Začínala ako finančná manažérka, viedla veľké firmy, naposledy známy športový rezort v Šamoríne. Dnes je šéfkou centra pre deti v bratislavskom „Pentagone“, ktorý nemá práve najlepšiu povesť. O kariére a osobnom rozvoji sa Forbes.sk rozprával so Svetlanou Polákovou, riaditeľkou Detského fondu Slovenskej republiky.
Dnes pôsobíte v sociálnych službách, vediete nízkoprahové centrum pre deti a mládež. Vaša kariéra sa však vyvíjala odlišne. Ako ste sa dostali do tretieho sektora?
Mám bohaté skúsenosti s riadením a finančným manažmentom. Deväť rokov som pôsobila ako finančná riaditeľka v škrobárňach Tate & Lyle Boleraz. Podieľala som sa na sťahovaní výrobných prevádzok Cloetta (veľká cukrovinkárska firma, ktorá pôsobí vo viac ako 50 krajinách sveta, pozn. red.) z Fínska a Anglicka do Levíc.
Ako finančná manažérka som pôsobila v automobilovej výrobe vo Vrábľoch. Poslednou manažérskou skúsenosťou bol rezort X-bionic sphere, ktorý som viedla ako CEO.
Kariéra v manažmente
Ako dnes hodnotíte tie roky?
Hovoríme o období pred dvoma desaťročiami, kedy bolo potrebné robiť veľa zmien. To bol aj jeden z dôvodov, pre ktorý som sa dala na štúdium MBA vo Veľkej Británii. Potrebovala som sa naučiť, ako sa pracuje v zahraničí.
Nemala som vo svojom okolí vtedy nikoho, kto by sa už stihol preklopiť do medzinárodného prostredia. Zistila som, že to, čo som sa naučila na slovenskej škole, mi zďaleka nestačí. Bola som finančná manažérka, no chýbali mi moderné nástroje riadenia.
V čom bol rozdiel?
Bolo to ťažké najmä preto, že slovenská firemná kultúra bola absolútne iná ako v zahraničí. Manažment z USA, Spojeného kráľovstva či Belgicka odo mňa vyžadoval západný štandard riadenia. Musela som ich požiadavky transformovať na domáce prostredie. Už v roku 2004 sme napríklad zaviedli videokonferencie, ktoré sa v iných firmách rozšírili až počas pandémie.
Čo vám to dalo?
Predovšetkým som sa naučila, že neexistujú slovíčka ako neviem alebo nedá sa. Zistila som, že ak chcem, riešenie vždy nájdem.
Riešili sme napríklad investíciu v hodnote jednej miliardy slovenských korún (33 mil. eur). Bola som vtedy projektový kontrolór, no vôbec som nevedela, čo sa odo mňa čaká. Začala som však krok po kroku priebežne plniť jednotlivé úlohy a nakoniec som úspešne dotiahla celé zadanie.
Poskladala som si čiastkové veci do celku a zrazu som vedela robiť investičné projekty. Človek si musí úlohu vždy rozkúskovať, zahryznúť sa do nej a nechcieť všetko naraz. Toto som sa vtedy naučila.
Najprv padáte, aby ste mohli rásť
Inými slovami to znamená otvorenosť voči zmenám?
Absolútne áno. Treba komplexne akceptovať proces zmeny aj so strachom, chaosom a prirodzeným odporom, ktorý vyvoláva. Keď sa chcete dostať na nový status quo, prebieha to tak, že najprv padáte, idete do chaosu a až potom sa začnete stabilizovať a rásť. Akceptovať, že sa to deje a je to normálne, je cenná lekcia.
Pomohol mi aj koučing. Ako manažér som pochopila, že bez podpory zvonka to nedám. Už od prvých chvíľ som preto mala podporu osobného kouča alebo psychológa. Bez toho by som nevedela skĺbiť všetky pracovné úlohy a ešte aj rodinný život. Sama som neskôr získala možnosť absolvovať výcvik kouča a môžem podávať svoje skúsenosti ďalej. Táto profesia mi učarovala.
Zmenili ste sa aj po ľudskej stránke?
Áno, boli to roky môjho výrazného osobného posunu. Bola som vtedy veľmi direktívny typ manažéra, silne orientovaná na dosiahnutie cieľa. No postupne som z autoritatívnej manažérky prechádzala na chápajúcu, viac vnútorne vyrovnanú.
Vyhorenie bolo ako jazda v šinkansene
Dnes pôsobíte v úplne inom odvetví. Prečo ste sa rozhodli ukončiť manažérsku kariéru?
Dôvodom bolo vyhorenie – burn out. Nedá sa to nazvať inak, len že som doslova vyhorela. Mojou poslednou prácou v top manažmente bol rozbeh rezortu X-bionic sphere v Šamoríne. Išlo o veľmi veľký projekt.
Pamätám si len, že v priebehu troch mesiacov som mala na mojom zozname 1300 úloh. Bolo to veľmi náročné na manažment, koncentráciu a vypätie. To si vyžiadalo svoju daň.
Strácala som moc a kontrolu nad sebou a svojím životom. Vo chvíľach a situáciách, v ktorých som bola predtým rozvážna, som reagovala príliš emotívne a impulzívne. Bola som veľmi unavená.
Nebola to teda nechuť k práci či odkladanie úloh?
U mňa nie. Išla som ako stroj s vysokou výťažnosťou.
Bol tam nejaký náraz do steny či zrútenie sa?
Nie. Nemala som pád na dno. Prirovnala by som to k dvom rýchlikom. Jeden je japonský a druhý slovenský. Vy sedíte v tom japonskom, ktorý ide obrovskou rýchlosťou a chceli by ste spomaliť a prestúpiť do toho slovenského. No nedá sa to. Nedokážete spomaliť.
Nový začiatok
Čo nasledovalo?
Uvedomila som si, že chcem úplne vystúpiť, že potrebujem pauzu a nadhľad. V prvej fáze som sa vyhýbala ľuďom. Veľmi ma bavilo byť sama so sebou. Trvalo to asi rok.
Neskôr som opäť začala robiť koučing. Aj naďalej som sa však vyhýbala návratu do pracovného kolotoča. Dokonca som dva dni pred nástupom odmietla veľmi lukratívnu manažérsku pozíciu. Podvedome som sa nechcela vrátiť do korporátneho sveta.
Pohli ste sa teda opačným smerom?
Áno. Prevzala som vedenie občianskeho združenia. Bola som predtým 20 rokov členkou a neskôr v predsedníctve Detského fondu Slovenskej republiky. Hľadali sme riaditeľa a za tak málo peňazí sme nikoho nevedeli nájsť. Povedala som si, že to na pár mesiacov skúsim. A zostala som päť rokov.
„Prechod z komfortu a luxusu do reality bratislavského Pentagonu bol náročný,“ priznáva. Foto: archív Svetlany Polákovej
Z luxusu do reality
Aký bol prechod z top manažmentu do tretieho sektora?
Prechod z komfortu a luxusu do reality bratislavského Pentagonu bol náročný. Ešte pred piatimi rokmi tu bolo veľa ľudí bez domova a aj drogovo závislých. Nebol to vždy príjemný pohľad.
Táto oblasť v mestskej časti Vrakuňa nemá dobrú povesť. Nemali ste problémy s bezpečnosťou?
Vždy vieme tomu druhému kategoricky povedať, že nejaké správanie je neakceptovateľné, a to len na báze slušného prístupu. Ja osobne tu fungujem už piaty rok a neevidujem niečo extrémne negatívne.
Pomohlo mi aj to, že sa už 22 rokov venujem psychologickému prístupu, ktorého autorkou je americká psychoterapeutka Virginia Satirová. Tento prístup hovorí, že každý z nás je vzácny človek, ktorý si zaslúži dôstojnosť. Aj s týmito ľuďmi teda jednáme s dôstojnosťou.
Vážia sa si vás tunajší ľudia za to, čo robíte pre komunitu?
Určite áno. Nesmierne. Máme ich dôveru a dá sa povedať, že aj pekné vzťahy. To je to, čo nás napĺňa.
Každý z nás je jedinečný a cenný
Dá sa porovnať vedenie centra a manažment podniku?
V manažmente som dokázala postaviť na nohy veľkú fabriku, to je veľmi dobrý pocit. Tu príde za mnou chlapček a zdôverí sa mi, že sa mu deti smejú za to, že je Róm. Je vidím na vlastné oči odsudzovanie tejto menšiny väčšinovou spoločnosťou. Nie je ľahké s tým žiť. Som však hrdá, že týmto ľuďom môže dať pocit, že sú ako každý iný človek, jedineční a cenní.
Čo u vás dostanú deti, ktoré prichádzajú?
Snažíme sa ich hravou formou rozvíjať. Mali sme dokonca aj také deti, ktoré vo veku šesť rokov nevedeli rozprávať. V prvom rade sa im vždy snažíme vytvoriť bezpečie. Znamená to prijať ich také, aké sú. Nikto ich nesúdi, nekritizuje. Nehovoríme im, čo majú robiť.
Máme však pravidlá, ktoré vedú k iným možnostiam a riešeniam. Vulgárne slová povolené nie sú, ani prejavy násilia.
Oni to rešpektujú?
Áno, úplne. Dosiahli sme dokonca to, že sami medzi sebou sa na to upozorňujú. Sedemročné dieťa napríklad povie 15-ročnému chalanovi, aby nepúšťal pesničku, v ktorej sú vulgarizmy. A on ju vypne. Je to výsledok dlhodobej a sústavnej práce.
Pýtajú sa k vám deti samy, alebo ich vodia rodičia?
Väčšina chodí samy. Menšie deti privádzajú rodičia.
V akom veku sú?
Je to rôzne, od úplne malých detí až po mládež vo veku 18 rokov.
Dobrý príklad dokáže veľa zmeniť
Dá sa už povedať, že ste im v priebehu rokov naštartovali nový život?
Máme aj také. Vďaka našej intervencii napríklad začínajú deti pravidelne navštevovať školu, kým predtým mali s dochádzkou problémy. Pomáhame im pri uplatnení v zamestnaní.
Nehovorím, že je to len naša zásluha, no výrazne k tomu prispievame. Snažíme sa našim klientom sprostredkovať, že ak sa sami rozhodnú, dokážu v živote veľa. Máme už druhú generáciu, teda deti tých, ktorí k nám chodili dávnejšie. Vidíme veľký posun vo výchove, ktorú uplatňujú.
Čo na takéto deti platí?
Deti vedia veľmi ľahko zistiť, či to, čo hovoríte, aj sami robíte. Oni vás preskenujú veľmi rýchlo. My sami žijeme tým, čo učíme, a oni to vidia. Sami tie pravidlá uplatňujeme. Aj preto u nás môže pracovať len človek, ktorý má vnútorne správne nastavené hodnoty.
Hľadanie peňazí je náročná disciplína
Ako sa financujete?
Potrebujeme skĺbiť podporu z viacerých zdrojov. Je to VÚC, Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy, európske projekty, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a externé zdroje, napríklad dve percentá z daní a dary.
Ako finančná manažérka asi s riadením zdrojov nemáte veľké problémy…
Ak by ste mi dali urobiť controlling vo veľkej firme, dám vám čísla skôr, než keď mám vyskladať naše viaczdrojové financovanie. Nakombinovať to je veľmi ťažké aj pre mňa.
V čom je problém?
Je to veľmi administratívne náročné. Musíme vedieť, kde a o aký projekt požiadať. Ďalším slabým miestom je, že každý projekt je veľmi špecifický v tom, na čo peniaze alokuje. Musíte vedieť, čo máte na elektrinu, čo na mzdy konkrétneho zamestnanca. Každý zdroj je teda účelovo viazaný.
Deti vedia veľmi ľahko zistiť, či to, čo hovoríte, aj sami robíte. Oni vás preskenujú veľmi rýchlo, hovorí šéfka občianskeho združenia, ktoré pomáha deťom z vylúčených komunít. Foto: archív Svetlany Polákovej
Koučing ako vášeň
Venujete sa koučingu aj dnes?
Áno a musím povedať, že ho milujem. Som aktuálne prezidentkou slovenskej pobočky Medzinárodnej federácie koučov (ICF). Naším cieľom je zvyšovať povedomie o profesionalite koučov. Je to povolanie, ktoré si zaslúži rešpekt. Profesionálny kouč musí vydať veľké množstvo energie, času a aj peňazí na svoje vzdelanie.
Sú aj iní ako profesionálni kouči?
Áno, bežne sa s nimi môžete stretnúť. Urobia si krátky výcvik a deklarujú sa ako kouči. Mne osobne záleží na tom, aby sa medzi nami rozlišovalo.
Podľa čoho ich môže bežný človek rozoznať?
Profesionálny kouč by mal absolvovať aspoň šesťdesiat hodín výcviku a sto hodín praxe. Mal by sa ďalej rozvíjať s pomocou mentora, získavať ďalšie certifikáty. Čo je najdôležitejšie, mal by ovládať kompetencie kouča a dodržiavať etický kódex podľa ICF.
Nie je každý kouč, kto sa tak prezentuje
Je niečo, na čo by si mal dať človek pri výbere kouča pozor?
Určite by som sa zaujímala, akým vzdelaním sa daný kouč prezentuje na svojom webe. Pomôckou môže byť aj register certifikovaných koučov na ICF stránke. Okrem toho existuje ešte Slovenská asociácia koučov, ktorá tiež združuje profesionálov. Z registrov na týchto dvoch stránkach by som si vyberala. Pri ostatných si treba pozrieť certifikáciu, či už podľa ICF – ACC, PCC, MCC alebo podľa SAKO. To znamená, že profesionálny kouč prešiel testom, mentoringom a ďalej sa vzdeláva.
Prečo je ponuka týchto služieb taká rôznorodá a toľko ľudí sa prezentuje ako kouč?
Nie je na to jednoduchá odpoveď. Jednou z nich je potreba spoločnosti. Je tu dopyt ľudí po poradenstve a pomoci. Mnohí sa bránia ísť k odborníkovi ako je psychológ alebo terapeut. Ďalším dôvodom je, že je veľa ľudí, ktorí dosiahli profesionálny úspech, chcú svoje skúsenosti odovzdávať ďalej. Je to v poriadku, ak je ich zručnosť obohatená aj o profesionálne dovzdelávanie v koučingu.
Jedným z kritérií, podľa ktorého môžete rozoznať profesionálneho kouča, je napríklad to, že po niekoľkých sedeniach by ste na sebe mali vidieť pozitívne výsledky. Mala som klienta, ktorý bol veľmi uzatvorený, no po troch sedeniach sa dokázal otvoriť.
Ďalším príkladom môže byť klient, ktorý bol maximálne demotivovaný z práce. Nechcel sa do nej vrátiť po materskej. Stačili však štyri stretnutia a on mi po pol roku povedal, že som mu zmenila život. Jeho nechuť nebola o pôvodnom povolaní, ale o jeho vnútornom nastavení.
Pomôže vám lepšie sa zorientovať v živote
Dopyt po koučingu je naozaj veľmi silný. Ako si to vysvetľujete?
A bude ešte väčší. Súčasná doba vyžaduje od človeka, aby sa vedel zorientovať. S koučom prídete skôr na to, čo sa s vami deje, keď napríklad neovládate svoje emócie, ste v chaose, neviete sa zorientovať sám v sebe, v živote, alebo sa neviete rozprávať s vlastným dieťaťom. Doba, v ktorej žijeme, vytvára taký tlak. Skúsený kouč vám vie položiť pár trefných otázok a vy nájdete cestu.
Môže byť za tým aj postupné odtabuizovanie témy osobného rozvoja? Mnohé známe osobnosti sa napríklad priznávajú k svojom psychickým problémom.
Určite to pomáha. Je fantastické, že verejná mienka sa otvára. A keďže som skôr za prevenciu, hovorím: nečakajme až dovtedy, keď je to nevyhnutné. Treba veci riešiť s predstihom. Správny kouč sa vás pýta. Tým, že vy sami hľadáte odpovede, objavíte riešenie, ktoré ste predtým nevideli.
Ďalším faktorom rozvoja sú samotné firmy. Pochopili dôležitosť osobnostného rozvoja svojich zamestnancov a zavádzajú takzvanú koučovaciu kultúru. Zamestnanci majú o tieto služby veľký záujem. Koučing im dodáva istotu a pomáha im nájsť nielen smerovanie, ale mnohokrát aj stratenú alebo potlačenú sebahodnotu.
