27. októbra 2021

„Najsilnejší podľa mňa nie je ten, kto vyhrá. Najsilnejší je ten, ktorý má väčšiu radosť z toho, čo robí,“ hovorí pre Forbes.sk vytrvalec na dôchodku Štefan Karak. Dodnes je najstarším bežcom na svete, ktorému sa podarilo dokončiť prestížne 100-míľové preteky v americkom Leadville v nadmorskej výške 3100 metrov, a je tiež držiteľom niekoľkých slovenských rekordov. Beh síce objavil až vo svojich 55 rokoch, no o to intenzívnejšie sa pustil do tréningu a veľmi rýchlo prešiel k extrémnym vzdialenostiam.

O svojich zážitkoch napísal aj knihu Ako som prekonal sám seba. „Mne sa podarilo vyniknúť až v neskorom veku a v činnosti, o ktorej som ako malý chlapec nemal ani potuchy. Verím, že keď sa to podarilo mne, môže sa to podariť každému,“ hovorí.

V rozhovore sa dočítate:

  • Aké boli jeho bežecké začiatky v 55 rokoch,
  • o slovenských rekordoch Štefana Karaka (nielen) na Vtáčniku,
  • aké je to zabehnúť 160 kilometrov v nadmorskej výške 3100 metrov,
  • príbehy o tom, čo všetko zdolal a kedy bol počas pretekov úplne v koncoch,
  • ako mu beh pomáha v bežnom živote,
  • a čo ho poháňa vpred.

Tisícky kilometrov a netradičný dôchodok

Koľko kilometrov už máte odbehnutých za tento mesiac?

Neviem presne, ale v priemere je to okolo 200 kilometrov. No oveľa dôležitejším ukazovateľom ako vzdialenosť sú pre mňa nastúpané výškové metre. Tých býva mesačne 12- až 15-tisíc.

Reklama

V bežeckej komunite sa hovorí, že 100 výškových metrov sa rovná jednému kilometru behu. Takže keď k mojim 200 kilometrom pridám aj výšku, je to ďalšia stovka (úsmev).

Trošku netradičný život na dôchodku..

Ale veľmi dobrý. Dôchodok má tú výhodu, že máte veľa voľného času a málo peňazí (smiech). Nie som teda nijako obmedzovaný v trénovaní. Viem si sám vybrať, či pôjdem behať zavčasu, počas dňa alebo večer. A koľko si naplánujem nabehať, tak toľko aj nabehám.

Vzdialenosť, samozrejme, závisí aj od toho, či mám v tom období nejaké preteky. Ak áno, približne týždeň predtým sa snažím napodobniť podobnú trasu, aby telo poznalo, čo ho čaká. No nejde to úplne. 120-kilometrovú trasu nenapodobníte len tak (smiech).

Dnes však potrebujem aj viac regenerácie. Už nevládzem trénovať každý deň ako v minulosti. Keď som ešte pracoval, tak som vždy po robote vybehol na tréning, prišiel domov, prezliekol som montérky a doma ma čakala ďalšia šichta. Žiadna sauna či regenerácie, pre mňa bola regeneráciou ďalšia práca.

Koniec zdravotným problémom

Vy ste sa behu začali venovať až v 55 rokoch. Ako sa vlastne človek v takomto veku dostane k zdolávaniu stovky kilometrov dlhých trás?

Ja som sa už v mladosti hýbal. Robil som rôzne loptové hry, atletiku, lyžovanie… Desať rokov som sa venoval horolezectvu. To všetko ma veľmi bavilo a dávalo mi zmysel, no v určitom momente som pohyb zanedbal.

V tom období som začal mávať veľké problémy s bedrovou časťou chrbtice, také veľké, že som potreboval mezokaínové injekcie. Ochabnuté svalstvo nedržalo dostatočne hornú chrbticu a prejavovalo sa to veľkými bolesťami pri namáhavej práci alebo pri prechladnutí.

Dobehnutie 100-míľových pretekov v USA. Foto: archív Štefana Karaka

Lekár mi vtedy povedal, že ak chcem ďalej plnohodnotne žiť, tak by som mal skončiť so športovaním a namáhavou prácou. No ja som si nevedel a stále si neviem predstaviť, ako môže vyzerať plnohodnotný život bez športu. Začal som teda rozmýšľať, prečo ma môžu bolieť kríže. A vyšlo mi z toho zanedbanie bedrových svalov.

Rozhodol som sa ísť na to opačne, ako mi radil doktor. S vervou som sa pustil do posilňovania chrbtových a bedrových svalov – začal som chodiť s turistickými paličkami do kopcov. Najbližším kopcom k môjmu domu je Vtáčnik, ktorý sa na najbližšie roky stal mojou telocvičňou v prírode.

Vek nerozhoduje

Tam ste urobili aj váš prvý rekord…

Áno, bolo to na Vtáčniku v roku 2006. Postupne, ako som tam počas tréningu zvyšoval záťaž, som začal na vrchol vystupovať viackrát za deň. V letných mesiacoch, keď bolo dlhšie vidno, som si dal Vtáčnik dva- či trikrát.

No raz mi napadla taká hriešna myšlienka. Koľkokrát by sa mi tam podarilo vystúpiť za 24 hodín? Tak sme zorganizovali akciu, ktorá bola odrazovým mostíkom na ďalšej mojej ceste.

Na Vtáčnik sa mi podarilo vystúpiť 10-krát. Za 24 hodín som tak prešiel vzdialenosť 120 kilometrov a prekonal prevýšenie 9-tisíc metrov. Aj pre prevýšenie sme dali akcii pseudonym „Vyššie ako Mt. Everest“.

Čím boli špecifické začiatky v takomto pokročilom veku?

Nemyslím si, že sú tam nejaké rozdiely. Vek nie je tým, čo rozhoduje, či s niečím začnete alebo nie. Neexistuje veková hranica, za ktorou by nebolo možné začať s aktívnym pohybom.

Tie tréningové dávky síce boli nižšie, špičkoví ultramaratónci behávajú 200 kilometrov týždenne, ale inak tam nevidím žiadne rozdiely. Musíte mať len vôľu. Tá je niekedy dôležitejšia ako samotné svaly.

Reklama

Samozrejme, musíte mať radosť z toho, do čoho sa pustíte. Najsilnejší podľa mňa nie je ten, kto vyhrá. Najsilnejší je ten, ktorý má väčšiu radosť z toho, čo robí.

Ja to aj často zdôrazňujem, keď sa s niekým rozprávam. Je jedno, či vyšívate, háčkujete, beháte alebo robíte turistiku, pokiaľ si nájdete činnosť, ktorá vás napĺňa a ideálne aj ťahá von, tak je to tá správna činnosť. Som rád, že som takú objavil.

Na stupni víťazov v na UTMB v Chamonix. Foto: archív Štefana Karaka

Najväčšie víťazstvo

Vo svojej knihe píšete, že toto je pre vás víťazstvo.

Áno, je to veľké sebauspokojenie. No tiež vás motivuje, keď vidíte rovnako starých alebo aj oveľa mladších, ako ich na pretekoch obiehate. Napríklad, na poslednej súťaži v Tatrách boli dve kategórie – muži do 50 a muži nad 50 rokov. Ja mám už 70 rokov a stále dokážem pretekať s 50-ročnými, skončil som siedmy. Veľmi ma to teší.

Po mnohých rokoch som našiel svoju vášeň. Celú mladosť som chodil do klasickej roboty, nikdy som sa „nechniapal“ po funkciách. Len som si odpracoval svoje a išiel som sa venovať rodine. Možno som sa aj preto cítil v živote taký neuznaný.

No keď odrazu nájdete niečo, v čom dokážete vyniknúť a ukázať, že nie ste len „slaboch“, ale tiež sa viete do niečoho zahryznúť, je to neopísateľný pocit. Mne sa podarilo vyniknúť až v neskorom veku a v činnosti, o ktorej som ako malý chlapec nemal ani potuchy.

S jedlom rastie chuť

Ako ste sa vlastne od turistiky dostali k behu?

Postupne som zbieral výstupy. Začal som chodiť na túry a makal som na sebe. Odrazu som bol zdravý a bonusom bola skvelá kondícia. Začal som teda rozmýšľať, čo s ňou.

Spomínam si na jednu príhodu, ktorá zohrala úlohu. Raz, keď som sa vracal z bežeckého tréningu na Vtáčniku, som tam stretol pána, ktorý beháva maratóny. Zastavil ma s tým, že počul, že tu robím rekordy a keď mám takú kondíciu, tak by som mohol behávať maratóny. Vtedy som si povedal, že by ma to ani nebavilo, keďže rád behám v prírode, no začalo mi to víriť v hlave.

„Sebaprekonávanie je ľudská vlastnosť, ktorá vás v kritickom momente môže zachrániť a dovedie vás do cieľa,“ hovorí Štefan Karak. Foto: archív Štefana Karaka

Tak som sa dostal medzi ľudí, ktorí behávali do vrchu. To boli moje bežecké začiatky. Neskôr som sa prepracovával k väčším a väčším vzdialenostiam, k prevýšeniam a neskôr i na medzinárodné súťaže. S jedlom rastie chuť (úsmev).

„Sebaprekonávanie je ľudská vlastnosť, ktorá vás v kritickom momente môže zachrániť…“

Ako si spomínate na svoje prvé ultra?

Bolo to vo švajčiarskom Davose, trasa mala približne 80 kilometrov a 2300 výškových metrov, s prechodmi cez zasnežené sedlá vo výške nad 2600 metrov. Boli tam aj moja dcéra so zaťom, ktorí sa rozhodli ísť nordic walking.

Zabudli si však paličky. Najprv si ich chceli kúpiť, no ja som im v poslednej chvíli povedal, že im požičiam svoje. Až na trati som zistil, akú veľkú chybu som urobil.

Tie stúpania boli naozaj ohromné, bol tam sneh, strašná zima… Podcenil som aj oblečenie, zle som si zaviazal šnúrky, ktoré sme potom museli rozrezať, lebo mi poriadne neprekrvovalo nohy.

Trailový beh môže trvať aj desiatky hodín. Viete si naštudovať trasu, občerstvovačky, stúpania, zbehy, viete približne, čo všetko vás čaká. Nie vždy však dokážete odhadnúť, ako sa budú meniť podmienky. Je veľa premenných, ktoré rozhodnú o tom, či budete úspešní, alebo nie.

Ja som to napokon dobehol. S veľkým vyčerpaním, ale s vôľou, a bolo to asi prvýkrát, keď sa u mňa takto naplno prejavila hlava. Sebaprekonávanie je ľudská vlastnosť, ktorá vás v kritickom momente môže zachrániť a dovedie vás do cieľa.

Úplne v koncoch

V knihe píšete, že hranica medzi klasickým behom a behom na dlhé vzdialenosti nie je daná vzdialenosťou, ale zložitosťou a množstvom problémov, ktoré treba počas pretekov vyriešiť…

Väčšinou je to o tom, že vás niečo prekvapí a vy to musíte rýchlo vyriešiť. Takéto prekonávanie prekážok mi dalo veľa. Myslím si, že vďaka behu dokážem aj v bežnom živote riešiť problémy s chladnejšou hlavou. Viem sa vďaka tomu rýchlo rozhodovať a nepanikáriť.

Sústredenosť na trati. Foto: archív Štefana Karaka

Kedy ste boli najviac v koncoch?

Veľakrát (smiech). V nemeckom Ruhpoldingu bolo nedostatočné značenie, bolo pred zotmením a prišla ohromná búrka. Mal som ešte dobrých 40 kilometrov do cieľa. S ďalším bežcom sme sa zrazu ocitli po kolená v blate, lialo na nás ako z krhly a nevedeli sme, kadiaľ ďalej.

Mali sme však veľké šťastie, keďže nás vtedy dobehol domáci Nemec, ktorý túto trasu poznal. Ukázal nám v tráve búrkou zadupanú stužku, podľa ktorej sme mali asi 100 metrov pod tým odbočiť.

Veľký šok som zažil aj na ultramaratóne v Leadville.

Leadville Trail 100 Run je jeden z najprestížnejších ultramaratónov na svete. Ako ste sa tam dostali?

Jeden môj priateľ, horolezec, ktorý žije už približne 30 rokov v USA, sa o týchto pretekoch dozvedel. A keďže vedel o tom, že som sa už zúčastnil pretekov UTMB v Chamonix, ktoré sú akousi Tour De France v trailovom behu, tak ma oslovil, či by som si nechcel vyskúšať aj Leadville. S tým, že môžem bývať a pripravovať sa u neho.

Manželke som o tom vtedy ani nepovedal, pretože šanca dostať sa tam bola veľmi maličká. Každý rok sa tam hlási množstvo pretekárov, a tak som neveril, že by vybrali práve mňa. No kamarát ma prihlásil, a nakoniec som sa tam aj dostal. Skypovali sme vtedy, veľmi sme sa z toho tešili, a počula nás aj manželka. Musel som s pravdou von. Veľmi sa hnevala, že som ju podviedol. Za celých 45 rokov, čo sme spolu, to bol asi náš jediný konflikt (smiech).

„Bol som na hrane, začali sa mi chvieť ruky, drkotali mi zuby…“

Aké boli samotné preteky?

Bol to šok. Ide o 100-míľové preteky, kde bežíte cca 80 kilometrov jedným smerom a ďalších 80 kilometrov naspäť.

V druhej časti vás môže sprevádzať  aj „pacer“, teda človek, ktorý beží s vami a pomáha vám – napríklad vás upozorňuje, kedy sa máte najesť, drží vám tempo a podobne.

Keď sme sa už blížili k tým 80 kilometrom, tak sme stretávali rýchlych bežcov, ktorí sa vracali späť so svojimi pacermi. No a tí nemali zľutovania a rozrážali cestu. My sme sa museli uhýbať, a tak som stratil asi pol hodinu.

Štefanova kniha Ako som prekonal sám seba. Foto: archív

V polovici trasy som sa tiež dozvedel, že skrátili limity na dobeh na všetkých kontrolovaných stanoviskách , takže som musel bežať oveľa rýchlejšie, ako som plánoval. To bol ďalší výdaj energie.

Keď som prišiel na 94. kilometer, stihol som tam dobehnúť asi 40 sekúnd pred limitom. Bol som na hrane, začali sa mi chvieť ruky, drkotali mi zuby… Potreboval som do seba dostať množstvo energie, ale už na to nebol čas.

Po štvrťhodine prišli usporiadatelia a zobrali mi štartovné číslo. Síce som sa za polhodinu spamätal a bol som schopný bežať ďalej, ale už bolo neskoro. Nestihol by som to dobehnúť v časovom limite. O rok neskôr som sa však už pripravil lepšie.

Najstarší, ktorý dokončil Leadville

Čím sú podmienky v Leadville také špecifické? Často tam pohoria aj profesionálni ultrabežci.

Dĺžka je viac ako 160 kilometrov, ale náročná je najmä tá nadmorská výška. Napríklad Gerlach má 2665 metrov nad morom a v Leadville je len miesto štartu vo výške 3100 m. n. m. Je to najvyššie položené miesto v severnej Amerike a dvakrát počas pretekov sa tam ide do takmer 4000 metrov. Preto je ten beh taký uznávaný.

Navyše, časový limit je tam 30 hodín, čo bol pre mňa tiež veľký šok. Napríklad UTMB, ktorý je najuznávanejším behom v Európe a vo svete, má časový limit na 100 míľ 46 hodín. V Amerike idete do takýchto výšok a musíte to dať do 30 hodín!

Vám sa to však na druhý pokus podarilo…

Áno. Naučil som sa efektívnejšie zbiehať kopce. Na 100. kilometri, kde som predtým skolaboval, som mal ešte hodinovú rezervu a cítil som sa úplne báječne (úsmev).

Tiež mi utkvela v pamäti časť behu, keď sme sa brodili v noci studenou riekou. Rok predtým som tam „odchádzal“, na druhýkrát som odmietol aj deky, ktoré mi potom núkali.

Prešiel som to bez výrazných problémov. Mal som vtedy 65 rokov a bol som absolútne najstarší, ktorý dokončil tieto preteky. Bol to neopísateľný pocit.

Lámanie rekordov

Považujete to za váš najväčší športový úspech?

Určite jeden z najväčších, no ťažko to porovnávať. Teraz sa pripravujem na UTMB, ktorý už šesť rokov po sebe nezabehol nikto na svete v kategórii nad 70 rokov. Chcem urobiť zase nejakú dieru do sveta.

V roku 2013 som tento beh absolvoval ako tretí Slovák, a to bol ďalší z ohromných úspechov. Tiež si veľmi cením rekord na Vtáčniku, kde som za 47 hodín vystúpil 16-krát.

Bolo to 192 kilometrov a 14400-metrové prevýšenie. To sa rovná asi 48 Eiffelovkám postaveným nad sebou a je to doposiaľ najväčšia vzdialenosť, ktorú som odbehol v jednom kuse. Vtedy som pretekal iba sám so sebou a s prírodou (úsmev).

„Pri dlhých behoch sa človek naučí, že nesmie myslieť na to, koľko kilometrov má ešte pred sebou,“ hovorí Štefan Karak. Foto: archív Štefana Karaka

Účinná taktika

A čo vás poháňa vpred, keď nevidíte cieľ?

Pri dlhých behoch sa človek naučí, že nesmie myslieť na to, koľko kilometrov má ešte pred sebou. Nemôžete si hovoriť, že musíte prebehnúť ešte 50 kilometrov. Musíte sa naučiť myslieť na iné veci.

Ja si často počas behov pohmkávam rôzne pesničky, najčastejšie Beatles. Väčšinou vďaka tomu prejdem mnoho kilometrov a ani si to neuvedomím.

Čo vám ešte pomáha? Aká je vaša taktika?

Predpokladom úspešných pretekov je pre mňa dobrá príprava. O pretekoch chcem vždy vedieť všetko. Dĺžku, prevýšenie, druh terénu, limitné časy na kontrolách. Z toho si vytváram tabuľku s predpokladaným časmi, kedy sa budem nachádzať na ktorej občerstvovacej stanici, ako rýchlo mám ktorý úsek zabehnúť a podobne.

Na vážne preteky sa pripravujem aj rok a všetky podrobnosti musím mať v hlave. Na Leadville Trail 100 Run v roku 2016 sa stala jedna zaujímavosť. Moje odhadované časy sa od reálnych nelíšili o viac ako 10 minút (úsmev).

„Naučíte sa vnímať svet okolo seba…“

Asi ste si museli zvykať aj na častú samotu…

Áno. Ako ultrabežec si musíte často vedieť vystačiť sám. Len ťažko nájdete vo svojom blízkom okolí niekoho, kto s vami bude behávať takéto vzdialenosti.

Vďaka tomu sa však naučíte vnímať svet okolo seba možno intenzívnejšie a dokonalejšie ako iní ľudia. Naučíte sa vystačiť si na dlhší čas a naučíte sa „fígle“, ktoré vám tento čas spríjemnia.

Milujem ten čas, keď som počas behu plne sústredený a napriek tomu počujem v lese každého vtáčika, každé zašušťanie stromov, dopadanie dažďových kvapiek na listy.

Sú to také prijemné veci, ktoré by malo zažiť viac ľudí v dnešnom rýchlom svete. Prísť do prostredia, ktoré vás dokonale upokojí. Aj mne to niekedy stačí.

Radosť v cieli. Foto: archív Štefana Karaka

Šťastie je cesta

Máte aj dni, keď sa vám nič nechce?

Niekedy je aj ničnerobenie príjemné. Stretávam sa však s tým, že u mnohých je životný cieľ iný ako u mňa. Najskôr dlhé roky pracovať a zarobiť, aby potom už nič nemuseli.

Ja si myslím, že to nie je celkom správne. Ľuďom hovorím, že keď sa chcú v zdraví dožiť vysokého veku, tak sa musia hýbať a športovať stále. Najlepšie je nájsť si niečo, čo im robí radosť.

Ľudia často hovoria: „Ja by som chcel byť šťastný.“ No ja sa pýtam: „Ale ako si to šťastie predstavuješ?“ Šťastie ti nepadne z neba, ani ti ho nedonesie zásielková služba. Šťastie je niekedy práve tá cesta.

Aké sú vaše najbližšie plány?

V budúcom roku mám v pláne prebehnúť znovu trať UTMB. Po šiestich rokoch by som bol jediný na svete nad 70 rokov, komu by sa to podarilo.

Je však niekoľkonásobne viac prihlásených, ako môže pretekať. Vyvolených teda losujú a s pribúdajúcim vekom klesá šanca preteky úspešne dokončiť.

Existuje možnosť registrovať sa priamo bez losovania tým, že darujete 2000 eur charitatívnej organizácii, ktorú vyberie usporiadateľ. Z dôchodku je problém takú sumu našetriť, no pomohli mi priateľky.

Cez crowdfundingovú platformu ĽudiaĽuďom.sk sprostredkovali zbierku, v rámci ktorej sa za rekordných 36 hodín vyzbieralo potrebných 2000 eur. Je to veľmi dojemné, že aj mne neznámi ľudia prispeli k tomu, aby som si splnil sen a aby som mohol takýmto spôsobom reprezentovať Slovensko.

Urobím v príprave všetko pre to, aby sa tak stalo. A aby všetci tí, ktorí ma podporili, zažili spolu so mnou veľké dobrodružstvo na pretekoch okolo Mont Blancu. Verím, že sa to podarí.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?