8. mája 2019

Niektorí ho nazývajú “profesionálnym detektorom lži”. On však o sebe hovorí ako o detektore pravdy. Práve pri úmyselnom klamaní totiž naša mimika a fyziologické reakcie tela nevedomky odhalia to, čo sa v skutočnosti snažíme skryť. Aj keď len na jednu dvadsaťpätinu sekundy. Tak málo stačí zakladateľovi Akadémie emocionálnej inteligencie a konzultantovi v oblasti odhaľovania klamstva medzi obchodnými partnermi, či v závažných trestných činoch, Cliffovi Lansleymu, na to, aby detekoval, čo ľudia v skutočnosti cítia a čo si naozaj myslia.

„Väčšina ľudí dokáže rozoznať pravdu od klamstva na 54 %. Stačia však štyri dni tréningu na to, aby sa zlepšili a dosiahli hranicu 70 až 80 %. V prvom rade sa ale treba zbaviť všetkých mýtov, o ktorých ste doteraz čítali v knihách. Ani zďaleka sa totiž nezakladajú na vedeckých poznatkoch,“ vysvetľuje Lansley, ktorý na Slovensko zavítal v rámci konferencie European Compliance Forum organizovanej spoločnosťami Deloitte a Ružička and Partners, aby tak biznismenom a právnikom priblížil spletitý svet reči tela a mimiky, ktorý často dokáže o potencionálnom biznis partnerovi povedať viac ako jeho slová.

Nedostatok motivácie, cynizmus či zhoršené zdravie. Toto je 10 znakov, že bojujete s vyhorením

V jednej zo svojich prednášok ste sa vyjadrili, že na pochopenie emócií iných ľudí musíme najprv pochopiť naše vlastné správanie. V akom zmysle?

Americký profesor John Kabat-Zinn raz povedal: „Na to, aby sme pochopili iných, musíme stabilizovať našu vlastnú emocionálnu základňu,“ a ako analógiu použil sledovanie Mesiaca cez teleskop. Ak chceme skúmať a pochopiť Mesiac, respektíve emócie a správanie iných ľudí, ťažko sa nám to podarí v prípade, že stojíme na vodnej posteli, ktorá sa pod nami hýbe. Preto je prvým krokom stabilizovanie a pochopenie vlastných emócií, až potom máme právo posudzovať iných.

Je každý schopný ovládať svoje vlastné emócie?

Ide o zložitý proces. Hlavne kvôli tomu, že samotná príroda nám nijak nepomáha. Vyvinuli sme sa z primátov, ktoré emócie chránili pred istou smrťou. Vezmite si napríklad situáciu, v ktorej sa na vás rúti obrovský objekt. Šoférujete a periférne zachytíte, ako vaším smerom mieri kamión. Tieto a im podobné náležitosti náš mozog vníma ako hrozbu, ktorá v nás podvedome vyvolá pocit strachu. Do 400 milisekúnd sa naše telo pripraví na prichádzajúce nebezpečenstvo, pričom tento proces funguje rovnako už milióny rokov. Zrýchli sa nám tep a dych, zamrzneme na mieste, na tvári sa nám zobrazí náznak strachu a prekvapenia viditeľný do vzdialenosti 13 metrov, aby sme tak upozornili aj ostatných členov skupiny. Celé stáročia sme totiž naprogramovaní správať sa určitým spôsobom. Nanešťastie, väčšina podobných emocionálnych signálov nám už v dnešnej modernej spoločnosti ku cti neslúži. Zvlhnutie dlaní pri pocite strachu kedysi šimpanzom pomáhalo pri lezení na stromy, dnes nám v prípade hroziacej dopravnej kolízie nepomôžu spoľahlivo ovládať volant.

Aj preto je dôležité dostať emócie pod kontrolu. Dokáže to každý, no nie je to jednoduché. V prvom rade si ale treba uvedomiť, že vôbec určitú emóciu zažívame. Spúšťačom daného impulzu môže byť hocičo, pokazené mlieko, niekto, kto nás priťahuje. Nejde o vedomé rozhodnutie, jednoducho sa to stane. Ak si ale dokážeme uvedomiť, že sa to deje, pomenovať danú emóciu, zastaviť sa na pár sekúnd a rozhodnúť sa, ako zareagujeme, máme vyhraté. Niečoho podobného sú schopné už deti, ak sú k tomu vedené. Žiaden dospelý preto nie je výnimkou.

Cliff Lansley trénuje nielen policajtov či vyšetrovateľov, ale aj zamestnancov HR oddelení a biznismenov. Foto: Dávid Duducz

A čo ľudia, ktorí nie sú schopní vyjadrovať emócie? Či už z dôvodu, že k tomu neboli vedení, alebo to len jednoducho majú v povahe.

Podobné správanie sa nazýva „stonewalling“ (robenie obštrukcií, prieťahov, pozn. red.). Konkrétna osoba v tomto prípade potláča prejavy akýchkoľvek emócií, väčšinou z dôvodu dodržiavania naučených pravidiel. To však neznamená, že danú emóciu necíti. Myslí si však, že je nevhodné ju akýmkoľvek spôsobom prejaviť.

Skvelým príkladom je ojedinelosť plaču u chlapcov či vojakov, hlavne pokiaľ ide o východné kultúry. Deti v týchto krajinách sú už odmalička vedené k tomu, že na verejnosti nesmú prejavovať náznaky emócií, tobôž nie vo vzťahu k nadriadenému. Prvotný impulz vyvolaný emóciou však zakryť nedokážu ani oni.

Horím, čo mám robiť? Psychológ a kouč odporúča zamerať sa na zdroje svojej energie

To znamená, že sedem základných emócií, teda prekvapenie, hnev, smútok, radosť, opovrhnutie, zhnusenie a strach, sa na pár sekúnd objavia na tvári každého jedného jedinca bez ohľadu na jeho kultúrne či rodové odlišnosti a schopnosť ich potlačenia?

Existuje päť nervov, ktoré vychádzajú z limbického systému v našom mozgu (miesto, kde sa vytvárajú emócie, poz. red.). Tie kontrolujú 43 svalov na našej tvári a spoločne dokážu vytvoriť 10-tisíc najrôznejších emocionálnych výrazov. Americký psychológ Paul Ekman však dokázal, že sedem z týchto prejavov je univerzálnych. Dokonca aj obyvatelia Papuy-Novej Guiney, ktorí nikdy nesledovali televíziu alebo nečítali časopis, sa zatvária rovnako v prípade, ak cítia hnev či strach.

Treba si však uvedomiť, že tieto svaly reagujú na impulz, ktorý nik z nás nie je schopný ovládať. Ak nechceme dať určitú emóciu na sebe znať, jediné, čo dokážeme, je dodatočne ju potlačiť. Prvotnú mikroemóciu však neskryjeme.

A je práve táto mikroemócia kľúčom k odhaleniu pravdy?

Áno. U väčšiny ľudí trvá priblížne pätinu až polovicu sekundy, u expertov na potláčanie emócií len dvadsaťpätinu sekundy. Ten okamih však naozaj ukáže, čo daná osoba skutočne cíti.

Je dokázané, že kriminálnici sú lepší v odhaľovaní pravdy ako obyčajní ľudia. Dosahujú úspešnosť takmer 61 %, pričom bežní ľudia, dokonca aj policajti, sa pohybujú niekde okolo 54 %. Ako je to možné?

Najväčším problémom je fakt, že policajti či vyšetrovatelia nie sú na niečo podobné trénovaní, alebo v tejto súvislosti veria mýtom. Aj preto sa pri ich tréningu zameriavame hlavne na odstránenie mýtov naštudovaných z kníh, ktoré sa ani náznakom nedotkli vedecky podložených poznatkov.

Kriminálnici na druhej strane riskujú príliš veľa, aby veci nechávali na náhodu. Ak by ich chytili, šli by do väzenia na 25 a viac rokov. Aj preto sa učia od ostatných v partii, svojich klientov, môžeme dokonca tvrdiť, že ich celý život je postavený na dokonalej lži. Aj napriek tomu, že neexistuje žiaden výskum, ktorý by túto teóriu potvrdzoval, je zrejmé, že jednoducho musia byť lepší ako policajti a ich rivali dokopy.

Je vyškolený vyšetrovateľ lepší v detekovaní lži ako samotný detektor, čiže polygraf?

Polygraf nie je detektor lži, ale detektor stresu. Na to, aby sme pociťovali stres však nemusíme klamať. Stačí, že sme napojení na polygraf, alebo sa bojíme, že síce povieme pravdu, no neuveria nám. Veľa závisí aj od samotnej osobnosti človeka. Množstvo ľudí je v strese už len kvôli tomu, že sa nachádza v prítomnosti polície, detektorov či inšpekcie.

Aj preto je polygraf spoľahlivý na maximálne 62 %, čo v podstate nie je viac, ako dokáže samotný kriminálnik. Funguje totiž len na základe merania troch fyziologických indikátorov, a to krvného tlaku, rýchlosti dychu a srdečného tepu. Niečo také nemôžeme považovať za dostatočne spoľahlivé. Ľuďom, ktorí ho podstupujú, sa ale zvykne hovoriť, že je spoľahlivý na 99 %. Je to klamstvo a aj preto sa už pri väčšine súdnych procesov nepoužíva. Vyškolení ľudia predsa dokážu odhaliť lož oveľa presnejšie.

Ako dlho trvá tréning jednotlivca? Závisí to aj od jeho pozície a vedomostí, ktorej potrebuje nadobudnúť?

Je možné zlepšiť schopnosť ľudí odhaliť pravdu z 50 % na 70 až 80 % za štyri dni tréningu. Je možné pracovať aj s málom a zlepšiť sa z 50 na 60 aj za jeden deň, to je však v mnohých smeroch veľmi krátkozraké. Za štyri dni sa totiž dajú urobiť neuveriteľné pokroky nielen v oblasti teórie, ale aj samotnej zručnosti v praxi. Pokiaľ ide o to, stať sa naozajstným expertom, hovoríme o rokoch.

Podľa Cliffa Lansleyho neexistuje jeden indikátor, ktorý dokáže spoľahlivo odhaliť klamstvo. Foto: Dávid Duducz

V súvislosti s odhaľovaním pravdy často spomínate prítomnosť mýtov. Čo konkrétne máte na mysli? Ak sa napríklad pozrieme na problematiku očí.

Určite ste počuli o tom, ako sa ľudia, ktorí klamú, vyhýbajú očnému kontaktu. To je hlúposť. Práve naopak. Klamári sa pozerajú priamo do očí, aby tak zistili, či im veríte. Niečo iné sú samotné zreničky. Ani tam neexistuje jedna špecifická veľkosť či tvar, ako si mnohí myslia, odčítanie pravdy je v tomto prípade oveľa komplexnejšie. Veľkú úlohu zohráva množstvo svetla, ktoré v danom momente okom preniká. Vo všeobecnosti sa nám však zrenice zúžia vtedy, keď pociťujeme hnev či urážku a naopak, v prípade strachu alebo prekvapenia sa rozšíria, aby sme obrazne mohli prijať viac informácií.

Podobné vedomosti dokážu pomôcť nielen vyšetrovateľom či policajtom, ale aj samotným biznismenom. Či už v prípade výberu partnera, klienta alebo zamestnanca. Aké základné triky by si mali osvojiť?

Ako prvé, zbaviť sa mýtov. Po druhé, uvedomiť si, že neexistuje žiaden „Pinocchiov nos“. To znamená, žiaden jediný indikátor toho, že daná osoba klame. Aby sme sa mohli čo i len domnievať, že naozaj ide o klamstvo, musíme vidieť tri emočné zmeny prostredníctvom dvoch komunikačných kanálov (výraz tváre, reč tela, fyziologické prejavy, tón a výška hlasu, komunikačný štýl a voľba slov, poz. red.) v priebehu siedmich sekúnd.

Tretie pravidlo je, že v prípade, že sme niečo podobné zachytili a máme podozrenie, že subjekt klame, musíme si našu hypotézu potvrdiť kladením správnych otázok. Nie dlhších ako osem až deväť sekúnd, aby subjekt nemal čas vymyslieť si odpoveď.

A ako posledné, riadiť sa pravidlom „3C – collect, consider, conclude“. A teda, zozbierať získané informácie z otázok, vziať ich do úvahy a následne vyvodiť záver, či daná osoba klame alebo nie. Automaticky preskočiť k záverom je základnou chybou a robí ju väčšina ľudí. Urobíme si obraz o danom človeku a namiesto zbierania údajov samotným kladením otázok, už len hľadáme dôkaz, ktorý potvrdí naše prvotné rozhodnutie.

A čo je rovnako dôležité, nikdy neposudzujte dôveryhodnosť človeka na základe videa. Ani ja nie som takýmto spôsobom schopný odhaliť niekoho pravdovravnosť na viac ako 65 %. Ak som však s danou osobou v priamom kontakte, moja presnosť dosahuje 90 %. Prečo? Je to jednoduché. Hypotézu len ťažko overíte na zázname prejavu politika či obchodného partnera.

Ľudskému správaniu sa venujete už desiatky rokov. Stane sa aj teraz, že by vás niekto svojím správaním prekvapil?

Nie, pretože nikdy nič neočakávam. Spúšťačom prekvapenia je niečo neočakávané. Ak však nič nečakám, nemôžem byť prekvapený. Dôležité je nastaviť svoju myseľ tak, aby bola zvedavá, chcela sa o človeku dozvedieť viac. Či už ide o klienta alebo muža obvineného zo zneužívania detí. Aj napriek faktu, že mám sám tri deti a pri pohľade naňho budem cítiť znechutenie, pri mojej práci je podstatné nikoho nesúdiť, zamerať sa na zbieranie faktov a ich branie do úvahy. Odhaliť pravdu sa vám podarí len vtedy, ak budete dostatočne zvedavý, nie ak človeka hneď na začiatku odsúdite.

Cliff LansleyJe expertom v oblasti emocionálnej inteligencie a odhaľovaní pravdy na základe zmien v mimike a gestikulácii subjektu. Dennodenne svoje techniky predstavuje profesionálom z oblasti polície, bezpečnostných zložiek, investícií, financií, medicíny, psychológie či ľudských zdrojov, ktorých schopnosť detekovať pravdu dokáže za štyri dni tréningu zlepšiť o takmer 30 %, a to z priemerných 54 %. Zároveň je riaditeľom niekoľkých konzultačných a tréningových firiem, ktoré poskytujú školenia v oblasti emocionálnej inteligencie, pochopenia vlastných emócií a odborných prístupov na zistenie miery pravdivosti kandidátov počas pohovorov či pracovných stretnutí s možnosťou budúcej spolupráce. Je partnerom v spoločnosti Paul Ekman Group LLC a zakladateľom Akadémie emocionálnej inteligencie v Manchestri.

Hlavné foto: Cliff Lansley je zakladateľom Akadémie emocionálnej inteligencie a konzultantom v oblasti odhaľovania pravdy. Foto: Dávid Duducz

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk