Slovenský umelec Tomáš Gabzdil Libertíny už vyše 20 rokov pôsobí v Holandsku. Je známy svojimi dielami z včelieho vosku, ktoré vytvára s pomocou včiel. Nájdete ich v Múzeu moderného umenia v New Yorku aj v Louvri v Paríži. Spolupracoval so značkou Guerlain a jeho dielo si do svojej šou vybrala aj holandská módna návrhárka Iris Van Herpen.
Čo vás fascinuje na práci so včelami a včelím voskom?
Najmä to, ako ma celý ten proces zmenil ako človeka. Príroda má ohromnú silu nás transformovať k lepšiemu. Zatiaľ som nestretol zlého a neprajného človeka, ktorý by bol zároveň aj včelárom. Takže niečo na tom spoločenstve včiel bude. V istom zmysle nie je kontrolovateľné. Je to život a vesmír sám osebe. Na to, aby som so včelami spolupracoval, musel som najprv pochopiť ich svet a prijať ho taký, aký je.
Ako vás včely zmenili?
Som viac trpezlivý, zmenilo sa moje nutkanie mať všetko pod kontrolou. Nenástojím na tom, čo chcem ja, a viem prijať aj názor toho druhého. To ma naučili včely a príroda. Keď som prvýkrát otvoril včelí úľ v roku 2006 a videl som tie prvé diela, tak som vlastne nevedel, či som uspel alebo zlyhal, pretože tam nebola žiadna referencia. V dejinách umenia nikto dovtedy nevytvoril v spolupráci so včelami niečo podobné, nemal som sa s kým porovnať. Nevedel som, či som to spravil horšie alebo lepšie.
Keď ste otvorili úľ prvýkrát, vedeli ste, čo tam bude?
Nevedel som, čo sa stane, pretože to, čo im dávam ja, nie je ten finálny tvar. Nedá sa to detailne nakresliť. Aj maľba vzniká v procese. Včely ponúkli istý vizuál a musel som akceptovať, že možno aj toto je krásne. Možno nie je krásne len to, čo si myslím ja alebo čo som si myslel. Vo viacerých smeroch to mení človeka. Preto tvrdím, že každý ašpirant na politickú dráhu by mal prejsť včelárskym kurzom. Pre ľudí, ktorí chcú tvoriť hodnoty a pracovať s ľuďmi, je práca so včelami skvelý nástroj na transformáciu.
Foto: Katarína Orešanská
Bývalá prezidentka Zuzana Čaputová zaviedla úle.
Áno, podľa mňa skvelý nápad. Hneď mi napadlo spraviť jej prezidentskú bustu.
Predtým ako ste začali tvoriť diela z včelieho vosku, a teda so včelami, skúšali ste aj iné materiály. Prečo vyhral práve vosk?
Som veľký fanúšik dejín umenia, pretože dejiny umenia sú civilizačné dejiny, sú dejinami nás. Môže sa zdať, že človek študuje objekty, remeslo a nejaké artefakty, ale vlastne štúdium dejín umenia je štúdium človeka. Bola tam ambícia spraviť niečo výnimočné, pretože tak ako ja považujem za umenie niečo, čo povznáša, tak všetko, čo je povznášajúce, je pre mňa umením. Zdalo sa mi, že byť autentický a spraviť niečo, čo reflektuje aj istý môj osobnostný vývoj, by dávalo zmysel. Zároveň včelí vosk je jeden z najtrvácnejších prírodných materiálov. Vydrží tisíce rokov bez akejkoľvek degradácie. Teda má veľmi stabilnú molekulárnu štruktúru a dokonca sa našli v hrobkách faraónov plásty s medom, ktorý bol ešte stále jedlý. Čo je dosť dobrý indikátor toho, aký trvácny materiál to je. Stačí sa pozrieť, aký trvácny je med, keď je zabalený vo vosku. Takže sa mi v tom čase zdalo, že práca s voskom ešte doteraz nebola veľmi na piedestáli, i keď vosk bol všadeprítomný v dejinách umenia.
Čo napokon rozhodlo?
Určite mnoho ľudí, ktorí majú radi umenie, vie, že bronzové sochy v antike a dokonca aj dnes, predtým než sú odliate do bronzu, sú vyrobené z vosku. Všetky známe ikonické sochy vo svetových múzeách sú pôvodne z včelieho vosku, len potom prešli takzvanou technikou „strateného vosku“, čo znie pekne až tragicky. Povedal som si, že je to taký poetický názov a že možno práve vo vosku nájdem nový smer vo svojej práci. Začal som tvoriť z vosku, odlievať, pracovať s ním ako s nejakou hlinou alebo s plastelínou. V istom momente mi to nedalo pokoj, stále som mal pocit, že vytváram veci, ktoré som dávno videl a boli vytvorené už predo mnou. Dostal som nápad, až také nutkanie nejakého osobného posunu ďalej. Potreboval som sa vzdialiť tej tvorbe a nechať prírodu vytvoriť niečo krásne bez môjho ega.
