Architekti Ondřej Chybík a Michal Krištof chcú dostať stredoeurópsku architektúru do sveta a kráčajú tomu naproti. Nedávno otvorili štúdio v Londýne a navrhujú domy nielen pre britskú metropolu, ale aj pre New York, Tiranu, Berlín alebo Krakov.
Uprostred kláštornej záhrady augustiniánskeho opátstva v Brne stojí krehká stavba zo skla a ocele a v jej fasáde sa odrážajú okolité budovy a zeleň. Presklená konštrukcia kopíruje umiestnenie pôvodného skleníka, v ktorom zakladateľ genetiky Gregor Johann Mendel vykonával svoje pokusy a ktorý v devätnástom storočí zmietlo tornádo. O sklo a oceľ sa teraz opierajú dvaja tridsiatnici a pomedzi pokyny fotografa preberajú brnianske aktuality.
Skleník vybudovaný predvlani k dvojstému výročiu narodenia moravského prírodovedca je ich dielom. Rovnako susedné Mendlovo námestie, ktorého rekonštrukcia sa skončila vlani vo februári. Je to tu tak trochu ich rajón. Architekti Ondřej Chybík a Michal Krištof však nepôsobia len v Brne, hoci je stále ich domácou pôdou. Aktuálne pracujú napríklad na budovaní štvrtí okolo Nuselského pivovaru v Prahe, na stavbe multifunkčnej arény v Jihlave za 80 miliónov eur a projektujú sídlo Lesov Českej republiky. Česko je však tejto charizmatickej dvojici malé.
Architekti Chybík+Krištof. Foto: Vojtčch Veškrna
Architekti Chybík+Krištof. Foto: Vojtčch Veškrna
Medzinárodný ateliér
Návrhy Chybíka s Krištofom nájdete aj v Nemecku, Rakúsku, Indii, New Yorku alebo v Albánsku, kde štúdio vyhralo v súťaži o podobu osemdesiatmetrovej veže s bytmi a kanceláriami, ktorá zmení tvár mesta. A najnovšie aj v Londýne. Na jednej zo stien brnianskeho ateliéru Chybík + Kristof Architects & Urban Designers nájdete prilepený papier s jednoduchou tabuľkou, v ktorej je rozpis letov z Brna do Londýna a späť. V londýnskej štvrti Hackney Chybík s Krištofom otvorili nové štúdio. Po Brne, Prahe a Bratislave je to už štvrtá pobočka ateliéru, ktorý sa z pozície „mladých pušiek“ posunul do prvej českej ligy.
Londýnske štúdio je pre Chybíka s Krištofom veľkým krokom a má pomôcť dostať nielen ateliér, ale aj celú českú architektúru na globálnu scénu. „Chceme byť medzinárodným ateliérom, ktorý je súčasťou medzinárodnej scény so všetkým, čo k tomu patrí. Učiť v zahraničí, zapájať sa do zahraničných výstav,“ hovorí v dvojrozhovore mladší z dvojice, rodák z Kláštora pod Znievom Michal Krištof. „Londýn je našou vstupenkou do sveta,“ dopĺňa ho Ondřej Chybík.
Ako často teraz lietate do Londýna?
Ondřej Chybík: Často, sme tam aj dvakrát za mesiac. Tým, že sme v Londýne získali prvú zákazku, stále sa to stupňuje. Prezentácie, návštevy miest, ktoré riešime… Vlastne je to veľmi osviežujúce. Najviac sa mi na tom páči žiť v Brne v úplnom pokoji v malom domčeku, z ktorého dôjdete do práce pešo, a potom mať strih do toho veľkého mesta, kde to bzučí dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni. Je fajn byť tam, prežiť to a vrátiť sa späť do toho pokoja.
Michal Krištof: Táto kombinácia je výborná. Myslím si, že striedanie tempa človeka zároveň udržiava v pozornosti a efektivite. Niekedy človek potrebuje vyššie tempo, potom sa však potrebuje upokojiť.
Chybík: Samozrejme, že aj v Londýne nájdeš pokoj, ale to miesto, kde operujeme, je vlastne dosť rušné centrum. Rád to popisujem na príklade, že ľudia tam chodia po uliciach aj trikrát rýchlejšie než v Brne. Tu sa ľudia tak trochu prechádzajú a tam skôr behajú.
Pred štyrmi rokmi ste vo Forbese hovorili, že chcete expandovať viac do sveta. Je to ten hlavný dôvod, prečo ste najnovšie v Londýne?
Chybík: Je to jednou z hlavných motivácií, prečo tam sme. Anglický trh je veľmi zaujímavý aj v tom, že sa tam riešia aktuálne veci. Debata sa netýka ani tak stavania nových domov, ale skôr znovuoživovania starších budov a záchrany pôvodných štruktúr, čo je krásna téma. Keď máš niečo staré a môžeš k tomu navrhnúť niečo nové, je to veľmi zaujímavý dialóg.
To je niečo, čo sme sa naučili tu v Česku. Vďaka tomu, že máme za sebou napríklad opravu autobusovej stanice Zvonařka, Enotéku v Znojme alebo Brnenskú galériu nábytku, aj pre nás je to veľmi aktuálne. Zákazka, ktorú teraz máme v Londýne, je presne tohto charakteru. Dom zo sedemdesiatych rokov, ktorý sa podarilo zachrániť a transformovať. My časť spracovávame a snažíme sa nájsť esenciu toho starého a dostať tam to súčasné.
Čo je to za budovu?
Chybík: Kancelárske budovy v takej ikonickej stavbe. Nie je to Barbican (architektonický komplex zo šesťdesiatych – osemdesiatych rokov, ktorý vznikol na mieste po bombardovaní Londýna počas druhej svetovej vojny, pozn. prekl.), ale je to podobne zaujímavé. Zatiaľ k tomu nemôžeme povedať nič konkrétne, ale čoskoro s tým pôjdeme von. Myslím si, že náš vstup na londýnsky trh prostredníctvom tejto zákazky je oveľa lepší, než keby sme dostali nejaký nový sklený mrakodrap v centre mesta. Aj generačne je nám oveľa bližšie venovať sa téme rekonštrukcií brutalistickej architektúry, než stavať nové veže v centre.
Londýn bol pre vás jedinou voľbou?
Chybík: Kým dám slovo Mišovi, možno by som ešte povedal, že Londýn je skvelá značka na to, aby sme mohli operovať všade inde. Pomáha nám to, keď sme na Strednom východe, v Berlíne alebo hoci aj kúsok od Viedne. Keď máš za sebou londýnsku značku, pomôže ti to oveľa viac, než keď prídeš do Ománu priamo z Brna. Stále sme chlapci z Brna, ale už máme skúsenosť z veľkého sveta, máme tam pobočku, kanceláriu a to pomáha značke ako celku.
Krištof: Naším primárnym domácim trhom je stále Česko, Slovensko a okolité štáty. Veľmi nás nezaujíma Čína alebo Amerika, lebo sú jednoducho priďaleko. Naším sekundárnym trhom je, prirodzene, Európa, kde sme študovali, kde máme vzťahy a kontakty, rozumieme kontextu. V rámci Európy je vlastne jediné centrum architektúry a tým je Londýn.
Áno, máte tu Paríž alebo Berlín, ale tie sú centrami skôr v iných oblastiach než v architektúre. Napríklad vo Francúzsku sú na celom trhu asi len traja developeri, ktorí vedia alebo chcú hovoriť po anglicky. V Berlíne síce hovoria po anglicky, lenže prácu radšej dávajú nemeckým ateliérom. V Londýne majú sídlo medzinárodní developeri a medzinárodné ateliéry, architekti, inžinieri, PR špecialisti. V rámci Európy sme vlastne neuvažovali o ničom inom.
Chybík: A ešte je tam jedna vec. Ako sme sa rozprávali o kombinovaní starého a nového, tak je to jedno z mála miest, kde sa podarilo v centre mesta postaviť modernú architektúru. Tie sklené veže od tých najlepších architektov sú úplne v centre vedľa Katedrály svätého Pavla. To logicky nie je možné v Prahe, nie je to možné ani v Paríži, kde je La Défense úplne mimo centra.
Krištof: Je zaujímavé, že Británia je v hocičom extrémne konzervatívna, ale v tomto prípade sa im to nejak zvrtlo. V jednej galérii majú neustále aktualizovaný veľký model Londýna a je fascinujúce vidieť tam všetky tie nové projekty vnútri starého mesta.
V Prahe teraz vyhrávajú veľké súťaže vari len Dáni. Nie sme v tom, naopak, až príliš otvorení svetu?
Krištof: Oni pozývajú lokálnych architektov na bežné veci, ale pri veľkých a výnimočných projektoch je normálne, že sa pozývajú aj zahraničné ateliéry. Keď sa má stavať nová filharmónia, je dobré do súťaže osloviť aj ateliéry, ktoré už takú stavbu realizovali. Skôr sa v tom Česko dostalo na úroveň ostatných európskych krajín, že najdôležitejšie projekty robia súťaže medzi špičkami svetovej architektúry.
Chybík: Je to zároveň signálom, že tu máme transparentné prostredie, že to nie je „malá domov“ pre kamarátov, ktorí si vyprojektujú štadión. Aj keď sa to v Čechách ešte občas stáva. V Jihlave staviame hokejovú halu, ktorá je výsledkom anonymnej architektonickej súťaže, a je to najväčšia športová stavba od revolúcie, ktorá sa u nás na základe súťaže postavila.
To, že sa v Prahe podarilo vysúťažiť filharmóniu tak, že sa prihlásili najlepší architekti na planéte a v anonymnej súťaži vyhralo práve dánske štúdio, je fantastická správa, pretože je to zárukou toho, že ide o transparentný a férový proces. Je to obrovský posun oproti minulosti, keď sa zásadné veľké projekty nesúťažili a zadávali sa nejakej projekčnej kancelárii, ktorá síce vyprodukovala projekt, nie však architektúru.
Trebárs Praha svoje projekty súťaží, ako napríklad pri Štvanickej lávke.
Chybík: A nielen Praha. Bol by som veľmi rád, keby tu zazneli dva zásadné projekty. Jedným je už spomínaná jihlavská aréna a druhým galéria v Ústí nad Orlicí, čo je maličké mesto so skvelým starostom, ktoré urobilo architektonickú súťaž a snaží sa opraviť starý brownfield v centre a urobiť z neho galériu moderného umenia vo vlastnícte mesta.
Urobili súťaž, my sme ju vyhrali a postupne sa dostávame k povoľovacej dokumentácii. To je to najdôležitejšie. Už tak nejako očakávame, že veľké mesta vedia súťažiť, ale že aj malé mestá začínajú chápať rolu architektonickej súťaže a architektov, to je obrovským posunom, pretože to sa predtým bežne nedialo. Je to smer, ktorým sa má česká architektúra uberať.
Hlavné foto: Vojtěch Veškrna
Hlavné foto: Vojtěch Veškrna
Je za tým väčší tlak verejnosti, aby sa stavalo kvalitne a transparentne?
Chybík: Asi ide o celkovú motiváciu. Verejnosť sa o to začala zaujímať a architekti už nehovoria len do médií pre architektov, ale rozprávajú sa napríklad s Forbesom. Nehovoria len o tom, akú krásnu súkromnú vilu navrhli, ale aj o tom, aká je architektúra dôležitá pre verejné blaho. To je za posledných desať-pätnásť rokov obrovský kus práce. Ako profesia sme začali komunikovať s verejnosťou otvorene a zrozumiteľne a nevyhýbame sa médiám. Som rád, že sa s verejnosťou delíme o to, čo architekt robí a prečo je v meste dôležitý – aj prečo by sa stavby z verejných rozpočtov mali súťažiť, pretože tak získate to najlepšie.
Keď som nedávno robil rozhovor s architektom Vítom Máslom, bol veľmi skeptický a hovoril, že sme nedokázali vyprofilovať európsky významnú osobnosť a máme málo architektov, ktorí stavajú vo svete. Súhlasíte?
Krištof: Česká scéna bola v časoch minulých pre politickú situáciu vždy introvertná. My sme asi prvou generáciou architektov, ktorá vyrastala a študovala v Európskej únii, mala možnosť študovať a pracovať v zahraničí. To nás podľa mňa zásadne zmenilo. Predchádzajúce generácie, bohužiaľ, nemali také možnosti, takže nemajú ani prirodzené medzinárodné kontakty, ktoré nezískate tak, že idete na víkend do Berlína.
Musíte tam rok-dva žiť. To je tá zásadná zmena – že sme mohli profesijne vyrastať v celoeurópskom priestore. Predtým to nebolo možné. Nik sa nemohol pozrieť, ako fungujú veľké zahraničné ateliéry, ktoré sú globálnymi firmami s biznisovými oddeleniami, PR oddeleniami a tak ďalej. To je úplne iná úroveň. Ja preto nie som skeptický, práve naopak, súčasná generácia to môže zmeniť.
Chybík: Presne ako hovorí Mišo. Ešte jedna veľmi dôležitá vec sa s tým spája a to, že nikde nik na nikoho nečaká. Nie je to tak, že by vám niekto z ničoho nič napísal: robíte najkrajšiu architektúru na svete a my vás chceme. To sa stane tak raz za päť rokov. Zahraničné ateliéry majú také obrovské PR a obchodné oddelenia, aké nemá žiadne štúdio v Česku. Pochopili sme, že musíme ísť rovnakou cestou a dokonca vytvoriť satelit v Londýne, aby sme ukázali, že nie sme len chlapci z Brna. Od Londýna sa potom musí odraziť i náš biznis development tím, PR tím a musí sa vytvoriť väčšie povedomie o značke. Nech ste akokoľvek talentovaní, keď nerobíte toto, nestane sa vôbec nič.
Napríklad Dáni, ktorí vygenerovali architektonické celebrity, ako je Bjarke Ingels, mali len viac času toto všetko budovať?
Chybík: V Dánsku sa dokonca stalo to, že architektúru podporuje štát, ktorý povedal, že dánska architektúra je niečo, čo bude exportovať ako národnú komoditu.
Krištof: Tam je to úplne niekde inde. Dáni vnímajú „knowledge economy“ ako najvyššiu úroveň toho, čo môže štát vyvážať. Najvyšším levelom je pre nich školstvo, produkovanie mozgov, kreativita, dizajn. Dávno si to uvedomili, štát ich v tom podporuje a sú za tým desaťročia krokov, ktoré podnikajú. V otvorenom západoeurópskom priestore fungujú už dlho a aj geneticky sú to moreplavci, takže majú v krvi medzinárodný obchod a fungovanie. My sme stredoeurópski suchozemci a veľmi to v DNA nemáme. Architektúra, staviteľstvo alebo dizajn sú pritom produkty, s ktorými sa obchoduje rovnako, ako sa predtým obchodovalo s korením.
Chybík: Majú to spočítané, veľké dánske ateliéry tam zaplatia dane. Predstavte si, že dánska vláda dokonca definovala, čo je dánska architektúra, a zabalila ju do balíčka, ktorý exportuje. Je to tzv. human-centered architecture, teda architekti ako Jan Gehl, Bjarke Ingels a ďalší. Tá základná „brand message“ vychádza už z úrovne vlády.
Takže ako my máme české pivo, Dáni majú architektúru?
Chybík: Tak nejako. Teda neviem, či české pivo spropagovala práve česká vláda. Dôležité bolo, že štát tú architektúru dokázal pomenovať. Čiže keď sa opýtate, kto robí architektúru pre ľudí, hneď vám napadnú Dáni.
Krištof: A patria pod to nielen architekti, ale napríklad aj firmy, ktoré vyrábajú drevené okná alebo nábytok. Čokoľvek. Je to hodnota, ktorú vyvážajú po celom svete. Kráľovská rodina potom v New Yorku predstavuje Bjarkeho Ingelsa newyorskej smotánke. To sa nám asi nikdy nestane.
Chybík: Ja si myslím, že tá scéna k tomu musela dozrieť. Aj u nás budú architekti, ktorí chcú robiť v zahraničí. Nie všetci pociťujú tú potrebu a nie všetci si myslia, že je to nevyhnutné, ale podľa mňa je čas osloviť predstaviteľov našej krajiny a ponúknuť im českú architektúru ako exportný artikel. Možno je úlohou našej generácie stimulovať to. Bola by to obrovská výhoda. Tým nechcem povedať, že by sme teraz mali lepšiu architektúru než predchádzajúce generácie. To, čo dokázali starší kolegovia, je úžasné a porovnateľné so svetom, len o tom v zahraničí veľa ľudí nevie.
Vy by ste tú českú architektúru dokázali pomenovať?
Chybík: My síce máme nejaký svoj pohľad, ale ten vôbec nie je relevantný. Musíme ísť za hranicu nášho štúdia, pretože pohľadov na českú architektúru je nemálo. Keby som to teraz mal pomenovať ja, znelo by to ako názor jednotlivca a myslím si, že ten nie je nikdy relevantný. Mal by byť za tým konsenzus.
Krištof: Aby to malo nejaký zmysel, musí to generovať biznis pre čo najširšie spektrum hráčov od univerzít cez výrobcov nejakých produktov až po architektov. Musí to byť veľký balík, ktorý nemôžete len tak z ničoho nič pomenovať.
Významné domy sa v zahraničí nebúrajú
Keď už bola reč o Dánoch a Vltavskej filharmónii… Vy ste sa tej súťaže tiež zúčastnili. Ako zatiaľ hodnotíte celý proces? Občas totiž zaznieva, že sa filharmónia napokon vôbec nepostaví. Ako to vidíte?
Krištof: My sa na to pozeráme optimisticky. Tá súťaž bola postavená na veľmi profesionálnej úrovni.
Chybík: Veľmi dobre!
Krištof: Pracujeme napríklad v Albánsku a tamojšia delegácia má obrovský záujem dozvedieť sa, ako bola súťaž usporiadaná, lebo čo sa týka organizácie, prípravy podkladov a podobne, v súčasnosti to bola naozaj špička. To, čo môžeme hodnotiť my, bolo na výbornej úrovni. Potom sú veci, do ktorých vôbec nevidím – politické dohody a financovanie. To je otázka na niekoho iného. Ale všetky veľké a podobne významné projekty v Európe, ktoré sú vlajkovými loďami nejakého mesta a štátu, sa vždy predražia, sú komplikované, v konečnom dôsledku však majú vždy veľký zmysel. Dúfam, že sa to podarí.
Chybík: Raz som bol v Bruseli na nejakej oficiálnej večeri a zhováral som sa s významným právnikom z Hamburgu. Bolo to práve v čase, keď sme prehrali súťaž o Vltavskú filharmóniu. Pýtal som sa ho na skúsenosť s tou hamburskou, ktorá stála asi desaťkrát viac, než sa pôvodne odhadovalo. On popisoval, že to bolo hrozné, všetci to pretrpeli, veľa ľudí bolo proti, pretože to bolo drahé.
Potom sa to otvorilo a titulky v miestnych novinách zneli: Ten dom je, bohužiaľ, perfektný. Okamžite bol koniec všetkým debatám, pretože ten dom je jednoducho dobrý a bude tam navždy. Aj v Prahe bude cesta tŕnistá, neprajníkov bude veľa, ale ako krajina uprostred Európy takú stavbu potrebujeme. Je predsa zlé, že tu také dôležité stavby nevznikajú. Podľa architektonickej súťaže tu naposledy z významných verejných peňazí vznikla Národná technická knižnica. Skvelý dom, ale odvtedy nič.
Krištof: Vrstva nových stavieb je pre mesto zásadná, preto som fanúšikom modernej architektúry, ktorá teraz prichádza do centra Prahy, a toho, že sa nestavajú len vežiaky na okraji Prahy. Samozrejme, že sa môžeme rozprávať o tom, či sa mohlo postaviť niečo iné, alebo či je dobré, že vyhrali tí alebo oní, ale to je druhotné. Ja súčasným kvalitným domom v centre Prahy fandím. Vrátane hlavnej stanice.
Chybík: Na hlavnej stanici nás štve niečo iné.
Krištof: Ale princíp, že sa v centre Prahy zrekonštruuje park a vznikne tam moderná stavba, je skvelé.
Chybík: Nás tam však štve, že sa búra stará budova, a to hovorím explicitne. Taký dom jednoducho nemožno zbúrať.
Aj súťaže na dostavbu hlavnej stanice ste sa zúčastnili…
Chybík: Je to tak. Bolo vybratých päť návrhov do prvého kola a do druhého postupovali tri. My sme nepostúpili, ale nechcem pôsobiť ako ohrdnutý architekt, ktorý nevyhral. Mne sa napríklad páčil ten tretí návrh, v ktorom je odbavovacia hala zachovaná. Tá pôvodná budova od tímu Ján Bočan, Jozef Danda, Alena Šrámková, Ján Šrámek a Júlia Trnková je jednoducho taká významná, že to je akoby sa búral Hubáčkov Ještěd.
Krištof: To je asi to podstatné aj v kontexte toho, čo vidíme v zahraničí. Pozrite sa na to optikou Londýna alebo Paríža; také významné domy sa v zahraničí nebúrajú.
V Prahe sa podieľate aj na projekte novej štvrti s názvom Nuselský pivovar, ktorú stavia Penta. Bavia vás takéto veľké celky?
Chybík: Hlavne som veľmi rád, že sa nám podarilo pracovať ako pre verejný sektor, tak aj pre súkromných investorov. Je skvelé tie poznatky kombinovať. V Nuselskom pivovare sú s nami ešte CMC, ktorí riešia rekonštrukciu historickej časti, a my robíme novostavby. Na rozhraní starého a nového vzniklo nové námestie. Myslím si, že taký priestor teraz Nusliam chýba. Vznikajú tam aj mestské bloky, ktoré sme chceli navrhnúť veľmi členito a zároveň sme tam toho chceli čo najviac dostať. Možno to vyzerá hlavne ako prianie developera, ale z veľkej časti je to aj prianím architekta. Mestá sa majú zahusťovať, lebo čím viac toho postavíme v meste, tým menší bude tlak na zastavanie voľnej krajiny mimo mesta.
Podľa čoho si vyberáte klientov alebo súťaže? Máte nejaký „red flag“, niečo, cez čo nejdete?
Krištof: Je to rôzne. Máme pár vecí, na ktoré si dávame pozor, ako je napríklad realizovateľnosť. Predtým sa nám často stávalo, že nás vyzývali do súťaží a projektov, ktorým chýbal jasný zámer, že sa to má realizovať. Dosť často sa práca architektov využíva len na to, aby si niekto niečo overil. Tomu sa snažíme vyhýbať. Chceme tvoriť veci, ktoré majú čo najväčšiu šancu zmeniť niečo k lepšiemu.
Chybík: Zo začiatku, keď sme nemali nič postavené, sme robili skoro všetko, pretože sme potrebovali budovať portfólio. Teraz už máme za sebou pár projektov a nemôžeme sa venovať nejakým špekulatívnym veciam.
Ešte by som sa vrátil na začiatok k tomu Londýnu. Čo bude ďalej? Aký cieľ máte pred sebou?
Krištof: Ono to zatiaľ vôbec nie je splnené, vlastne sme úplne na začiatku. Ešte vôbec nie sme tam, kde by sme chceli byť, a to byť ateliérom, ktorý polovicu projektov robí doma a polovicu v zahraničí. So všetkým, čo k tomu patrí: učiť v zahraničí, zapájať sa do zahraničných výstav a tak ďalej.
Chybík: A bude to trvať ešte tak minimálne desať rokov. Je veľmi pomalé a náročné celé to rozhýbať. Musíš byť v jednom čase na mnohých miestach, aby si medzinárodná spoločnosť začala uvedomovať, že existuješ. To je extrémne komplexná práca. Londýn je vstupenkou do sveta, teraz nás však čaká kultivovanie účasti na domácej scéne a miestne projekty, ktoré sú veľmi dôležité. Zároveň potrebujeme mať druhú polovicu času na medzinárodné veci. Stojí to veľmi veľa peňazí, času i energie, ale už sa to začína vracať. Máme prácu v Berlíne, vo Viedni, v Tirane, Maskate, Londýne aj v Slovinsku, niečo aktuálne riešime aj v Saudskej Arábii.
Niečo ste navrhovali aj v New Yorku na Broadwayi…
Chybík: Pôvodne sme si vraveli, že by sme New York skúsili spolu s Londýnom, preto sme vytvorili štúdiu na prestavbu jednej kancelárskej budovy na bývanie, ale tá nám nakoniec viac pomáha v Londýne než v New Yorku. Ten je navyše veľmi ďaleko a je to zas ďalšia úroveň. Londýn je božský v tom, že z Brna tam lieta priama linka. Ráno letíme tam a večer späť, ako keby sme išli do Prahy.
Na druhej strane je však Londýn aj veľmi zložitý, je tam veľká konkurencia a tlak na rýchlosť a cenu. Miestni developeri majú prístup v štýle „čo tu, chlapci, vlastne chcete“. K tomu mám jednu dobrú historku. Boli sme na realitnom veľtrhu MIPIM v Cannes a stretli sme sa tam s jedným londýnskym developerom. Keď sme prišli v Londýne za ním do kancelárie, bol veľmi „tough to talk“. V zasadačke mal šesť stoličiek a všetko to boli stoličky, ktoré Mies van der Rohe navrhol do vily Tugendhat a ktoré sa volajú Brno.
Potreboval som nejaký „icebreaker“, tak hovorím: vieš, ako sa volajú tieto stoličky? A on na to: „Brno.“ Tak som sa ho spýtal, či vie, čo je to Brno, a on hovorí: „No jasné, to je stolička.“ Keď som mu povedal, že som sa v Brne narodil, lebo Brno je mesto, podľa ktorého sa tá stolička volá, a že mu ukážem vilu Tugendhat, úplne ho to dostalo. Zrazu bolo to rokovanie úplne iné a už sa spolu rozprávame o možnej spolupráci. Človek musí mať trochu aj šťastie.
