24. apríla 2018

Simona Janišová je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. V rámci štúdia sa dostala na univerzity v Grécku či Prahe. Po získaní magisterského diplomu stážovala aj v londýnskom štúdiu Barnabyho Barforda. Dnes sa venuje tvorbe porcelánu a keramiky.

Svoje diela vystavovala umelkyňa samostatne, v bratislavských priestoroch Galérie Nova, Galérie Hotdock, Dizajn štúdiu ÚĽUV, ale tiež v čínskom Da Wang Culture Highland v Šen-čene.

Pri živote drží staré remeslo. Matej Rabada sa pustil do modrotlače

A zažiarila aj na podujatí Bratislava Design Awards 2017, kde ju odmenili za kolekciu Anachronik a získala aj hlavnú cenu.

Porcelán ju núti hrať podľa pravidiel

Jej prvé pokusy týkajúce sa keramiky, za ktorými bola ambícia vytvárať niečo seriózne, vznikali už na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave. Výsledky ale podľa autorky väčšinou nesplnili očakávané ciele. Problémom bola vtedy jej slabá skúsenosť s materiálmi v kombinácii s netrpezlivosťou. „Prvý kus, na ktorý som bola pyšná, bol zelený čajník s ružovým vrchnákom. Samozrejme nepoužiteľný. Myslím, že je dodnes vystavený na chodbe školy, možno ako odstrašujúci príklad,“ smeje sa.

Mladá Slovenka pracuje s porcelánom i hlinou. Foto: Jakub Gulyás

Medzi materiálmi nemá jasného favorita. Záleží hlavne na tom, na čom práve pracuje. Pre úžitkovú keramiku volí porcelán alebo kameninu – teda kvalitné materiály, ktoré vydržia každodennú záťaž a pokiaľ sa nerozbijú, tak ľudí aj prežijú.

Umelkyňa na voľnej nohe Bumpkinova obľubuje fixky a navrhuje tetovania

Ak ale ide o voľnú tvorbu, siaha po iných keramických hmotách. Aktuálne ju najviac baví hlina pre svoju rôznorodosť, širokú farebnú škálu a  plasticitu. „Hlina poskytuje viac slobody. Znesie ohýbanie, uberanie, pridávanie materiálu a to všetko (väčšinou) bez toho, aby praskla,“ hovorí umelkyňa. Naopak porcelán ju „núti hrať podľa pravidiel“. Musí preto brať ohľad na to, že s týmto materiálom treba v procese narábať opatrne a s citom. Porcelán vraj chyby neodpúšťa.

Tvorbou citovala starších umelcov

Výroba porcelánového produktu nie je jednoduchá. Simonine návrhy, až na výnimky, sa nevyrábajú vo fabrike, takže náročnú produkciu a niekoľko mesačný proces zabezpečuje sama autorka. „V skratke je celý postup takýto: návrh, prototypovanie, vývoj foriem, odlievanie alebo modelovanie, sušenie, retušovanie, glazovanie a vypaľovanie,“ hovorí pre Forbes.sk. Prístupy musia byť dobre premyslené. Vtedy Simona začína návrhom na papier, dostáva sa k počítačovým modelom či využitiu digitálnych technológií, akými sú frézovanie alebo 3D tlač.

Fullák, porcelánový džbán podľa obrazu Ľudovíta Fullu. Foto: Michaela Dutková

Inšpiráciou sú pre mladú autorku aj výtvory starších keramikov a keramičiek, s ktorých prácami prichádza do kontaktu v Slovenskom múzeu dizajnu. Tu totiž participuje na vzniku stálej expozície.

Slovenka Dajana Rodriguez išla s kožou na trh: Jej kabelky sú hitom

Práca v týchto priestoroch ovplyvnila jej tvorbu a vyústila do podoby kolekcie Anachronik. „V nej vlastným jazykom citujem iných autorov a tradičné keramické techniky,“ hovorí Simona. Inšpirovali ju napríklad stopy rúk hrnčiara na keramickom výrobku. Vrúbky na svoje diela preniesla pomocou digitálnych technológií, takže si divák pri bližšom pohľade môže všimnúť, že podobné štruktúry by s takou presnosťou ľudská ruka vytvoriť nemohla.

Dve sú viac ako jedna

Spolu s Lindou Vikovou stojí Simona za značkou si.li., pod ktorou dvojica vytvára autorské originály a malé dizajnérske série. Ich spolupráca vznikla neplánovanie, a to vďaka spoločnému pobytu v zdieľanom ateliéri. „Výtvarníci sú väčšinou vlci samotári, málokedy tímoví hráči. Keď viete s niekým fungovať v jednom pracovnom priestore, je dosť pravdepodobné, že budete schopní spoločnej aj niečo vytvoriť,“ hovorí Janišová. Umelecké duo spolu funguje už sedem rokov a vzájomne sa rešpektuje. Simona aj Linda pracujú na vlastných projektoch a súbežne prichádzajú s nápadmi a výrobkami pre si.li.

Z tvorby značky si.li., ktorú vedie Simona spolu s Lindou Vikovou. Foto: archív si.li.

Značka je o dvoch rozdielnych prístupoch k jednému materiálu. „Každá prinášame do našich prác iný element. Dve sú viac ako jedna a to, čo z toho vzíde, je zaručene niečo celkom iné, než keď tvoríme samostatne. V zásade ale ideu tvoríme spoločne, proces realizácie si ďalej delíme,“ uvádza Simona.

Ich produkty toho precestovali pomerne veľa. Či už vďaka medzinárodným výstavám alebo aj priamo do rúk klientom. Najviac je ich na Slovensku, no nájdu sa aj v USA, Veľkej Británii a Austrálii.

Dostatok prostriedkov negarantuje dostatok vkusu

Simona je pri pohľade na trhovú situáciu skeptická. Zaobstarať si dizajnérsku alebo originálnu keramiku je podľa nej na Slovensku akousi nadstavbou, ktorú nemáme v krvi. „Nie sme naučení kultúre stolovania, ako je to napríklad v Ázii. Tieto zvyky sa buď dedia, alebo sú vštepované vzdelávaním. Už len výtvarná výchova na základných školách je za posledné roky veľmi podceňovaná. Slováci majú iné hodnoty – hlavne tie, ktoré je vidieť,“ uvádza. Ako ale vzápätí dodáva, dostatok prostriedkov nie vždy ide ruka v ruke s dostatkom vkusu.

A čo budúcnosť? Pre značku si.li. by chceli autorky vybrať jeden úspešný návrh a vytvoriť z neho sériový produkt, ktorého výrobu nebudú riešiť ony. Fabrická výroba totiž čiastočne zníži cenu výrobku a ten sa stane dostupnejším. „V rovine nesplneného sna zatiaľ zostáva spolupráca s fabrikou, kedy by dopyt po našich dizajnérskych schopnostiach vzišiel z ich strany,“ uzavrela Janišová.

Hlavná foto: Z kolekcie Anachronik. Foto: Ján Kekeli