Čo je vlastne ADHD? Nuž, táto otázka je určite namieste. Je to choroba? Postihnutie? Superschopnosť? Je to niečo, čo vymysleli farmaceutické spoločnosti, aby predávali lieky? Alebo je to dôsledok toho, že sme zahltení digitálnou záplavou informácií, na ktorú náš mozog nie je stavaný?
Pri vyhľadávaní pojmu „ADHD“ na internete som našiel 64 miliónov výsledkov! A zdá sa, že na túto najznámejšiu a najkontroverznejšiu lekársku diagnózu súčasnosti existuje približne toľko isto názorov, koľko mi ukázal Google odkazov. Každý rok dostane túto diagnózu niekoľko miliónov ľudí – pred tridsiatimi rokmi však ešte ani neexistovala.
Prečítajte si úryvok z knihy Dobrá správa o ADHD od švédskeho psychiatra Andersa Hansena, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Dve strany jednej mince
Začnime od začiatku: čo je potrebné na to, aby vám diagnostikovali ADHD? V zásade ide o ťažkosti v troch oblastiach: koncentrácia, hyperaktivita a impulzivita.
Medzi nevýhody ADHD môžu patriť nasledujúce ťažkosti:
- problémy s koncentráciou,
- príliš ľahká rozptýliteľnosť,
- zhoršená schopnosť dodržiavať pokyny,
- ťažkosti s počúvaním ostatných,
- náročnejšie organizovanie a plánovanie,
- problém vydržať pokojne sedieť,
- skákanie do reči ostatným,
- neschopnosť čakať v rade,
- netrpezlivosť,
- nepokoj a neustála aktivita – akoby ste mali stále rozbehnutý motor,
- neustála potreba stimulácie,
- trasenie nohami a neposednosť – motorická aktivita.
Myslíte si, že sa to týka vás alebo niekoho, koho poznáte? Ak áno, nie je to prekvapujúce. Všetci do určitej miery disponujeme týmito vlastnosťami a nachádzame sa na „stupnici ADHD“.
Niektorí z nás majú týchto vlastností viac a sú na škále vyššie – ako napríklad ja. Iní ich nemajú takmer vôbec a sú na stupnici nízko. Malé percento ľudí má tieto črty také silné – a čo je dôležitejšie, má v dôsledku toho také závažné problémy –, že má zmysel diagnostikovať im ADHD a poskytnúť im liečbu.
Pozrite sa ešte raz na vyššie uvedený zoznam. Nie je prekvapujúce, že takéto vlastnosti spôsobujú ťažkosti. Na to, aby sa psychiatrická diagnóza vôbec mohla považovať za diagnózu, musí vám v živote spôsobovať problémy. Neznamená to však, že ADHD zahŕňa iba samé komplikácie. Existuje totiž ešte jeden zoznam, ktorý obsahuje pozitívne črty, a o tom sa hovorí príliš málo.
Výhody ADHD môžu znamenať, že ste:
- iniciatívni,
- činorodí – viete veci vyriešiť a dokončiť,
- energickí – máte takmer nekonečné množstvo energie,
- kreatívni a viete rozmýšľať mimo zabehaných koľají,
- nebojácni a máte odvahu púšťať sa do realizácie nových nápadov,
- zvedaví,
- flexibilní,
- dobrí v koncentrovanej sústredenosti (hyperfokuse),
- tvrdohlaví – nevzdávate sa, ale bojujete ďalej,
- intuitívni a schopní klásť spochybňujúce otázky,
- dobrí v laterálnom myslení – schopnosti vidieť veci z nových uhlov pohľadu,
- schopní vyrovnať sa s neúspechom a príliš nehĺbať nad chybami, ktoré ste urobili.
V knihe Dobrá správa o ADHD píšem o pozitívnych črtách – teda o výhodách. Prečo je vôbec potrebná takáto kniha, vari sa toho o ADHD už nepopísalo dosť?
Som presvedčený o tom, že čím viac zdôrazňujeme problémy a zabúdame na pozitívne aspekty, tým väčšie je riziko, že ľuďom s adhd spôsobíme nové problémy. Za nové problémy považujem predovšetkým zhoršené sebavedomie a pocit, že mnohé dvere v živote sú pre človeka zatvorené a že existujú veci, ktoré nezvládne urobiť.
Ak namiesto toho zdôrazníme zoznam výhod, myslím si, že výsledok môže byť opačný: zlepšené sebavedomie a pocit, že mnohé dvere sú vám otvorené. ADHD totiž znamená, že máte iný – a jedinečný – súbor nástrojov, ktorý sa musíte naučiť používať.
Zároveň chcem zdôrazniť, že zoznam pozitívnych vlastností je veľkým zovšeobecnením a že nie každý človek s ADHD má všetky tieto vlastnosti – rovnako ako nie každý má všetko zo „zoznamu ťažkostí“. Niet však pochýb o tom, že spomínané pozitívne vlastnosti sa u ľudí s ADHD vyskytujú častejšie než v bežnej populácii.
ADHD je veľká sivá zóna
„Mám ADHD, však?“ Dvadsaťtriročný muž, ktorý sedel predo mnou na klinike, sa na mňa pozeral takmer prosebne. Bolo zrejmé, že po vyšetrení, ktoré práve absolvoval, očakával, že pôjde domov s diagnózou adhd. Keď ju odo mňa nedostal, len ťažko skrýval sklamanie.
„Je pravda, že máte určité prejavy ADHD,“ povedal som mu bez toho, že by som si všimol akékoľvek náznaky miznúceho sklamania.
„Faktom je, že všetci máme prejavy ADHD a sme niekde na stupnici ADHD. Vy sa zrejme na tejto škále nachádzate nad priemerom, ale nemáte dosť závažné príznaky a problémy na to, aby ste mohli dostať diagnózu.“ Pozrel sa na mňa ešte spýtavejšie.
„Čo myslíte tými prejavmi ADHD? Buď predsa mám adhd, alebo nemám?“
Tento mladý muž vyjadril jeden z najväčších lekárskych omylov súčasnosti: že buď má človek ADHD, alebo ju vôbec nemá. Na jeho obhajobu musím skonštatovať, že na jeho spôsobe uvažovania nie je nič prekvapujúce.
Neuplynie deň, aby noviny a médiá neinformovali o ADHD, a často hovoria o tejto diagnóze ako o jasne vymedzenej, podobne ako HIV alebo infarkt.
Hoci ADHD je lekárska diagnóza, neznamená to, že možno určiť jasnú hranicu medzi zdravým a chorým. HIV aj ADHD sú lekárske diagnózy, no nie je možné mať „trochu“ HIV. Buď máte HIV, alebo ho nemáte, no čo sa týka ADHD, určite ju môžete mať len „trochu“.
ADHD môžete porovnať s výškou. Nie je to tak, že každý je buď nízky, alebo vysoký, väčšina ľudí je niekde medzi tým. To isté platí aj pre ťažkosti so sústredením, s impulzivitou a ďalšie príznaky ADHD , ktoré sú, podobne ako výška, normálne rozložené v populácii. Niektorí ľudia nemajú takmer žiadne problémy so sústredením, iní s ním majú veľké ťažkosti, no väčšina ľudí sa nachádza niekde v strede.
Kde je teda hranica medzi ADHD a „normálnymi“ problémami so sústredením? Nuž, to je otázka za milión. Kde je spodná hranica pre vysokých mužov? Je to 189 cm? Alebo 184 cm? Na túto otázku neexistuje jednoznačná odpoveď. Rovnako neexistuje ani jednoznačná odpoveď na to, kde spočíva hranica pre ADHD.
Neexistujú žiadne krvné testy ani röntgenové vyšetrenia, ktoré by ukázali, či máte ADHD. Namiesto toho sa používa kontrolný zoznam, v ktorom musia byť splnené určité kritériá. Okrem ťažkostí so sústredením, s kontrolou impulzov a hyperaktivitou, ako som už spomínal, by to malo viesť k problémom v každodennom živote.
A nestačí, že sa ťažkosti prejavujú napríklad v škole – môže to byť spôsobené zlým školským prostredím. Problémy by mali byť badateľné tak doma, ako aj v škole alebo na pracovisku. Okrem toho by sa tieto ťažkosti mali prejaviť už v detstve, pretože ADHD nie je niečo, čo sa objaví, keď ste starší. Je to niečo, čo máte celý život.
Na to, aby vám diagnostikovali ADHD, teda musíte mať vážne problémy so sústredením a s impulzivitou – lenže čo to znamená? Nemôžete mať ADHD, ak ste mali problémy so sústredením, ale napriek tomu sa vám podarilo získať vysokoškolský diplom? Na túto otázku, žiaľ, neexistuje jednoznačná odpoveď.
Čo sú „normálne“ ťažkosti so sústredením a čo je ADHD je teda v praxi jedna veľká sivá zóna. Práve na pomedzí medzi „normálnymi“ ťažkosťami so sústredením a ADHD sme v posledných rokoch zaznamenali posun a na strane ADHD pribúda čoraz viac ľudí.
Pomaly, ale isto sme dospeli k presvedčeniu, že všetky neposedné a temperamentné deti – a rovnako aj dospelí – majú ADHD. A v dôsledku toho sme dospeli k presvedčeniu, že tento problém treba riešiť diagnózami a liekmi. Ak by sme to porovnali s výškou tela, bolo by to, akoby sme rok čo rok znižovali hranicu pre pojem „vysoký človek“.
Milované dieťa má mnoho mien
Problémy so sústredením a hyperaktivita nie sú, samozrejme, žiadnou novinkou pod slnkom. Ľudia ich mali od nepamäti. Termín ADHD – attention deficit hyperactivity disorder alebo porucha pozornosti s hyperaktivitou – vznikol v osemdesiatych rokoch 20. storočia, no nebol to prvý prípad diagnostikovania tohto typu poruchy.
Podobné stavy mali v histórii niekoľko rôznych názvov. Koncom 18. storočia škótsky lekár Alexander Crichton nazval tieto príznaky „duševným nepokojom“ a kvetnato opísal, ako sa niektorí žiaci na hodinách gramatiky tak nudili, že ich ani hrozba výprasku nedokázala presvedčiť, aby dávali pozor.
„Každý učiteľ na verejnej škole si musel všimnúť, že sú mnohí, ktorým je suchopárnosť a náročnosť latinskej a gréckej gramatiky taká odporná, že ich ani hrozba výprasku prútom, ani akýkoľvek prejav zhovievavosti nedokážu prinútiť, aby im venovali pozornosť.“
Získajte výber najlepších správ
Prihláste sa na odber Newslettra Forbes Espresso a získavajte exkluzívne postrehy a rady od úspešných podnikateľov, odborníkov a inšpiratívnych lídrov z rôznych odvetví.
Pri vyplnení emailu súhlasím so spracovaním osobných údajov.
Ďakujeme za vaše prihlásenie! Vitajte v komunite Forbes.
Sto rokov po Crichtonovi sa na to, čo dnes nazývame ADHD, použilo veľmi zavádzajúce označenie „slabá kontrola morálky“. V štyridsiatych rokoch 20. storočia sa začalo používať označenie minimal brain damage (minimálne poškodenie mozgu) alebo MBD, čo je možno ešte zavádzajúcejší pojem, ktorý sa, žiaľ, ešte stále občas používa aj dnes.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 20. storočia sa používal pojem DAMP – deficits in attention, motor control and perception (deficit pozornosti, motorickej kontroly a vnímania) – predtým, ako sa z neho stala adhd.
Tieto rôzne diagnózy nie sú iba historickými kuriozitami. Psychiatri sa domnievajú, že podiel populácie, ktorá spĺňala príznaky jednotlivých diagnóz, sa značne líši, aj keď v podstate opisujú to isté. Predpokladalo sa napríklad, že jedno percento detí má MBD.
V prípade DAMP sa predpokladalo, že ide o dve až päť percent, zatiaľ čo v USA má v súčasnosti jedenásť percent detí a dospievajúcich diagnostikovanú ADHD. Pri takýchto veľkých rozdieloch asi neprekvapí, že názov diagnózy sa musel z času na čas zmeniť. Koniec koncov, nepôsobí to veľmi seriózne, ak najprv poviete, že jedno percento má mať MBD, a neskôr to zmeníte na päť alebo desať percent.
Neustála zmena názvov poukazuje na sivú zónu, ktorú som opísal, kde sa postupne posúvajú hranice toho, čo predstavuje diagnózu.
Názvy jednotlivých diagnóz tiež ukazujú, ako sa menilo vnímanie toho, čo dnes nazývame ADHD. Od nesprávnej výchovy až po poškodenie mozgu.
Dúfajme, že raz dospejeme k záveru, že všetky historické diagnózy boli viac či menej nesprávne a že ADHD je v skutočnosti normálny variant ľudského správania – že je to jednoducho súbor osobnostných vlastností, ktoré boli dôležité vo vývoji ľudstva a ktoré v modernej spoločnosti môžu prinášať výhody aj ťažkosti.
ANDERS HANSEN (50)
Hansen je uznávaný švédsky psychiater, rečník a moderátor populárnej švédskej televíznej relácie o záhadách ľudského mozgu. Hansen napísal niekoľko bestsellerov, ktoré vyšli v slovenskom preklade v knižnej divízii Forbesu barecz & conrad books a stali sa obľúbenými titulmi aj na Slovensku, napríklad Dobehni svoj mozog či Dobrá správa o úzkosti. Spoznajte knihy Andersa Hansena, ktoré vás rozhýbu a zlepšia vám život!
Prečítajte si celý úryvok z knihy Dobrá správa o ADHD od švédskeho psychiatra Andersa Hansena, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.