15. marca 2020

Autority nastavujú mantinely, ale čo sa deje medzi týmito mantinelmi je na nás. Psychologička Lenka Rušarová hovorí v rozhovore pre Forbes.sk o strachu spôsobenom aktuálnou situáciou, prekonávaní úzkostí a dôležitosti jednotlivca. Vysvetľuje tiež, akú úlohu tu zohráva humor, a dáva tipy, ako predísť medziľudským konfliktom, ktoré spôsobuje napätie. „Potrebujeme byť vedome solidárni a mať pochopenie pre rôzne reakcie,“ hovorí.

Ako sa psychologička pozerá na aktuálnu situáciu na Slovensku?

V mojej ambulancii vnímam u ľudí najmä neistotu. Snažia sa robiť „správne“ rozhodnutia pre zdravie, rodinu či z hľadiska ekonomiky, ale nie je vôbec jasné, čo je v danej situácii správne. Každé rozhodnutie má nejakú cenu. Rodiny sú nonstop stavané pred dilemy typu lose/lose (situácia, ktorá je zlá pre všetkých zúčastnených, pozn. red.), narastá vnútorné napätie.

Spravím veľký nákup, a prispejem tak možno k panike, alebo radšej budem bez zásob? Vynechám pohreb blízkeho príbuzného, alebo risknem nákazu?  Nechám starkého v domove osamelého bez kontaktu, alebo ho vystavím možnému riziku? Ľudia sa vyrovnávajú s obmedzeniami a stratou komfortu. Ale zároveň zatiaľ v tomto týždni to bol pre ľudí „business as usual“ – riešili svoje vzťahy, príkoria a životné komplikácie.

Lenka Rušarová je certifikovaná klinická psychologička a psychoterapeutka s vyše 15-ročnou praxou v oblasti psychoterapie a individuálneho rozvoja. Foto: Sona Maletz, Soda

Naša krajina prijala masívne opatrenia. Od pondelka sa zatvárajú školy, sociálne a kultúrne centrá, letiská, zastavuje sa medzinárodná doprava… Ako môžu tieto zmeny prispieť k celkovej nálade spoločnosti a k správaniu sa ľudí?

Nastáva kaskádový efekt, jedno opatrenie spustí sériu ďalších reakcií. Pre mňa je ťažké predvídať. Vo všeobecnosti však reštriktívne opatrenia a ich dôsledky, ktoré cítime na vlastnej koži, dodávajú situácii vážnosť. Je rozdiel sledovať situáciu v Číne, v Taliansku a iné je, keď sme jej sami vystavení. Až teraz sa naplno aktivujú emócie – keď  zažívame strach o svoje vlastné zdravie, obmedzenia na našich hraniciach, nútenú izoláciu blízkych. A emócie nami hýbu.

Zároveň vyhlásenie mimoriadnej situácie a opatrenia dávajú konkrétny rámec, nastoľujú sčasti pocit bezpečia – že autority konajú, že existuje plán a opatrenia, že máme nástroje na zvládnutie situácie.

Krízová situácia

Čo robiť v prípade, keď človek pociťuje istú mieru úzkosti?

Úzkosť je komplexná emócia, stav nabudenia organizmu, reakcia na nebezpečenstvo. Vyplavuje sa adrenalín, bije srdce, zrýchľuje sa dýchanie, prekrvujú sa ruky a nohy pripravené k úteku alebo útoku. Zároveň je ťažké toto nabudenie kanalizovať, pretože nie je jasný zdroj úzkosti alebo nie sú priamočiare možnosti  riešenia a „záchrany“.  Nevieme na prvý pohľad odhadnúť, kto je a nie je nakazený, na ktorej kľučke niekto zanechal vírus. Nie sme si ani na sto percent istí po umytí rúk, či na nich neostali nejaké zvyšky vírusu. Nevieme, aká situácia bude zajtra.

Takže táto emočno-telesná energia ostáva, stav nabudenia pretrváva. To napätie potom ľudia vnímajú ako srdce, ktoré tlčie, dych, ktorý sa zrýchľuje, pot, zvieranie na hrudi, v žalúdku. Úzkosť si obrazne povedané hľadá kanál, ktorým by šla von. Niektorí ľudia si hľadajú potom zástupné alebo čiastkové ciele  – napríklad niekto nakričí na mamičku, ktorej dieťaťu tečie sopeľ z nosa na ulici.

Na koronavírus reaguje aj druhá najväčšia slovenská banka.
Odkladá splácanie hypoték

Je dobré dať úzkosti primeraný cieľ a smer. Postarať sa, zamestnať sa, pomáhať druhým. Zároveň je pre ľudí veľmi dôležité dokázať prijať aj čiastočnú bezmocnosť, neistotu, že nemáme kontrolu nad všetkým. Toto je ťažké obdobie, lebo nám ukazuje našu zraniteľnosť.

Je však asi prirodzené, že ľudia majú obavy. Kedy však už môžeme hovoriť o tom, že náš strach presiahol únosnú mieru?

Ľudia majú čosi ako tolerančné okno, pohodovú zónu, pri ktorej sú emócie a racionalita vyvážené. Keď sa ľudia dostanú mimo tohto okna, správajú sa neregulovane, sú buď emočne zahltení, impulzívni, nezvažujú dôsledky. Alebo naopak akoby zamrzli, odpoja sa, nič necítia.  Každý má túto únosnú mieru inde a navyše je aj situačne podmienená. To znamená, že ak som nenajedený, preťažený a nevyspatý, moje tolerančné okno sa zužuje a omnoho ľahšie sa dostanem do neregulovaného stavu a robím neadekvátne rozhodnutia.

Panika je extrémne zahlcujúci strach, bezhraničné akútne obavy o život, racionalita ide bokom. Paniku môžu prežívať jednotlivci alebo aj ľudia v celých v skupinách, davy. Panický záchvat jednotlivca väčšinou trvá pol hodinu, kulminuje po pár sekundách, potom už len doznieva únava, často býva bez zjavnej príčiny a spúšťača. Panické správanie však môže zachvátiť aj celú skupinu.

Aké sú jeho spúšťače? Čo by podľa vás mohlo spôsobiť krízovú situáciu?

Ja to vnímam tak, že toto už je krízová situácia. Osobne som však zatiaľ paniku nezachytila. Zachytila som však strach, hnev, popieranie nebezpečenstva či konflikty medzi ľuďmi zo zvýšeného napätia. Medzi spúšťače panického davového správania patria stiesnený priestor pre množstvo ľudí, násilie, akútne ohrozenie ako požiar a podobne. Ľudia sú momentálne zvýšene vnímaví voči nebezpečenstvu z ktorejkoľvek strany, myslím, že aj vaša otázka to dokumentuje. Bojíme sa aj vlastného strachu.

Autority nastavujú mantinely (povinná karanténa či uzavretie hraníc) a čo sa deje medzi týmito mantinelmi je na nás, hovorí psychologička.

Ako zabrániť tomu, aby nás neovládol?

Rozdelila by som to na prevenciu a intervenciu. Preventívne, ak už sme sa teda ocitli v tejto krízovej situácii pre šírenie vírusu, môžeme sa snažiť udržiavať vnútri tolerančného okna, aspoň tým, čo máme pod kontrolou – dostatočný spánok, pravidelná strava. Mať štruktúru, plán dňa, činnosť.

Je dobré rozumieť aj svojmu strachu – čoho presne sa bojím? Čo je pre mňa ten neuralgický bod a čo v tom môžem urobiť? Keď už je strach priveľký, alebo sa niekomu rozbieha panický záchvat – pomáha hlboké a pomalé dýchanie. Rozptýlenie pozornosti, väčšinou aj kontakt s druhým človekom. Privolať späť svoju racionálnu časť – napríklad spočítať všetky červené predmety v miestnosti. A vracať sa do tu a teraz cez 5 zmyslov – aké zvuky počujem práve teraz, aké pachy cítim, cítim pôdu pod nohami, vnímam zaťatú päsť?

Vieme sa na zvládnutie krízovej situácie vopred pripraviť?

Do istej miery sa pripraviť dá, preto je pripravený a pracuje krízový manažment. Ale vždy ostane percento neistoty a neznámeho, na to treba byť mentálne nastavený – vieme, že nevieme. Očakávajme aj nečakané. Toto obdobie si vyžaduje veľkú mieru flexibility a tvorivosti.

Záleží na každom z nás

Dôležitá je aj správna komunikácia tejto témy. Kto zohráva kľúčovú úlohu?

Určite autority – kríza si vyžaduje jasné a kompetentné vedenie, to je najlepšia služba verejnosti. Ľudom v čase krízy chýba najviac bezpečie – fyzické a psychické. Psychické bezpečie sa zvyšuje, ak sú dostupné informácie o tom, čo sa deje, čo sa bude diať a jasné inštrukcie o tom, čo sa od nich očakáva. Pretože medzery v informáciách si ľudia vypĺňajú domnienkami, strachmi. Okrem autorít je však kľúčový aj každý jednotlivec, nevzdávať boj so sebadisciplínou, zodpovednosťou, trpezlivosťou.

Keď hovoríme o jednotlivcoch, na internete sme v posledných dňoch mohli pozorovať vtipy týkajúce sa zásobovania ľudí, prípadne výsmech z rúšok. Ako vnímate toto?

Situácia sa mení každým dňom. Pred pár dňami nikto nevedel s istotou, čo bude. Ak je situácia neistá – niektorí sa priklonia k silnejším opatreniam a druhí ešte nie. To je ako keď kráčate so zavretými očami a každý človek oči zo strachu otvorí v inom momente, niekto o sekundu skôr, niekto neskôr. Ale každý ich raz otvorí. Dôležité je priznať, že nevieme, ktorý je správny moment, nikto tu nemá patent na rozum. Je to otázka úsudku a povahy.

Popularizuje vedu a na Instagrame vysvetľuje aj koronavírus.
Čo odporúča Vedátor?

Niektorým ľuďom výsmech slúži na to, aby deklarovali svoju nebojácnosť, niektorým na to, aby si zachovali ilúziu nezraniteľnosti, a teda pocit bezpečia. Niekedy to rozdeľuje aj manželov – žena by chcela chrániť dieťa a vyžaduje doma nosenie rúška, muž to označuje za hyperprotektivitu a odmieta „vyrábať drámy“. Z môjho hľadiska je dôležité pre oboch, aby s pokorou uznali, že nevedia s istotou, ako je to správne, že sú spolu v šedej zóne.

Nemôžu byť vtipy aj nebezpečné? Napríklad, že sa ľudia budú hanbiť nosiť rúška.

Vysmievanie sa ešte nikdy ničomu nepomohlo. Maximálne tak vyventilovať sa na niekoho úkor. Humor je fajn zvládací mechanizmus, niekedy ho však ľudia používajú bezohľadne. Platí, že ľudia sú celkovo bytosti konformné. Ak by bolo dostatok rúšok a väčšina by ich nosila, ostatní sa ich zasa budú hanbiť chodiť bez nich.

Ja osobne si myslím, že záleží na správaní každého jedného človeka. Možno sa to tak nezdá – som len jeden zo šiestich miliónov – ale každý z nás má nejaký dopad na ostatných, niekedy aj nezamýšľaný. Špeciálne v tomto období potrebujeme byť vedome solidárni a mať pochopenie pre rôzne reakcie. Autority nastavujú mantinely (napríklad povinná karanténa či uzavretie hraníc) a čo sa deje medzi týmito mantinelmi je na nás.

Spomínali ste príklad, keď táto situácia môže rozdeliť manželov. Ako predísť konfliktom v domácnostiach v tomto období?

Úplne predísť sa konfliktom nedá. Trochu pomôže nastavenie, keď sme jeden k druhému veľkorysejší ako zvyčajne. Teda nielenže očakávame, že ten druhý pochopí naše podráždené reakcie, lebo sme v strese. Ale byť aj sami nastavení hodiť všeličo za hlavu. A potom je dôležité uvedomiť si, že manželia spolu čelia komplikáciám – nepostaviť to ako mocenský súboj, koho riešenie a prístup je lepší. Radšej riešenia kombinovať, než súťažiť, kto sa presadí. Napríklad jeden chce, aby mali deti hotové učenie, až potom sa hrali, a druhému to je jedno. Takže jeden deň si zoberie deti na zodpovednosť tatino a druhý deň mama – a každý to spraví po svojom.

Konfikty môžu vyplývať aj z tzv. ponorkovej choroby. Ako si zabezpečiť psychické zdravie a chvíľu pre seba v situácii, keď sú doma celé rodiny?

Spoločná karanténa je nezvyk – trvá omnoho dlhšie ako spoločný rodinný víkend, veľa činností, ktoré nás bavia, sa nedajú robiť. Chvíľku bude trvať, než si rodiny utrasú nové normy, ako prebieha domáce učenie, koľko času pred obrazovkou budú mať deti povolené, koľko neporiadku je ešte v poriadku. V tomto mám ja veľkú vieru v ľudí, nakoniec sa prispôsobia každej situácii, aj keď tie prechodné obdobia bývajú ťažké.

Takže „ponorkový“ syndróm nie je choroba, ale signál, že je čas na zmenu a pravdepodobne nenaplnená potreba osobného priestoru. Dá sa zavrieť do izby, dať si slúchadlá na uši a odrezať sa, ísť sám na prechádzku, alebo jednoducho si dať navzájom pauzu, nechať druhých dýchať, nekomentovať, nepoučovať, chvíľu neriešiť.

Aké nové výzvy prináša táto situácia spoločenstvám?

Môžeme si napríklad uvedomiť, aké krehké a vôbec nie samozrejmé je to, že sa máme ekonomicky dobre, že máme slobodu cestovať, že sme zdraví, že naše deti dostávajú štandardné vzdelanie a vďaka očkovaniam sa im väčšina epidémií vyhýba. Ja osobne by som prijala výzvu ku skromnosti, zvykať si na lokálne fungovanie a prijať nutnosť redukovať osobný komfort.

O klimatickej kríze sa napríklad hovorí už veľmi dlho, ale kým ľudia na vlastné oči nevidia a na vlastnej koži necítia, že niečo dôležité strácajú, obmedzujú sa len veľmi neochotne. Naopak koronavírus nás prikvačil a ľudia sa aj samostatne správajú zodpovedne a zároveň vlády robia rázne vynútené opatrenia. Práve táto súčinnosť – zmena zdola aj zhora naraz – má synergický efekt.

Čo teda môže urobiť jednotlivec?

Za jednotlivca – správať sa racionálne, disciplinovane – teraz je to dôležité viac ako bežne. Byť ochotný robiť obete, ukrojiť si z komfortu. Bez toho to nejde, je to kríza a strácame všetci. Ide len o to, ako veľa stratíme.

Našli ste chybu? Napíšte na editori@forbes.sk

Ľutujeme, vašu emailovú adresu sa nepodarilo prihlásiť k odberu.
Ďakujeme za vaše prihlásenie!

Potrebujete ráno získať rýchly prehľad?

Odoberajte Forbes Espresso

O aké témy máte záujem?