Michal Krištof sa do výberu Forbes 30 pod 30 dostal v čase, keď jeho ateliér ešte len skladal prvé portfólio. Odvtedy prišli mnohé krízy, ale s Ondřejom Chybíkom napriek tomu postavili štúdio, ktoré dnes navrhuje najväčšiu britskú športovú halu.
Keď dostane v noci nápad, nepočká na ráno. Načrtne si ho rovno do skicára alebo si zapíše pár slov do telefónu a vo chvíli, keď vie, že mu myšlienka do rána neutečie, pokojne zaspí. Aspoň tak Michal Krištof reagoval na otázku, či mu nejaký projekt nedáva spávať. Hovorí to ako človek, ktorý si je vedomý, že od architekta projektujúceho naraz v Londýne, Maskate a Tirane by ste čakali skôr kruhy pod očami než metódu na dobré zaspávanie.
Ten skicár na nočné nápady je malý detail, ktorý o Michalovi Krištofovi môže napovedať, akým systémom funguje ateliér Chybík + Krištof, ktorý spoluzaložil. Systém, ktorý drží aj vtedy, keď firma operuje na troch kontinentoch naraz.
Krištof je jednou polovicou ateliéru Chybík + Krištof. Štúdia, ktoré sa za 15 rokov posunulo z pozície mladých pušiek do prvej česko-slovenskej ligy a dnes má pobočky v Brne, Prahe, Bratislave a Londýne.
New York ich pred rokmi zaradil medzi budúce hviezdy architektúry, keď ako prví Slováci a Česi získali cenu Design Vanguard. Vlani otvorenie londýnskeho štúdia spojili s krstom monografie Crafting Character, ktorú vydali s holandským vydavateľstvom FRAME a ktorá uzatvára prvú dekádu ich fungovania.
Desať rokov, počas ktorých svet nedal ekonomike takmer ani chvíľu pokoja. A práve v tomto čase Krištof s Chybíkom postavili medzinárodný ateliér. Otázka teda neznie, či to dokázali. Znie, akou cestou a ako rýchlo.
Pomalšie, než chcel
„Podarilo sa nám vybudovať stabilný ateliér, ktorý pevne stojí na česko-slovenskom prostredí a začína byť medzinárodný,“ hovorí Krištof pre Forbes.
Za sebou majú rekonštrukciu námestia i autobusovej stanice, multifunkčnú halu, rezidenčné projekty aj revitalizácie brownfieldov a každá zrealizovaná stavba im otvára dvere k ďalším spoluprácam. Je to logika odvetvia, v ktorom sa referencie zbierajú roky a portfólio je jediná vizitka, ktorá naozaj platí.
Stabilita znie ako nudné slovo, ale v architektúre ide o vzácnosť, lebo ateliér, ktorý nemá stály prísun zákaziek, sa rozpadne rýchlejšie, než stihne dokončiť jednu poriadnu stavbu.
A práve schopnosť prežiť dlhé roky bez toho, aby človek musel brať čokoľvek, čo príde, je prvý predpoklad všetkého ostatného. Nič podľa neho nedopadlo úplne inak, než plánovali. Len to išlo pomalšie.
Cieľom nikdy nebolo opustiť domáci trh. Ideál znel jasne. Polovica práce doma, polovica v zahraničí. Dnes je vonku zhruba štvrtina, pätina projektov, čím sa postupne blížia k méte, ktorú si dali pred rokmi.
Začínali v čase spomínaných kríz a každá z tých udalostí urobila v konečnom dôsledku to isté. Zvýšila konkurenciu v Európe, kam sa stiahli všetci, ktorí prišli o prácu inde. Je to triezvy pohľad na situáciu, o ktorej sa zvyčajne hovorí, že bola plánom expanzie.
Krištof ju takto nepredáva a priznáva, že si myslel, že to celé pôjde rýchlejšie. A tú vetu nezabalí do žiadneho korporátneho optimizmu. Nádej z rebríčka dostala na štart 10 rokov najhoršieho možného makroprostredia. A aj tak stojí.
Londýnsky kolos
Ako sa architekt z regiónu dostane k zákazke, o akej sa väčšine kolegov ani nesníva? Chybík + Krištof nedávno predstavili návrh multifunkčnej arény pre 25-tisíc ľudí, ktorá má byť najväčšou športovou halou v Spojenom kráľovstve.
London Colosseum má hostiť zápasy plánovanej NBA Europe, box svetovej úrovne aj veľké e-športové turnaje. Miliardová stavba pre developera, ktorý sa rozhodol staviť na štúdio z Brna.
Horácká multifunkčná hala v Jihlave. Foto: Pavel Bartak
A to aj napriek tomu, že v Londýne, kde sídlia medzinárodné ateliéry, inžinieri aj PR špecialisti a kde by si pokojne vybral overené domáce meno, sa rozhodol pre dvojicu, ktorá tam otvorila kanceláriu len pred časom.
Krištof však odmieta, že by to bola náhoda. „Nie je to náhodný výstrel z ničoho, ale výsledok našej niekoľkoročnej práce,“ vraví.
Roky konferencií, prednášok a výstav, ktoré sa dlho zdajú ako čistý náklad bez výnosu, sa po čase začnú spájať do príležitostí. A presne tak to bolo aj s londýnskou halou, ktorá vyrástla z jedného stretnutia na realitnom veľtrhu MIPIM v Cannes. Tam narazili na anglického developera so zámerom takú arénu postaviť.
Nie je to náhodný výstrel z ničoho, ale výsledok našej niekoľkoročnej práce.
Spojili sa tri veci naraz: to, že na MIPIM znovu prišli. Že práve dokončili multifunkčnú Horáckú arénu v Jihlave, teda hotovú referenciu presne na tento typ stavby. A že v Londýne reálne sídlia a je ich vidieť, nie sú len meno na vizitke, ktoré vytiahnete raz za rok.
Brno ako stolička
Presne o tomto dvojica hovorila, keď pre český Forbes opisovali londýnskeho developera, ktorý mal v zasadačke šesť stoličiek Brno od Miesa van der Rohe a netušil, že Brno je mesto, nie iba názov stoličky.
Kým mu Chybík neukázal vilu Tugendhat, teda jednu z ikonických stavieb modernej architektúry, ktorá práve v Brne stojí a podľa ktorej sa tie stoličky volajú, rokovanie viazlo. Potom sa otočilo. Londýn takto funguje ako značka, ktorá česko-slovenskému štúdiu otvára dvere všade inde.
Zaujímavejšie než samotná zákazka je však to, čo Krištof hovorí o remesle. Aréna nie je len budova.
„Zameriavame sa na vytvorenie celkového kvalitného životného prostredia, domov aj verejných, poloverejných a súkromných priestorov okolo nich,“ vysvetľuje.
Biznis model okolo stavby už nenavrhujú, ten ostáva na klientovi. Snažia sa mu však porozumieť a v ideálnom prípade ho posunúť, lebo práve tam, kde architekt pochopí, od čoho závisí úspech projektu, vzniká pridaná hodnota, ktorá sa nezmestí do žiadnej vizualizácie.
Starý a nový
Za londýnskou zákazkou je aj postoj, ktorý Krištofa drží dlhodobo. V Spojenom kráľovstve si vybrali tému záchrany a premeny starých budov namiesto nových sklených veží. Ich prvý londýnsky projekt je dom zo 70. rokov, ktorý zachraňujú a menia, nie búrajú.
„Žijeme v prostredí, ktoré je už do veľkej miery zastavané. V Európe nekolonizujeme zelenú lúku,“ hovorí. Podľa neho by sa nemala požierať nezastavana príroda, ale opraviť a aktivovať to, čo už stojí.
Dialóg starého s novým je téma, ktorá mu dáva zmysel a zároveň funguje aj za hranicami, pretože zasadiť vlastnú tvorbu do existujúceho kontextu, doplniť ho a skultivovať, je úloha oveľa náročnejšia a zaujímavejšia než postaviť ďalšiu vežu na prázdnom pozemku.
Archív Chybík+Kirštof
Tu sa dostávame asi k jeho najambicióznejšej myšlienke. K takej, ktorá presahuje jeden ateliér.
Dánsko spravilo z architektúry národný exportný artikel. Zabalilo do jednej značky architektov, školstvo, výskum, výrobcov nábytku, firmy na drevené konštrukcie aj verejný priestor a toto celé už desaťročia podporujú kráľovská rodina, štát a národná agentúra pre architektúru. Exportným artiklom Dánska nie je ropa ani železná ruda, hovorí Krištof. Sú ním ľudské mozgy a kreativita.
Čo s tým doma? Túto otázku neobchádza, ale ani nepredstiera, že má hotovú odpoveď. „Je to ťažká otázka, možno na samostatný rozhovor,“ priznáva. Slovensko aj Česko majú podľa neho inú východiskovú pozíciu, najmä v kvalite vzdelávania a v tom, koľko sa doň dlhodobo investovalo.
Recept, ktorý načrtáva, je opatrný. Začať definovať súčasné témy s medzinárodným presahom, prepojiť čo najviac existujúcich kvalitných hráčov od univerzít cez výrobcov až po ateliéry a nastaviť podporu tak, aby bola dlhodobá a strategická, nie jednorazová. Štát by musel však pochopiť jednu vec – že kvalita životného prostredia a kultúra nie sú náklad, ale vývozný artikel.
Talent nestačí
Lenže samotný talent dnes jednoducho nestačí. Na tejto vete stojí celé Krištofovo uvažovanie o práci, ktorú prirovnáva k športu. Talentovaný atlét, ktorý si povie, že trénovať netreba, lebo talent ho posunie sám, sa poriadne mýli. V odvetví, kde je toľko šikovných a zároveň snaživých ľudí, sa na objavenie zhora spoliehať nedá.
„Môže nastať náhoda, ale nechať svoj osud na náhode, v to neverím,“ hovorí. Verí v systematickú prácu, ktorá má veľa súčastí, a práve preto sa podľa neho ani nedá čisto oddeliť, koľko času zaberá architektúra a koľko budovanie firmy okolo nej. Je to jeden proces. Jeden život, v ktorom sa veci prelínajú a dobrá architektúra niekedy vznikne aj pri večeri s klientom.
Môže nastať náhoda, ale nechať svoj osud na náhode, v to neverím.
Za týmto sebavedomím je aj kus reálnej ekonomiky, o ktorej sa v architektúre hovorí menej rado. Otvoriť pobočku v Londýne stojí veľa peňazí, času a energie a v domácich podmienkach s tým dvojici architektov nikto nevedel poradiť, pretože to pred ňou nikto neskúšal.
Ako hovorí, architektov, ktorí emigrovali, nemá zmysel počítať. To je iný príbeh. Ich sídlo zostáva v česko-slovenskom prostredí a cieľom je vyvážať prácu z domova, nie sa odsťahovať.
Financujú to výhradne z vlastného pôsobenia na domácom trhu, bez externého kapitálu z druhej strany. Návratnosť sa nedá jasne definovať a ráta sa skôr v dekádach než v rokoch, čo je pri firme tejto veľkosti stávka, ktorú si musíte vedieť dovoliť.
Archív Chybík+Kirštof
Keď doma nenašli nikoho, kto by im poradil, oslovili známeho z čias svojho pôsobenia v Kodani. Bývalého partnera dánskeho ateliéru 3XN.
Ten im pomohol postaviť základnú stratégiu, ako prekročiť prah česko-slovenského trhu, a odvtedy ju napĺňajú a prispôsobujú novým podmienkam. Budovať pobočku v Prahe či Bratislave si už raz vyskúšali. Tá londýnska pre nich preto nie je až takým experimentom, ako by sa zvonku mohlo zdať.
Krok po kroku
Krištof pochádza z Kláštora pod Znievom, obce, kde by architekta navrhujúceho pre New York asi málokto čakal. Sám to tak však nikdy nevnímal.
Jeho cesta podľa neho nebola skoková, ale prirodzená, bez jediného dramatického zlomu. Pre slovenský vidiek je podľa neho úplne bežné, že niekto ostáva a niekto odchádza za štúdiom alebo prácou do väčšieho mesta či do zahraničia, on bol jednoducho z tých druhých.
Apolena Typltova
S Ondřejom Chybíkom sa poznajú od prvého ročníka vysokej školy, teda vyše 20 rokov. Čech a Slovák, väčší extrovert a väčší introvert. V ostatných veciach sú si podľa Krištofa prekvapivo podobní, majú rovnaké hodnoty od rodičov a vládne medzi nimi úplná dôvera.
Za tie roky sa vraj nikdy nedokázali nezhodnúť na väčšom ani menšom rozhodnutí, čo kolegom občas príde až zvláštne, keď vidia, že dvom ľuďom niekedy stačí jediný pohľad a majú jasno.
Život medzi Brnom a Londýnom už dávno nie je celý príbeh. Pridajte Omán, Albánsko, Slovinsko, Nemecko alebo Paríž. Striedanie kontextov ich podľa Krištofa udržiava v strehu a prináša skúsenosti, ktoré napokon oceňujú aj klienti. Cestovanie za prácou, nie ako turista, je preňho jednou z najlepších častí profesie.
Krištof na záver hovorí, že každý zrealizovaný projekt je vlastne malý zázrak, keď musí architekt zladiť zadanie, kontext miesta, klienta, inžinierov aj úrady, a napriek tomu z toho nakoniec vznikne dom, za ktorým si vie stáť.
