Keď sa Majo Srník po komplikovanom zranení členka rozhodol rozlúčiť s kariérou ultrabežca, presedlal na bicykel. Sľúbil si pritom, že ako štyridsiatnik trochu zvoľní tempo. Takže v čase nášho rozhovoru sa pripravoval „iba“ na 500 kilometrov dlhé preteky v kanadských Skalnatých horách s 9000-metrovým prevýšením.
Trať Alberta Rockies 500 napokon prešiel za necelých 55 hodín, obsadil 5. miesto. Rodák z Veľkého Krtíša, ktorý už dvadsať rokov žije v kanadskom Calgary, hovorí, že ho fascinujú akékoľvek dobrodružstvá na „ľudský pohon“. Začínal ako lezec, v Kanade v sebe náhodou objavil talent bežca, teraz ho fascinuje bicykel, ale keď ho posadíte do kanoe, bude pokúšať svoje limity aj v ňom. Rozprávali sme sa o tom, čo je lákavé na extrémnom testovaní vlastných možností.
Čo vás priviedlo do Kanady?
Ja som sem prišiel práve kvôli športu. Už od ôsmich rokov som liezol, mali sme to v rodine, postupne som začal aj súťažiť. Po škole sme sa rozhodli s frajerkou odísť do zahraničia. Kanada vyhrala pre liberálny prístup k emigrantom aj preto, že Calgary je blízko veľhôr.
Do Kanady ho zlákali Skalnaté hory. Foto: archív Maja Srníka
Do Kanady ho zlákali Skalnaté hory. Foto: archív Maja Srníka
Iný kraj, iná radosť zo športu
Známym ste sa stali ako úspešný ultrabežec.
Lezenie je založené na dobrej partii ľudí, ktorým veríš. A ja som pri začiatkoch v Kanade bol slovenský emigrant bez angličtiny, ktorý mal čo robiť, aby si v novej krajine vybudoval zázemie. Na beh človek veľa nepotrebuje, navyše som zistil, že mi to celkom ide.
Športujú ľudia v Kanade inak?
Keď som vyrastal na Slovensku, mal som pocit, že ak človek nemá šancu stáť na „bedni“, ani nemá význam ísť na nejaké preteky. Tu je to pretekanie viac o životnom štýle, je to spoločenská udalosť. Na ultrabehoch sa stretávajú nielen bežci, ale celé rodiny, spoločne si grilujú, bavia sa. A ľudia sa tešia aj z medaily za účasť. Nie je to o tom, že treba za každú cenu vyhrať.
Navyše, z pozície prisťahovalca som vnímal aj to, že šport vyrovnáva rozdiely. Je jedno, či si Východoeurópan alebo Texasan, murár či manažér, na tých pretekoch prežívate rovnako ťažké chvíľky, a to spája.
Beh so slonmi a žirafami
Keď sa vrátime k vašej ultrabežeckej kariére, ktoré preteky vám najviac utkveli v pamäti?
Najdlhšie boli 200-míľové preteky pri pohorí Sierra Nevada – Tahoe 200, to som bežal 69 hodín. Ale najzaujímavejšie bolo podujatie v Namíbii. Keď som sa presťahoval do Kanady, tak tie zvieratá v lesoch, ktoré človek pri behu stretáva, boli podobné ako na Slovensku – jelene, srnky, medvede. V Afrike som však bežal popri žirafách, slonoch, bolo to pre mňa ako bežať na inej planéte.
Bol som na pretekoch aj v džungli v Južnej Amerike, ale Afrika bola krajšia tým, že človek mal výhľad od horizontu k horizontu, nádherné otvorené plochy. To by som si rád ešte niekedy zopakoval, aj keby som mal skončiť posledný.
Tie preteky ste si financovali sám, alebo ste mali sponzorov?
Časť nákladov mi platil môj sponzor Vivobarefoot, keďže som behával v jeho tzv. bosých topánkach – bez sklonu medzi špičkou a pätou a s tenkou podrážkou. Dával som do toho niečo aj z vlastných financií, bolo to tak 50 na 50.
Ale nebol som v tej pozícii, ako mnoho ďalších bežcov na takýchto podujatiach. Stretával som tam vysokých manažérov korporácií, špičkových lekárov, raz majiteľa spoločnosti na výrobu leteckých motorov. To boli iní borci, aj keď, samozrejme, nik sa tým nechválil, skôr naopak. Témou číslo jeden bol vždy beh.
Skúška vzťahov
Aké sú vlastnosti potrebné pre úspešného ultrabežca?
Žiaľ, človek musí byť egoista. Ak chceš dosahovať pódiá, musíš tomu obetovať strašne veľa času a nijak to nevieš oklamať. Ako pri lezení, tak aj pri behu, keď vynecháš dva mesiace, akoby si začínal odznova.
Ako ste to teda zladili s bežným životom – svojou firmou, rodinou?
No, chvíľu to bolo na hranici rozvodu. A musím sa priznať, že okruh mojich kamošov je zložený výlučne z ľudí, s ktorými sa stretávam pri športe. Len tak s niekým na pive som nebol hádam aj desať rokov.
Preto ste skončili s ultrabehmi? Alebo to zavinilo nepríjemné zranenie členka?
Úlohu zohralo najmä to zranenie. Stalo sa to pred štyrmi rokmi, išli sme so ženou na túru a mne noha nešťastne vkĺzla do diery zasypanej snehom. Blbá náhoda, no chodidlo sa mi pri tom otočilo o 90 stupňov a vo výsledku to bolo na jedenásť šróbov a tri železné platničky.
Veľmi mi vtedy pomohol istý špičkový londýnsky lekár, môj spolubežec z Namíbie. Na diaľku kontroloval snímky, dával mi odporúčania. A tak som už po siedmich mesiacoch dokázal ísť na skialpinistické preteky. Ďalšie leto som zabehol UTMB, ultrabeh pod Mt. Blancom a ešte jednu stovku, kde som skončil na treťom mieste.
Ale pri tréningoch som cítil, že noha bolí stále viac. Išlo to akoby proti mne. Zároveň som si uvedomoval, o čo všetko v živote prichádzam pre beh. A tak som prešiel na bike, bolesť odišla, vrátila sa zábava. Snažím sa to navyše robiť celé o trochu voľnejšie.
Spomalenie
A dokážete to?
Udržať sa celkom neviem, to je jasné. Keď na mňa dajú číslo, tak som zrazu ako kôň, ktorého vypustia zo štartovacieho boxu.
Majo Srník počas ultrabehu v Namíbii. Foto: archív Maja Srníka
Majo Srník počas ultrabehu v Namíbii. Foto: archív Maja Srníka
Ako sa pri takom zaťažení vyhýbate únavovým zlomeninám a iným zdravotným problémom?
Pri behu som mal zo začiatku problémy s kolenami. Ale potom som prešiel na tú barefoot obuv, pri ktorej ti telo dovolí len to, na čo máš. V tých topánkach som hneď spomalil, behával o polovicu menšie vzdialenosti a napredoval veľmi prirodzene. Človeka to trochu uzemní. Určite sa však ultrabehy nedajú robiť celý život. Nie na profi úrovni.
Čo vám pomáhalo na vytrvalosť? Aby ste vydržali celý tréningový program a potom aj samotné preteky.
Mne pomáhalo to uvedomenie si, že beh je vlastne jednou z najjednoduchších vecí v živote. Keď má niekto v rodine chorého na rakovinu, to sú skutočné problémy. Beh som si sám vybral, a to utrpenie pri porovnaní s inými problémami nebolo také strašné. Ak by to bolo také zlé, tak by som to nerobil. Naopak, niekedy to pre mňa bol aj únik od zložitej reality.
Objavovanie seba samého
Ako športujete? S hudbou, potichu? Na čo myslíte celé tie hodiny?
Na čo myslím ovplyvní niekedy aj taká drobnosť, s akou vetou ma žena vyprevadí. Keď povie – choď a uži si to, v hlave mám celkom iné myšlienky, ako keď sa ma opýta, kedy sa vrátim a ja potom celý čas kontrolujem hodinky.
Hudbu mám rád a pri športe aj takú, ktorú inak vôbec nepočúvam. Napríklad Dua Lipu by som si doma nikdy nepustil, ale k bicyklovaniu je skvelá. Naopak, jeden z mojich najobľúbenejších albumov od slovenskej skupiny Free Faces – pri tom sa behať nedá. Niekedy som rád len tak v tichu, počúvam zvuky prírody a som v takom akoby meditatívnom stave.
Mali ste niekedy pri dlhých behoch halucinácie?
Že by na mňa niekto imaginárny hovoril, to nie. Ale občas som vnímal, že mozog funguje po hodinách námahy inak. Bežíš napríklad pri odpílenom strome, ale tebe sa zdá, že vyzerá ako tučniak. A mozog ide s tou verziou, že je to tučniak. Nemá čas riešiť, čo je realita.
Čo vám takéto extrémne testovanie samého seba dáva do života?
Ja som vždy závidel ľuďom, ktorí ešte mohli niečo objavovať. Ale čo sa dá objaviť dnes? Na Kriváni už niekto pred tebou bol… Tak teda skúšam objavovať samého seba – koľko v skutočnosti vládzem? Kam sa viem dostať len vlastnou silou? Ako rýchlo?
Ovplyvňuje vás to potom aj v osobnom a pracovnom živote?
Kedysi som bol celkom prchký, mám pocit, že šport ma upokojil.
Uväznený v dunách
Do akej najťažšej situácie vás športovanie priviedlo?
Zhodou okolností som jeden z najkomplikovanejších momentov zažil asi pred tromi týždňami a bolo to na bicykli. Išiel som takú cyklistickú výzvu naprieč štátom Alberta – od západných hraníc s Britskou Kolumbiou po východné so Saskatchewanom. Tlačil som bicykel cez piesočné duny už niekoľko hodín, keďže sa tam nedalo jazdiť, kolesá sa zabárali, keď som sa dostal na takú vyvýšeninu a kam som dovidel, len piesok.
Pozrel som sa na zásoby, mal som už len asi pol litra vody, slnko pieklo, bolo asi 42 stupňov. Ultrabehy sú extrémne náročné, ale keď je zle, zapískaš na píšťalku a niekto z organizátorov ti príde na pomoc. Je to celé zabezpečené.
Tu som zrazu bol odkázaný na seba. Keďže ja som tak športovo naladený, tak sa viem dostať aj do takýchto zapeklitých situácií, lebo pri snahe o výkon nemyslím na zadné vrátka.
A ako ste sa z toho dostali?
Kedysi som niekde čítal, že keď nájdu niekoho mŕtveho na púšti, obyčajne má so sebou ešte flašu s vodou. Človek si ju šetrí, až odpadne. Tak som si teda na chvíľu sadol, zjedol štyri tyčinky, vypil kompletne všetku vodu a pokračoval som. Pomaličky, jogovo som dýchal, hodiny pribúdali.
Napokon som sa dostal na nejakú cestu, vygooglil si najbližší dom a aj keď nik nebol doma, z nádoby plnej múch a komárov som sa napil a zahnal ten prvotný smäd. Neskôr som sa už dostal aj k pitnej vode.
V dnešnej dobe, keď je všetko krásne vyhladené, bolo zaujímavé sa o seba chvíľu naozaj báť. Samozrejme, s tým výsledkom, že to napokon dobre dopadne.
Majo Srník na cyklistických pretekoch. Foto: archív Maja Srníka
Majo Srník na cyklistických pretekoch. Foto: archív Maja Srníka
Pri behu sa vám nič také nestávalo?
Tam keď som nevládal, tak som kráčal. Doplnil som vodu a kalórie a znova sa rozbehol. Na bicykli sa viem dať dole oveľa rýchlejšie. Občas keď zleziem zo sedla, neviem už ani kráčať, som úplne K.O.
Nová výzva v kanadských horách
Rozprávame sa necelý týždeň pred pretekmi Alberta Rockies 500. Viete, čo vás čaká?
Ani nie, a to je na tom zaujímavé. Keď som už behával dlhšie, presne som vedel, že napríklad po 80 kilometri príde nejaká kríza. V cyklistike mám tých skúseností menej, tá neprevídateľnosť sa mi páči. Na bicykli síce nie som nováčik, vždy som rád jazdil, ale nemal som ambíciu pretekať.
Tie preteky idete na gravel bicykli?
Áno, jazdím na graveli. Ale mám dosť tučné kolesá, do svojho rámu zmestím aj 48 milimetrov, čo stačí aj na také technickejšie veci.
Päťsto kilometrov v horách sa asi nedá zájsť na jeden šup. Ako to je so spaním? Beriete si aj spacák?
Nie, lebo keď máš spacák, tak stále premýšľaš nad tým, kde je najlepšie miesto na spanie. Ja si beriem len také pohotovostné igelitové vrece, v tom sa na pár hodín schúlim hocikde.
Počas tej spomínanej cyklistickej výzvy cez Albertu som napríklad v meste Drumheller spal pod najväčším modelom dinosaura na svete – pri nohe 25-metrového tyranosaura. Ráno o šiestej som sa naštartoval kávou a šiel ďalej.
Samota na kolesách
Čo príde po lezení, behu a cyklistike?
Mňa láka akékoľvek dobrodružstvo na „ľudský pohon“. Čokoľvek, čo je postavené na tom, že motor toho celého si ty. A baví ma teraz napríklad vypúšťať tie skutočné motory. Kedysi som jazdil do hôr autom, teraz radšej prejdem tých 80 kilometrov na bicykli, potom idem na 100-kilometrovú túru a späť domov opäť na biku.
Čo sa týka nových športov, rád vyskúšam hocičo, pretože ma bavia veci, ktoré neovládam. Teší ma potom, keď sa v nich postupne zlepšujem. Čo ma ale veľmi neláka, sú tímové športy. Už len z toho dôvodu, že dohodnúť sa s desiatimi ľuďmi, aby boli v jednom čase na jednom mieste, to neexistuje.
Musia byť ľudia ako vy, ktorí sa venujú ultrabehom a sólo cyklistickým výzvam, samotári?
Práve som o tom minule rozmýšľal, keď som si čítal o počine cyklistky Jany Lišky, ktorá na bicykli prešla sólo zo severu Nórska cez celú Európu na juh Portugalska. Že či by som bol schopný ja tak dlho sám cestovať.
Ale potom som si uvedomil, že aj s ľuďmi po ceste si človek vytvára vzťahy. Keď som šiel cez Albertu, po čase som už bol celkom špinavý a smradľavý, no ľudia boli ku mne aj tak veľmi milí. Pýtali sa, odkiaľ a kam idem, jeden pán mi dal repelent, keď videl, aký som doštípaný, zrazu som tú Kanadu zažil úplne inak.
Na bicykli je človek akoby zraniteľnejší, ľudia sa mu snažia pomáhať. A vyvoláva to obojstranne dobrú náladu.
