30. apríla 2019

Aktívny a pasívny oddych zohráva pri syndróme vyhorenia dôležitú úlohu. Pokiaľ človek pociťuje, že už prekročil pomyselný prah dverí tohto problému, tak by mal zasiahnuť. Identifikovať a eliminovať treba všetko, čo ho oberá o energiu.

Tému syndrómu vyhorenia sme otvorili i v rozhovore s Martinom Milerom, ktorý pracuje ako psychológ, kouč a mentor vo firme Ars Viae. Pri interakcii s ľuďmi, ktorí zápasia s týmto problémom, čerpá zo svojho psychoterapeutického backgroundu.

Vyhorenie sprevádzajú i choroby

Martin Miler viedol v minulosti i vlastnú psychoterapeutickú ambulanciu. Dnes sa venuje prevažne psychológii a koučingu. Foto: archív M. Milera

Najčastejšie sa syndróm vyhorenia podľa Martina Milera prejavuje prepracovanosťou. Človek pociťuje akúsi nechuť voči práci. Odpozorovať treba, či ide o chvíľkovú, alebo dlhodobú záležitosť. Medzi psychické problémy pri tomto syndróme sa radia únava či podráždenosť. „Tých znakov je viac. Často sa k problémom pridružujú aj telesné symptómy, zamestnanec môže byť často opakovane chorý,“ vysvetľuje pre Forbes.sk.

Proces vyhorenia tiež môže podľa odborníka sprevádzať narastajúca chybovosť: „Ak je práca človeka založená na termínoch, tak si úplne nelogicky dohodne v jeden deň na ten istý čas viacero stretnutí. Prípadne na nejaké zabudne.“ Má teda pretrvávajúci pocit, že nezvláda vykonávať rovnaké množstvo práce ako v minulosti.

V prípade, že zamestnanec, manažér či líder už skutočne „horia“, tak sa dostávajú do fázy aktívneho odporu voči svojej práci. Sami si však veľmi dobre uvedomujú, že už viac nie sú schopní podávať adekvátne výkony. A tak sa podľa Martina Milera dopúšťajú ďalšej zásadnej chyby a dostávajú sa tak do slepej uličky: „Snažia sa to prekonať. Pracujú z domu a počas víkendov. Svoj stav takto zhoršujú a bránia akémukoľvek zlepšeniu.“

Začalo sa to nadšením, no následne prišla stagnácia?
Môže ísť o začiatky burnoutu, hovorí psychológ

Je teda dobré, ak človek vníma svoje telo a sám seba ako takého pozná, na základe čoho je schopný na sebe spozorovať nezvyčajné správanie. Problémy s vyhorením totiž môžu pretrvávať mesiace, ale i celé roky. „Ľudia to často ignorujú. Majú pocit, že nepotrebujú oddychovať a zvládnu všetko. Následne dochádza k tomu, že si ich telo, na fyzickej a psychickej úrovni, bude pýtať viac. A oni začnú zlyhávať,“ opisuje odborník. A pokiaľ človek nedokáže zmeniť svoje fungovanie a zariadiť si pestrejší život, tak ho to privedie do bodu, v ktorom ho zradí vlastné telo.

Podávanie výkonov súvisí s oddychom

Ľudia, ktorí bojujú so syndrómom vyhorenia, môžu vyhľadať pomoc u psychológa, psychoterapeuta i kouča. V poslednom prípade si ale podľa Martina Milera treba dávať veľký pozor na to, čo je cieľom koučingu. „Ak sú to biznis veci, ktoré sa orientujú na výkon, a kouč nie je dostatočne citlivý, tak to môže byť problém,“ vraví. Práve kouč ako mentor však môže do problému aktívne vstúpiť a otvorene človeku povedať, že potrebuje viac oddychu.

V rámci koučingu by sa teda vyhorený zamestnanec mal zamerať najmä na svoje zdroje energie. „Ide o to, ako napĺňa akúsi svoju energetickú banku, ako sa dokáže zregenerovať a ako to má celé nastavené priebežne, dlhodobo i s väčším časovým odstupom,“ upresňuje odborník. Všetko však závisí od samotnej filozofie, ktorej sa konkrétny kouč drží.

Práve práca so zdrojmi sa v minulosti osvedčila i Martinovi Milerovi: „V tejto oblasti ľudia buď to precenia, alebo podcenia svoje sily a zásoby. Často majú pocit, že môžu dlhodobo podávať špičkové výkony bez toho, aby si potrebovali adekvátne oddýchnuť.“

Tu je 10 tipov, ako predchádzať syndrómu vyhorenia.
Psychologička odporúča viesť pestrofarebný život

K problematike syndrómu vyhorenia sa pridružuje i vek. Keď človek po prvýkrát nastupuje do zamestnania, tak je nadšený a má približne po dvadsiatke. V tom čase teda disponuje výhodou veku a dostatkom energie. Po štyridsiatke však podľa slov odborníka prichádzajú určité telesné obmedzenia, o ktorých ľudia neradi počujú a tiež si ich neradi pripúšťajú a uvedomujú. „Je to problém hlavy. Telo starne, takže treba rešpektovať, že v tejto súvislosti existuje akýsi cyklus,“ dopĺňa pre Forbes.sk.

Základom je nebrať sa príliš vážne

Podľa Martina Milera je dôležitá prevencia. Mali by sa jej držať najmä tí ľudia, ktorí o syndróme vyhorenia počuli, no chybne nadobudli pocit, že sa ich vôbec netýka. Väčšinou ide o zamestnancov, ktorí vykonávajú prácu, ktorá si vyžaduje veľké množstvo zodpovednosti. Za rizikové skupiny odborník pokladá profesie, akými sú lekári, zdravotné sestry, psychológovia, sociálni pracovníci, učitelia či manažéri. V skratke: ide o zamestnancov, ktorí majú na starosti také úlohy, za ktorými je po odchode z pracoviska len veľmi ťažké „zatvoriť dvere“ a na ďalší deň sa k nim vrátiť.

Títo ľudia by mali myslieť dopredu a jednoznačne si rozdeliť čas, ktorý trávia v práci a mimo nej. „Prevenciou je pomenovanie pracovného a ostatného času. Ak to správne funguje, tak človek nemusí dôjsť do stavu vyhorenia,“ vysvetľuje odborník. V prípade, že tomu človek nezabráni a pociťuje, že „horí“, tak by mal podľa Martina Milera premýšľať nad tým, kde opätovne naberie energiu, ako si oddýchne a preštrukturuje svoju prácu tak, aby v nej dokázal dlhodobo a bez problémov fungovať.

Dôležitým faktorom je v takomto prípade i pracovná pozícia či s ňou spojené kompetencie. Pokiaľ existuje možnosť delegovať úlohy, tak ju treba využiť. Manažér alebo líder ich teda nemusí priamo vykonávať, no môže na ne dohliadať. Vyhorenie dokáže ovplyvniť aj sám zamestnávateľ. „Vždy je lepšie, keď svojmu zamestnancovi poskytne pomoc, ako keď mu na tom nezáleží. Nahradiť výkonného človeka novým je náročné. Potrebná je teda opatera zo strany zamestnávateľa,“ konštatuje odborník pre Forbes.sk.

A na záver Martin Miler odporúča, aby sa ľudia nebrali príliš vážne. V živote treba i kus humoru. „Nehovorím to v zlom, no vyhorení ľudia majú často pocit, že by bez nich nič nefungovalo. V istom bode však skončia a firma sa nepoloží ani svet sa neskončí. Všetko pôjde ďalej bez nich,“ hovorí otvorene. Na pamäti treba mať, že človek je nesmierne podstatný, no nie nenahraditeľný.

Hlavné foto: Unsplash/Gift Habeshaw, Pexels/Nathan Cowley

Článok je súčasťou špeciálneho projektu Forbesu s názvom Nevyhorení, ktorý sa venuje problematike syndrómu vyhorenia, jeho príznakom a prevencii. 

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk