20. augusta 2019

Michaela Bednárová je kreatívna dizajnérka z východného Slovenska, ktorá však nie je o nič menej známa v našom hlavnom meste. Po skončení štúdia na VŠVU a pracovnej stáži vo Fínsku sa v roku 2008 rozhodla založiť si vlastnú odevnú značku Puojd, ktorá si postupom času našla svoje stabilné miesto na trhu. Za 11 rokov existencie značky stihla Michaela tvoriť pre spoločnosti ako Vyšehradský fond, Kancelária prezidenta SR, Curaprox, Slovnaft, Tuli či Ecocapsule. 

Začali ste podnikať takmer hneď po ukončení štúdia. Aké to bolo? 

V Helsinkách, kde som bola na pracovnom pobyte, som sa pohybovala medzi dizajnérmi, ktorí sa živili vlastnou tvorbou. Mali svoje značky, predávali v dizajnových obchodoch a na trhoch. Také niečo u nás v tom čase ešte neexistovalo. A tak mi bolo jasné, že ak sa chcem v Bratislave živiť tým, čo ma baví, musím sa zapojiť aj do rozvoja dizajnérskeho prostredia.

Kolumbijské dobrodružstvo: Išla si oddýchnuť od finančníctva,
tak presedlala na biznis so šperkami z amazonských pralesov

Založila som občianske združenie Denamit. V ňom sme spolu s ďalšími dizajnérkami robili aktivity, ktoré by pre nás vytvorili možnosti predaja, vzdelali nás v oblasti marketingu a obchodu, ale aj pomohli vzdelávať ľudí o dizajnérskej práci. Na úplnom začiatku som pol roka pracovala v korporáte a myslela som si, že si našetrím na vznik značky. Ale moja vôľa robiť iba to, čo ma baví, bola silnejšia než trpezlivosť. A tak som sa rozhodla začať od nuly.

puojd dizajnové produkty darčeky suveníry na mieru Michaela bednárová dizajnérka
Značka Puojd zmenila počas svojej existencie zameranie. Výrobky so slovenským znakom vystriedali darčekové predmety na mieru, ktoré si napríklad nechali vyrobiť aj Kancelária prezidenta SR či Vyšehradský fond. Foto: Michaela Dutková, Ján Šipöcz

Na začiatku tvorby ste stavili na slovenský znak. Prečo?

Pretože bol vnímaný negatívne a zároveň nebol nijako kreatívne ani vkusne spracovaný. Tradičné suveníry predstavovali výlučne remeselné či folklórne výrobky a ja som to túžila zmeniť.

Časom ste však zmenili svoje zameranie. Čo vás k tomu viedlo?

V začiatkoch značky som sa sústredila na produktové kúsky ako mikiny, tričká či tašky. Neskôr ma začalo lákať dať tieto produkty do nejakej koncepcie. A móda sa mi zdala ako dobré médium – má viac pozornosti a je pre ľudí viac uchopiteľná. Veľký zlom u mňa nastal asi po piatich rokoch, keď už som fyzicky nevládala všetko sama tlačiť ručne. Bola som nútená vzdať sa tejto techniky, čo mi ale neprekážalo, pretože ma vždy bavilo objavovať možnosti lokálneho priemyslu. A s tým súvisel aj rozvoj produktov, ktoré teraz u mňa rezonujú, ako sú ponožky, viazanky, cvičky či šiltovky.

V tom čase som od módy na pár rokov upustila. Nerobila som to dobre, nie tak, ako som si to predstavovala. A tak som sa sústredila na rozvoj darčekových predmetov, s ktorým prišli zákazky dizajnu na mieru, čo ma asi baví v mojej tvorbe najviac.

Takto vyzerajú priestory Forbesu. Nájdete v nich množstvo
slovenských dizajnových kúskov vyrobených na mieru

Bolo ťažké uživiť sa iba navrhovaním odevov?

K spomínanej pauze od módy prispel aj problém týkajúci sa financií. Prístup, že budem ručne tlačiť veľké plochy a potom budem obšívať ľudí na mieru, nebol efektívny. „Ponocovala“ som, pri sieťotlači sa vyskytovala chybovosť. Som ale veľmi rada, že mi spomínaná prestávka pomohla v myslení, a v roku 2016 som prvýkrát začala uvažovať o tom, ako by som to mohla robiť lepšie.

Pracujete teraz inak? 

Nastavenie, ktoré mám momentálne, funguje vynikajúco a aj vďaka tomu táto oblasť mojej značky zarába. Urobila som úplne jednoduchú vec – už nechcem vyhovieť všetkým, vytvorila som typ módy, ktorý sa nešije na mieru. Je to princíp one size módy, ktorý má prvky variabilnosti v nosení.

V súčasnosti prenášate svoje dizajny na látky. Ako tento proces prebieha a s akými firmami spolupracujete?

Napríklad výroba cvičiek sa deje až v troch firmách. Najprv sa vytlačí látka, potom ide na podlepenie a až následne sa posiela do firmy, ktorá vyrába obuv. Ponožky sa zas robia vo firme, ktorá je na to špecializovaná, to isté je pri viazankách alebo zimných produktoch, ako sú čiapky, šály alebo rukavice. Čo sa týka výroby, spolupracujem výlučne so slovenskými alebo českými firmami.

Puojd cvičky lipničky kefky cuparprox špeciálna edícia ponožky Šampiónky
Cvičky Lipničky značky Puojd, dizajn kefiek pre Curaprox Slovensko a ponožky Šampiónky pre slovenských olympionikov. Foto: Tomáš Halász/archív značky Puojd

Čo považujete za najväčšie úspechy značky?

Najviac ma teší, že sa na mňa obrátili tie najznámejšie firmy či inštitúcie, ktoré odo mňa chceli rôzne darčekové predmety. Okrem toho, že som majiteľka firmy a značky, som predovšetkým tvorca. Znamená to, že si veľmi vážim ocenenia odbornej verejnosti, tešia ma. A je jedno, či už je to vo forme ceny v nejakej súťaži alebo nominácie na cenu, alebo ma vyberú na umeleckú rezidenciu.

Aké ocenenia ste už získali? 

Za posledné dva roky som vyhrala s kolekciou Dedina cenu ÚĽUV v súťaži Kruhy na vode. Bola som nominovaná na Cenu nadácie Tatra banky a za videá ku kolekcii, ktoré vznikli na umeleckej rezidencii v Divadle Pôtoň v spolupráci so štúdiom Living documentary, sme dostali ocenenie Special mention na festivale Best Fashion Film Award. V minulosti, keď som mala spomínanú pauzu od módy, som tvorila látky pre Lenku Sršňovú do dvoch kolekcií – za kolekciu COLORCODE sme získali Národnú cenu za dizajn a za kolekciu Bonbon dostala Lenka ocenenie na Fashion LIVE!

Outfit z kolekcie Dedina a fotka zo zákulisia natáčania videí ku kolekcii Dedina. Foto: Michaela Dutková, Dominik Janovský
Outfit z kolekcie Dedina a fotka zo zákulisia natáčania videí ku kolekcii Dedina. Foto: Michaela Dutková/Dominik Janovský

Tvrdíte, že tvoríte v nadväznosti na tradíciu slovenského priemyslu a snažíte sa rozvíjať to, čo ešte z textilného priemyslu na Slovensku ostalo. 

Slovensko malo výrazne silný textilný priemysel a jednou z mojich aktivít v občianskom združení Denamit bol projekt na pripomenutie tradície Tatraľanu, keďže pochádzam z Kežmarku. Dvakrát som zorganizovala stretnutie pamätníkov Tatraľanu, kde kurátorky Slovenského múzea dizajnu zbierali dôležité materiály. Tie firmy, ktoré ešte fungujú a môžem ich využívať, sú limitované hlavne tým, kto tú firmu vedie. Ak je majiteľ ochotný ísť do menšej produkcie, dohodneme sa. Ale často sa mi stalo, že ma odmietli, pretože firmy mali zahraničné zákazky a ďalšie nestíhali, prípadne nepotrebovali.

Vedeli by ste uviesť príklad, s ktorými tradičnými fabrikami pracujete?

Najlepšie sa mi spolupracuje s firmou Winer z Banskej Štiavnice, ktorá pre mňa vyrába ponožky. Cvičky pre mňa zas vyrába firma Toga, ktorej produkty pozná iste takmer každý. Tvoria kapce, tenisky či kopačky.

Puojd funguje už 11 rokov, ako by ste to obdobie zhodnotili?

Začínala som robiť niečo, o čom som sama nevedela, čo z toho bude. Veľmi veľa som pracovala, robila som radikálne zmeny, ktoré sa vždy ukázali ako dobrá voľba. Spoznala som tiež vynikajúcich ľudí, ktorí ma posúvali vpred, no urobila som aj zopár chýb. Ale to je prirodzené, však? Veľmi sa teším, že moja vízia o pozitívnejšom vnímaní Slovenska sa u ľudí uchytila. Vďaka tomu mám skvelých zákazníkov a verím, že už aj stálu pozíciu na domácej dizajnérskej scéne.

Ako a kedy presnejšie vznikla vaša značka?

Počas štúdia textilného dizajnu na VŠVU som sa začala pohrávať s myšlienkou kvalitných slovenských suvenírov, bola to totiž téma mojej bakalárskej práce. Táto myšlienka vo mne stále ostávala nedopracovaná a videla som v nej potenciál. Hlavný podnet, že sa to dá robiť, aj nápad, ako sa to dá robiť, som získala na pracovnom pobyte vo Fínsku, ktorý som absolvovala po ukončení štúdia. Následne som v roku 2008 založila značku Puojd.

Koľko ľudí dnes tvorí Puojd a ako sa vám vlani darilo po finančnej stránke?

Značku tvorí okrem mňa len jedna zamestnankyňa a zvyšné veci tvoríme formou spoluprác. Čo sa týka finančnej stránky, minulý rok bol pre nás veľmi príjemný. Je však potrebné dodať, že hoci značka Puojd vygenerovala vlani tržby v hodnote vyše 56-tisíc eur, náklady na tvorbu kolekcií či prototypovanie nových produktov sú stále pomerne vysoké. Preto ich musím sčasti dotovať z grantov alebo zo štipendií, ktoré mi nesmierne pomáhajú posúvať sa vpred a rozvíjať tak značku.

Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk