2. augusta 2019

Ak máte doma aspoň menšiu knižnicu, pravdepodobne v nej nájdete tituly, na ktorých sa podieľal aj grafický dizajnér Dodo Dobrík. Počas svojej kariéry navrhol zhruba päťsto knižných obálok, ale ako hovorí, prestal ich počítať, keď ich bolo vyše tristopäťdesiat. Vytvoril obálky aj pre knihy Dominika Dána, s ktorým sa však nikdy nestretol, a tento rok ako prvý slovenský dizajnér vyhral v celosvetovej súťaži D&AD Awards Wood Pencil (drevenú ceruzku), považovanú za bronzové ocenenie. 

Prečo ste do súťaže prihlásili práve obálku knihy Tu som z vydavateľstva Slovart?

Páčila sa mi, výsledok návrhu bol presne taký, ako som ho vymyslel. Spolupracoval som na ňom s dcérou a tešila ma predstava, že by sme „ceruzku“ vyhrali spoločne. Navyše som mal pocit, že daná obálka je dostatočne výrazná, aby si ju porotcovia všimli.

Potrebujete vypnúť od sveta?
Pozrite si, aké knihy vtedy číta šéf Martinusu

Súťaž organizuje britská nezisková organizácia D&AD, no zapojiť sa môžu dizajnéri z celého sveta. Tento rok sa dokopy hodnotilo vyše 25-tisíc prác v rôznych kategóriách. Knihu Tu som napísal americký autor Jonathan Safran Foer a preložili ju do mnohých jazykov, využil som teda, že ide o pomerne známy titul. Čisto lokálne diela môžu byť v množstve prihlášok prehliadnuté a kontexty ich obálok nepochopené. Taktiež som myslel na to, že do kategórie book design sa prihlasujú len knihy vydané v predošlom roku.

Kresbu na obálke vytvorila vaša dcéra, v prihláške ste ju dokonca uviedli ako ilustrátorku. Prečo ste sa rozhodli pre toto grafické riešenie?

Od začiatku som si tam predstavoval detskú ilustráciu. A keď máte doma desaťročné dieťa, prečo to nevyužiť? Poprosil som Dorku, aby mi nakreslila zvlášť veľkú šípku a zvlášť rôzne prvky z New Yorku. Aby sme si ujasnili, čo je to za mesto, pozreli sme si fotografie a spoločne vybrali, čo použijeme. Pobavilo ma, keď jej napadlo nakresliť aj potkana napriek tomu, že na fotkách nebol. Dané prvky som potom spojil do finálnej ilustrácie. S hotovou kresbou sa totiž pracuje ťažko, pri navrhovaní si treba nechať priestor na prípadné úpravy.

Dobrík si s dcérou Dorkou prezrel fotky New Yorku a spoločne sa dohodli, čo nakreslí ako návrh obálky. Cena patrí v princípe obom. Foto: Dodo Dobrík

Detskú kresbu ste použili aj na obálke knihy My deti zo stanice ZOO. Ako ste postupovali pri tomto diele?

Zatiaľ čo pri knihe Tu som ilustrácia podporovala myšlienku, že hrdinom príbehu je dieťa, tu išlo o iný prípad. Daná kresba bola súčasťou obrazovej časti knihy. Za iných okolností by som navrhol niečo iné. S vydavateľom sme sa však zhodli, že surová autenticita kresby s tak výrazne nedetskými motívmi, ako striekačky na drogy a hroby, zapôsobí veľmi silne. Kresbu sme teda kolorovali a upravili pre potreby obálky. Taktiež som vybral drsnú typografiu, ktorá ešte umocnila fakt, že to nie je príjemné pozeranie ani čítanie.

Čo okrem ilustrácií využívate pri navrhovaní obálok?   

Všetko, čo mi napadne. Nemám osobitý výtvarný štýl. Snažím sa, aby mala každá obálka vlastný charakter. Občas používam svoje fotografie, často nakupujem vo fotobankách. Niekedy nám materiál dodá priamo autor, napríklad Dušan Dušek si k väčšine kníh doniesol ilustráciu alebo fotku, ktorá sa spájala s textom. Pri zbierke poviedok Gombíky zo starej uniformy sme pre zmenu použili nálepky zo zápaliek.

Sedem tipov, ako dostať (nielen) od dizajnéra to, čo chcete

Knižná obálka je obal ako na čokoľvek iné, napríklad na čipsy. Pri potravinách ale nemôžem vychádzať z ich obsahu, lebo často býva podobný. Preto musím produktom vymyslieť nejakú ideovú vrstvu. Pri literatúre je to naopak. Zakaždým sa opieram o iný obsah a snažím sa zvizualizovať myšlienky, ktoré sú v ňom skryté. 

Čítate pred navrhovaním obálok dané knihy?

Vopred nečítam žiadne zo zadaných kníh a zriedka po niektorej siahnem dodatočne. Nie som veľký milovník beletrie. Baví ma skôr populárno-náučná literatúra. Teraz so sebou nosím knihu Co přinese budoucnost a jak ji přežít od Tima OReillyho. Myslím si, že pri návrhu obálky je dokonca na príťaž, ak danú knihu čítam. Vytvorím si totiž vlastný obraz, ale primárny je pohľad zadávateľa. Divili by ste sa, aké rôzne názory zaznejú pri hodnotení obsahu jednej knihy. Radšej už nepridávam ten svoj. S editorom si prejdeme myšlienky diela a čo sa v ňom deje. V podstate mi dá súhrn a ja sa potom pýtam.

„Dominik Dán je veľmi špecifický v tom, že presne zadá, čo chce na obálku. Napíše tri slová „popolník, cigareta, krv“ a podľa toho ju poskladáte.“

Dlho rozmýšľate nad návrhom? 

Často mi prvotný návrh obálky napadne už počas rozhovoru s editorom. Pri niektorých knihách to trvá dlhšie, ale po takmer dvadsiatich rokoch som vycvičený. Už som veľa vecí nasal, čiže nové dizajny sa mi vytvárajú ľahko. Je to taký špongiový efekt. Beletria je však špecifická, pri náročnejších tituloch s mnohými vrstvami sa dá celkom zaseknúť. Žánrové tituly sú ale paráda, na nich sa pracuje pomerne ľahko. Taktiež dizajnujem aj polep knihy. Často mám pri ňom voľnejšiu ruku ako pri obale, keďže nezvykne zadávateľov až tak zaujímať.

Kníhkupectvo Martinus na Obchodnej ulici vystavilo niekoľko kníh s Dodovými obálkami priamo pri vstupe. Foto: Dominika Chrastová
Kníhkupectvo Martinus na Obchodnej ulici vystavilo niekoľko kníh s Dodovými obálkami priamo pri vstupe. Foto: Dominika Chrastová

Niekoľko rokov ste navrhovali obálky pre knihy Dominika Dána. Viete, kto sa skrýva pod týmto pseudonymom?

Nikdy som sa s ním nestretol, celá naša komunikácia prebiehala prostredníctvom vydavateľstva. Neviem, kto je to, ani som to nikdy netúžil vedieť. Povedal som si, že keď chce niekto zostať v anonymite, budem to rešpektovať.

Ako sa vám pracovalo na obálkach jeho kníh? 

Dominik Dán je veľmi špecifický v tom, že presne zadá, čo chce na obálku. Napíše tri slová „popolník, cigareta, krv“ a podľa toho ju poskladáte. Keď medzi čitateľmi stúpla jeho popularita, navrhol som, nech mu vylepšíme obálky, aby bolo vidieť, že vydavateľstvu na ňom ako na autorovi záleží. Dovtedy sme pre jeho diela vytvárali veľmi jednoduché dizajny súvisiace s edíciou, do ktorej patrili rôzni detektívni autori.

Táto zmena mala celkom zaujímavý efekt. Prišlo veľmi veľa podnetov od čitateľov, že majú jeho knihy so starou obálkou a chceli by ich s tou novou, nech si môžu vytvoriť kolekciu. Vydavateľstvo teda muselo vytlačiť k prvým dielom prázdne obaly, ktoré sa následne posielali, aby si ľudia mohli doma prebaľovať knihy. Po dotlači už majú všetky Dánove detektívky nový dizajn, v danom medziobdobí sme však zažili, nakoľko je obálka pre čitateľov významná.

Drevená ceruzka prišla z Londýna na Slovensko v júni. Takto sa z nej tešili ilustrátorka a dizajnér knižnej obálky Tu som. Foto: Dodo Dobrík

Ako ste si poradili s úlohou navrhnúť obálku pre román Pýcha a predsudok?

Bolo jasné, že dizajn musí osloviť najmä čitateľky. Chcel som, aby vyzeral trochu viktoriánsky, ale nie ako zo starej police, keďže sa mal následne použiť na viaceré knihy Jane Austen. Navrhol som čistý botanický motív s bielym pozadím. V štruktúre vydavateľstva sú zaužívané pravidlá, kto a kedy schvaľuje obálku, lenže vtedy zodpovedný muž bol akurát na dovolenke. Hotový návrh schvaľovala žena, čo zrejme zohralo svoju rolu. S nadšením ho ihneď odsúhlasila a obálka išla do produkcie. Keď sa ten muž vrátil, povedal, že cez neho by daný návrh v živote neprešiel. Nepovažoval ho za dostatočne dobrý. Kniha je však s touto obálkou na trhu už zhruba pätnásť rokov a stále sa dotláča.

Minulý rok ma dokonca oslovila Nová scéna, aby som pripravil plagát pre ich divadelnú hru Rozum a cit. Povedali, že by bolo zbytočné vytvárať nový návrh a súperiť s ikonickou obálkou, ktorá už zadefinovala podobu kníh Jane Austenovej na Slovensku. 

Akú spätnú väzbu dostávate od čitateľov?

Najčastejšie pozitívnu, negatívna prichádza len v malej miere. Keď som na obálke diela Hlava XXII použil zlý typ lietadla, kritika prišla pomerne rýchlo. Išlo o moje prvé knižné zadanie, vtedy som si ešte ako študent neuvedomoval, že ľudia riešia aj takéto detaily. Spätnú väzbu mi dáva v prvom rade klient, ktorý rozhoduje o tom, či pôjde môj návrh do produkcie. Potom sa mi občas ozvú čitatelia, ktorí si kúpili knihu na základe obálky. Alebo sa s niekým zoznámim, ten človek sa pozrie do svojej knižnice a zistí, že v nej má diela, na ktorých som pracoval. Niekedy prichádza spätná väzba aj od samotných autorov. Celkovo platí, že keby ľudia neboli spokojní, nikdy by som nedostal toľko zadaní.

Do knižnice grafického dizajnéra pribudla tento rok aj prestížna ceruzka. Vľavo sa nachádza kniha Rukojemník, ktorú napísal Peter Pišťanek, s Dodovou obľúbenou obálkou. Foto: Dodo Dobrík
Do knižnice grafického dizajnéra pribudla tento rok aj prestížna ceruzka. Dodova obľúbená obálka sa nachádza vľavo na knihe Petra Pišťanka s názvom Rukojemník. Foto: Dodo Dobrík

Ako prebieha vaša spolupráca s vydavateľstvami?

Nastaví sa edičný plán kníh a potom ma osloví redaktor alebo niekto z marketingu. Keď robím dizajny pre malé vydavateľstvo, komunikujem s jedným človekom, ktorý má na starosti editovanie a publikovanie zároveň. Všetky detaily vybavíme počas jedného telefonátu, je to veľmi rýchle. Vo väčších vydavateľstvách diskutuje o návrhu až sedem alebo osem ľudí a napokon dostanem verdikt za celú skupinu.

Vždy sa mi ujde aspoň jeden výtlačok hotovej knihy. Veľa z nich som porozdával, je to ideálny vianočný darček. Nechal som si len vzorky niektorých edícií a diela s obálkami, ktoré ma tešia. Moja obľúbená je na knihe Rukojemník od Petra Pišťanka. Urobil som ju ako cestovný lístok a tento román som aj dodatočne čítal, keďže sa odohráva v Devínskej Novej Vsi, odkiaľ pochádzam.

Vaše meno nájdeme v tiráži aj ďalších významných diel ako Denník Anny Frankovej či 1984. Nezľakli ste sa týchto zadaní, keď ste ich dostali?

Mal som veľké šťastie, že som mohol pracovať na celosvetovo známych knihách už od začiatku. Aj preto som v princípe nikdy nerozlišoval, či robím obal na „väčšiu“ alebo „menšiu“ knihu, vždy jednoducho išlo o zadanie. Teraz pracujem na jednej detektívke a naposledy som vydavateľstvu Premedia odovzdával návrh obálky na titul Neobývateľná Zem (autorom je David Wallace-Wells, pozn. red.).

Súdite knihu podľa obalu?

Myslím, že to všetci. Obálka zohráva obrovskú rolu najmä teraz, keď vychádza toľko kníh. Niekedy stačí, aby na nej bolo čitateľné meno autora. Niektoré mená už fungujú ako značka a dávame ich väčším písmom ako názov. V týchto prípadoch platí, že aj keby bol zvyšok obálky zlý, román sa predá. S dobrým dizajnom by sa však predal vo väčšom množstve, a to aj novým čitateľom. 

V kníhkupectvách nezvyknem hľadať vizuálnu inšpiráciu, prezerám si skôr technické riešenia, ako typ papiera a tlače. Subjektívne sa mi zdajú niektoré obálky hrozné, rešpektujem však, že daná estetika môže zapôsobiť na inú cieľovú skupinu. V princípe je najhoršie, ak neviem z prvého pohľadu na knihu určiť, aký je to žáner a čo je to za autora. Stáva sa, že dielo má veľmi kreatívny obal, ktorý ale ignoruje základné pravidlá. Takto síce môže výborne prezentovať dizajnéra, ale nie knihu samotnú, čo mi pripadá smutné.

Dodo Dobrík

Na strednej škole vyštudoval polygrafiu a následne prešiel na grafický dizajn. Počas štúdia na VŠVU navrhol obálku knihy Hlava XXII a začal spolupracovať s vydavateľstvom Slovart. Okrem toho bol štyri roky zamestnaný v TV Markíza ako motion dizajnér. Momentálne vytvára identitu pražskej developerskej konferencie Reactive Conf a venuje sa projektovaniu chatbotov. Tento rok získal prestížne ocenenie Wood Pencil (drevená ceruzka) v dizajnérskej súťaži vyhlásenej organizáciou D&AD. Sto obálok z jeho celkovej tvorby aj s popismi, ako vznikli, nájdete na Facebooku a Instagrame pod hashtagom #dodoveobalky.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk