V Nemecku jeho objekty prezentovali medzi dielami velikánov najzvučnejších mien svetového umenia 20. storočia. Bol jediným Slovákom. Odvtedy ubehlo vyše tridsať rokov. A hoci to asi nesúvisí, zhruba rovnaký čas ho nik neoslovil zo Slovenskej národnej galérie.
Viktor Hulík (76) vystavuje v zahraničí viac ako doma na Slovensku. Má za sebou takmer stovku autorských a vyše 500 kolektívnych výstav po celom svete.
Ako sa stalo, že vás zaradili do veľkej výberovej výstavy Zufall als Prinzip (Náhoda ako princíp) s podtitulom Svet hier, metódy a systém v umení 20. storočia?
V roku 1992 ma oslovil Bernhard Holeczek, riaditeľ Wilhelm-Hack-Múzea v Ludwigshafene, ktorý videl moje Posúvače na inej výstave v Nemecku. Poslal som im dve diela a dokonca som ani nešiel na vernisáž… Nemal som ani poňatia, o akú výstavu ide.
Keď mi prišiel domov katalóg, skôr kniha, podlomili sa mi kolená. Doslova. Musel som si sadnúť. Listoval som stále spredu dozadu a späť a neveril vlastným očiam. Videl som tam mená ako Jean Arp, Alexander Calder, Oscar Dominguez, Marcel Duchamp, Max Ernst, Sam Francis, Niki de Saint Phalle, Robert Rauschenberg, Man Ray, Jackson Pollock či Jean Tinguely a medzi nimi ja – Viktor Hulík z Devínskej Novej Vsi.
Vy však vystavujete v cudzine často.
To je pravda, oveľa viac ako doma. Geometrická abstrakcia, ktorej sa venujem, je u nás žiaľ dosť prehliadaná. Vo všeobecnosti sa kedysi kunsthistorici a kurátori viac zaujímali o to, čo sa deje na slovenskej výtvarnej scéne, chodili do ateliérov výtvarníkov, mapovali ich tvorbu.
Tí z veľkých galerijných inštitúcií sa snažili získať to najlepšie pre ich zbierkové fondy. Tak by to malo byť. Najlepšie obrazy a sochy našich umelcov by mali ostať v domácich zbierkach. Žiaľ, nedeje sa to. Napríklad SNG neprejavila o moju tvorbu záujem prinajmenšom dvadsať rokov.
Mrzí vás to?
Áno aj nie. Je škoda, že odo mňa nič z novších vecí v zbierkach nemajú. Mám však kde vystavovať a o moje diela záujem je – pravidelne a viackrát za rok v Maďarsku, Rakúsku, Česku, Nemecku, Švajčiarsku, Francúzsku, donedávna aj v Dánsku, Nórsku, Brazílii, Veľkej Británii, Estónsku, Srbsku či USA.
U nás žiaľ situácia pripomína dianie na detskom pieskovisku. Každý si stráži svoju časť piesku, svoj kútik, vlastné formičky, kamarátov… V zahraničí vedia, že výtvarné umenie má mnoho podôb a patrí doň aj geometrická abstrakcia. Tento rok bol však trochu výnimočný a po nejakom čase som opäť na Slovensku vystavoval – vo februári v Galérii 19 v Bratislave a práve chystám novú kolekciu pre Mestskú galériu v Nových Zámkoch, kde budem vystavovať spoločne s maďarským výtvarníkom Jánosom Saxonom Szászom. Potom, v októbri, ma však znovu čaká zahraničná výstava – v rakúskom Grazi.
