21. augusta 2020

Televízia pomaly zomiera a uchytia sa tí, ktorí budú plávať vo vodách online sveta. Moderátor, stand-up komik a herec Juraj „Šoko“ Tabaček v rozhovore pre Forbes vysvetľuje, ako zistil, že si pýtal nižšie honoráre ako iní, ale aj o projektoch, ktoré plánuje do budúcna. 

Ak by ste si mali vybrať, bez ohľadu na peniaze, vybrali by ste si stand-up, moderovanie alebo hranie?

Určite hranie.

Prečo?
Na stand-up som zvyknutý, začínal som s ním naozaj dávno. Vyžaduje si síce isté zručnosti, ale myslím, že ich mám zvládnuté. Naopak, hranie zvládnuté úplne nemám a ani sa za herca nepovažujem. Ak by som si teda mal vybrať, tak by to bolo herectvo, pretože v budúcnosti by to mohlo znamenať, že to budem robiť dobre.

Vidíte v televíznych formátoch budúcnosť?

Myslím si, že televízia pomaly zomiera. Mladí ľudia momentálne nereflektujú to, čo sa deje na televíznej obrazovke. Ešte stále síce platí, že ak ste v televízii, tak ste „v hre“, ale myslím si, že v budúcnosti to tak nebude. Ak bude človek dostatočne flexibilný a bude vedieť produkovať online projekty, tak je šanca, že sa udrží.

Plánujete sa teda do niečoho podobného pustiť?

Čo sa týka vlastných online projektov, mám vymyslený podcast. Mal by byť zameraný na rodičov a deti. Keďže mi je blízke improvizovanie, rád by som to skúsil s mojimi hosťami aj v tomto prostredí. Mám v pláne improvizovane vymýšľať netradičné rozprávky pre deti. Rád by som do toho zapojil aj hudobníkov, ktorí by podcastu dotvorili atmosféru.

Augustový Forbes: Humor podľa Kubovčíkovcov,
slovenskí influenceri i príbehy a tipy z celej krajiny

Pracujete naraz na niekoľkých projektoch. Ako ich dokážete časovo kombinovať?

Na toto nemám presnú odpoveď. Človek by si mal uvedomiť, čo chce, a od toho sa odvíja to, čo robiť môže. Mám deti, na ktoré si musím vyčleniť čas, práve preto napríklad neprijímam víkendové pracovné ponuky. Čas však často plánujem nad mapou Slovenska, pretože presuny bývajú časovo náročné. Podľa mňa sa to dá zvládnuť, postupne sa to učím. Keby bol však niekto, kto by mi na začiatku poradil, čo mám robiť, ako si nastaviť čas, ale aj honoráre, bolo by to výborné. Na Slovensku je totiž tabu sa o týchto veciach rozprávať, každý si to necháva pre seba.

Prečo je to tak? Je tu taká veľká konkurencia?

Na jednej strane je celkom zábavné, aký je náš trh malý, no na strane druhej si uvedomujem, že keby sme boli napríklad v USA, tak neviem, koľko ľudí, ktorí sa presadili tu, by sa presadili tam. Pretože tam je konkurencia oveľa väčšia. Myslím si, že je to však preto, že producenti robia z dohadovania peňazí veľmi súkromnú záležitosť. Od týchto rokovaní sa už odvíjajú ďalšie veci. Ja im napríklad môžem povedať, čo je mojou pridanou hodnotou, na základe ktorej si môžem vypýtať honorár. Naučil som sa, že o tieto informácie sa netreba deliť.

Stalo sa vám, že ste pracovali za určitý honorár a neskôr zistili, že je to v porovnaní s inými naozaj málo?

Určite áno. Práve preto je to vabank. Stáva sa, že môže človek prestreliť alebo „podstreliť“. Prebieha to asi tak, že sa nás spýtajú, aký honorár si predstavujeme. Ja poviem určitú sumu a zo súhlasnej reakcie, ktorá občas príde v sekunde, zistíte, že sa dalo vypýtať viac.

„Ľudia mi radili, aby som si dal pozor, aby ma nebolo všade príliš.“ Foto: Jaroslav Repta

Napriek tomu sa vám z mena podarilo vybudovať značku. Kam sa dá tento status posúvať? Niektorí vaši kolegovia začali predávať napríklad merch.

Nie je to úplne cesta, ktorou sa chcem vydať, aj keď to nevylučujem. Momentálne však nemám potrebu propagovať sa cez výrobky. Ale je mi sympatické kúpiť si nejaký merch od ľudí, ktorých rešpektujem a mám rád.

Istí ľudia sa však zo svojej aktuálnej slávy snažia vyťažiť čo najviac…

Súhlasím s tým, že keď je človek na vlne, tak treba surfovať. Ľudia mi radili, aby som si dal pozor, aby ma nebolo všade príliš. Áno, sú obdobia, keď vyskakujem takmer z každého kanála, ale na druhej strane to neviem ovplyvniť. Práca na projektoch sa nedeje v takom čase, ako ich konzumuje prijímateľ.

Veronika Cifrová Ostrihoňová: Hranica,
ktorú na Instagrame neprekročím, je dcéra a spálňa

Dá sa proti tomu niečo robiť?

Nemôžem sa teraz tváriť, že by som si mohol vyberať. Človek musí zarábať. V rámci zábavy sú formáty, v ktorých sa necítim dobre. Tie odmietam. Okrem toho mi nesedia noblesné moderovania, ktoré vyžadujú iný typ bravúry. Nie je to o tom, že by ma nenapĺňali, ale mám z nich stres. Možno to bude znieť nadnesene, ale som tam, kde som, pretože som sa nebál prijímať iné výzvy.

Čo bolo najväčšou výzvou?

Zo začiatku určite aj Horná Dolná. Človek si uvedomí, že musí hrať opitého a nie je to úplne to, čím chcem na moje okolie a ľudí vplývať. Potom som si však uvedomil, že sa to dá uchopiť a spracovať. Ľudia musia posúdiť, či to robíme dobre, no ja mám rád, že je to robené láskavým štýlom.

Čo bolo náročné na vašom kariérnom prechode?

Celé sa to dialo akosi súčasne. Na začiatku síce bola improvizácia, neskôr Tri tvorivé tvory, potom prišlo štúdium herectva v Banskej Bystrici, ktoré som nedokončil, pretože si všimli, že som do školy nechodil. (smeje sa) Je prirodzené, že ma vyhodili, a nemôžem nadávať na nikoho iného, len na seba. Už počas tohto obdobia som hral v divadle a začal aj moderovať. Moderovania som bral vždy ako prostriedok, ktorý ma finančne „dokŕmi“, aby som si mohol udržať istý štandard. Herectvo však bolo vždy to, čo ma zaujímalo. Nikdy v živote som nerozmýšľal, či budem niekedy stáť pred kamerou. Teším sa z toho, že mám možnosť trénovať s najlepšími.

Čo sa týka stand-upu, tak ten sa vyvinul z projektu 3T. Uchopil som to celé trochu inak, pretože som si vymyslel postavičku, ktorá je menej intelektuálne zdatná a vždy som si hovoril, že ak to nebude úspešné, tak to môžem skúsiť ešte za seba. V rámci stand-upu mám teraz slabšie obdobie, pretože ostatnej práce je veľa. S touto scénou sa snažím nestratiť kontakt. Som členom Silných rečí, ale chodím aj na Pančlajn Sama Trnku a podobne.

Nie sú potom kolegovia nahnevaní, že vynechávate stand-up alebo 3T?

3T je projekt, ktorý stojí na troch ľuďoch a troch súhlasoch. Je pravda, že kvôli mne sme za posledné obdobie hrali menej ako predtým. Zredukovalo sa to na štyri predstavenia mesačne zo šiestich. Máme medzi sebou dohodu, ktorú všetci prijali, za čo im ďakujem, a som rád, že 3T stále funguje. Čo sa týka stand-upu, tak sa obávam, že som v tomto smere už fosília, keďže tu už vidíme výmenu generácií. Sú tu šikovní mladí ľudia, ktorí pracujú aj na internetových formátoch. Musím povedať, že som skôr rád, že keď prídem na spoločnú akciu, ešte stále ma nemajú za niekoho, kto im zavadzia.

Koľkým projektom sa naraz venujete?

Ak by som to mal spriemerovať, tak paralelne asi trom projektom. To však neznamená, že každý v jeden deň.

Často spomínate improvizáciu. Učili ste sa improvizovať?

Teraz už môžem povedať, že áno. Aj keď nie klasickým vyučovaním. V mojom prípade by som to nazval školou života. Na poučky, ktoré boli napísané v knihách, sme prišli prirodzenou cestou. Ak by sme si ich naštudovali, tak by nám to možno tú cestu skrátilo.

Métou populárneho komika je zahrať si aj záporné postavy. Foto: Jaroslav Repta

Kde je hranica medzi improvizáciou a dodržiavaním scenára? Ktorý formát je scenáristicky najstriktnejší?

Väčšinou to závisí od režiséra a od toho, čo chce dosiahnuť. Sú takí, ktorí obsadia mňa, pretože vedia, že niečo z tohto môžem priniesť. Takisto sú aj takí, ktorí ma obsadia, pretože im typovo sedím do formátu, ale chcú, aby som dodržiaval scenár. V Hornej Dolnej je to veľká miera improvizácie a sme veľmi radi, že na to máme priestor. Najstriktnejšie sú zrejme divadelné hry a hrané filmy. Na opačnej strane je zasa 3T, ktoré je úplne neriadené. Sú však napríklad aj stand-upisti, ktorých považujem za profesionálov a svoje vystúpenia majú poriadne naučené už dopredu a hrajú sa len s pauzami. Ja som to nikdy nevedel. Aj keď mám napríklad rovnaký stand-up, zakaždým bude trochu iný. Snažím sa moje vystúpenia prispôsobovať publiku, atmosfére.

Počas pandémie bolo možno badať väčší vzostup stand-upu. Dá sa na tom vybudovať biznis?

Ak hovoríme o Silných rečiach, tak v tomto prípade ide o kontinuálnu prácu Jana Gorduliča. Na Slovensko totiž v jednom momente prišiel stand-up a nastal veľký boom. Všetci chceli vo svojich podnikoch usporiadať stand-up, pretože to bolo moderné. V istom momente sa trh pomerne nasýtil a návštevy už neboli také silné. Ľudia sa síce stále radi chodia pozrieť na stand-up do klubu, ale bolo potrebné im dať nejakú pridanú hodnotu, ktorá ich naviaže na ich obľúbeného komika, a preto to Jano rozvíja. Klasický stand-up stále žije, ale musí byť prispôsobený potrebám publika. Nemyslím si, že to úplne ovplyvnila pandémia, ale určite tomu pomohla.

Čo ste si povedali, keď ste začínali, že bude métou, ktorú chcete dosiahnuť? Prekročili ste ju?

Vôbec nie. Mám zvláštnu teóriu, o ktorej nehovorím, že sa zrealizuje, ale je mojou vnútornou motiváciou. Chcel by som sa totiž prepracovať cez improvizáciu k vážnym, možnom až záporným filmovým postavám. Po všetkých komediálnych projektoch sa ma možno nejaký režisér rozhodne použiť práve na takúto postavu, pretože som zaškatuľkovaný ako komediant.

Kimlička: Som taký deformovaný,
že v mysli retušujem ľudí, keď s nimi sedím na káve

Koho by ste si teda v tomto smere chceli zahrať?

To je dobrá otázka a herec by na ňu mal vedieť odpovedať. Netvrdím, že by som chcel hrať v klasike, skôr je to postava, ktorú prinesie nejaký autor a ja sa s ňou stotožním. Naposledy to bola úloha riaditeľa školy, ktorý bol po dlhom čase konfrontovaný s ťažko zvládnuteľnými študentami, ktorí nerešpektovali autority, tak sa mu v hlave niečo otočilo a chcel ich všetkých pozabíjať.

Dramatickí herci naopak tvrdia, že sa humor boja robiť. Je to pravda?

Myslím si, že áno. Je prirodzené, že sú herci, ktorí sa cítia dobre vo vážnych postavách a humoru sú schopní vtedy, keď je napísaný v scenári. Zažil som veľa rozhovorov s kolegami, ktorí mi povedali, že by do niečoho, čo robím ja, nešli. Nemyslím si, že by to nezvládli, ide skôr o to, že miera trápnosti, ktorá sa v tomto smere občas vyskytuje, nie je pre nich príjemná.

Dá sa dopredu odhadnúť, čo bude trápne a čo nie?

Je to individuálne. Myslím si, že trápnosť vychádza aj z toho, ako človek uchopí publikum. Môžem mať dobre pripravený stand-up, ale náhodou pršalo, je nízky tlak a pred výplatou, tieto všetky faktory sa spoja, a zrazu to nefunguje. Je potrebné reagovať na to, čo sa momentálne deje v sále. Netvrdím, že je to záruka úspechu, no v momente, keď sa vyskytne trápny moment, je potrebné uvedomiť si ho. Ak to človek nezachytí, publikum stratí. Okrem toho, ak si človek namýšľa, že sa publikum nesmeje len preto, že nepochopilo vtip, a podceňuje ho, tak je to chyba. Množstvo autorov, ktorí sa venujú stand-upu, už napísalo, že základnou vecou je nemyslieť si, že som múdrejší ako publikum. Netvrdím, že to musí pri každom fungovať, ale minimálne ja sa tým riadim.

Čo je to najhoršie, čo môže publikum urobiť?

Pamätám si úplne presne najzvláštnejšiu situáciu, ktorú som zažil. Mal som vystupovať v rámci Pančlajn a mal som nové vystúpenie, v ktorom som sa ešte necítil úplne doma. Vystupoval som po dlhšej pauze a v zákulisí som sa rozprával so Samom Trnkom o tom, či mám použiť toto vystúpenie alebo radšej niečo zo starších. Povedal mi, že nech idem na istotu, publikum sa mení a určite si to nebude nikto pamätať. Potešil som sa a začal som so starším stand-upom, o ktorom som bol presvedčený, že bude fungovať. Lenže z hľadiska sa začalo ozývať „to sme už počuli“, „nemáš niečo nové“ a podobne. Takéto pokriky rozhodia každého komika, ale povedal som si, že to nevzdám. Začal som odznovu, s novým materiálom, o ktorom som si myslel, že sa chytí, ale vôbec to nebola pravda. Musel som to ustáť, priznať si, že to nevyšlo. Samozrejme, potom má človek chuť zatvoriť sa na týždeň do smetného koša.

Ako sa prinútite potom opäť vystúpiť?

Pri stand-upoch s trápnom pracujem a mám rád, keď príde trápny moment. Aj naň ľudí upozorním, ale musím mať niečo v zásobe, o čom viem, že dostane publikum späť do nálady. Ľudia sú prajnejší, keď ma vidia znovu sa postaviť na nohy po tom, ako som kľačal. Obrazne povedané.

Stalo sa vám, že ste prežívali chvíle, keď ste si mysleli, že už nič nenapíšete?

Určite áno. Rozprával som sa o tom s Lujzou, s ktorou sme sa zhodli, že máme tak veľa inej práce, že nestíhame zažívať ten „bežný život“. Chýbajú nám obyčajné zážitky, okolo ktorých by sme mohli postaviť stand-up. Zhodnotili sme to tak, že sme nemali čas zažívať. Vtedy si človek musí povedať stačí, pretože práce je tak veľa, že zo seba nevie dostať nič iné.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?