Pred šiestimi rokmi založila úspešnú značku Veselý čaj. Spoločnosť sa však rozhodla predať a v tomto biznise už pokračovať nechce.
Pre väčšinu žien sa nástup na materskú dovolenku spája s psychicky náročným obdobím, ktorému dominuje strata predchádzajúcej rutiny, zmena sociálnych väzieb či ambivalentné pocity. Mariana Veselá sa však rozhodla túto výzvu povýšiť na hardcore level.
Energická podnikateľka si totiž zaumienila počas tohto obdobia vybudovať biznis s budúcim štvrťmiliónovým ročným obratom. Ako sama hovorí, musela sedieť nie na dvoch, ale „na 10 stoličkách naraz“.
V otvorenom rozhovore pre Forbes Slovensko prezrádza, prečo šesť rokov budovania biznisu nakoniec skončilo predajom pod pôvodne požadovanú cenu a rozhodnutím ďalej nepokračovať. Nasledujúce riadky by mali byť povinným čítaním pre každého podnikateľa.
Z korporácie k vlastnému biznisu
V minulosti ste pracovali ako zamestnankyňa na ekonomickej pozícii. Ako prišiel nápad rozbehnúť vlastné podnikanie a opustiť svet „garantovaného“ príjmu. Báli ste sa urobiť tento zásadný krok?
Myšlienka založiť vlastné podnikanie sa zrodila počas mojej materskej dovolenky. Pôvodne som pracovala v korporácii IBM ako finančná analytička. Na jednej strane to bola skvelá práca s istotou, ktorú spomínate. Avšak tým, že sa mi narodili deti krátko po sebe, bola pre mňa predstava návratu do korporátneho prostredia nemysliteľná. Naozaj som sa toho obávala – detské choroby v kombinácii s rolou čerstvej mamičky pre mňa vytvárali náročnú situáciu. Na druhej strane mi vízia vlastného biznisu dávala priestor na sebarealizáciu.
S manželom sme si nastavili fungovanie tak, že každý z nás prevezme svoju časť práce. Väčšinu operatívy vtedy potiahol on, ja som bola skôr v úlohe marketérky, ktorá popri deťoch fotila čaje a spravovala sociálne siete. Vtedy to pre mňa bola ešte taká hra, preto som si možno ani plne nepripúšťala, čo všetko ma čaká. Neistoty som sa preto veľmi nebála.
Prečo práve čaj? Nebolo ho vtedy v regáloch obchodných domov dosť?
Bolo ho dosť, ale prevládal vreckový čaj. V regáloch tvoril 90 percent sortimentu. Keď si také vrecko prestrihnete – k čomu rada vyzývam aj ľudí –, nájdete v ňom strašne veľa prachu, malé kúsočky byliniek, ovocia či dokonca granulky a farbivá. Sypaný ste tam takmer nenašli. Celé sa to však začalo úplne inak a opäť v tom zohrali úlohu deti.
Keďže veľa cestujeme, často sme zastavovali na čerpacích staniciach. Nechceli sme, aby deti pili len čistú vodu a aj sam si pýtali niečo ochutené. Na pumpe však okrem vody nenájdete nesladený nápoj – sú tam len džúsy, energetické nápoje či ochutené minerálky s pridaným cukrom.
Napadlo nám, aké by to bolo, keby bol k dispozícii nesladený klasický čaj balený vo fľaši – v skle alebo v plaste. Pôvodne sme teda začínali s myšlienkou vytvoriť vlastnú receptúru a predávať hotový čaj v pevnom obale.
Tento koncept si však vyžadoval pomerne veľkú investíciu a náročnú logistiku. Na Slovensku existujú firmy s plničkami, ktoré vám nápoj naplnia. Vy dodáte etiketu a receptúru, oni zabezpečia proces a vy už len predávate. No prvotná investícia bola príliš veľká, projekt sme preto hneď na začiatku vyškrtli a nedostal sa do finále. Kapitálový vklad jednoducho prevyšoval naše očakávania.
Podnikateľské začiatky, pandémia a Yeme
Aké boli začiatky budovania biznisu? Išlo to podľa vašich predstáv alebo všetko dopadlo úplne inak, ako ste očakávali?
Išlo to veľmi pekne. V náš prospech hrala samotná pandémia koronavírusu, aj keď vtedy sme si to ešte plne neuvedomovali. Prišla informácia o tom, čo sa deje, začali nás uzatvárať do bublín a nikto nevedel, ako dlho to potrvá.
Zo dňa na deň tak e-commerce neskutočne ožil. Ten, kto mal vtedy e-shop alebo rozvoz potravín, vyhral. My sme e-shop rozbiehali v čase, keď sme ešte netušili, ako veľmi nám to zahrá do karát.
V lete sme začali pripravovať dizajny a ochutnávať jednotlivé zmesi. Počas celého leta som aktívne „kŕmila“ sociálne siete. Venovala som celému procesu veľa času, fotila a pripravovala podklady. Bola to tvorivá práca, ktorá sa dala zvládať aj popri deťoch. Pre mňa to bol dream job, kde sa človek mohol skutočne realizovať. Navyše, bavilo to aj deti, ktoré mi pri práci rady pomáhali.
Intenzívne zásobovanie sociálnych sietí obsahom sa vyplatilo. Veľa ľudí trávilo čas na Instagrame a Facebooku, keďže sa nikam nedalo chodiť. Neexistovala žiadna zábava, a tak všetci surfovali na internete, cvičili online, piekli a kváskovali. Keď sme e-shop spustili, okamžite to začalo fungovať.
Hneď v prvý deň sme zrealizovali svoju prvú objednávku, ktorá nám prišla asi do 15 minút od začatia online prevádzky. Uistilo ma to v tom, že čas venovaný sociálnym sieťam mal naozaj zmysel.
Ešte predtým, ako sme samotný e-shop spustili, sa nám dokonca podarilo „zalistovať“ v sieti potravín Yeme. Bolo to pre nás úžasné. Tento reťazec by nikdy nezaradil nekvalitný produkt do svojho sortimentu a to hovorí samo za seba. Dostali sme akúsi pečiatku kvality.
Malo to však aj svoju odvrátenú stranu – mnohí si mysleli, že sme privátnou značkou Yeme, pretože nás nikde inde nevideli. Trvalo chvíľu, kým sme verejnosti vysvetlili, že sme samostatná značka a reťazec je náš zákazník.
Ako sa vám podarilo do Yeme dostať?
Je to veľmi úsmevné. Máme totiž dve verzie – ja si pamätám svoju a manžel svoju. Najskôr vám poviem jeho, tá je vraj pravdivejšia. Tvrdí, že sme im poslali e-mail a skúšali sme, či sa ozvú.
Moja verzia je, že vďaka sociálnym sieťam prišiel spontánny e-mail od ich manažérky predaja. V každom prípade, sociálne siete v celom procese určite zohrali svoju úlohu. Fotky zvýšili našu viditeľnosť a pomohla aj cielená geolokačná reklamná kampaň zameraná na pracujúcich ľudí. Vyplatilo sa to.
Foto: Dorota Holubová, Forbes.
Prívetivá tvár Mariany Veselej sa donedávna spájala s lokálnou čajovou značkou. Dnes je všetko inak.
Foto: Dorota Holubová, Forbes
Darčekový dizajn a kontroverzie
Možno trochu nechcene ste sa stali darčekovou firmou. S tým súvisí aj netradičný dizajn vášho produktového balenia. Ako vznikal? Boli to vaše nápady alebo s tým prišiel grafik?
Neplánovali sme byť primárne darčekovou firmou, rozhodol o tom hlas ľudu. Odlíšili sme sa samotným obalom – dózou, nie klasickým vrecúškom či papierovým balením. No keďže dóza tvorí vyšší vstupný náklad, zvýšila sa aj cena produktu. Ak je niečo drahšie, človek to nekúpi len tak sebe, ale skôr ako darček pre známeho.
Čo sa týka dizajnu, naša základná línia bola odlíšená farebne: v oranžových dózach boli ovocné čaje, v zelených zelené čaje a podobne. Časom sa však ukázali limity tohto riešenia, čo nás viedlo k posunu dizajnu na vyššiu úroveň.
Vytvorili sme obaly cielené presne na obdarovaného, aby bolo jasné, ktorý čaj dáte kolegovi a ktorý mame. Nápady išli od nás.
Začali sme elegantným motívom „Ďakujeme“ pre biznis partnerov, nasledovali motívy lásky k Valentínovi a postupne sme pridávali špecifické dizajny.
„Životabudič“ napríklad zobrazoval unaveného muža po ťažkom večere, ktorý mal hlavu ponorenú v šálke. Logo na grafike bolo navyše rozbité. Tento dizajn navrhol manžel.
„Dámska jazda“ zas niesla ružové motívy pripomínajúce štýl Victoria’s Secret. Išlo o sadu vhodnú pre kamošky k meninám či pre kolegyne po ťažkom období. Komunikovala som to myšlienkou: z bonboniéry sa priberá, z vína bolí hlava, prines čaj – ten pije každý. A zafungovalo to krásne.
Spomínam si na váš príspevok na sociálnych sieťach, podľa ktorého ste plánovali mať v dizajne dvoch mužov vo vani s názvom „Teplý čaj“. Je Slovensko na takýto zámer ešte príliš konzervatívne?
Obávam sa, že áno. Myšlienka „Teplého čaju“ s dvoma mužmi bola kontroverzná a my sme ako firma nechceli poburovať. Máme síce čaj s dúhou, ale je tam jednorožec, ktorý s daným konceptom nijako nesúvisí.
Rozhodli sme sa nevyjadrovať k politike a ani k rodovým témam, aby sme zostali úplne neutrálni. Čaj pijú všetci a my rešpektujeme každý názor. Zostali sme teda pri tradičnejšom vyobrazení, hoci nápad to bol zaujímavý.
Vznik podznačky Medica
Okrem hlavnej značky ste vytvorili aj podznačku Medica, kde bol napríklad čaj na migrénu. Myslíte si, že bylinky dokážu byť reálnou alternatívou k liekom?
V lete nám predaj čajov prirodzene klesal, pretože ľuďom bolo teplo. Zistili sme však, že reagujú na čaj najmä vtedy, keď sú chorí. Preto vznikla značka Medica s heslom „O zdraví sa nežartuje“. Kým Veselý čaj mal chutiť a baviť, Medica mala pomáhať.
Zloženie setu sme preto vyberali tak, aby v ňom boli obsiahnuté bylinky reálne účinné pri konkrétnom probléme. Čaj na migrénu s obsahom tulsi, medovky, železníka lekárskeho, sladkého drievka, zázvoru a ďalších prírodných zložiek má vynikajúce recenzie.
Pravdaže, pri pokročilej silnej migréne už pomôže len tabletka, ticho a tma. Ak však cítite, že podobný stav len prichádza, čaj dokáže veľmi dobre pomôcť a upokojiť.
Technické riešenie a sezónnosť
Ako vznikali vaše zmesi?
Dnes už bolo v podstate vymyslené všetko a čaj sa dá namiešať na mieru. My sme spolupracovali s tromi nemeckými distribútormi, od ktorých sme objednávali zmesi.
Kombinovali sme ich, ochutnávali, pomenovávali a navrhovali pre ne etikety. Mali sme aj netradičné kombinácie s pukancami či cukrovými plameniakmi, čo výborne pasovalo k našim dizajnom.
Mnohí si mysleli, že si zmesi miešame sami. Niektoré čaje však obsahujú 15 až 20 ingrediencií a miešanie, skladovanie a logistika by boli neúmerne náročné.
Aké veľké skladové priestory si takýto biznis vyžaduje?
Sklad sme mali rozdelený na dve časti. E-shopové objednávky kompletizovala externá firma formou fulfillmentu, čo nás extrémne odľahčilo.
Druhú časť sme mali v Bratislave – priestor s výmerou okolo 150 štvorcových metrov, kde prebiehalo členenie, výroba, balenie a skladovanie komponentov.
Ako ste realizovali e-shop? Využili ste predpripravené škatuľové riešenie alebo vlastný špecializovaný systém?
Technickú stránku vo firme riešil manžel. Náš e-shop fungoval na platforme Shoptet, ktorá bola plne kompatibilná s interným systémom fulfillmentu.
Objednávka z e-shopu sa automaticky preklopila do skladu, kde ju spracovali, a po odoslaní zákazník dostal notifikáciu. Prepojenie fungovalo bezchybne.
Koľko ľudí vo firme pracovalo?
Vo výrobe mala moja stála vedúca skladu plný úväzok. Zvyšok tímu tvorili brigádnici. Náš biznis bol extrémne sezónny – v zime sme išli na dvesto až tristo percent, pracovalo sa aj cez víkendy. V lete bol o čaj minimálny záujem, takže brigádnici chodili len na pár dní v týždni.
Keď sa bavíme o sezónnosti, aké pocity vo vás vyvoláva slovné spojenie vianočné trhy?
Vianočné trhy boli pre nás výnimočné. Pomohli nám stať sa v očiach ľudí reálnou, dôveryhodnou značkou. Tým neveriacim sme ukázali, že skutočne existujeme. Dnes je totiž množstvo online obchodov, ktoré vás oklamú. Zaplatíte a tovar vám nedoručia.
Okrem toho, keď si niekto nevedel vybrať na e-shope, nasmerovala som ho do stánku, kde si mohol dózy otvoriť a čaj ovoňať. Predajný pult teda slúžil aj ako bod fyzického kontaktu so zákazníkmi.
Najskôr manžel prišiel s nápadom variť nápoj na bratislavských trhoch. Ja som sa však obávala, že tam ľudia chodia najmä na cigánsku a varené víno. Po zaplatení nájomného a človeka, ktorý tam bude celý deň mrznúť, by nám možno nič nezostalo.
Nakoniec sme si otvorili stánky v obchodnom centre Aupark a neskôr aj v Poluse a Nivách. Na začiatku bol predaj najmä v petržalskom nákupnom centre perfektný. Postupne nám však návštevnosť klesala a náklady na prenájom prevýšili výnosy. Pred dvomi rokmi sme preto účinkovanie na trhoch definitívne ukončili.
Definitívne rozhodnutie
Kedy vznikla myšlienka predať firmu a čo bolo jej prvotným spúšťačom?
Rozhodnutie predať firmu sa nerodilo ľahko. Jeho hlavným dôvodom bola skutočnosť, že celá firma zostala výlučne na mojich pleciach. S manželom sme boli vopred dohodnutí, že mi pomôže s rozbehom a potom spoločnosť povediem sama. Práca ma pritom naozaj napĺňala.
Postupne sa však povinnosti začali hromadiť. Sezóna od augusta do zimy bola extrémne vyčerpávajúca. Riadila som výrobu, plánovanie, stretnutia so zákazníkmi, branding aj customer support. Sedela som na 10 stoličkách naraz.
Druhým faktorom bol cash flow. Čo sa v zime zarobilo, to sa v lete minulo na fixné náklady, teda nájom a fulfillment. V septembri som často bola na nule a komponenty som musela nakupovať v malých dávkach.
Extrémne stresujúci bol aj nečakaný dopyt na stovky kusov. Vtedy som doslova prežívala „zombie sezóny“. Keď som s deťmi robila domáce úlohy, mentálne som bola stále pri podnikaní a hovorila som si: kedy už tie školské zadania konečne dokončíme?
Potrebovala som rýchlo uvariť večeru a potom si sadnúť k e-mailom a do polnoci, niekedy aj do druhej ráno som bola bežne hore. Práca prebiehala aj cez víkendy. Jednoducho toho bolo na jedného človeka priveľa.
Koľko času prešlo od rozhodnutia predať firmu po finálny podpis zmluvy?
Definitívne sme o predaji rozhodli v januári. Pripravila som si prezentáciu, konkrétne čísla a štatistiky a začali sme hľadať ideálneho kupujúceho. Ako logická voľba sa javila väčšia slovenská pražiareň kávy. Oslovili sme ju preto s myšlienkou synergie dvoch najobľúbenejších nápojov vo firemných kuchynkách. Absolvovali sme množstvo rozhovorov, no po troch mesiacoch čakania nakoniec prišlo v máji negatívne stanovisko.
Čas nás tlačil, keďže do top sezóny zostávali už len tri mesiace. Vtedy som si na LinkedIne všimla príspevok bývalého majiteľa Chutných kytíc, ktorý firmu odpredal a v príspevku spomenul aj sprostredkovateľa predaja.
Kontaktovala som ho a do dvoch týždňov u nás sedel vo výrobe. Do týždňa, teda koncom júna, bol vonku inzerát a koncom júla sa podpisovala zmluva s novým majiteľom. Celý proces prebehol extrémne rýchlo, čo prekvapilo dokonca aj samotného prostredníka.
Príčinou bola jednoznačne hospodárska konsolidácia. V roku 2024 som tržby sama vytiahla na štvrť milióna eur, na čo som veľmi pyšná. Rok 2025 bol však krutý. Firmy aj koncoví zákazníci začali výrazne šetriť. Obchodné spoločnosti ako prvé škrtajú práve výdavky na marketing, B2B darčeky a eventy. Tento prepad sme pocítili priamo na tržbách.
Ako prebiehali rokovania o cene? Získali ste cenu, ktorú ste požadovali alebo ste museli urobiť kompromis?
Bohužiaľ, bez kompromisu sa to nezaobišlo. Mojím cieľom bolo odovzdať firmu ešte v lete, aby som nemusela ťahať ďalšiu náročnú sezónu. Mala som dvoch záujemcov, no ani jeden nebol ochotný zaplatiť pôvodnú sumu. Nakoniec som sa preto radšej rozhodla akceptovať nižšiu cenu.
O koľko bola nižšia oproti zamýšľanej predajnej cene?
Výsledná suma bola približne o 20 percent nižšia oproti mojej pôvodnej predstave.
Z čoho ste vychádzali pri tvorbe ceny?
Majiteľ vidí v cene aj množstvo vlastnej energie a času, kým kupujúci hľadí takmer výlučne na reálne aktíva. Riešenie preto takmer vždy predstavuje kompromis. My sme cenu zostavili z viacerých faktorov.
Vstupovali do nej hodnota skladových zásob v nákupných cenách, vybavenie firmy – etiketovačka, stroj na pyramídové čaje či baliarenské stroje –, ale aj nehmotné aktíva. Tam sme zaradili značku, fungujúci e-shop a sociálne siete. Na Facebooku som mala asi 13-tisíc sledujúcich a na Instagrame približne osemtisíc.
Firemný LinkedIn síce disponoval len asi dvomi tisíckami prepojení, ale na osobnej sieti som zase ja fungovala ako ambasádor s 18-tisíc followermi. To je podľa mňa na segment malého a stredného podnikania veľmi pekné číslo.
Do konečnej rovnice nakoniec vstupovalo aj množstvo vybudovaných predajných kanálov a „zalistovaní“ v sieťach Yeme, Starý Otec, Kukkonia a podobne.
Kto je novým majiteľom a prečo ho firma zaujala?
Nový majiteľ v minulosti podnikal v zahraničí v gastronomickom segmente a pred rokom sa vrátil na Slovensko. Upútal ho náš inzerát, hoci značku predtým vôbec nepoznal. Páčil sa mu koncept, dizajn aj komunikácia firmy. Zároveň má vlastné priestory, čím dokáže znížiť prevádzkové náklady.
Ja som skôr očakával, že to bude človek, ktorý vás pozná a je si vedomý sily vašej značky.
To bolo prekvapením aj pre nás. Omnoho väčší zmysel nám dávala pražiareň kávy, s ktorou sme v minulosti spolupracovali a rozumela nášmu biznisu.
Kupujúceho som sa však nepýtala na ďalšie smerovanie, je možné, že si bude chcieť rozšíriť portfólio ešte o vlastné produkty a že akvizíciu berie len ako štartovaciu čiaru. V minulosti vlastnil kaviareň, niektoré procesy teda zrejme ovláda.
Vaša rola vo firme predajom definitívne skončila? Podpísali ste aj konkurenčnú doložku?
Áno, oficiálne som od spoločnosti odpojená a podpísala som aj záväzok nevykonávať podnikateľskú činnosť v rovnakom segmente. Nebol to pre mňa žiadny problém, keďže v čajovom biznise už podnikať nechcem.
Prvovýroba, neustále zvyšovanie cien vstupov, riadenie dodávateľov, to všetko sú časovo a psychicky nesmierne náročné záležitosti. Aktuálne však ešte novému majiteľovi pomáham s odovzdávaním know-how a potrebných podkladov.
Foto: Dorota Holubová, Forbes.
Nie je to koniec, ale začiatok. Úspešná podnikateľka má ďalšie ambiciózne plány.
Foto: Dorota Holubová, Forbes
Plány do budúcnosti
Firmu už teda nevlastníte. Čomu sa plánujete venovať v najbližšej budúcnosti?
Plánujem sa konečne vyspať. Samozrejme, len žartujem, keďže v uhorkovej sezóne sa v tomto biznise naozaj dá oddýchnuť. Svoju budúcnosť vidím naďalej v biznise, avšak na inej pozícii.
Zamyslela som sa nad tým, čo ma najviac bavilo a napĺňalo v rámci Veselého čaju. Neznášala som vystavovanie faktúr, aj keď by to malo byť pre podnikateľa to najkrajšie. Nemám rada administratívu či zasielanie cenových ponúk. Naopak, najviac ma bavila tá aktívna časť, kreatíva, tvorba obsahu a budovanie značky.
Pred tromi rokmi som začala aktívne pôsobiť na LinkedIne. Spočiatku som síce bola skeptická, no rozhodnutie sa ukázalo ako správne. Sieť mi doslova zachránila biznis a priniesla mi množstvo B2B zákaziek.
Vybudovala som si silný osobný profil a v rebríčkoch som sa dostala medzi top autorov na Slovensku. V rámci siete LinkedIn sa mi podarilo dostať do rebríčka top 50 slovenských autorov a v gastronómii som bola dokonca jednotka.
V rámci žien podnikateliek som bola na druhom mieste hneď po Tatiane Ondrejkovej z Pelikána. A to si myslím, že sú krásne čísla. Zároveň ide o dôkaz, že to viem robiť a mám potrebné know-how.
Disponujem silným tvorivým potenciálom a nechýbajú mi nápady, čo považujem za svoje kľúčové prednosti. Nadobudnuté vedomosti a skúsenosti z praxe chcem teraz posúvať ďalej a pomáhať iným značkám s prezentáciou a predajom.
Keby ste mali pomenovať tri zásadné veci, ktoré na LinkedIne fungujú, ktoré by to boli?
Pravidelnosť, autentickosť a všetky ďalšie všeobecné poučky už každý pozná. Podľa mňa však ide najmä o to, aby váš obsah hovoril o tom, čo vlastne robíte. Keď si človek pozrie váš profil, okamžite musí vedieť, čomu sa venujete. Dôležitá je však aj forma.
Osobne nemám rada, keď niekto zverejní na LinkedIne príspevok, že bol na konferencii. To je síce v poriadku, ale k tomu treba dať aj pridanú hodnotu. Ukážte proces, ako veci v praxi realizujete, aby z vás potenciálny zákazník cítil profesionalitu.
Na sociálnych sieťach sa treba prezentovať tak, aby sa vás cudzí človek nebál osloviť. Keď bude poznať aspoň polovicu z toho, čo robíte, nadobudne aj reálnu predstavu o tom, čo ponúkate. Ja tomu hovorím, že bude taký „predklepaný“. Niečo, ako keď si pripravujete nedeľný rezeň.
Veľmi dôležitá nie je len pravidelná aktivita, ale aj interakcia. Nestačí len trikrát týždenne prispievať. Zásadné je po zverejnení príspevku neghostovať – komunikovať v komentároch a neostávať ticho.
Myslite aj na zákulisie – behind the scenes. Ľudí nesmierne zaujíma reálny život firmy. Netreba sa báť ukázať ani zlyhania, výzvy či fotku z výroby. Pokora a ľudskosť budujú dôveru.
Čo by ste na záver odporučili čitateľom na základe svojej šesťročnej skúsenosti? Zostávať v bezpečnom zamestnaní alebo sa pustiť do vlastného podnikania?
To je nesmierne ťažká otázka. Ja som si prešla jedným aj druhým. V zamestnaní máte väčšiu stabilitu. V podnikaní ste pánom svojho času, ale zároveň aj otrokom svojho biznisu. Nebudem vám klamať, je to extrémne náročné, ponechám to preto na osobnom zvážení. Kto sa bojí, nech nejde do lesa.
Ak však má človek zaujímavý podnet či podnikateľský nápad, podporu okolia a kapitál, stojí za to dať tomu šancu. Aspoň nebudete v domove dôchodcov ľutovať, že ste to neskúsili.
Dôležité je však spraviť si „predštartovný“ prieskum a nehnať sa do niečoho len preto, že sa to páči vám. Je to len váš názor, ktorý ostatných osloviť nemusí. Treba sa preto radiť s ďalšími ľuďmi a pýtať sa ich na to, čo si myslia.
Určite nebudem všetkým zamestnancom hovoriť, aby ukončili pracovnú zmluvu a šli podnikať. Keď to však niekto dlhodobo zvažuje, odporúčam mu začať v malom a skúsiť to.