Keď Tomasz Defratyka cestou do školy vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov z autobusu PKS sledoval, ako v okolí rastie továreň na nábytok, ani len netušil, že jedného dňa bude mať aj on veľký nábytkársky biznis.
Prvé skrinky Deftrans skladal v garáži pri rodičovskom dome. Dnes má spolu so svojou manželkou Edytou dve veľké fabriky a silnú pozíciu v segmente kúpeľňového nábytku. Majú aj pozitivistické zmýšľanie: zisky investujú nielen do biznisu, ale aj do rozvoja miestnej komunity.
Začalo sa to pri Druhovi Bolkovi. Bolesław Zajiczek – tak sa totiž v skutočnosti volá – má 21 rokov, keď sa spolu s kamarátom rozhodne ísť k rieke a vyskúšať granáty.
Je január 1951, okolie Milicza v Dolnom Sliezsku. V tom čase sa hovorí o „znovuzískaných územiach“. Granáty ukryté v nemeckých hroboch zhromaždili pre každý prípad – keby Sovieti opäť chceli ľudí nakladať do dobytčích vagónov. Na začiatku vojny to Bolek ako dieťa videl na východných územiach.
Vyberie zo skrinky prvý granát. Vytiahne poistku. Hodí ho. Nič. Nevybuchol. Vezme druhý. Ten mu vybuchne v rukách.
V dôsledku nehody Bolesław prišiel o obe ruky a jedno oko. Matka mu vraj vtedy povedala, že má žiť tak ako doteraz. A on žil. Na bicykli prispôsobenom tak, aby sa dal riadiť bez rúk, sa okrem iného zúčastnil pretekov okolo sveta a dvakrát štartoval na Tour de Pologne. Predovšetkým bol však skautom a oddiel, ktorý založil pri miestnej základnej škole, viedol 50 rokov.
Práve v skautingu spoznal Druha Bolka Tomasz Defratyka, ktorý sa narodil vo Vroclave, ale vyrastal v Miliczi. V budúcnosti sa stane zakladateľom firmy, ktorá v regióne vytvorí niekoľko stoviek pracovných miest. Po rokoch bude na svojho skautského vedúceho spomínať ako na vzor vytrvalosti a viery v zmysel vlastného konania.
„Má veľký podiel na tom, aký som človek,“ hovorí Tomasz Defratyka.
Po dokončení základnej školy (na začiatku 90. rokov) si Defratyka namiesto miestneho gymnázia v Miliczi vyberá ekonomickú strednú školu v 30 kilometrov vzdialenej Twardogóre. Cesta jedným smerom trvá približne hodinu. Každý deň počas štyroch rokov nastupuje do autobusu PKS krátko po šiestej ráno. Niekedy je to náročné, ale v porovnaní s prekážkami, ktoré každý deň prekonáva Druh Bolek, to predsa nič nie je. A on sa nesťažuje.
Budúci podnikateľ z okna autobusu sleduje, ako sa rok čo rok rozrastá továreň na nábytok pri vjazde do Twardogóry. Ani len mu vtedy nenapadne, že o niekoľko rokov bude aj on viesť nábytkársky biznis.
Stroj už dnes rýchlejšie nepôjde
Druh Bolek sa v tomto príbehu ešte vráti. Zatiaľ sa snažím držať krok s Tomaszom Defratykom, ktorý ma sprevádza po svojej fabrike v Odolanove, 30 kilometrov od Milicza. Začínam chápať odpoveď, ktorú mi Defratyka predtým dal na otázku, či Deftrans pôvodne nemal byť dopravnou firmou. Názov totiž evokuje skôr logistiku než výrobcu kúpeľňového nábytku.
„Nie ste prvý, kto sa na to pýta. V názve Deftrans nejde o dopravu, ale o to, že sme v neustálom tranze,“ hovorí Defratyka.
Naozaj: podnikateľ so zanietením rozpráva o detailoch výroby a spôsobe jej organizácie, vďaka ktorému sa jednotlivé súčasti nábytku, ktorých výroba si vyžaduje rôzny čas (od niekoľkých hodín po niekoľko týždňov), napokon stretnú v rovnakom okamihu a v rovnakej krabici.
„Bez toho by sa všetko rozsypalo,“ hovorí Defratyka a ukazuje na rôznofarebné kartičky s čiarovými kódmi pripevnené k súpravám hotových komponentov. Aby sa jednotlivý komponent dostal až sem, musí prejsť až kilometer a so zastávkami dokonca až cez deväť rôznych pracovísk. O ďalšom osude jednotlivých sérií rozhoduje systém na základe čiarových kódov: či poputujú do kartónových obalov predávaných ako nábytok na vlastnú montáž (systém vidí každý diel v každej krabici), alebo do kusov, ktoré sa predajú už zmontované. Tie sú približne o 25 percent drahšie, okrem iného pre vyššie náklady na dopravu, no predávajú sa na bohatých trhoch v Nemecku, Francúzsku a Holandsku.
Systém zároveň dohliada na to, aby žiadne z nákladných vozidiel zabezpečujúcich prepravu komponentov a balíkov medzi Odolanovom v Dolnom Sliezsku a druhou fabrikou Deftransu v Jedlanke v Lubelskom vojvodstve nejazdilo späť poloprázdne. Keďže má Defratyka dve fabriky na opačných stranách Poľska, zorganizoval ich tak, aby každá obsluhovala svoju polovicu krajiny – s tým, že fabrika v Lubelskom vojvodstve nemá lakovňu, takže lakované komponenty tam treba posielať z Odolanova. Aby proces zefektívnil, prenajal si logistický sklad v Piątku (geografickom strede Poľska), kde systém rozdeľuje náklad medzi kamióny, ktoré tak pred návratom absolvujú iba polovicu trasy.
Aby zabezpečil pravidelnú dopravu medzi dvoma fabrikami, Defratyka vybavil firmu flotilou 12 kamiónov. Či chcel, či nechcel, Deftrans sa tak musel sčasti stať dopravnou firmou.
Za obsluhu systému – jeho údržbu a „kŕmenie“ údajmi – zodpovedá približne 20 ľudí, ktorých kancelária susedí s fabrikou v Odolanove. Defratyka ich nazýva „srdcom“ podniku. V samotnej fabrike pracuje približne 500 ľudí, v Jedlanke približne 150. Od minulého roka má dolnosliezska fabrika aj fotovoltickú elektráreň. Hlavným cieľom je zníženie výrobných nákladov – hoci ani pre Tomasza Defratyku, ani pre jeho manželku Edytu, ktorá spolu s ním firmu vedie, nie je ekologický aspekt bezvýznamný.
Na konci prehliadky fabriky prechádzame cez skladovú halu. Defratyka ma upozorňuje na vysokozdvižný vozík s neštandardne dlhými vidlicami. Majú viac ako dva metre a sú dvakrát dlhšie než zvyčajne. Na čo? Aby bolo možné pri nakladaní vložiť do nákladného vozidla dve palety naraz. Výsledok: dvakrát rýchlejšie nakladanie.
„Stroj už dnes rýchlejšie nepôjde. Preto treba zrýchlenie procesu hľadať v takýchto riešeniach,“ hovorí.
Od garáže k Diamantu
Nábytok spoločnosti Deftrans (pod značkou Defra) sa dnes dá kúpiť po celej krajine: v showroomoch a predajniach sietí Leroy Merlin, Obi či Merkury Market. V roku 2025 firma zaznamenala zisk 10,7 milióna zlotých pri tržbách 230 miliónov zlotých, pričom viac ako tretina (približne 89 miliónov zlotých) pochádza z exportu. V roku 2026 firma získala Forbes Diamant v kategórii podnikov s tržbami od 50 do 250 miliónov zlotých. Pred 30 rokmi však Defratyka začínal svoj nábytkársky biznis v garáži pri dome svojich rodičov.
Spočiatku (sme v polovici 90. rokov) Defratyka ešte nábytok nevyrába, iba ho dováža zo Španielska – využíva pritom kontakty, ktoré získal počas niekoľkých rokov práce vo firme Pelipal, ktorá sa zaoberala rovnakou činnosťou. V Pelipale začal pracovať ešte počas štúdia (dostal sa na odbor právo a administratíva, no denné štúdium čoskoro zmenil na externé). Pomohol mu s tým najstarší brat, ktorý pracoval v Banku Rozwoju Eksportu (dnes mBank) a nemecký Pelipal bol jedným z jeho klientov. Krátko po Defratykovom odchode sa firma napokon z poľského trhu stiahla. V rozhovore-knihe, ktorý s ním viedol Marek Hryniewicki, podnikateľ vyjadruje názor, že ak by sa tak nestalo, Pelipal by dnes mohol byť lídrom predaja kúpeľňového nábytku v Poľsku. Krok späť európskeho lídra však uvoľnil priestor na rozvoj Deftransu.
Bez toho, aby ešte prerušil dovoz, sa Defratyka po niekoľkých mesiacoch spolu s niekoľkými zamestnancami rozhodol vyrobiť prvú skrinku. V tejto počiatočnej fáze mu pomáha prostredný brat (Tomasz je najmladší z troch súrodencov), ktorý sa profesionálne venuje renovácii nábytku. Skrinku sa podarí predať v jednom z miestnych obchodov, a tak vyrobia ďalšiu. A ďalšiu. O rok si v Miliczi prenajmú približne 500-metrovú halu po výrobcovi hnojív a o ďalšie dva roky kúpia dvakrát väčší objekt po skrachovanom družstve. Koncom 90. rokov už Defratyka zamestnáva 70 ľudí a denne vyrába približne 50 skriniek. Stále však nie je nič isté. Firma nerastie z roka na rok, ale z mesiaca na mesiac. A priestor, pri ktorom spočiatku nevedeli, čo s ním, sa rýchlo ukáže ako nedostatočný.
Defratyka sa opäť vydáva na nákupy. V Miliczi sa totiž pre Krajinný park údolia Barycze nedá výroba vo väčšom meradle rozvíjať. Pozemok vyčlenený na investíciu nájde v Odolanove, o 30 kilometrov ďalej. V polovici prvého desaťročia nového milénia Deftrans spúšťa výrobu v priemyselnom meradle.
Medzitým sa k riaditeľovi spoločnosti Tomaszovi Defratykovi pripája „spoločníčka“: viceprezidentka Edyta Defratyka. Súkromne: jeho manželka.
Múzeum vianočných ozdôb a Spoločenská základná škola v Miliczi
Edytu Defratyku stretávam v KOM-e – teda Kreatívnom multifunkčnom objekte, ktorý vytvorili na mieste skrachovanej Milickej továrne na vianočné ozdoby. A vďaka rýchlemu rozvoju podniku.
„V podstate sme nemali presný plán, čo s týmto objektom urobiť. Nechceli sme však dopustiť, aby sa história tohto miesta stratila,“ spomína Edyta Defratyka.
Objekt teda kúpili od konkurzného správcu. Jednou z podmienok predaja bolo, aby sa určitým spôsobom zachovala a prezentovala zbierka vianočných ozdôb, ktorá po továrni zostala. Išlo o najväčšiu manufaktúru sklenených vianočných ozdôb v Poľsku. V minulosti sa ozdoby z Milicza vyvážali do celého sveta a medzi odberateľmi bol aj Walt Disney. Viseli tiež na vianočnom stromčeku Jána Pavla II. Možností bolo veľa – teoreticky tam mohli spustiť čisto komerčnú činnosť a ozdoby vystaviť napríklad vo vstupnej hale. Edyta a Tomasz sa však rozhodli pristúpiť k veci vážne. A s vedomím, že do tejto oblasti činnosti budú musieť investovať vlastné peniaze.
Tak v roku 2013 vzniklo Múzeum vianočných ozdôb, v ktorom môžu návštevníci obdivovať približne 6-tisíc ozdôb z milickej továrne. Edyta Defratyka tvrdí, že pred umiestnením do expozície každú ozdobu osobitne utierala od prachu. Okrem múzea funguje v KOM-e aj nadácia, priestranná kaviareň a multifunkčná sála – na filmové projekcie, koncerty a autorské stretnutia. V KOM-e vznikol aj projekt „Dolnosliezsky dizajnový katalóg“, ktorý spája prvky tradičného dekoratívneho umenia etnických skupín, ktoré sa po roku 1945 usadili v Dolnom Sliezsku.
Vedľa KOM-u založili Spoločenskú základnú školu Astrid Lindgrenovej. Navštevujem ju niekoľko dní pred začiatkom školského roka. Pri vstupe upúta pozornosť heslo „Dávame deťom hlas“, vedľa ktorého si deti vo vitríne môžu pozrieť Čestný zlatý mikrofón Katarzyny Stoparczykovej, ktorý na aukcii Veľkého orchestra vianočnej pomoci vydražila nadácia KOM. Na druhej strane haly žiakov vítajú „artefakty“ symbolizujúce hodnoty, ktorými sa riadi škola a jej tvorcovia, okrem iného aj ústava s podpisom Adama Bodnara, vydražená takisto na aukcii Veľkého orchestra vianočnej pomoci, či prepis Nobelovej prednášky Olgy Tokarczukovej s podpisom autorky.
Vnútri školy: steny v upokojujúcich farbách (výnimkou je telocvičňa – tu sú farby výraznejšie, pretože deti sa musia vyblázniť), učebne pre triedy s niekoľkými desiatkami žiakov (celkovo školu navštevuje 150 žiakov) a všetky možné učebné pomôcky. Okolo KOM-u vznikla revitalizácia v duchu spoločenskej zodpovednosti – dažďové záhrady. Sú jedným z prvkov Krajinného chodníka KOM. Podporujú zadržiavanie dažďovej vody, zvyšujú biodiverzitu a reagujú na klimatické výzvy. Všade sa triedi odpad. Pred školou je aj priestor na hry a tiež na predstavenia, ktoré uvádzajú žiaci.
Škola je na jednej strane výrazom spoločenskej misie, ktorú si Tomasz a Edyta vytýčili, na druhej strane je aj benefitom. Deti zamestnancov Deftransu ju môžu navštevovať zadarmo. Pre ostatných je školné 550 zlotých mesačne.
Na záver sa vraciame do KOM-u, kde sa za Múzeom vianočných ozdôb nachádza miestnosť venovaná Druhovi Bolkovi. V časoch, keď Edyta Defratyka bývala s rodičmi, bola jeho susedkou. Ako tvrdí, bola aj pri jeho smrteľnej posteli.
Pamiatky, fotografie, trofeje, medaily. Pod stropom visí bicykel, na ktorom Druh Bolek napriek svojmu zdravotnému postihnutiu precestoval svet.
Pre Edytu, rovnako ako pre jej manžela, bol skautský vedúci učiteľom toho, že sa človek nikdy nemá vzdať.
Americký vkus
Otázku, koľko investovali do školy a KOM-u, Edyta Defratyka zaváha, no Tomasz odhaduje, že za tie roky to mohlo byť 25 miliónov zlotých. Tieto peniaze neľutujú. Vychádzajú z presvedčenia, že v živote nejde len o to hromadiť majetok, ale aj o to, aby z neho mal svet úžitok.
Na konci návštevy fabriky v Odolanove nakukneme do modelárne, kde sa pred sériovou výrobou zostavujú prototypy skriniek. Miestnosť má približne 25 metrov štvorcových. Defratyka spomína, že približne taká veľká bola garáž, v ktorej pred 30 rokmi začínal. Dnes má v Miliczi spolu 22-tisíc metrov štvorcových a vo fabrike v Jedlanke, ktorú kúpili počas covidu, približne 15-tisíc.
Počas pandémie sa ľudia zatvorili doma, čo spôsobilo, že začali viac investovať do rekonštrukcie svojich domovov. Potrebovali objekt, vďaka ktorému by mohli rýchlo zvýšiť výrobné kapacity. Natrafili na inzerát na predaj skrachovanej tlačiarne prostredníctvom konkurzného správcu. Od kúpy neuplynul ani rok a už v nej vznikali prvé kusy nábytku.
Tomasza Defratyku teší, že sa jeho firme darí v segmente kúpeľňového nábytku – hoci je na jednej strane oveľa menšia než najväčší poľskí výrobcovia nábytku (Correct, Black Red White a ďalší) a na druhej strane než výrobcovia, ktorí ponúkajú nábytok aj sanitárne vybavenie (Cersanit, Koło).
„Naša oblasť je pomerne špecifická, pretože hoci vyrábame nábytok, z pohľadu zariaďovania domu alebo bytu vstupujeme do procesu až vo fáze dokončovania,“ vysvetľuje.
Tomasz Wiktorski, analytik trhu s nábytkom a šéf poradenskej agentúry B+R Studio, odhaduje, že kúpeľňový nábytok tvorí dve až tri percentá poľského trhu s nábytkom. Ak vychádzame z hodnoty predanej produkcie v roku 2025 vo výške 56,7 miliardy zlotých (údaje GUS), išlo by teda o segment v hodnote 1,1 až 1,5 miliardy zlotých.
„Ukazuje sa, že Deftrans s tržbami presahujúcimi 200 miliónov zlotých zodpovedá za jednu pätinu alebo jednu šestinu poľskej priemyselnej výroby v segmente kúpeľňového nábytku. Vybudoval si teda veľmi silnú pozíciu vo svojom trhovom segmente, pričom ponúka nielen ekonomický produkt, ale aj produkt z prémiovejšieho segmentu,“ hovorí Tomasz Wiktorski. „Deftrans určite možno zaradiť medzi tri najvýznamnejšie poľské spoločnosti špecializované na kúpeľňový nábytok popri firmách ako Oristo či Elita/Royo Polska. Zvyšok tohto segmentu tvoria najmä giganti, ktorí svoju ponuku dopĺňajú o línie kúpeľňového nábytku, ale nešpecializujú sa na ne,“ dodáva.
Dodatočné výrobné kapacity, ktoré Deftrans spustil počas covidu, rozhodne nezostávajú nevyužité. Deftrans mieri na nový trh: Spojené štáty. Riaditeľ mi ukazuje malú skrinku pod umývadlo s čelom vyfrézovaným tak, aby pripomínalo vankúš s pozdĺžnymi prúžkami.
„Je to jeden z modelov, ktorý sa obzvlášť dobre hodí k vkusu amerických zákazníkov,“ vysvetľuje Tomasz Defratyka. „V Európe dominujú trochu iné dizajnové trendy, zatiaľ čo na americkom trhu sa takéto formy tešia veľkému záujmu.“
Článok vyšiel na forbes.pl.