôdy pod nohami. Tej môže pomôcť všetko to, čo sme opisovali vyššie. Ak sa nám to však nedarí, treba zvážiť aj vyhľadanie odbornej pomoci.
Psychologička o dopadoch koronavírusu:
Hýbu nami emócie, no zatiaľ som paniku nezachytila
Internetové poradne, ako napríklad IPčko.sk alebo telefonická linka Ligy za duševné zdravie, prežívajú v tieto dni veľký nápor. Väčšina telefonátov súvisí s neistotou a úzkosťami okolo koronavírusu, s depresívnymi pocitmi samoty v domácej izolácii, niektoré telefonáty sa týkajú aj samovražedných myšlienok. Prekvapuje vás to?
Vôbec ma to neprekvapuje. Každý z nás prežívame túto situáciu rozdielne a je to v poriadku. Považujem za veľmi múdre a zrelé, ak niekto hľadá pomoc, riešenie svojej situácie, tým, že zdvihne telefón a zavolá na linku alebo napíše do chatu, ako sa cíti. Niektorých totiž zastihla koronakríza v čase, kedy prežívajú náročné obdobie a ono sa izoláciou akoby prehlbuje.
Iní žijú sami a oklieštenie osobného kontaktu s inými ich samotu zväčšuje. Sú medzi nami aj tí, ktorí majú duševné ochorenie a obmedzením možností pomoci sa cítia ohrození, prípadne sa príznaky ich ochorenia zvýraznia. To, že na Slovensku máme rôzne linky pomoci, je veľmi užitočné. Rozhovor totiž mnohokrát lieči a pomáha nájsť novú nádej a perspektívu.
Kedy nám stačí porozprávať sa s našimi blízkymi, rodinou a kamarátmi a kedy je nutné vyhľadať odborníka, aspoň takýmto spôsobom?
Ak sa naše pocity násobia, zahlcujú nás a rozhovor s blízkym človekom či na linke nám nepomáha, je na mieste vyhľadať odborníka, kontaktovať lekára a tak sa o seba postarať. Základom pre prácu s vlastnými emóciami je ich uvedomenie, pomenovanie a kotvenie sa v prítomnosti. Pomáha zavolať niekomu blízkemu a neizolovať sa ponorený do seba.
Dôležité je stanovovať si malé denné ciele, užitočné je, ak sú zamerané na pomoc druhým. Nemenej dôležitý je pohyb – cvičenie či prechádzka – nielen bezcielne potulovanie po byte či nepretržité sledovanie televízie. Zdravý spánok, chutná strava, tekutiny a čerstvý vzduch sú tiež dobrými pomocníkmi v starostlivosti o seba.
Nemáme čas na záľuby a potom trpí naše duševné zdravie.
Psychologička radí, ako to zmeniť
Pokiaľ boli v rodinách predtým nejaké problémy, dokonca aj vážneho charakteru, ako napríklad fyzické násilie, je možné, že sa práve v čase domácej izolácie prehlbujú. Čo sa s tým dá robiť, ako môžu reagovať jednotlivci a ako spoločnosť?
V čase karantény, keď nechodíme do práce či školy, sme stratili priestor úniku pred problémami či konfliktami chronického charakteru, v ktorých z jednej strany či z oboch nie je vôľa veci riešiť. Obvykle sa preto tieto ťažkosti vyhrotia. Akoby nebolo prostriedkov pre vydýchnutie si z dusnej atmosféry, často spôsobenej alkoholizmom, agresivitou a podobne.
V prípade vyhrotenia situácie je najlepším riešením vyhľadať pomoc a oddeliť sa – aspoň na nevyhnutný čas. Bezpečnosť v akútnej konfliktnej situácii pomôže riešiť polícia. Nemožnosť byť pod jednou strechou je potrebné riešiť hľadaním pomoci v organizáciách, ktoré sa tejto problematike odborne venujú.
Z hľadiska okolitej spoločnosti by sme nemali zostávať hluchí voči prejavom agresie, častým hlučným hádkam, vyhadzovaniu pred dvere a podobne. Máme možnosť zavolať políciu či podať pomocnú ruku. Môže to byť rozhovor, otázka, ktorou sa snažíme prezistiť situáciu, jej bezpečnosť a tiež to, ako vieme pomôcť.
Ponaučenie z krízy
Na záver sa skúsme pozrieť na mesiace po skončení pandémie. Čo dobré podľa vás prinieslo toto obdobie, počas ktorého sme viac doma, so svojimi blízkymi? Je niečo, čo by sme si z neho mohli odniesť do života?
Vnímam to ako čas preosievania toho, na čom v živote ozaj záleží a čo je len spoločenské klišé či davový spôsob života. Asi si nikdy nebudeme len tak bezducho k sviatkom priať: „Veľa zdravia…“ Už si uvedomujeme, akú to má výpovednú hodnotu.
Teraz nemáme možnosť nadobúdať množstvo nových zážitkov, môžeme sa však vnárať do hĺbok našej duše, nášho človečenstva. Veľmi ma teší, že v mnohých z nás sa prebúdza láskavá pomoc druhým. Som svedkom mnohých kreatívnych maličkostí, ktoré nás zbližujú.
Stretla som sa s tým, ako niektorí z nás tento čas uchopili ako príležitosť niečo nové sa naučiť, vybudovať si nové návyky a tak skvalitniť svoj život i život s blízkymi. Neviem, ako bude fungovať spoločnosť po tomto celom. Môžem len dúfať, že budeme naďalej žiť to dobré, čo sme v nás objavili.
Denisa Zlevská (39)
Psychologička s ukončeným psychoterapeutickým vzdelaním, supervízorka, lektorka. Založila Centrum pre tréning a rozvoj, kde sa venuje individuálnym klientom a manželským párom v kríze. Lektorsky sa venuje témam, ako sú manažérske zručnosti, soft skills, rozvoj dialógu zameraného na riešenie a tiež sa pohybuje v témach na pomedzí prevencie duševného zdravia a pracovnej psychológie. Špecificky sa venuje problematike syndrómu vyhorenia a manažmentu stresu. Je zakladateľkou a koordinátorkou projektu Vzťahovo – krajina vzťahov a autorkou partnerskej hry DUET.
