6. novembra 2019

Presné štatistiky, koľko ľudí trpí príznakmi syndrómu vyhorenia, nepoznáme. Je to aj pre to, že mnohí nechcú priznať, že sa k vyhoreniu blížia alebo si ním už prechádzajú. Prečo? „Táto diagnóza je aj naďalej spájaná s pocitmi hanby či zlyhania a vyhorenie je často vnímané ako prejav slabosti. Slabosť je pritom presným opakom ‘mačovskej’ kultúry, ktorá panuje napríklad vo futbale,” opisuje športový kouč a asistent generálneho manažéra FK Senica Henk Theunissen.

No zmýšľať o vyhorení v tejto rovine je veľmi obmedzené, dodáva. „Predsa na to, aby človek vyhorel, musí dlhodobo presahovať limity svojich fyzických a psychických možností. Musí ísť vytrvalo za svojimi cieľmi nehľadiac na bolesť – a na to napokon doplatí,” zdôrazňuje športový kouč.

Prečo je vyhorenie veľký problém aj pre profesionálnych športovcov a aké sú možné riešenia načrtol v rozhovore pre Forbes.

Henk Theunissen
Na snímke asistent generálneho manažéra FK Senica Henk Theunissen počas tlačovej konferencie v Senici. Foto: TASR

Preťažovanie tela a mysle

Ako by ste charakterizovali vyhorenie?
Je to preťaženie systému, na ktorého konci je často totálne vyčerpanie. Toto vyčerpanie dokážeme merať a je ako fyzické, tak aj psychické. Preťaženie systému úplne naruší koncentráciu, pamäť, imunitný system, nervový systém a spôsobí v tele hormonálnu nerovnováhu. Následkom toho sa začínajú ozývať rôzne fyzické prejavy vyhorenia – časté bolesti hlavy, tráviace ťažkosti, búšenie srdca, horúčky, potenie, opary a ďalšie príznaky, ktoré len tak nezmiznú. Človek sa dostane do stavu, keď by aj chcel s tým niečo urobiť, ale jednoducho už viac nevládze. Nedokáže sa sústrediť na jedinú vec a zahltia ho obavy o všetko možné.

Čo je podľa vás najčastejším dôvodom, pre ktorý dospejú k vyhoreniu profesionálni športovci?
Dôvod vyhorenia športovcov je rovnaký, ako pri iných profesiách – neustále preťažovanie toho, čo znesie ich telo a myseľ. Niektorí športovci sa zamotajú v tom extrémnom nasadení, ktoré im káže neustále podávať najlepší výkon. Budem hovoriť o futbalistoch, keďže to je oblasť, ktorej sa venujem, ale platí to vo všeobecnosti. Vyhorenie nastane vtedy, keď človek dostane priveľa negatívnych podnetov, ktoré už nemá silu zvládnuť. Navyše, športovci sú často v centre pozornosti fanúšikov aj médií a sú súdení podľa ich výzoru a výkonu. Platí pritom, že čím sú na vyššej priečke, tým sú pod väčším drobnohľadom verejnosti. Majú väčší pocit zodpovednosti voči ich okoliu aj sami voči sebe.

Reklama

Ako to myslíte, že majú väčší pocit zodpovednosti sami voči sebe?
Profesionálni športovci väčšinou očakávajú od seba ten najlepší výkon a chcú urobiť všetko perfektne. Dlohodobo nerealistické očakávania a prehnaný perfekcionizmus s cieľom vyhrať za každú cenu sú však pascou, ktorá ich môže priviesť až k vyhoreniu.

Perfekcionizmus a snaha podávať čo najlepší výkon sú však prirodzené, či nie?
Perfekcionista je človek, ktorý má vysoké nároky na svoj výkon. Problém nastane vtedy, keď sa takýto človek zároveň strachuje o to, či neurobí nejakú chybu a navyše ešte pociťuje aj vysoký tlak okolia. Napríklad odborná literatúra rozlišuje medzi zdravým a nezdravým perfekcionizmom a je dobré rozoznávať medzi nimi aj v bežnom živote, pretože oba majú výrazný vplyv na myšlienky, pocity a nakoniec aj na správanie človeka. Rozlišovanie medzi týmito dvoma druhmi pomôže koučom, psychológom či rodičom porozumieť napríklad aj motivácii športovca a tiež tomu, odkiaľ pramení jeho sebavedomie.

Povedzte nejaký príklad nezdravého perfekcionizmu.
Dajme tomu, že si futbalista stanoví v hlave cieľ, že nedá počas zápasu ani jedinú zlú prihrávku. Pokiaľ by dal zlú prihrávku, tak to znamená, že nesplnil svoj cieľ a teda zlyhal. Hráč s takýmto nastavením si vybuduje množstvo stresu, a to už pred samotným zápasom, ale aj počas neho, pretože sa sústreďuje len na to, aby neurobil žiadnu chybu. Počas zápasu sa zvyšuje jeho vnútorné napätie, pozerá sa na seba čoraz kritickejšie a to mu zas podkopáva jeho sebavedomie.

Podnikatelia bojujú s úzkosťami či depresiami v oveľa väčšej miere,
ako si myslíme. Téma je stále tabu

 

Je možné pre športovca stanoviť si ciele bez toho, aby zlyhanie viedlo k takémuto sebaspochybňovaniu?
Športovec si môže stanoviť pokojne aj vysokú latku. Záleží však na tom, ako sa stavia ku chybám, ktoré urobí. Napríklad basketbalista Michael Jordan vnímal chybovanie ako súčasť jeho cesty k úspechu. Podobne by to mali vnímať aj ostatní športovci, chyby sú na to, aby sme sa z nich poučili, a aby sme ich v budúcnosti neopakovali. No nie na to, aby sme sa im úzkostlivo vyhýbali.

Futbal je tvrdý biznis

Spomenuli ste aj vysoký tlak, ktorému športovci často čelia. Čím to je spôsobené?
Mnohí športovci vyvíjajú na seba tlak, na to, aby neustále podávali nejaký výkon. Ten tlak ešte umocňuje ich okolie a sociálne siete. Nehovorím pritom iba o tlaku počas tréningov a na ihrisku, ale aj mimo neho. Pokiaľ majú okolo seba koučov a ďalších ľudí, ktorí im slúžia ako opora a zároveň sú si toho tlaku vedomí a pomáhajú im ho zvládať, dá sa psychickým problémom predísť. No zároveň platí, že takýto dohľad a prísun podpory či už po fyzickej alebo psychickej stránke je často výsadou vrcholových športovcov v top hráčskych kluboch.

Pritom vyhorenie nehrozí iba špičkovým športovcom, nie je to tak?
Počas kariéry som pracoval s množstvom futbalistov, ktorí pochádzajú z rôznych kultúr a kontinentov. Mnohí z nich nemajú žiadne vzdelanie a futbal je pre nich spôsobom, ako sa vyštverať z chudoby, ako dosiahnuť v živote úspech. Pre týchto hráčov je tlak na úspech o to väčší, že sa netýka iba ich, ale napríklad aj ich rodín. Pre nich je úspech nutnosťou a neúspech niečo, čo si nemôžu dovoliť. Majú teda úplne iné psychické nastavenie než futbalisti, ktorí nepociťujú takúto hmotnú núdzu. Pokiaľ ten tlak neustoja, môže to mať ultimátne následky pre ich telo a myseľ.

S čím všetkým sa ešte musí potýkať športovec?
Pokiaľ zostaneme pri futbalistoch, tak, samozrejme, je to veľké ego. Neustále vo vnútri riešia napríklad to, že chcú niekam patriť, že chcú byť úspešní, slávni alebo bohatí. Jednoducho chcú vyžarovať ten perfekcionizmus, s ktorým sa pozerajú na seba a na svoj výkon. Toto však nemusí byť vnímané len ako negatívum, predsa nie je nič zlé na tom, keď niekto chce uspieť alebo dosiahnuť finančnú nezávislosť. No to by nemalo byť cieľom samo o sebe. Potom je veľmi jednoduché poddať sa tlaku, ktorý je pri takomto nastavení enormným stresorom. Motivácia dosiahnuť skvelý športový výsledok je omnoho zdravšia a aj menej stresujúca.

Nedostatok motivácie, cynizmus či zhoršené zdravie.
Toto je 10 znakov, že bojujete s vyhorením

Vnímate nejaký rozdiel medzi individuálnymi a tímovými športmi?
Pri oboch typoch športu sú rozdiely, a to aj v dobrom aj v zlom. Športovci v individuálnych športoch majú výsledok vo svojich rukách a sami ho môžu ovplyvniť. No keď potrebujú pomoc, nemôžu sa oprieť o spoluhráčov, ktorí by rozumeli ich trápeniam, ale skôr hľadajú pomoc u svojich koučov a trénerov. To môže umocniť pocit samoty a negatívne myšlienky, ktoré ďalej vedú k vyššiemu stresu. Pokiaľ pretrvávajú tieto pocity dlhodobo, môže to viesť až k vyhoreniu.

Ako je to pri tímových športoch?
Tam je výhodou, že si spoluhráči môžu pomôcť navzájom, kedže aj najlepšie rozumejú tomu, čím si prechádzajú, dokonca lepšie ako kouč alebo niekto z ich okolia. No keďže je to tímový šport, hráč nedokáže ovplyvniť výsledok zápasu len svojím výkonom. Na ihrisku sú preto mnohé ďalšie faktory, ktoré ovplyvňujú ich výkon – dôvera medzi spoluhráčmi, porozumenie, správna komunikácia a rešpekt, či tiež koordinovaný prístup k protihráčovi. Pokiaľ niektoré z týchto nastavení škrípe, prispieva to k stresu, ktorý hráč na trávniku prežíva.

Henk Theunissen
Na snímke asistent generálneho manažéra futbalového klubu FK Senica Holanďan Henk Theunissen počas tlačovej konferencie pred štartom Fortuna ligy 2019/2020 v Senici 17. júla 2019. Foto: TASR

Na základe vášho pozorovania, ako často dochádza k vyhoreniu u profesionálnych športovcov?
Nakoľko nie sú žiadne presné kritériá, je veľmi náročné určiť, či si športovec prechádza burnoutom. Na vyhodnocovanie možného vyhorenia sa používajú rôzne dotazníky, v ktorých sa pýtame športovcov na ich zdravotný stav, problémy v súkromnom živote, finančné ťažkosti a iné a na základe ich odpovedí dostaneme nejaký výsledok. No často vieme iba povedať, či v niektorých z týchto oblastí dopadol športovec horšie ako jeho spoluhráč, ale nepovie nám to nič o tom, či si skutočne prechádza vyhorením. To musí byť vyhodnotené na základe individuálnych rozhovorov a ani vtedy to nie je také ľahké určiť. Je potrebné pýtať sa veľmi konkrétne otázky, pozorne počúvať a pozorovať správanie športovca. Predpokladom na diagnostikovanie syndrómu vyhorenia však je otvorenosť a úprimnosť športovca. Na to, aby boli o ich problémoch ochotní hovoriť, by sa futbalové kluby a ďalšie športové zväzy, rovnako ako aj médiá, mali snažiť o prelomenie tabu, ktoré je s vyhorením stále spájané.

Prečo je podľa vás stále mentálne zdravie vo svete športu tabu?
Ako som už naznačil, napríklad vo svete futbalu panuje “mačovská” kultúra, ktorá vníma vyhorenie ako slabosť. Pritom mentálne zdravie bolo historicky vnímané ako čosi veľmi dôležité, čo mohlo napríklad zvýšiť výkon človeka. Pozrite sa na samurajov, vojakov špeciálnych útvarov alebo aj na rôznych súčasných predstaviteľov bojových umení, napríklad na svetového šampióna v MMA Conora McGregora a kickboxera Rica Verhoevena. Tí sa snažia zakaždým nájsť aspoň malú taktickú výhodu oproti súperovi. Napríklad Verhoeven verí v silu pozitívnej vizualizácie a dáva dôraz na mentálnu rovnováhu. McGregor zas medituje, ako aj mnohí iní šampióni bojových umení. Možno aj preto sú obaja muži nielen výkonní vo svete športu, ale aj navonok žijú usporiadané a spokojné rodinné životy. Je zvláštne, prečo je ešte vo svete futbalu stále tabu rozprávať sa o tejto téme.

Máte na to odpoveď?
Mohli by ste zodpovednosť zvaliť na plecia koučov, na futbalové kluby a na zväzy, ale pre mňa osobne je na konci dňa zodpovedný hráč samotný. Prečo by nemal investovať do svojho mentálneho zdravia, ktoré ovplyvňuje jeho celkový psychický a fyzický stav a napokon aj športový výkon? Dobrá psychická pripravenosť je často tým jazýčkom na miske váh medzi úspechom a neúspechom. Psychohygiena je to, čo hráčovi umožní zúžitkovať a ešte umocniť mesiace a roky tvrdej driny a podať najlepší výkon, aký dokáže.

Za vyhorenie môžu aj firmy.
Pritom viac ako vysať z pracovníka život sa oplatí investícia do zdravia

Reklama

Aké sú vlastne príznaky vyhorenia?
Stačí si otvoriť akýkoľvek dotazník o vyhorení a všetky sú tam vypísané. Napríklad únava, zhoršená kvalita spánku, rozostrený zrak, triaška, horšia imunita a teda väčšia náchylnosť na chrípku či nádchu, búšenie srdca, vysoký krvný tlak, plytké dýchanie, svalové napätie, tráviace ťažkosti, nezdravý postoj k jedlu – čiže jeho nadmerný alebo nedostatočný príjem, takzvaný “knedlík” v krku, mdloby… Ďalej tam patria napríklad návaly paniky, obavy, vnútorný nepokoj, strata pamäti, zvýšená podráždenosť, paranoja, podozrievavosť. Pocit, že sa človek necíti byť “doma” vo vlastnom tele. Ľudia, ktorí prechádzajú vyhorením sú citliví a často reagujú prehnane, rýchlo sa nahnevajú a robia viac chýb. Často majú pocit, že si nevedia vytvoriť vzťahy alebo väzby s ľuďmi okolo nich. Napokon aj sami sa snažia vyhýbať sa sociálnym kontaktom. Pokiaľ niekto u seba spozoruje aspoň tri z týchto príznakov, je to známka, že by si mal naozaj dopriať oddych. Pokiaľ viac ako päť, je najvyšší čas vyhľadať odbornú pomoc.

Čo sa však stane v praxi, keď športovec na sebe spozoruje tieto príznaky?
Často to preloží do toho, že je nešťastný alebo nespokojný, ale ďalej to nerieši. Dokonca si niekto povie, že musí zabrať a makať na sebe ešte tvrdšie.

Pracovali ste už niekedy priamo s futbalistom, ktorý by si prechádzal vyhorením?
Myslím, že som osobne ešte nepracoval so športovcom, ktorého by som hneď označil za vyhoreného. Napokon pohyb je dôležitou súčasťou prevencie voči vyhoreniu a toho nemajú športovci málo. Na druhú stranu, ako som hovoril, neexistujú žiadne jasné kritéria, kedy je už športovec vyhorený. Zároveň platí aj to, že športovec často nechce počuť o tom, že trpí nejakou psychickou poruchou, alebo má iný zdravotný problém. Vyhorenie je to, čo mu v jeho očiach môže znížiť šance na úspech či dokonca zabrzdiť kariéru. Smutné je na tom to, že takéto zmýšľanie nie je tak celkom bezpredmetné. Futbal sa stal tvrdým biznisom a pokiaľ jeden hráč nie je schopný podávať výkon, na jeho miesto príde ďalší.

Prvé kroky po vyhorení

Čo môžu urobiť športovci, ktorí chcú vyhoreniu predísť?
Napriek tomu, aký má vyhorenie katastrofálny dopad na športovca a na jeho výkon, na tému prevencie ich vyhorenia neexistuje takmer žiaden výskum. Môžeme sa však inšpirovať napríklad výskumom z prostredia biznisu. Napríklad sa ukázalo, že kognitívno-behaviorálna terapia redukuje riziko jeho vzniku. Podobne pôsobí napríklad metóda “všímavosti” (mindfulness), ktorá hovorí o tom, že si človek má byť vedomý svojich myšlienok, pocitov a svojho prežívania.

A čo odporúčate športovcom, ktorí si už prechádzajú vyhorením? Ako sa z neho dostať?
Prvým krokom je priznať si, že vyhoreli. No a keďže vyhorenie je často totálnym vyčerpaním tela aj mysle, dostať sa z neho von je dlhodobý proces, pri ktorom neexistuje žiadna skratka. Na to, aby sa z neho dostali, si musia opäť vytvoriť zdravý vzťah so sebou, a to si vyžaduje čas. Pre profesionálneho športovca je dôležité, aby pochopil, prečo to zašlo až tak ďaleko a aby si uvedomil, že sa tomu dalo predísť. Len vtedy sa dokáže z toho poučiť a nezopakovať predošlé chyby. Samozrejme, nemôže byť na to sám, mal by mu pomáhať jeho všeobecný lekár, športový psychológ a kouč. To je ešte len začiatok.

Čo sa deje potom? 
Potom je dôležité, aby športovec upovedomil svoju rodinu a blízkych priateľov o tom, čím si prechádza a pripravil ich tak na to, čo bude nasledovať. Napríklad im vopred povie, že niekedy nebude odpovedať na správy od nich, pretože je občas pre neho ťažké prinútiť sa udržiavať sociálne styky. Takýmto spôsobom si vytvorí bezpečné prostredie, ktoré mu umožní lepšie zvládať každodenné boje. Počas tohto obdobia je však veľmi dôležitá radikálna úprimnosť.

Henk Theunissen
Pôvodom holandský športový kouč pomáha športovcom v otázkach mentálneho zdravia, životného štýlu a závislostí. Počas jeho kariéry sa venoval aj jedincom so syndrómom vyhorenia. Posledný rok pracuje ako asistent generálneho manažéra FK Senica a zároveň ako kouč a projektový manažér klubu. Poradenstvo v otázkach športového koučingu poskytuje aj individuálne.

Niektoré teoretické poznatky zmieňované v tomto rozhovore pochádzajú z práce holandskej expertky na vyhorenie Nienke Thurlings.

Ak chcete spolu s nami šíriť povedomie o syndróme vyhorenia, môžete nás podporiť na tomto odkaze.

Príbeh svojho vyhorenia zdieľajú v knihe Nevyhorení aj bývalý profesionálny tenista Karol Kučera, bývalý profesionálny futbalista Tomáš Medveď a freediverka Katarína Linczényiová. Objednať si ju môžete na tomto odkaze.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk