Ako často myslíte na odhodlanie byť pri komunikovaní milí a ústretoví, slušní a vľúdni? Darí sa vám krotiť tendenciu meniť názory druhých a manipulovať nimi? A čo s vami robí sklamanie či hnev?
Komunikačným zručnostiam, ktoré ovplyvňujú náš úspech v mnohých oblastiach, sa učíme po celý život. Základy odpozorujeme v detstve, podstatnú časť nadobudneme vďaka interakciám s blízkymi a známymi, ale skutočne sa zdokonalíme až vtedy, keď sa rozhodneme pre osobnostný rozvoj.
Úspešné komunikačné stratégie sa vieme učiť rovnako ako cudzí jazyk. Prostredníctvom slov však prebieha len 10 percent komunikácie. Preto je potrebné naučiť sa, ako zapojiť aj zvyšné komunikačné prejavy.
S vytváraním kvalitných vzťahov plných rešpektu a vzájomného pochopenia nám pomáha emočná inteligencia, sebareflexia a práca s myšlienkami a prežívaním.
Samotné rozprávanie nestačí na dorozumievanie
„Priemerný človek vraj povie 16-tisíc slov za deň. Keby ste ich prepísali, zaplnili by ste 300-stranovú knihu každý týždeň. Za celý život by ste zaplnili požičovňu kníh. Ale na koľkých vašich slovách by naozaj záležalo?“ Pýta sa John C. Maxwell v knihe, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom Každý komunikuje, málokdo naváže spojení (orig. Everyone Communicates, Few Connect).
Preto nestačí iba rozprávať. Kľúčové sú aj naše reakcie, empatia a ľudskosť. Poznáte to na sebe? Niekto oceňuje váš názor a hneď na to dodá „ale“. Vytvorí to rovnaký efekt, akoby vás v skutočnosti vôbec neocenil.
Alebo počúvate, ako sa niektorým ľuďom zdá triviálne ďakovať. Pritom je to najsilnejšia zbraň v umení budovania vzťahov. Je to ľahko osvojiteľná zručnosť, nájsť si čo najviac dôvodov, aby sme sa mohli poďakovať.
Ocitáte sa v podobnom dialógu?
„Viem presne, ako sa cítiš! Presne to isté sa stalo aj mne. Moja skúsenosť je taká, že by si mala…“
K nejakej podobnej reakcii môžeme skĺznuť, lebo máme vlastné životné skúsenosti, svoju pravdu a chceme, aby nás druhí chápali, aby nám rozumeli. A možno si myslíme, že je to empatické, ale skutočnosť je iná.
Naša komunikácia sa vtedy podobá na niečo, čo odborníci nazývajú kolektívny monológ. V skutočnosti nechápeme, čo sa odohráva vnútri druhých ľudí, lebo sa na nich nezameriavame.
To kľúčové v neverbálnej komunikácii závisí od vnímania všetkých jemných odtieňov nevysloveného, a predsa takého dôležitého.
Pomáha pri tom týchto šesť zásad:
- Pozorne počúvať, čo vám druhý hovorí, a nebyť myšlienkami inde.
- Vnímať vedome, o čom druhý hovorí, pýtať sa so záujmom a neprikyvovať len tak.
- Nevyberať si z rozhovoru iba to, čo vás zaujme a neodvádzať reč tým smerom.
- Byť empatický a nesústreďovať sa iba na slová – vnímať aj hlbšie emócie.
- Mať založený filter porozumenia a akceptácie – nepohoršovať sa, nekritizovať a nehodnotiť.
- Zdržať sa nevyžiadaných rád a mudrovania, na svoj život je expert každý sám.
Zle zvolené slová vyrábajú nedorozumenia
Od nás samotných závisí, aký účinok majú na nás vypočuté slová, lebo my im priraďujeme význam. Zároveň, pôsobíme na svoje okolie tým, že vyrieknutými slovami dokážeme predstavy a pocity vyvolávať.
Pre zdravú a nezraňujúcu komunikáciu sú nutné tri veci:
1. Miera empatie – je rozdiel, či prijímate pocity toho druhého a snažíte sa na jeho slovách nájsť aspoň zrnko pravdy, alebo ignorujete prežívanie toho druhého a v jeho slovách nepripustíte ani za mak pravdy.
2. Asertivita – je rozdiel, či otvorene, priamo a s rešpektom vyjadríte svoje pocity a použijete vyhlásenia typu „ja cítim…“, „mám pocit…“, alebo sa hádate a útočíte na druhého, obviňujete ho, osočujete.
3. Rešpekt – je rozdiel, či vyjadríte vo vašom postoji v debate pochopenie, akceptáciu a rešpekt, aj keď sa cítite frustrovaní či rozhorčení, alebo druhého ponižujete, pristupujete k nemu chladne, povýšenecky, arogantne, blahosklonne.
