„Ak očakávame, že stretneme niekoho, voči komu zahoríme láskou a to všetko vyrieši, tak nie sme pripravení milovať,“ hovorí psychológ Aleš Bednařík v špeciálnej sérii o láske, ktorú prináša podcast Nevyhorení.
V prvej epizóde letnej série rozoberáme prekážky zoznamovania sa a partnerského života. Ako je možné, že toľko mladých a rôznymi spôsobmi atraktívnych ľudí si stále hľadá a nevie nájsť stáleho partnera? Akým výzvam čelia dnešné vzťahy a ako ich nadväzovanie ovplyvňuje sloboda či náš životný štýl?
Prinášame čiastočný prepis rozhovoru:
Minulý rok v lete ste vydali knihu, ktorá sa venuje vzťahom, životu single ľudí aj partnerstvu. Píšete v nej okrem iného aj o tom, aké náročné je dnes zoznamovanie. Pozorujem to aj vo svojom okolí. Prečo? Čo sa to deje?
Súvisí to s mnohými vecami. Napríklad aj s rodovými očakávaniami. Kým v minulosti bola rola muža a rola ženy celkom jasne stanovená a presne sa vedelo, kto čo má, kto čo môže a kto čo nesmie, dnes je to oveľa komplikovanejšie.
Pravidlá v randiacom svete sú rôznorodé, často si navzájom protirečia a často závisia od toho, z akej subkultúry pochádzame. Často nám napríklad muži hovoria, že nevedia, akým spôsobom môžu osloviť ženu.
Súvisí to aj so strachom z odmietnutia.
Nesúvisí to aj s tým, že dnes sa tak veľmi snažíme vyhýbať tomu negatívnemu a zároveň na to máme oveľa viac mechanizmov?
Áno. Svoju rolu zohráva aj internet a sociálne siete. Stále väčšia časť populácie trávi viac času v online priestore a nemá taký tréning sociálnych zručností. Náš organizmus je však nachystaný na aktívnu interakciu s okolím. Keď je jej málo alebo je iba istého typu, tak sa niektoré oblasti úplne nevyvinú.
Je iné, ak máme súrodencov a odmalička sa s nimi hašteríme, hráme, spolupracujeme a súperíme, vyjdeme na ulici a tam máme ďalších kamarátov, s ktorými interagujeme. Tento sociálny tréning bol za mojich čias neuveriteľne intenzívny. Sociálne situácie dokážeme zvládať inak, keď máme v mladosti stotisíc hodín tréningu alebo máme dajme tomu iba sedemtisíc hodín tréningu. Vo vzťahoch budeme neistejší.
Neskôr nás to vie v živote ovplyvniť aj v randení, v nadväzovaní romantických vzťahov, ale aj pri ich ukončovaní. Oveľa častejšie preto podľa mňa dochádza aj ku ghostingu, teda k vypareniu bez vysvetlenia.
Dá sa hovoriť o tom, aké percento nezadaných ľudí túži po dlhodobom vzťahu?
Na Slovensku je približne 44 percent ľudí, ktorí žijú sami v domácnosti, z čoho časť tvoria aj dôchodcovia. Dáta ukazujú, že asi 15 percent z týchto single ľudí priamo hovorí: „Chcem dlhodobý vzťah a myslím to vážne.“ Všetci ostatní hovoria, že nevedia, či ho chcú, boja sa, prípadne majú iné priority či iné záväzky.
Na online zoznamkách však približne 20 percent ľudí, ktorí tam hľadali len niečo nezáväzné, to napokon premenili na dlhodobý vzťah. Je tu teda nádej, že veľká časť ľudí, ktorí hovoria, že nevedia, či chcú dlhodobý vzťah, zmenia názor, ak sa ocitnú pri niekom, kto im vyhovuje.
Ešte k prvej otázke – okrem strachu z odmietnutia tu máme ešte jeden druhý silný dôvod, prečo je dnes také náročné sa zoznámiť. Veľkou konkurenciou budovania romantického vzťahu je práca. Ľudia veľa pracujú alebo majú náročnú prácu a sú z nej unavení, preto často nemajú chuť ani energiu ísť randiť. Aj v hodnotových rebríčkoch sa ukazuje, že romantické vzťahy a práca bývajú z hľadiska priorít na rovnakej úrovni.
Svoju úlohu zohráva aj životný štýl. Veľká časť osobnostno-rozvojového biznisu hovorí, že sa o seba máme starať, učiť sa, rozvíjať, robiť niečo pre seba a oddychovať. Ľudia to nosia v hlave ako prioritu a často uprednostňujú čas so sebou pred romantickým vzťahom.
Výskumy však ukazujú, že spokojnosť vo vzťahu najviac ovplyvňuje naša miera spokojnosti v živote pred vzťahom. Je teda dôležité učiť sa byť sám so sebou a starať sa aj o vzťah k sebe samému.
Súhlasím, zjednodušene platí, že kto je v pohode so svojím životom bez partnerského vzťahu, bude asi viac v pohode aj v partnerskom vzťahu. Zároveň veľmi záleží aj od toho, ako sa k tomu postavíme. Ľudia si často vytvárajú falošnú dilemu – buď jedno, alebo druhé. No ľudia, ktorí vedia skĺbiť partnerský vzťah s ostatnými aktivitami, tak sa im tie „ostatné veci“ robia lepšie.
Zažite Nevyhorených naživo
Podujatie Nevyhorení 2024: Ako si byť bližšie?
Pozývame vás na celodenné podujatie Nevyhorení už 25. októbra 2024 v Starej tržnici v Bratislave, kde so vzácnymi hosťami a odborníčkami otvoríme témy vzťahov, blízkosti, spájania sa a vzájomnej podpory. Jedným zo spíkrov bude aj psychológ Aleš Bednařík.
Práve vzťahy sú to najkľúčovejšie, čo ovplyvňuje naše duševné zdravie a sú základom pre lepší život. V dnešnej dobe je potrebné o nich hovoriť ešte viac.
Early bird lístky kúpite na stránke Ticketportal.
Program a spíkrov podujatia budeme postupne odhaľovať na tejto stránke.
Napríklad muži v dlhodobých partnerských vzťahoch sú pracovitejší, zodpovednejší, ochotní zobrať lepšiu pozíciu, lepšie ju napĺňajú a majú vyšší príjem. Podľa dát aj našu kariéru oveľa viac podporuje, keď sme v partnerskom vzťahu.
Vo všeobecnosti platí, že stavať partnerský vzťah proti iným veciam je nezmysel. Tí partneri, ktorí sa navzájom podporujú v tom, čo robia a v čom sa rozvíjajú to ide lepšie nielen vo vzťahu, ale aj v ich koníčkoch a v práci.
Mnoho ľudí by chcelo takýto podporný vzťah, ale majú problém ho nájsť. Napríklad ja mám vo svojom okolí extrémne veľa inteligentných, šikovných a atraktívnych žien, ktoré sú dlhodobo single, napriek tomu, že by veľmi chceli milujúci vzťah.
Smola súčasných žien spočíva v tom, že sú v akomsi medzištádiu vývoja mužsko-ženských vzťahov. Sto rokov sme tu mali feminizmus, ktorý ženám pomohol získať rovnocennú pozíciu v spoločnosti. Ženy sa dnes vedia postarať o všetko vrátane detí, kariéry či finančného zabezpečenia. Muži zrazu ostali v lufte. „Kde je moja rola?“ Časť mužov to potom vzdáva.
Stúpa počet ľudí, ktorí majú oveľa menšie komunikačné schopnosti a ktorí majú oveľa menšie schopnosti zvládať stresové situácie. Zároveň máme menej sociálnych interakcií, čiže aj menej tréningu.
Aleš bednařík
Napríklad na Slovensku, kým 60 percent žien má vysokoškolské vzdelanie, tak týchto mužov je len 40 percent. Ženy pritom chcú, na rozdiel od mužov, niekoho, kto im je rovnocenný, prípadne ešte „lepší“ – ekonomicky, sociálne, vzdelaním a tak ďalej. Majú oveľa vyššie kritériá ako muži. Zjednodušene povedané, keď sa dnes ženy pozrú okolo seba, tak tam majú o 20 percent menej mužov k dispozícii.
Muži si teda hľadajú svoju rolu, miesto a nové spôsoby, ako ukázať ženám, že sú pre nich vhodní partneri. A majú to ťažšie, pretože ženy sa v rôznych aspektoch vyšvihli.
Veľká sloboda a výber možností nám teda prinášajú aj nejaké obmedzenia…
Napríklad aj v spomínanej komunikácii. Spájajú sa nám tu dve koľajnice. Jedna koľajnica je rozprávanie sa o vzájomných očakávaniach a predstavách, ako by ten vzťah mohol fungovať – to je dnes miliónkrát komplexnejšie ako voľakedy, lebo je sloboda a nie sú „pravidlá“.
Na druhej strane stúpa počet ľudí, ktorí majú oveľa menšie komunikačné schopnosti a majú oveľa menšie schopnosti zvládať stresové situácie. Zároveň máme menej sociálnych interakcií, čiže aj menej tréningu. Náročnosť sa zvyšuje, pripravenosť sa znižuje.
Musí byť mimoriadne ťažké vôbec si niekoho hľadať, ísť sa s niekým zoznamovať, osloviť, byť zvedavý a pýtať sa, počúvať a zvládať všetky tie spoločné, odlišné, protichodné veci a rozprávať sa o nich zvedavo a kultivovane. Nečudo, že mnohí to vzdávajú.
Veľkú rolu hrá aj vek, v ktorom sa usádzame.
Prečo?
Ak sa dáme dokopy s niekým medzi 18. a 25. rokom života, tak je to oveľa ľahšie, lebo nemáme vytvorené predstavy o tom, ako by to malo byť. Ani jeden z nás často ešte nemá byt a kariéru, začíname takpovediac od nuly, život si vytvárame spolu, nevieme, čo od neho máme očakávať, sme naivní a otvorení tomu, čo prichádza.
Dnes však do vážneho partnerského vzťahu vstupujeme väčšinou po tridsiatke. To znamená, že časť ľudí má za sebou 7 až 10 rokov pracovnej kariéry alebo sedem rokov pracovnej kariéry, niektorí majú aj vlastné bývanie, sú zvyknutí žiť sami. A zrazu tam má prísť partner, ktorý je úplne cudzím prvkom a je oveľa náročnejšie to zladiť.
Často čakáme, že ten partner len „zapadne“ do nášho rozbehnutého života…
A to je problém. Aj dáta nám ukazujú, že čím sme starší, tým máme jasnejšie vymedzené, čo očakávame, čo chceme a čo nechceme. Máme jasnejšie kritériá, viac návykov, ktorých sa nechceme vzdať. Napasovať tam nového človeka je oveľa ťažšie, ako tam zapasovať napríklad psíka. Mimochodom, dnes oveľa viac ľudí žije v páre, ale obaja majú samostatné domácnosti. Stúpa aj počet párov, ktoré si zakladajú rodinu, ale neberú sa.
Prečo počet takýchto partnerstiev stúpa?
Tie dôvody si asi budem domýšľať, pretože nemám konkrétne dáta, na ktoré by som sa odkázal. Často to podľa mňa vyplýva z mylných predstáv o manželstve, ako o nejakom väzení. U nás sa často hovorí, že ideš do chomúta, aj pred svadbou oslavujeme rozlúčku so slobodou, už len tie pojmy v kultúre mi prídu uletené.
Keď sa však vrátim k výskumom, ktoré hovoria, čo najviac ovplyvňuje spokojnosť v partnerskom zväzku, tak sú to prejavy oddanosti. Jeden z nich je akési spečatenie vzťahu a povedať si, že bude navždy. Reálne to má vplyv aj na to, ako sa ľudia vo vzťahu správajú.
Zaujímavý výskum na túto tému urobil psychológ Paul Gilbert. Platí, že až keď sa definitívne rozhodneme pre jedného partnera, tak až potom sme ochotnejší sa učiť, ako s ním byť šťastnejší. Ak to berieme tak, že kým to bude fungovať, tak to bude fungovať a keď to nebude fungovať, ideme od seba, menej pracujeme na svojom vzťahu.
Čo nám to hovorí? Že vlastne nezáleží až tak na nájdení toho dokonalého partnera, ktorý spĺňa všetky naše políčka, ale na tej oddanosti?
Často máme predstavu, že medzi nami musí byť od prvej sekundy príťažlivosť, ale táto stopercentná viera v lásku na prvý pohľad a zamilovanosť je mylná. Aj v knihe máme v jednej kapitole citát filozofa Alaina de Bottona, ktorý veľmi pekne hovorí o romantických vzťahoch a o tom, že ak sme pripravení milovať, znamená to, že sme pripravení ísť do vzťahu a tam každý deň preň niečo robiť. Ak očakávame, že stretneme niekoho, voči komu zahoríme láskou a to všetko vyrieši, tak nie sme pripravení milovať. Zdá sa mi to celkom výstižné.
Láska sa totiž neprejavuje tak, že niečo cítime, ale že niečo robíme – máme voči partnerovi nejaké postoje, rešpektujeme ho, obdivujeme, dávame mu to najavo, sme mu vďační…
ALEŠ BEDNAŘÍK
Aj keď sa spolu rozprávame o randiacom trhu, tak to neznamená, že tam prídem, vyberiem si vhodný tovar a všetko bude rozprávkové. My si vyberáme reálneho človeka, ktorý má svoje plusy, mínusy, v niečom je úžasný, v niečom je nechutný, v niečom sa nedokáže zmeniť, v niečom sa vie zmeniť po jednom rozhovore. A ľudia zabúdajú na to, že keď som s niekým dva roky, päť rokov, desať rokov, tak je to úplne iný človek ako ten, ktorého som stretol.
Dospievame, učíme sa, meníme sa, prechádzame si spolu rôznymi štádiami, zmenami v práci a neustále niečo dolaďujeme a prelaďujeme spoločné fungovanie. Ak na toto nie sme pripravení, tak nie sme pripravení na to byť vo vzťahu. Láska sa totiž neprejavuje tak, že niečo cítime, ale že niečo robíme – máme voči partnerovi nejaké postoje, rešpektujeme ho, obdivujeme, dávame mu to najavo, sme mu vďační…
Čo ak láska odíde?
Ľudia majú často pocit, že keď odíde láska alebo sa často hádajú, majú sa rozísť. Často však zabúdajú na jeden dôležitý rozmer, ktorý tomu predchádza, a to je, keď sa vzťah začína vyprázdňovať. Nie je to niečo, čo sa neudeje len tak zrazu. Je to postupný proces vzďaľovania sa, často trvá roky. Keď začíname cítiť, že je medzi nami nejaké tajomstvo, odstup, krivda, keď sa o tom neporozprávame, keď na seba nemáme čas… Potom sa o tom s partnerom bojíme rozprávať, lebo sa cítime ako cudzinci.
Ale platí, že aj dvaja cudzinci, keď sa začnú spolu rozprávať o tom, čo prežívajú, tak sa začínajú zbližovať.
Vypočujte si podcast
Celý rozhovor a ďalšie zaujímavé epizódy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Tretiu sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame vďaka našim dlhodobým partnerom.
Generálnym partnerom podcastu je SPP.
Hlavným partnerom je Raj zdravia.