Niet pochýb, že záľuby sú kľúčom, ako si udržať čistú myseľ a zdravé telo aj napriek stresu v práci či problémom v osobnom živote. Nie je však koníček ako koníček. Niektoré nám prinášajú viac oddychu a v konečnom dôsledku aj väčšiu efektivitu v práci, kým iné, pre nás nevhodné druhy činností, nás môžu zbytočne frustrovať. Ako by sme mali premýšľať pri hľadaní vhodného koníčka v dospelosti?
Na tieto a ďalšie otázky odpovedá v rozhovore psychologička Lenka Rušarová.
Ako by ste definovali, čo to je koníček?
Koníček je niečo, čo robíme pre radosť. Niekedy dlhodobo a seriózne, s podstatnými finančnými a časovými investíciami a hmatateľným výsledkom, napríklad v prípade, keď je niekto zberateľom áut. A niekedy nezáväzne a zľahka, napríklad, keď sa niekto venuje víkendovému horskému behu.
Človek dokonca ani nemusí byť dobrý v tom, čo ho baví. Robí to len tak. Podstatnou esenciou záľuby je to, že človeku prináša radosť a že má pri nej slobodu voľby. Teda, ak zrovna nemá chuť, tak nemusí.
Únikový východ
Sú pre človeka dôležité?
Koníčky majú pre ľudí mnohoraké funkcie, ktoré sa navyše rôzne kombinujú. Formujú identitu – náš život je vďaka nim zaujímavý, inšpirujeme druhých, cez koníčky sa realizujeme. Inokedy fungujú na odreagovanie – napríklad viem o advokátke, ktorá raz týždenne na pol dňa chodieva do mäsiarstva sekať kosti.
No a niekedy nám dávajú pocit kontroly. Napríklad niekto praktizuje bojové športy a je spokojný, že si naňho nikto netrúfne. Dokonca občas slúžia ako únik, napríklad sledovanie divých vtákov v prírode môže pomáhať utiecť fyzicky aj mentálne z ťaživého domáceho prostredia.
Psychologička Lenka Rušarová radí, ako si začať pestovať nejaký koníček. Foto: Lenka Rušarová (archív)
Môže mať jeden človek viacero koníčkov, ktorými si sýti všetky tieto potreby?
Môže to byť aj tak. Ľudské správanie je komplexné a jedna činnosť v sebe kombinuje rôzne motivácie. Introverti spravidla mávajú len jeden, dva koníčky a v tých idú do hĺbky, dlhodobo ich zveľaďujú. Extroverti majú zasa tendenciu byť všestrannejší, robiť viacero činností paralelne a nadchnúť sa často pre niečo nové.
Myslíte si, že je vhodnejšie pestovať jedno hobby celý život, postupne sa v ňom zlepšovať, alebo sa v rôznych fázach života venovať rôznym veciam?
Oba spôsoby sú v poriadku, ani jeden nie je lepší či horší. Rôznym povahám vyhovujú rôzne prístupy. Koníček slúži aj ako kompenzácia niečoho, čo je pre človeka dôležité a nedostáva sa mu dostatočne v iných oblastiach života. Preto v rôznych životných fázach berie na seba rôzne podoby.
Temperamentný človek s akčnou a dobrodružnou povahou si trebárs po celý život bude držať šport a pohyb ako záľubu. Začne však ako hráč tímového športu, napríklad ešte ako stredoškolák, vďaka čomu sa odpútava od rodičov a rád chodí na turnaje s partiou.
Po vysokej škole si založí rodinu a začne pestovať individuálny šport, napríklad behanie – robí mu dobre dať si pauzu od rodiny a od preľudneného open spaceu v korporáte. Vekom mu však dochádza svalová výbušnosť a energia, v práci cíti tlak zodpovednosti za rozhodnutia a preorientuje sa na golf. Do neskorého veku potom holduje dlhým prechádzkam so psom.
Napadajú vám ešte ďalšie príklady, ako si ľudia koníčkami kompenzujú čosi, čo im v živote chýba?
Napríklad je to dobrovoľnícka práca či angažovanie sa v charite alebo umení, ktoré dávajú ľuďom pocit vyššieho zmyslu. To môže byť protikladom pragmatického a na profit orientovaného riadenia firmy.
Kreatívne rekonštruovanie nábytku môže byť pre mamičku na materskej dovolenke kompenzáciou relatívnej rutiny. Hranie bojových online hier môže byť zas kompenzáciou formálneho a diplomatického vystupovania manažéra pri zahraničných obchodných rokovaniach.
Nedostatok času? Často sú to len výhovorky
Niekedy sa zdá, akoby ľudia nemali na koníčky čas, v ich vyťažených pracovných harmonogramoch idú na vedľajšiu koľaj…
Práca trvá tak dlho, koľko je času. Koníčky často dávajú dňu a týždňu štruktúru, ohraničujú čas medzi prácou a rodinou, alebo nás ráno naštartujú do aktívnej časti dňa a takto môžu podporovať aj efektivitu.
Často je deklarovaná zaneprázdnenosť spôsobom, ako pôsobiť dôležitým dojmom. No z mojej skúsenosti to je naopak a naozaj vplyvní ľudia dokážu mať voľné víkendy a dokážu si spraviť čas aj na hobby. Veď to je práve prejavom ich schopnosti dobrého time manažmentu a sebaorganizácie.
Pre dlhodobo udržateľný dobrý duševný stav je dôležité mať vyvážený a rozdelený čas, nie jednostrannú záťaž. Krátkodobo, napríklad pol roka možno aj rok, sa môže zaťaženie vychyľovať z rovnováhy v prospech práce, avšak z dlhodobého hľadiska potom človek stráda, stres sa kumuluje a hrozí mu vyhorenie alebo iná, napríklad vzťahová kríza.
Čo v prípade, že sa niekto nevie k pestovaniu svojho hobby „dokopať“? Napríklad dlho odkladá, kým sa pustí do cvičenia.
Ak sa k niečomu človek musí „dokopať“, potom to nie je hobby. Hobby je záujem, spája sa s radosťou a potešením. Cvičenie je dobrý príklad – ľudia chcú cvičiť, lebo chcú schudnúť alebo mať vyformovanú postavu, svaly. To je zmysluplný cieľ hodný snahy, ale nie je to nutne aj koníček.
Ak je teda cvičenie pre niekoho len ďalšou položkou v zozname úloh, niečo nie je v poriadku. Napríklad fitko, ktoré už roky čaká, až naň raz zvýši čas, je len ďalšie bezzubé „mal by som“. Danému človeku by možno priniesla viac spokojnosti úplne iná fyzická aktivita – aj keď by to mali byť „len“ prechádzky mestom.
Čiže by ste takému človeku odporúčali, aby prehodnotil to, čo dlho odkladá, a skúsil niečo iné?
Buď skúsil niečo iné, alebo na to skúsil ísť inak. Správnej odpovedi vždy predchádza množstvo otázok. Prečo chce chodiť do fitka, v čo dúfa? Má s ním reálnu skúsenosť, a ak áno, nakoľko ho to tam bavilo? Čo sa deje v momente, keď znova a znova robí rozhodnutie nejsť? Čomu dá v tom momente prednosť? Ak je k sebe človek ozaj úprimný a dá si čas na porozumenie svojich pohnútok, tak sa nájde cesta.
Ak niekto prizná, že sa mu vlastne vôbec nechce cvičiť, odmalička neznáša fyzickú námahu a radšej posedí s kamarátmi, tak by mal zvážiť iné hobby. Niekto iný napríklad povie, že ho posilňovanie baví, nevie však nechať úlohy v práci nedokončené, je nervózny z toho, že to tam nemá pod kontrolou. A tak vždy radšej potiahne v práci dlhšie, ale na fitko už neostáva čas a energia. Taký človek by možno mohol skúsiť zaradiť cvičenie na ráno alebo na víkendy.
Alebo sa niekto hanbí za svoje telo, nechce sa postaviť pred vyformovaných ľudí v nelichotivých elasťákoch a radšej hľadá zámienky a ostáva doma. Možno by si mohol alebo mohla nájsť menšie fitko a chodiť tam v málo frekventovaných hodinách, kým naberie sebavedomie.
Tip pre večných hľadačov
Niekedy by sa ľudia chceli nejakému koníčku začať venovať, ale často zostanú paralyzovaní množstvom možností. Prípadne začnú robiť hneď niekoľko aktivít, ale dlho nevydržia, rýchlo ich to omrzí. Čo sa dá robiť v týchto prípadoch?
Je prirodzené, že ľudia potrebujú vyskúšať zopár typov aktivít, než sa pri niečom zastavia. Najmä, ak sa nevracajú k starým záľubám, ale chcú začať niečo nové. Vravieva sa, že „sen je vždy lepší ako skutočnosť“, a preto nie je nezvyčajné, že realita sklame.
Tu by som však u každého takéhoto prelietavého človeka pátrala, či je v jeho zanechávaní aktivít opakujúci sa vzorec – vzdáva sa koníčkov, lebo v nich dostatočne rýchlo neexceluje? Alebo preto, že ho zakaždým znechutí kolektív? Alebo tie koníčky skúša náhodne, hlava-nehlava, bez zváženia toho, čo vlastne hľadá, čo by mu osobnostne a možnosťami sadlo? Každý z týchto dôvodov si žiada inú nápravu.
A čo v prípade, keď si človek nevie vybrať z toľkých možností? Aký postup by ste mu odporúčali?
A ten človek ani zhruba netuší, kam ho to ťahá? Niečo kreatívne? Manuálne? Športové? Outdoorové? Umelecké? Ak ho tieto možnosti lákajú narovnako a nevie si vybrať, tak by som mu poradila proste niekde začať, preťať ten bludný kruh.
Lebo tým, že nič nezačne, ani nezistí, čo by sa mu hodilo do života. Nech to berie ako experiment, nenechá sa znechutiť, keď ho nenadchne hneď prvá činnosť.
Niektorí ľudia považujú za svoje koníčky niečo, čomu sa venujú v rámci svojich povinností, napríklad rodičia starostlivosť o dieťa, umelec svoju tvorbu alebo športovec dlhé tréningy. Dá sa v týchto prípadoch rozlíšiť, čo je koníčkom a čo je už povinnosťou, plnením si úloh?
Koníčky by mali byť „low risk, low pressure, love“ (nízke riziko, nízky tlak, láska). Robím opakovane niečo, čo nemusím a prináša to radosť. V osobnom rozhovore sa mi istá americká olympijská medailistka v plávaní priznala, že jej trvalo štyri roky od ukončenia kariéry profesionálnej športovkyne, kým bola schopná opäť plávať s potešením a nesledovala pri tom ukradomky svoje časy v bazéne.
Podľa jedného z výskumov mali pozitívny efekt na človeka tie koníčky, ktoré boli buď veľmi odlišné od jeho práce, alebo tie koníčky, ktoré sa síce jeho pracovnej náplni podobali, avšak boli brané len zľahka. Čím viac sa hobby prekrývalo s pracovnou náplňou a ešte ho aj dotyčný rozvíjal s plnou vážnosťou, sledoval si výkon, venoval mu veľa času alebo financií, tým horšia bola spätne efektivita v práci.
Pre profesionálnych športovcov alebo pre deti, ktoré rodičia smerujú ku športovej kariére, prichádza jedna z kríz práve v období, keď sa fyzická aktivita stáva viac povinnosťou ako zábavou. Aj preto býva v období puberty výrazný odliv mladých športovcov z klubov.
Aj ženy napríklad prežívajú krízu pri výchove detí, hoci ich majú nadovšetko rady. Často prežívajú krízu práve v momentoch, keď nemajú na výber, ak napríklad partner všetku starostlivosť o deti necháva na ne s argumentom „ja viac zarobím, tak ty obstaraj všetko ostatné a nebudeme o tom diskutovať“.
Do bazéna s kompletným mejkapom
Môžu mať ľudia pri svojich koníčkoch tiež niektoré nezdravé návyky alebo vzorce správania?
Každý si prinášame svoju osobnosť a povahu aj do koníčkov. Niekoho na detail orientovaná a systematická povaha vedie k tomu, že si o svojej záľube vedie presné štatistiky a záznamy. Niekto bude otrocky dodržiavať tréningový plán aj na úkor zdravia, iný bude prokrastinovať ešte aj na svoju najobľúbenejšiu činnosť. Žena posadnutá krásou si pôjde zaplávať s kompletným mejkapom na tvári.
Napríklad som počula o perfekcionistke, ktorá prišla na prvú hodinu jogy v živote a tlačila sa do veľkých výkonov, navyše s vidinou, že po pár mesiacoch by sa z nej mohla stať inštruktorka.
Každý koníček sa dá doviesť do absurdity. Avšak nezatracovala by som súťaživosť ani ambície v rámci hobby, k niekoho povahe to proste patrí a pôsobí to motivačne.
Záľuby nás robia šťastnejšími
Mnohí ľudia, ktorí si prejdú syndrómom vyhorenia, sa začnú po tejto skúsenosti venovať nejakým koníčkom, dokonca niektorí sa vrátia k ich starým záľubám z detstva alebo dospievania. Čím to je spôsobené?
Jedna z teórií stresu opisuje, ako sa ľudia prirodzene snažia na jednej strane šetriť energiu a na strane druhej ju generovať. Práve koníčky generujú mentálnu aj telesnú energiu, podporujú odolnosť, a prispievajú tak k dlhodobej udržateľnosti kariéry.
Pocit autonómie a slobody voľby, ktorý máme pri voľnočasových aktivitách – a naopak často nemáme pri plnení povinností – zvyšuje kvalitu života a našej spokojnosti. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že ľudia s koníčkami sú šťastní a zdraví.
A prečo láka ľudí návrat k tomu, čo ich bavilo kedysi?
Pri výbere koníčkov sa často práve bezradní a vyhorení ľudia obracajú k mladosti a detstvu. Je to pravdepodobne preto, že pre niektorých to bolo poslednýkrát, keď boli hraví a venovali sa niečomu nezáväzne, bolo to obdobie, keď mali dosť času a slobody.
Spätne vnímajú, že boli sami sebou. Zároveň sa vraciame k detstvu aj preto, že je mentálne ľahšie spomínať na niečo, čo bolo, než si predstavovať, čo by mohlo byť.
Je fajn mať však na pamäti, že sa meníme po celý život. Síce v dospelosti pomalšie ako v detstve, ale predsa. A tak niečo, čo ma bavilo v detstve, napríklad stavanie modelov, ešte nemusí automaticky znamenať, že ma to bude napĺňať aj ako 40-ročného.
Dá sa začať s koníčkom aj neskôr, povedzme v starobe, ak človek počas života žiadne záľuby nepestoval?
S koníčkami sa dá začať v akomkoľvek veku. Čím viac však kultivujeme záujmy počas mladšieho života, o to viac investujeme do seba na staré kolená. Každá záľuba je potenciálnym zdrojom šťastia v neskoršom veku.
Aj tu platí, že diverzifikácia je dobrá stratégia. Teda, ak sa nespolieham len na jeden pilier, napríklad len na prácu, len na šport, cestovanie, investovanie… Potom mám veľkú šancu, že aj so všetkými obmedzeniami, ktoré starší vek prináša, budem zažívať spokojnosť.
Lenka Rušarová
Certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka. Pracuje v súkromnom zdravotníckom zariadení PsychoKonzult s.r.o., kde sa venuje párovej a individuálnej psychoterapii. Absolvovala odborný výcvik na Slovensku i v zahraničí, preložila viacero odborných publikácií.
Našli ste chybu? Napíšte na [email protected].
