7. septembra 2020

Ako pandémia ovplyvňuje žiakov, ktorí v stredu 2. septembra nastúpili do škôl? Ako im môžu rodičia pomôcť? „Situácia je veľmi nestabilná. Deti treba pripravovať na to, že sa budeme musieť prispôsobovať, budeme musieť byť flexibilní,“ vysvetľuje psychologička Lenka Sokolová v rozhovore pre Forbes.sk a povzbudzuje rodičov k tomu, aby sa s deťmi viac rozprávali.

Namiesto otázky „Ako bolo v škole?“ by však mali ísť viac do hĺbky a tiež dbať o svoje duševné zdravie. Aj v lietadle personál upozorňuje, že v prípade zmeny tlaku v kabíne si v prvom rade majú nasadiť kyslíkovú masku rodičia, až potom s ňou pomôcť deťom. „Pomáhať môže len niekto, kto je dostatočne fit na to, aby druhému pomohol,“ vraví Sokolová.

Čo zažívajú deti, ktoré sa po vyše polroku vrátili do školských lavíc?

Tento rok je podobný iným začiatkom iných školských rokov v tom, že doň žiaci tiež vstupovali s istými očakávaniami. Tí, ktorí sa do školy vracajú, možno očakávali, že to bude podobné ako predtým, no možno boli alebo budú konfrontovaní s realitou, že to tak nie je. Tí, čo prichádzajú do novej školy, môžu mať začiatok školského roka ochudobnený o rôzne aktivity, ktoré školy pre nových žiakov pripravujú, tak môžu byť trochu sklamaní.

Nerozprávajte sa doma len o korone.
Psychologička radí, ako zvládnuť napäté vzťahy v izolácii

Určite tam je prítomná aj istá miera negatívnych emócií – strachu či úzkosti, ktorá je spojená nielen s klasickým nástupom do školy, ale aj s opatreniami, ktoré ho tento rok sprevádzajú. V každej rodine je táto situácia vnímaná inak. Niektorí k nej pristupujú racionálne, niektorí veľmi emocionálne – so strachom a s obavami, iní zase situáciu zľahčujú. Všetko to si so sebou deti nesú do školy. Zmes emócií, ktorá tradične sprevádza začiatok školského roka, je teraz „obohatená“ aj o emócie spojené s touto netradičnou situáciou.

Aké problémy pre deti z nej ešte môžu vyplývať?

Je to rôznorodé, závisí to aj od toho, ako prebiehala výučba počas karantény. Či boli deti medzitým dobrovoľne v škole, či mali kontakt so spolužiakmi a učiteľmi, aký systém mali doma… Niektoré deti mohli stratiť návyky a režim, ako napríklad vstať, pripraviť si veci a ísť do školy. Rodičia sa teda môžu stretnúť s určitým odporom, keď si deti povedia, že to bolo lepšie, keď nemuseli nikam chodiť. Príchod do kolektívu, v ktorom sa deti dlhšie nevideli, môže pre niektoré znamenať potešenie, iné môžu byť nesmelé a ťažšie si hľadajú cestu späť.

Hovoríte, že niektoré deti môžu mať problém s rutinou. Ako ju môžu rodičia deťom v úvodných dňoch či týždňoch nastaviť či prispieť k tomu, aby to pre ne bolo jednoduchšie?

Možno je na to už trošku neskoro, keďže ideálne je začať deťom nastavovať režim už koncom prázdnin. Či už sa to týka zaspávania, skoršieho vstávania alebo iných rituálov. Ak to rodičia urobili, tak to určite pomôže, ale ešte stále to nie je úplne stratené, pretože prvé týždne je to stále také „oťukávanie“, povinnosti v škole ešte nie sú také stabilné.

“Často pozorujeme snahy o dokonalosť, perfekcionizmus v rodičovstve. A tento tlak vedie k tomu, že rodičia sú viac podráždení, menej spokojní vo svojej role, menej autentickí a menej otvorení vo vzťahu k deťom,” hovorí psychologička. Foto: archív L. Sokolovej

Deťom treba vytvárať režim a čím menšie deti sú, tým pevnejší by mal byť. Dôležitá je aj trpezlivosť. Je možné, že deti na režim nebudú naskakovať automaticky a prirodzene, takže musíme byť trpezliví a v neposlednom rade komunikovať. Rozprávať sa s nimi, ak vidíme, že niečo nechcú robiť, odmietajú to, majú s tým spojené negatívne emócie, nervozitu, hnev… Netreba voliť direktívny prístup a príkazy, skôr pátrať po príčine, prečo sa dieťa takto cíti.

Ako sa s deťmi rozprávať o pocitoch zo školy?

Tradičná otázka, ktorá obvykle nefunguje, je otázka „Ako bolo v škole?“. Väčšinou na ňu prichádza strohá odpoveď typu „dobre“, „nuda“ a podobne, prípadne sa tento rozhovor končí odpoveďou na otázku „Čo bolo na obed?“. Netreba sa s tým uspokojiť. Je dobré skúsiť ísť viac do hĺbky, pýtať sa na rôzne situácie, počúvať deti, keď začnú hovoriť spontánne sami od seba. Rozhovor o škole však nebrať ako vyšetrovanie, nie je dobré veľmi naliehať. Je prirodzené, že keď sú deti staršie, nechávajú si viac vecí pre seba. Rodičia by mali byť čo najviac prirodzení a spontánni a pýtať sa preto, lebo ich to ľudsky zaujíma, a nie preto, že chcú vyšetrovať, čo sa deje v škole.

Čo teda položiť namiesto otázky „Ako bolo v škole?“

Každý rodič pozná svoje dieťa a mal by vedieť, čo na neho platí. Neexistuje žiadna univerzálna otázka, ale môžeme sa dieťaťa skúsiť opýtať na to, čo ho dnes prekvapilo, zaujalo, čo bolo dnes iné… Niekedy deti rovnako nepovedia nič, ale keď sa tie otázky obmieňajú, tak sa z nich nestane klasická rutina, ako pri rozhovore „Ako bolo v škole?“ „Dobre.“ Mali by sme sa zaujímať aj o ich prežívanie. Ako sa dieťa cítilo? Aký má názor na veci, ktoré sa diali?

Dôležitá komunikácia

Ako sa mohli na duševnom zdraví detí podpísať tri mesiace izolácie v úvode karantény?

Toto je tiež veľmi individuálne. Určite negatívne dopady na duševné zdravie nielen detí, ale aj dospievajúcich, vysokoškolákov či rodičov v spoločnosti pozorujeme. Aké sú intenzívne? Závisí to od podmienok tej-ktorej rodiny. V niektorých priniesla situácia viac stresu, napätia, konfliktov, možno niekto z rodiny prišiel o prácu…

Pandémia koronavírusu nás napĺňa strachom.
Psychológ radí, aby sme ho radšej nahradili nádejou

To, že deti na nejaký čas vypadli z bežného kolobehu kontaktu s rovesníkmi mohlo mať negatívny dopad aj na sociálne zručnosti detí. Pre niekoho je návrat spojený s určitým strachom, či ho kolektív prijme naspäť. Deti, ktoré sú v sociálnom kontakte sebavedomejšie či extrovertnejšie, sa môžu vysporiadať s návratom lepšie ako tie hanblivejšie deti, alebo tie, ktoré majú menej kontaktov.

Tu už asi čiastočne odpovedáme aj na otázku, ktorú som chcela položiť ako ďalšiu. Pre ktoré deti môže byť návrat do školy najťažší?

Aj pre deti, ktoré sú komunikatívnejšie a otvorenejšie, môže byť táto situácia ťažká, práve pre obmedzenia a to, že nemôžu v škole fungovať tak ako predtým. Môžu im napríklad chýbať hodiny telesnej výchovy či stretávanie sa so žiakmi z iných tried, čo predtým bolo bežné. Celkovo je prijímanie pravidiel procesom, nie je to niečo, čo sa udeje zo dňa na deň. Prijať pomerne obmedzujúce pravidlá v škole môže byť ťažké bez ohľadu na to, o aké deti ide. V niektorých to môže vyvolávať strach a úzkosť, v iných odpor a hnev, niektoré sa novým podmienkam ľahko prispôsobia.

Aká je v tomto úloha rodiča?

Rodičia sú pre deti vzorom, ukazujú im, ako riešiť konflikty, ako pristupovať k pravidlám. Pokiaľ rodičia situáciu zľahčujú a sami majú tendenciu nedodržiavať pravidlá, ktoré boli nastavené, dieťa bude reagovať podobne. Dôležitá je tiež komunikácia. Keď dieťa príde s tým, že malo nejaký konflikt, tak sa s ním o tom treba rozprávať a možno mu ponúkať alternatívy, ako sa to dalo vyriešiť inak. Ďalej by som spomenula podporu, porozumenie a povzbudenie detí, najmä tých, ktoré sú menej sebavedomé. Potrebujú cítiť našu dôveru, že to zvládnu. Oceniť pritom treba aj tie drobné kroky, nielen finálny úspech. To sa týka učenia aj sociálnej oblasti.

Duševné zdravie je na Slovensku stále do istej miery tabu. Sú rodičia pripravení rozprávať sa s deťmi o pocitoch a o ich duševnom zdraví vo všeobecnosti? Máte pre nich nejaké tipy?

Určite je téma duševného zdravia stále tabuizovaná, napriek tomu, že tu sú mnohé organizácie a iniciatívy, ktoré sa jej venujú. V prvom rade je potrebné odtabuizovať tému odbornej pomoci. Treba rodičov podporovať v tom, že ak si nie sú v niečom istí, keď majú výchovné ťažkosti alebo majú deti problémy v učení, tak to nie je signál ich zlyhania. Rovnako ako kontaktovanie odborníkov.

Ďalším dôležitým faktorom je to, čo nám hovoria aj v lietadle: Keby nastala zmena tlaku v kabíne, tak v prvom rade si majú nasadiť kyslíkovú masku rodičia, až potom ju nasadzovať deťom. Pomáhať môže len niekto, kto je dostatočne fit na to, aby druhému pomohol. Platí to aj v oblasti duševného zdravia. Rodičia niekedy cítia veľký tlak okolia. Často pozorujeme snahy o dokonalosť, perfekcionizmus v rodičovstve. A tento tlak vedie k tomu, že rodičia sú viac podráždení, menej spokojní vo svojej role, menej autentickí a menej otvorení vo vzťahu k deťom. Niekedy tú pomoc teda nepotrebuje dieťa, ale skôr rodič. Nemusí vždy ísť o pomoc odbornú, niekedy je to otázka bežnej psychohygieny, relaxovania, nájdenia si času pre seba a podobne.

Ak teda chceme, aby naše deti boli „v pohode“, musíme v prvom rade pracovať na tej svojej pohode.

Určite.

Ísť na to postupne

Deti zvyknú kopírovať to, čo vidia doma, a zvykne sa na nich prenášať aj atmosféra. Na aké veci by si mali rodičia dať pozor pri vzájomnej komunikácii?

Na deťoch často vidíme, že používajú formulácie, ktoré majú napočúvané od rodičov. Je to pre nich také zrkadlo. Ťažko povedať, čoho by sa mali vyvarovať, to by sme sa asi rozprávali dlho (úsmev). Ja by som skôr povedala, že ak existuje nejaký konflikt či už medzi partnermi, alebo v rodine, nie je úplne najlepšia stratégia ho pred deťmi skrývať. Mali by vedieť, že konflikty existujú a ako sa dajú efektívne riešiť. Je to lepšie, ako ukazovať im svet bez konfliktov a potom byť prekvapení, že sa k nim nedokážu konštruktívne postaviť.

Samozrejme, že by deti nemali byť svedkami agresívnej výmeny názorov, fyzického násilia alebo niečoho podobného, ale keď sa rodičia na niečom nezhodnú a vydiskutujú si to konštruktívnym spôsobom, tak to neznamená, že o tom dieťa nesmie vedieť.

Ako postupovať v prípade školských povinností?

Nastaviť školské povinnosti tak, aby to deti zvládli, je asi teraz väčšia výzva pre učiteľov ako pre rodičov. Nie je správnou cestou snažiť sa rýchlo a za každú cenu dobehnúť to, čo bolo zameškané, a na deti toho navaliť naraz príliš veľa. Ja verím v to, že to tak školy nerobia, že sa deti snažia postupne dostať do systému a nastaviť aktivity tak, aby sa rozbehli aj tie z nich, ktoré možno učenie zanedbávali alebo naň počas izolácie nemali podmienky.

Mnohí rodičia počas tohto obdobia prenikli do podstaty, ako sa ich deti učia a ako fungujú, možno bude dobré siahnuť aj po režime a systéme, ktorý fungoval počas obdobia karantény. Menším deťom môžeme pomôcť robiť harmonogram školských povinností, rozdeliť povinnosti na malé kúsky a kontrolovať po častiach, aby deti nemali pocit, že je toho veľa naraz a nezvládnu to. V takom prípade to radšej celé odsunú, než aby urobili aspoň nejakú časť. Je dobré učiť ich manažovať svoj čas a úlohy. Je to veľká výzva, ale aj počas domáceho vyučovania sa ukázalo, že toto bolo jedno zo slabých miest. Ani mnohé staršie deti si nedokázali vytvoriť vlastný systém a neboli dostatočne samostatné.

Máte pre rodičov ešte nejaké odporúčania, ako pristupovať k návratu detí do škôl?

Pre tento školský rok je špecifické, že situácia je veľmi nestabilná. Pravidlá, ktoré si dohodneme dnes, či už v rodine alebo v škole, sa môžu o pár týždňov zmeniť, pretože sa zmení epidemiologická situácia. Treba deti pripravovať na to, že sa budeme musieť prispôsobovať, budeme musieť byť flexibilní. Pre učiteľov je tiež ťažké nastaviť tento režim.

Preč s nerozhodnosťou a pochybnosťami.
Psychológ vysvetľuje, čo ich spôsobuje

Zrejme budeme konfrontovaní s väčším množstvom absencií, možno sa bude kombinovať online výučba s prezenčnou, niektorí žiaci alebo aj učitelia budú v karanténe a podobne. Situáciu treba deťom vopred vysvetliť. Nie spôsobom, ktorý by ich strašil, ale nemôžeme ani situáciu zľahčovať. Treba nájsť zlatú strednú cestu. Ukázať, že veci možno nebudú bežať v zabehnutých koľajach, ale môžu sa meniť. Nedá sa byť úplne pripravený, ale môžeme aspoň prijať koncept, že veci sa môžu meniť.

Takže treba hovoriť s deťmi o koronavíruse a rôznych scenároch, ktoré môžu nastať.

Áno, nemali by sme to pred nimi skrývať. Nemali by sme sa tváriť sa, že bude všetko ideálne ako predtým. Samozrejme, informácie treba prispôsobiť veku detí.

S čím ešte treba počítať?

Ťažko povedať. Je to situácia, ktorú sme tu ešte nemali a tá môže meniť správanie detí a prežívanie rôznych školských situácií. Ako som už na začiatku spomínala, každý prichádza z domu s určitým nastavením a práve toto môže byť aj zdrojom napätia medzi deťmi v triede. Jedno dieťa sa môže druhému smiať, že to berie priveľmi vážne, iné bude reagovať príliš podráždene, ak spolužiak nedodržiava pravidlá. Je to niečo, o čom musia rodičia aj učitelia s deťmi komunikovať tak, aby bola v triede pohoda.

Cítia aj deti, podobne ako dospelí, strach z koronavírusu?

Určite strach cítia, otázkou je, do akej miery rozumejú reálnemu riziku. Do akej miery sa boja toho, že sa nakazia, a do akej miery je to skôr strach zo sekundárnych dôsledkov, toho, že tu s nami pandémia je, že možno budeme opäť zatvorení doma…

Čo s tým? Existujú nejaké techniky, ako ich strachu či úzkosti zbavovať?

Je dôležité všímať si prejavy dieťaťa, či negatívne emócie neprevládajú nad pozitívnymi. Či sa touto témou príliš často a príliš intenzívne dieťa nezaoberá, možno natoľko, že sa nevie tešiť z iných situácií a nedokáže sa koncentrovať na príjemné veci.

Druhou vecou je hovoriť o tom, že strach je jednou z emócií, je prirodzený a do určitej miery nás aj chráni. Je dôležité snažiť sa strachu a úzkosti porozumieť. Kedy sa to deje? Za akých okolností? Čo pre to môžem urobiť? Potom sú rôzne relaxačné techniky, knihy či rozprávky, ktoré napomáhajú tomu, aby sa dieťa uvoľnilo a pomenovalo svoje obavy. Ak máme dojem, že to dieťa nedokáže a že mu nevieme ako rodičia pomôcť, tak treba vyhľadať konzultáciu odborníka.

Ak by ste na záver rozhovoru mali zdôrazniť jedno, dve odporúčania, ktorými by sa mali rodičia žiakov riadiť najbližšie dni a týždne, aké by to boli?

Počúvať. Počúvať, čo vám deti hovoria, hovoriť s nimi, nájsť si čas a citlivo vnímať to, čo sa s nimi deje.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?